?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Ako sa pozerať do zrkadla
24.6. 06, 04:30
soulfly píše:
Rady, ktoré rozdávam, sú rady pre mňa samého, predovšetkým sám sa musím naučiť to, čo tak niekomu radím. To, čo ma hnevá u niekoho, tak to sú moje momentalne nedostatky. To, čo obdivujem sú moje cnosti. Zužuje sa to tak, že nemusi ma to nejak hnevať, stačí posúdenie a to posúdenie je o mne. To, čo posudzujem som ja. Ja som ty a ty si ja. Nie sú my, či oni.

Vzťahy sú moje zrkadlo, tam môzem vidieť seba, takého, aký skutočne som a nie to, čo si o sebe predstavujem, myslim, domnievam či túžim. Niele vzťahy s ľuďmi, je to myslené jako vzťah k svetu, nič viac nie je a iba toto je podľa mňa podstatné. Vzťah k svetu je vzťah môj vzťah k ľuďom, veciam, myšlienkám, zvieratám apod. Filozofie, majstri, náuky, náboženstvá, cvičenia sú nepodstatné, podstatné je prečo si nerozumieme, prečo žijeme v takýchto vzťahoch, konflikotch, rozporoch, bojoch o pravdu a vojnách.

Svet som ja - nesiem v sebe vlastnosti ľudí, ľudstva. Všetky vlastnosti ľudstva či už pozitívne či negatívne mám asi v sebe. Viac či menej, to je nepodstatné, podstatné je to, že to je. Niekedy sú tie vlastnosti v odlive, inokedy v prílive. Od seba sa nelíšime. To ale vôbec neznamená že sme taký istí, sme jedineční. Konflikt je viera, ktorá nás rozdeluje. Verím v to či ono, a tak stojíme proti sebe, lebo druhý verí v niečo iné. Lipnem na tom, čo som povedal lipnem na svojom názore, na svojich predstavách a ideách, ale to nie je pravda. Pravda nie je slovo. Lipnutie je Ja a kde lipnutie nie je, nie je Ja (ego).

Zrkadlo je vynikajúci prostriedok k sebapoznaniu ak viem, ako sa mám doňho pozerať. Správne pozeranie sa doň znamená nechcieť opak, lebo protiklady sú to isté, nelíšia sa. Ak člověk zhliadne svoju pýchu, chamtivosť, agresiu, obmedzenosť, nebude sa mu to páčiť, bude chcieť opak

Chcieť opak je konflikt, rozpor medzi tým, čo je a čo by malo byť. To, čo by malo byť je nezmyselná idea, útópia. Som násilný a opak, teda nenásilie je idea. Protiklady v sebe obsahujú svoj opak. Tak idea nenásilia je stále v poli násilia, lebo z neho vychádza. Napr. Ja predtým liplo a teraz vraví, že nechce lipnúť. To je stále aktivita Ja. Lipne na tom, aby neliplo. Opak strachu je odvaha, ale odvaha je odolnosť, v pozadí je stále strach. Protiklady v sebe obsahujú svoj opak. Skutočnosť nemá protiklady. To, čo sa tu píše, je myslené tak, kde nie je napr. žiaden strach, lipnutie, pýcha apod. Teda mimo duality, mimo protikladov. Nenásilie sa od ukončenia násilia líši.

Ak žijeme s tým, čo je, bez toho, čo by malo byť, teda opaku, idei napr. Uvidíme svoju pýcha, prímeme ju, uvidíme, že to nieje iba negatívny fenomén, že nesie v sebe i pozitíva, uvidíme, že v podstate všetci ľudia sú taký pyšný, lebo sme zložený z ega, ktoré nám bolo vštiepené výchovou a ego má iba jeden prejav, podľa mňa. Nejde o to, či je silnejšie či slabšie, nevyzreté, prezreté, také či onaké. Ide o to, že je.

Toto je myslené psychologicky. Napr. Som nezamestnaný a tu musím chcieť opak. V živote potrebujeme si nájsť prácu a pod. Je jasné, že třeba chcieť, čo znamená konať a potom, ak to naozaj chceme, vždy to aj dosiahneme. Tak kde nie je pohyb nastáva stagnácia. Treba konať, hľadať, chcieť. No sú isté veci asi v určitej fáze, kde táto túžba je na prekážku. Napr. člověk spozná sám seba, iba ak to bude chcieť. Sloboda prichádza iba tam, kde to člověk intenzívne chce. Myslieť si ale, že som neslobodný znamená sám si vytvárať neslobodu. Sme slobodní. No potom je táto túžba chcenie na prekážku. Napr. Ľudia chcú byť štatní a preto sú neštastní.

Slová od Jiddu Krishnamurtiho: Připoutanost není opakem osvobození. Jsem připoutaný a snažím se oprostit – to znamená, že vytvářím protiklad. Jakmile vytvořím protiklad, vznikne konflikt. Protiklad však neexistuje, existuje pouze to, co mám, což je připoutanost. Existuje pouze skutečnost připoutanosti – v níž nahlížím všechny důsledky připoutanosti, která neobsahuje lásku – a nikoliv snaha o dosažení oproštění. Mozek byl podmíněn, naučen, aby pozoroval to, co je, a tvořil opak: „Jsem násilný, ale násilný být nesmím“ – proto dochází ke konfliktu. Jestliže však násilí pouze pozoruji, jestliže pozoruji jeho podstatu – neanalyzuji, ale pozoruji – pak je střet protikladů zcela odstraněn.

Chcete-li žít bez konfliktů, zabývejte se pouze tím, „co je“, protože nic jiného neexistuje. A pokud takto člověk žije – a je možné takto žít – pokud zcela zůstává s tím, „co je“, pak to, „co je“, odumře. Eperimentujte s tím.
-------
Veľa ľudí žije v konflitke, lebo pozerajú srkze toho, čo by malo byť, čo je neskutočná idea. Existuje iba to, čo je a nič iné neexistuje. Čím viac proti Ja bojujem, tým viac toto úsilie Ja posiluje. Toto je myslené psychologicky. V živote potrebujeme si nájsť prácu a pod. Je jasné, že třeba chcieť, čo znamená konať a potom, ak to naozaj chceme, vždy to aj dosiahneme.

Bdelosťou, pozornosťou sa spoznávam, napr. si uvedomujem ako sa správam k druhým, ako ich ohováram, ako chodím, ako hovorím, čo sa deje atď.

Ak sa pozerám do zrkadla třeba to nezhromazdovať, myslím i neprikladať tomu nejakú dôležitosť. Pretože ak sa na to pamätám, zhromaždujem to, potom vychadzám z niečoho čo bolo a potom nevidim to, čo je teraz. Ja sa stále hýbe, nie je statické a ak by som zhromaždoval potom by so bol ovplyvnený minulosťou, predstavou, ktorá je už neaktuálna.

Ďalej ak sa sledujem v zrkadle vzťahov, třeba nestotožňovať sa, neporovnaváť, nemenovať to, neospravedlňovať či neodsudzovať.

Slová od Jiddu Krishnamuritho: Avšak budete-li sledovat v tomto zrcadle svoji vlastní osobu, svoje myšlenky a pohnutky, pak budete mít chuť je korigovat. Budete říkat: "To je dobré, to je špatné, musím dělat toto a ne tamto." Při takovém přístupu něco odsuzujete nebo naopak ospravedlňujete, a tím to, co vidíte, vlastně převracíte.

Zatímco v případě, pozorujeteli v Zrcadle pouze svůj postoj vzhledem k lidem, myšlenkám a věcem, jestliže skutečnost jenom vidíte, bez ospravedlňování, bez odsuzování, bez přijímání, pak zjistíte, že již samotný tento vjem má v sobě svůj vlastní čin. To je počátek sebepoznání.
-------

Pochopenie pravdy, prípadne tohoto článku nie je na slovnej teda inteletuálnej úrovni. To nie je vôbec pochopenie. Člověk to musí vidieť celým srdcom, mysľou, svojou bytosťou.

Slová od Jiddu Krishnamurtiho: Sebapoznanie je dôležité, ale ak potrebujem čas, aby som sám sebe porozumel, potom budem sám sebe rozumieť nakoniec skúmaním, analýzou, pozorovaním celého svojho vzťahu k ostatným a tak ďalej, čo vyžaduje čas. Na tento proces je i iný spôsob nazerania, ktorý nevyžaduje čas. A to vtedy, keď pozorovateľ je pozorované. V tomto pozorovaní nieje čas. Čas je znovuobjavením objaveného.

Svet je moje ja: ja som svet. V prvom rade je tým mienené svet spoločnosti, psychologický svet. Svet nieje iný než som ja. Svet a ja sme jedno. Sme neoddeliteľní. To je skutočná meditácia. Musíme to pociťovať, nielen chápať ako slovné tvrdenie. To je skutočnosť. Som opatrovník svojho brata.

Skutočnosťou to je, ak sa tu neoddeľuje mysliaci od myslenia. Pozrime sa na to. Líšime sa od svojho hnevu, svojej závisti, od svojho utrpenia? Nelíšime sa od toho Vy to ste. Vy ste vaše meno, podoba, telo. Vy ste reakcia a činnosti. Vy ste názor, strach, utrpenie a rozkoš. Vy ste to všetko. Týmto ste v súčasnosti. A v budúcnosti tomu môže byť úplne inak. Práve ak sa sám analyzujem, ten kto analyzuje, je to čo analyzuje.

Otázka: Ak pozorujem hnev, môžem vidieť, že som oným hnevom veľmi ovplyvnený a v určitom štádiu vravím, že sa s oným hnevom stotožňujem?
Odpoveď : Nie, ja sa s tým stotožňujem; ja som to.
Otázka: Onen hnev a ja sme totožní?
Odpoveď: Áno, Pozorovateľ je pozorované A ak ona skutočnosť nastane, konflikt sa tým úplne odstráni. Konflikt existuje iba ak som oddelený od svojej vlastnosti. Ak je však kvalita mojim ja, rozdelenie skončilo. Je to jasné? Ak je tu rozdelenie a ona kvalita nieje moje ja, potom je v tom konflikt. Snažíme sa buď o potlačenie, formovanie, úpravu, alebo o únik atď, čo je zbytočným plytvaním energie. Ak je však ona kvalita mojim ja, potom všetka energia, ktorá bola predtým premárnená, je tu, aby sa na to pozerala, aby pozorovala. Pozrime sa na to inak. Mozog bojuje sám proti sebe. Ak tu nieje ilúzia o rozdielnosti, mozog prestáva bojovať. A preto máte obrovskú energiu. Energia znamená pozornosť. Energia mozgu dovolí pozornosti onu vec rozpustiť. Nahliadnutie že pozorovatel je pozorované nie je sebeidentifikáciou s pozorovaným. Je to treba pochopiť nie slovami, ale v samom jadre a u koreňa nás samých.

Slová od Jiddu Krishnamurtiho o strachu: Ja sám sa nelíšim, alebo nie som oddelený od prázdnoty. Ja sám som onou prázdnotou. Pozorovateľ je pozorovanou prázdnotou. Ak toto sledujeme ďalej, zhliadneme, že to viacej nenazývame osamelosťou, tento výraz prestal. Ak budeme postupovať ešte ďalej, což je vecou neľahkou, zistíme, že to, čo nazývame osamelosťou, neexistuje. Je tu úplný zánik osamelosti, prázdnoty, mysliteľa, ako myšlienky. Tento postup učiní koniec strachu.

Člověk si může vybavit minulý strach a pozorovat jej. Pozorování tohoto strachu je důležité, poněvadž lidé jej ze sebe buď vytěsňují, nebo se s ním ztotožňují (Jsem tímto strachem) – neexistuje nikdo kromě strachu, který to pozoruje. Člověk je touto reakcí. Jestliže neexistuje rozdíl mezi vámi a strachem, avšak pouze stav této reakce, dochází k něčemu nepoznanému.

...příliš sebevědomá odpověď, chceš udělat dojem. Opravdu přijdi k tomu stavu pořekadla: nevím, to ukáže neobyčejný smysl pro pokoru; není tam žádná nadutost znalostí. Pak v tom stavu celý strach přestane protože celý smysl pro uznání, hledání do paměti, přišel do konce. Dvere sa otvárajú.

Je pozorovatel, ktorý hovorí, že sa bojí, niečim rozdielnym od toho, čo pozoruje - teda od strachu? Nie, pozorovatel je strach. Ak sa nám toto ozrejmí, prestaneme plýtvať energiou v snahe zbaviť sa strachu a časopriestorový interval medzi pozorovateľom a pozorovaným zmizne. Akonáhľe nahliadneme, že sme súčasťou strachu a nie niečim od neho oddeleným, že sme strach, potom s ním nemôžeme vôbec nič robiť - a celý strach končí.

Slová od Jiddu Krishnamurtiho: Je možné nemyslet v termínech časových, nemyslet ve výrazech "čím bych měl být", "čím jsem teď"? Právě z tohoto vniká proces, vzniká egocentrická činnost. V časovém procesu není proměnění, je jen pokračování, plynutí, není tam konce, není tam nic než znovu-poznávání. Poznáváme již známé. Jen v případě, že došlo k úplnému zastavení vývoje v čase, když ustala činnost našeho já - ega, nastává revoluce, proměna, zrození nového. Spotřebovávat energii v odporu proti chtivosti, závisti a násilnosti,ale vaše mysl je stále ještě v konfliktu a tak je důležité všimnout si,že proces, závisející na čase, jakožto prostředku, jímž máme přemoci násilnost, chtivost - je klamem, je falešným procesem. Potom máte možnost být tím, čím jste: psychologickým rozruchem, jenž je vlastně násilnost sama.

Když chcete pochopit konflikt, rozpor, tu nejste závislý vůbec na čase, jste prostě postaven tváří v tvář tomu, co je a to je rozpor. Pak se okamžitě dostaví klid. Když jednou přestanete býti závislý na čase, jakožto prostředku k přeměnění toho, co je - tu stojíte prostě jen proti tomu co je a jelikož se zajímáte o pochopení toho co je, budete mít přirozeně mysl klidnou, tichou. V tom bystrém, byť i pasivním stavu mysli je porozumění. Když se mysl vzdala odporu, když se už více neodkloňuje od toho co je, když tomu neuhýbá ani nekritizuje, ale je si toho prostě ale plně vědoma, pak v této pasivitě mysli poznáte, když vniknete opravdu do problému, že dojde k proměně.

Revoluce je možná jen teď, ne v budoucnosti. Když je mysl klidná, tichá, nehledající žádnou odpověď, ani žádné rozluštění ani neodporující nebo odmítající - jedině takto je schopna pochopit pravdu. Je to pravda, která osvobozuje a nikoli naše snaha být svoboden. Nové přichází, když já dojde úplně svého zakončení. Čas nepřinese nic nového. Celý tento postup mysli může být pochopen jen pomocí našich vztahů - k přírodě, k lidem, k vlastním výmyslům, promítnutím, ke všemu kolem vás. Pozorujíce celý obraz jsouce si vědomi celého průběhu časového jakožto vědomí, bez vybírání a bez určitého cílevědomého úmyslu, bez touhy po výsledku, uvidíte, jak celý běh času a časový proces sám samovolně skončí.

Je to, co se děje ve vnějším světě, odlišné od toho, co se děje uvnitř? Mezi vnějškem a vnitřkem neexistuje žádný rozdíl. Člověk je ve skutečnosti světem. Člověk je celým lidstvem. Svet nieje iný, než som ja. Svet je moje ja, ja som svet.

Sme plne zodpovední za stav sveta. Za každú prebiehajúcu vojnu je zodpovední každý z nás: agresivitou svojho života, nacionalizmom a egoizmom, svojimi bohmi, predsudkami, ideálmi, všetkým, čo nás rozdeluje. A iba keď nám bude úplne jasné (nielen rozumovo, ale tak skutočne, ako nám je zrejmý hlad či bolesť, že vy i ja naozaj zodpovedáme za súčasný chaos a útrapy okolo nás a že k ním svojím denným životom prispievame ako príslušníci ľudského spoločenstva, chtivo pestujúceho brutálne ohavnosti, potom budeme jednať.

Keď teda pozorujete, čo sa vo svete odohráva, začínate chápať, že tu neprebieha žiadne vonkajšie a vnútorné denie, ale jedno jediné: celkový pohyb všetkého, vnútorné hnutie, prejavujúce sa navonok a vonkajšie, ktoré odpovedá dejom vo vnútri. Schopnosť toto uzrieť je možno všetko, čo je treba. Keď viete ako sa pozerať, veci sa vám vyjavia sami a nemusíte k nim mať učiteľa, ani filozofov. Ako sa pozerať, k tomu vás nemusí nikto nabádať. Proste sa pozeráte.

V tebe je celý svet a pokiaľ vieš ako sa pozerať a učiť, potom si našiel dvere a kľúč je v tvojích rukách. Nikto na svete ti nemôže dať ten kľúč alebo otvoriť dvere, iba ty sám.

čítaj poznámky (3) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
.soulfly25.Jun:03:03

verzia pre tlačiareň

Krása, ktorá je láskou
30.5. 06, 10:39

soulfly píše: Tvar stromu, plávajúci oblak, plynutie vody v rieke, farba oblohy, pípanie malinkých kačiatok, vôňa kvetu, nevinná tvár, dotyk slnka na koži, čerstvý lístok, ktorý sa práve rozvinul, štebot vtáčika, klopanie ďaťla, hravosť šteniatka, smiech dieťatka, vodná plocha lesknúca sa v slnku, šum vetra v korunách stromov, bytie púpavy, aróma a kľud lesa, spev potoka, vôňa bazy, listy odrážajúce slnko, let vtáka, odlesk prachu víriaceho vo vzduchu s vánkom, zvuk vlniek narážajúcich na breh, hlboké horské údolie, hora jasne proti nebu.

Postojme a pozorujme. Bez myslenia, bez hodnotenia, pomenovania, porovnávania, pozorovať iba čírim bytím, prítomnosťou. Na to všetko hľadíme a náhle neexistuje žiadny pozorovateľ, ale iba krása, ktorá je láskou. Radujeme sa z toho a v nasledujúcom okamihu dokážeme zabudnúť.

Myseľ začne zrovnávať, súdiť, uvažovať o zajtrajšku. Myseľ sa vecami zaoberá tak dlho, až ten krásny zážitok zmení v pôžitok. Pozerať, bez toho aby sa nám do toho priblížila poživačná túžba. Snaha, aby sa nejaký krásny pocit opakoval a trval, sa nutne mení v utrpenie. Utrpenie je už sama táto snaha, pretože druhýkrát to už nikdy nieje ono: usilujeme o také isté estetické potešenie a také isté myšlienkové rozpoloženie ako minule a sme rozčarovaní a roztrpčení, že na druhýkrát k nim nedošlo.

Život v prítomnosti znamená vidieť krásu daného okamihu, bez toho aby sme v ňom hľadali uspokojenie.

Kvapky dažďa tvoriace kruhy na hladine, hlas hromu, jas blesku, mágia dúhy, západ slnka, hĺbka nočnej oblohy, mesiac v jazere, ticho noci, zvuk cvrčkov, kľud nového rána, ranná rosa, pokoj padajúceho snehu, zasnežené kopce, hory a stromy lemujúce biely svah. Život dychu, farby, vôňe a objatie.


- poloprevzaté -

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
verzia pre tlačiareň

Bdelosť
22.5. 06, 02:23

soulfly píše:
Obvykle začneme ulpievať na kľudnom stave a snažíme sa, aby trval čo najdlhšie. Nemáme radi pohyb mysle, lebo už vieme, že myšlienky sú príčinou všetkého zmätku a tiež prerodzovania a že na Zem sa rodíme kvôli pýche. Reinkarnácia je asi nezmysel. Vychádza pýcha z posudzovania?

Pokiaľ túžime po dosiahnutí jedného stavu a odmietame ten druhý, znamená to, že neustále podnecujeme mentálnu činnosť. Robíme chybu. Je potrebné jednoducho sledovať, či nejaká ryba (myšlienka) vyskočí a iba to vedome rozpoznať. To, že ryby skáču je prirodzenou vlastnosťou jazera (mysle) a keby tomu tak nebolo, znamenalo by to, že v jazere nieje žiadny život. Tak isto, ak v nás nepovstávajú myšlienky, znamená to, že nám chýba jasnosť mysle. A kde chýba jasnosť tam sa múdrosť osvietenia nemôže nijako prejaviť. Na pohybe mysle teda nieje nič zlé, lebo predstavuje jej prirodzenosť. To najdôležitejšie je teda schopnosť vedomého rozpoznávania.

Môžeme konštatovať, že stav kľudu mysle, jej pohyb i vedomé rozpoznávanie obojeho je to isté. Pretože skutočnú povahu svojho bytia nemôžeme takto analyzovať alebo rozdelovať na tri rôzne aspekty. Myšlienky povstávajú z kľudného stavu mysle a ten zase nieje nič iné ako ich vlastný stav, ktorý sa takto prejavuje. Preto tu nieje nič, čo by sme mali prímať, ani nič čo by sme mali odmietať.

Pokračovať v bdelom vedomí prítomnosti svojho vlastného stavu a nič nevytvárať, nič neprímať ani ničoho nedosahovať, po ničom netúžiť ani sa ničoho neobávať.

Protiklady sa vzájomne prelínajú – každý z nich obsahuje svoj proťajšok. Medzi myšlienkami nech už sú ,,dobré,, či ,,zlé,, nieje žiaden rozdiel. Neulpievať na minulých prežitkoch. Neposudzovať a neblokovať myšlienky.

Pohyb myslenia – vlnenie na hladine. Ak sa hladina začne čeriť, neznamená to ešte, že mení vlastnosti, lebo podstata vody zostáva stále rovnaká.

Jednoduché udržovanie bdelej prítomnosti, ako v stave kľudu, tak pri pohybu myslenia. Spočiatku je neľahké vyvarovať sa rozptýlenosti po dlhšiu dobu, pretože nepozornosť je v nás hlboko zakorenená. Pozvolným cvičením však môžeme časové úseky, keď niesme rozptýlení, stále predlžovať a zjednocovať s každodenou činnosťou.

- prevzaté -

čítaj poznámky (5) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
re:polaris22.May:15:58
???rusalka22.May:09:06

verzia pre tlačiareň

Bytie
20.5. 06, 07:15

soulfly píše:
Z hluku myšlienok, o ktorých ani nevedel, ho vyrušil spev vtáka. Nádherná melódia, esencia bytia, života. Vták si nôtil a on sa spevu odovzdal a nechal ho preniknúť do svojho vnútra a splynul s ním. Myšlienky pominuli. Vybral sa na prechádzku do prírody. Len tak. Uličkami sa šírila vôňa čerstvo pokosenej trávy. Mladý vrabček preletel rýchlo okolo neho. Zastal. Nechal sa uniesť šumom vetra v korunách stromov. Pozoroval ale nepomenovával, neoznačoval, neiterpretoval, čo vidí, iba pozoroval, bez myšlienok. Vzdal sa okamihu a nechal ho prestúpiť celou svojou bytosťou. Zrazu zmizol a tiež i to, čo pozoroval. Stali sa jedným.

Možno sa bojíte, že ak sa budete snažiť poznať sami seba, objavíte niečo nepríjemné. Mnoho ľudí sa v kútiku duše obáva, že sú zlí. Ale nič z toho, čo sa o sebe môžete dozvedieť, nieste vy. Všetko, čo sa dozviete pri skúmaní seba, sa týka vášho falošného ja. Nie ste to vy. Je to váš obsah, nie vaša esencia. Dostať sa za ego, znamená neuviaznuť v obsahu. Poznať sám seba znamená byť sám sebou. A byť sám sebou znamená nestotožňovať sa s obsahom. Okrem obsahu ale existuje ešte niečo iné, niečo, čo umožňuje obsahu byť: sféra vedomia.

Ego nieje zlo, iba nevedomie. Ak si ho začneme uvedomovať, dostaneme sa zaňho. Ale neberme ho príliš vážne. Ak si všimneme, že nás ovláda, zasmejme sa tomu, kľudne i nahlas. Musíme si uvedomiť, že ego nieje osobné. Pokiaľ máme pocit, že prebujalé ego je náš osobný problém, snaží sa nás o tom presvedčiť zase ego.

Rýchlosť, s akou zo seba svoju odpoveď vysypeme a zloba a rozhorčenie v hlase sú dôkazom, že ešte niesme dostatočne prítomní, aby sme dokázali vidieť za tú udalosť, oddeliť od nej svoju reakciu a oboje iba pozorovať. Náš hnev a obranný postoj sú znakom toho, že sme stále ovládaný svojím egom.

Ego síli zrovnávaním. Miluje ak môže niekoho označiť za zlého. Chovanie ľudí vychádza z ega. Je to kolektívna porucha a pokiaľ si to budeme uvedomovať, už si ho nespletieme s niekoho identitou. Preto si nič nemusíme brať osobne. Nereagovať na egá ostatných je najúčinnejší spôsob ako postupne rozpustiť svoje i kolektívne ego ľudstva. Nereagovať naňho nieje akt slabosti ale sily. Uvedomujeme si, že viac túžime po tom aby sme mali pravdu ako po hlbokom vnútornom kľude? Ako bránime svoje postavenie a obhajujeme sa pred obvinením? Pokiaľ sa budeme so svojimi vnútornými stavmi stotožňovať, budeme posilovať ego. Sme stotožnení so svojimi myšlienkami – názormi a to obsahuje Ja. Potom bránime svoje názory, svoju podstatu ako by sme bojovali o prežitie. Prestaňme sa stotožňovať s mysľou a to, čím sme, sa objaví samo. Ego nieje iba nerozpoznaná myseľ, hlas v hlave, ktorý predstiera, že je nami, ale tiež nerozpoznané emócie – reakcia tela na to, čo hlas v hlave hovorí. Koľko emócií vzbudí pojem moje? Hlboké emócie nie sú emóciami, tie sú vo svete protikladov. Sú stavom bytia.

Ľudia ak niečo zaznamenajú, ich falošné Ja – ego – sa to hneď snaží pomenovať, vysvetliť, porovnať s niečím iným, rozhodnúť, či sa mu to ľúbi či neľúbi, či je to dobré, či zlé. Pokiaľ neprestaneme veci neustále nevedome posudzovať a pomenovávať, alebo pokiaľ si to aspoň nezačneme uvedomovať, nie sme prebudení. Za to , že v nás môže ego nepozorovane prežívať vďačí vďaka tomuto posudzovaniu. Ego neustále číha či mu nehrozí poníženie či iné zmenšenie. Ak ho niekto začne obviňovať či kritizovať, čím mu spôsobí újmu, okamžite pristúpi k obrane a začne sa obhajovať či napadať druhých. Nezáleží mu na pravde ale na vlastnom bezpečí. Tak funguje obrana psychologickej formy Ja. Ak nás niekto začne kritizovať, obviňovať či nadávať, skúsme miesto bránenia sa neurobiť nič. Iba sledujme aké to v nás vyvoláva pocity. Prvých pár sekúnd to bude veľmi nepríjemné. No pominie to. Potom ale v sebe objavíme nový priestor, ktorý akoby náhle ožije a uvedomíme si, že sme sa nezmenšili, ale že naopak expandujeme. Tak môže dôjsť k úžasnému uvedomeniu: ak sme ponížení a dokážeme navonok ale i vnútorne nereagovať, uvedomíme si, že sme o nič skutočného neprišli. Ak sa prestaneme brániť a snažiť sa akokoľvek posilovať svoju formu, prestaneme sa s ňou stotožňovať. Tým, že stratíme na dôležitosti, vnútro expanduje a vytvorí priestor pre bytie.

O chvíľu sa začalo zmrákať. Slnko sa pominulo. Uvedomil si posvätnosť hĺbky neba i mrakov. Spustil sa prudký dážď. Skryl sa pod košatý strom, ktorý mu umožnil nezmoknúť. Pozoroval tanec kvapiek. Stromu bol vďačný za úkryt a prejavil mu úctu tým, že ho objal. Nechal pocítiť na svojej koži dotyk kôry i jej vôňu a priložil ucho na kmeň stromu a načúval so zatvorenými očami. Ohromné splynutie. Krajinou sa ozýval zvuk hromu. Kvapky prudko začali padať na zem a ešte viac zvýraznili arómu kvetov bazového stromu hneď vedľa. Biele kvety na živej farbe lesknúcej sa zeleni listov. Čoskoro dážď pominul. Na nebi sa vytvoril dúhový oblúk. Hotový zázrak. Mágia farieb, ktorá pripomínala Boha samého.

Cestou späť zbadal zomierajúce aj mŕtve dážďovky. To ho naučilo, že nemá zmysel na ničom lpieť a že všetko sa pominie. Vtáky si ich odnesú na potravu. Prišiel domov. Vedome sa najedol, ocenil chuť jedla i štavy, ktorú vedome pil. Ani doteraz nevedel, že ak je pri tom prítomný, čo robí, ohromne sa zvýši pôžitok. Podvečer prišiel so známymi na diskotéku. Zabávali sa a smiali. Nie na niekoho účet. Smiech pokiaľ trval im zastavil myslenie. Započúval sa do hudby a objavili sa zimomriavky. Začal tancovať, nekontroloval sa, odovzdal sa tancu, nemyslel či sa pohybuje dobre či zle. Dovolil, aby tanec ovládol jeho. Splynul s tancom. Myseľ zmizla. Existencia sa rozpúšťala v ňom a on v existencii.

V noci sa vybral domov. Opustil hlučnú diskotéku a hneď pri výstúpení z nej ho vonku objalo hlboké, pokojné a všetkoprestupujúce ticho. Preniklo do celej jeho bytosti. Podobalo sa to tichu, ako keď pláva pod hladinou vody. Hĺbka noci, zvuk cvrčkov do pokoja noci, nezmernosť nočnej oblohy, hviezd a mágia svetla mesiaca ho očarili. Prišiel späť domov a zaspal.

- ego text: Tolle -

čítaj poznámky (1) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
tollepolaris20.May:11:58

verzia pre tlačiareň

Som
16.5. 06, 13:22

soulfly píše:
Bol slnečný deň. Vybral som sa pešo z práce domov na obed. Slnko sa ma hrejivo dotýkalo na koži. Išiel som a uvedomoval som si, že idem. Minimalizoval som tak myslenie. Načo rozmýšľať, keď i tak nič nevymyslím? Bol by som tak iba neprítomný, vážny a mechanický. Myslenie je strach, strádanie. Myšlienka vychádza z pamäte. Pamäť je minulosť a preto plne nežijeme, nie sme, pretože minulosť už nieje. A my sa jej stále držíme. Myseľ je potrebná veľmi zriedka, no my myslíme neustále. Ovládla nás a vyvstavala okolo nás múr, skrze ktorého nevidíme nezmernosť života. Nejde o strach z nového ale o stratu starého. Prijatie, neposudzovanie a nepripútanosť. Bdelosť to je všetko. Ja je minulosť, ktorá projektuje budúcnosť.

Išiel som. Myšlienka bleskla hlavou, nevenoval som jej pozornosť, lebo ma nezaújmala a tým, že som si ju uvedomil, neposudzoval ju a tým, že pozornosť bola smerovaná na chôdzu sama odišla. Keď som takto išiel bez mysle, akoby sa začal rúcať čas. Postál som a pozoroval som strom. Bez myslenia, bez hodnotenia a pomenovania a označenia, pozoroval som iba čírim bytím, prítomnosťou. Akoby som doteraz stromy nevidel. Ten objem krásy, výška a pokoj. Akoby sa strom tou pozornosťou začínal rozpínať do priestoru. Prechádzam cez vodný kanál, kde sa zodvihli štyri labute z hladiny a pomaly vzlietli. Žaby kvákali do ticha a malé rybky sa vyhrievali tesne pod slnkom lesknúcou sa hladinou. Prebehlo okolo malilinké šteniatko. Taký drobec ako usmievajúca sa púpava opodiaľ. Bóóóže také zlaté bolo, taká malá hrajúca sa hnedá gulička. Z ľudských tvári vystupovalo na povrch vyššie ja.

Zameraním pozornosti na chôdzu, bdelosťou, sústredením na to čo robím, som sa dostával do prítomného okamihu a pociťoval som úžasnú slobodu. Slobodu od svojho hlasu v hlave, od svojho ega, mysle, akcií, reakcií a nekonečných obhajob. Uvedomil som si, že znalosti ma uväzňujú. Prítomnosťou odišlo bremeno znalostí, odišlo moje ja (myseľ, ego) a vstúpil do mňa pokoj, ktorý mi vykúzlil úsmev na tvári. Neuveriteľná radosť zo slobody a z pohybu. Pokračoval som uvedomelo až pred dom, kde sa z poza rohu vyrojil húf malinkých detí z neďalekej škôlky. U všetkých bolo vidieť ako sú prítomné a nezamerané na ja, ale na život. Žili okamih, boli prítomné preto boli všetky také živé a hravé. Ich zloba je ukotvujúce sa ego a myseľ a je to reakcia na myseľ dospelých, ktorá nás ovláda a chce ovládnuť ešte i tie malé, nevinné, bezbranné deti.

V prítomnosti, v ktorej neexistuje ja padajú všetky bremená. Myseľ je bremeno, núti nás posudzovať, to je dobré a to zlé. Takto by to malo byť. Nič nieje úplne zlé a nič nieje úplne dobré. Biele obsahuje čierne a čierne biele. Preto je to to isté v podstate. Preto nieje nič dôležité, lebo všetko sije rovné. Preto nemá zmysel i posudzovať. Navyše to, čo posudzujeme je predovšetkým v nás samých. Tak ako rady, ktoré dávame sú to, čo sa najviac potrebujeme naučiť. To, čo vnímame ako zlo je iba nevedomosť a preto akcie a reakcie dotyčného sú jediné správne. Navyše zlo v sebe nesie svetlo, pretože mu dáva možnosť vypnúť sa v celej svojej nádhere a spoznať ho. Žije v nás niečo, čo má pôžitok z utrpenia a tiež ho rado spôsobuje druhým. Vie presne kam udrieť, aby spôsobil burlivú reakciu. No je to len branie si veci osobne za čím sa opäť skrýva ja. Tieto akcie spôsobujú, že lipneme na ja (ego, myseľ) pretože nám to dáva pocit, že sme. Útek od prázdnoty. No práve nie-ja, prázdnota (ne-myseľ a ne-ego) je život. *Ja som* znamená číre bytie. No neexistuje ja, je iba *som*. Živá prítomnosť, jedine v ktorej sa dá plne uvedomiť plnosť posvätnej krásy všetkého, stať sa nevinným a hravým ako dieťa. Byť nevinný znamená nežiť s minulosťou a žiť okamih a nič si z neho neodnášať.

Cestou späť vystriedalo slnko prudký dážd. I ten som pozoroval. Koľko krásy, sviežosti a života sa v ňom skrýva. Akoby zmyl rušivé vlny a napojil matku prírodu. Vôňa po daždi sa rozprestierala každou ulicou a priestranstvom.

čítaj poznámky (5) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
pritomnostpolaris17.May:02:43

verzia pre tlačiareň

Prechádzka prírodou
13.5. 06, 06:03

soulfly píše:
Kľudne a bez cieľa som si kráčal. Pri rybníku som začal pozorovať malé vlnky, ktoré omývali breh jemnými dotykmi. Hladina vody ma oslepila v jase slnka. Zbadal som kačku s asi 5 kačiatkami. Boli také malinké, také drobné, že júúúú. Tak si plávali pri sebe. Jedna trošku zaostala za nimi a keď to zistila, rýchlo priprávala do rodinky. O chvíľu som prišiel do lesa. Nádhera, ten pokoj a energia. Zazrel som veveričku, milú, hravú, nevinnú, chviľu sa na mňa pozrela, potom preskočila na druhý strom, opäť kukla a potom preskákala rýchlo preč. S veveričkou štebotali vtáčkovia. Tiež som si s niektorými pozeral do očí. Akoby sa na mňa niektorý z nich prišli pozrieť. Každý spieval zvlášť no pri hlbšej pozornosti, bdelosti, to bolo ako organizovaný orchester. Splynuli sme všetci a všetko v jedno bytie. Pokračoval som ďalej naplnený pokojom. Na ceste som videl mŕtveho ježka. To ticho okolo neho, tá hĺbka okamihu. Akoby niečo vravelo, postoj, zkľudni. Všetko slúži na učenie. Dobré či zlé, to nás drží v pasci - pomenovanie a označenie je to, čo nás trápi. Protiklady v sebe obsahujú svoj proťajšok. Čas, ego, dobré, zlé, strach a utrpenie, to všetko stvorila myseľ. Myseľ skrútená do Ja znamená trápenie. Preto je sebapoznanie (poznanie mysle) tak dôlezité. Slnko pomaly začalo zapadať a na oblohe sa objavila červeň, umelecké dielo, ktoré príroda namalovala na oblohu a ktoré ma napĺňalo posvätnou úctou. Potom som pozrel na strom pri ceste. Nezaújmali ma myšlienky, bol som prítomný, oslovil ma strom, jeho krása, jeho duch, jeho láskavosť, majestátnosť a bytie. Dával domov rôznym zvieratkám. Vdychoval som tú krásu a ona vystúpila ešte viac. Vánok zodvihol prach zo zeme, ktorý stáčal do kruhu. Zazrel som ako sa trplietajú zrnká prachu. Strom sa jemne a prirodzene nakláňal s vánkom, listy šumeli ako pokoj mora. Strom sa zľahka miloval so slnkom, ktoré sa na ňom odrážalo.

http://www.putnici.sk/blog.php?newsid=2336&user=soulfly

čítaj poznámky (13) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
naco rozmyslat?dagda17.May:03:00
AkosiShasho13.May:15:43

verzia pre tlačiareň

Krishnamurtiho slová
11.5. 06, 05:16

soulfly píše: (rôzne rozmluvy)

Je to, co se děje ve vnějším světě, odlišné od toho, co se děje uvnitř? Mezi vnějškem a vnitřkem neexistuje žádný rozdíl. Člověk je ve skutečnosti světem. Člověk je celým lidstvem.

V tebe je celý svet a pokiaľ vieš ako sa pozerať a učiť, potom si našiel dvere a kľúč je v tvojích rukách. Nikto na svete ti nemôže dať ten kľúč alebo otvoriť dvere, iba ty sám.

Sme plne zodpovední za stav sveta. Za každú prebiehajúcu vojnu je zodpovední každý z nás: agresivitou svojho života, nacionalizmom a egoizmom, svojimi bohmi, predsudkami, ideálmi, všetkým, čo nás rozdeluje. A iba keď nám bude úplne jasné (nielen rozumovo, ale tak skutočne, ako nám je zrejmý hlad či bolesť, že vy i ja naozaj zodpovedáme za súčasný chaos a útrapy okolo nás a že k ním svojím denným životom prispievame ako príslušníci ľudského spoločenstva, chtivo pestujúceho brutálne ohavnosti, potom budeme jednať.

Keď teda pozorujete, čo sa vo svete odohráva, začínate chápať, že tu neprebieha žiadne vonkajšie a vnútorné denie, ale jedno jediné: celkový pohyb všetkého, vnútorné hnutie, prejavujúce sa navonok a vonkajšie, ktoré odpovedá dejom vo vnútri. Schopnosť toto uzrieť je možno všetko, čo je treba. Keď viete ako sa pozerať, veci sa vám vyjavia sami a nemusíte k nim mať učiteľa, ani filozofov. Ako sa pozerať, k tomu vás nemusí nikto nabádať. Proste sa pozeráte.

Pozorní, uvedomovať si, čo sa odohráva vo vnútri, bez toho aby sme pritom čokoľvek opravovali alebo si nariaďovali, čo v nás má alebo nemá byť. Pretože vo chvíli, keď sa začneme opravovať, prichádza ďalšia autorita – náš dozor.

Myseľ prirodzene odbieha, unaví sa, začne byť nepozorná. A keď je nepozorná robí všetky možné hlúposti. Nejde o to, ako premeniť nepozornú myseľ v pozornú. Pre nepozornú myseľ je totiž dôležité, aby si uvedomila, že je nepozorná. Som bdelý, všetko pozorujem – pohyb stromov, prúd rieky, pozorujem i seba – neopravujem sa, nehovorím toto by malo byť takto a toto by nemalo byť – iba pozorujem. A keď sa pozorujúca myseľ unaví a začne byť nepozorná, naraz si to uvedomí a snaží sa přimet k pozornosti, tak že vznikne konflikt medzi pozornosťou a nepozornosťou. Nerobme to, iba si uvedomujme, že sme nepozorní – a to je všetko.

Honba za ideálom stíchlej mysle zretelne nemá cenu: čím viac ju nútime, tým bude ťažkopádnejšia a omedzenejšia. Kontrola mysle v akéjkoľvek forme, tak ako jej potlačovanie, v nej spôsobí iba konflikt. Preto je každá vonkajšia disciplína k ničomu. Ale tak isto nulovú hodnotu má neukáznený život.

Aby sme boli schopní odmietnuť každú autoritu (psychickú, nie zákonnú – autoritu náboženských organizácií, tradíc, skúseností atď) musíme zistiť prečo je vlastne človek tak strašne poslušný. Súčasne je potrebné zbaviť sa všetkého odsudzovania a ospravedlňovania, všetkých súhlasných a nesúhlasých názorov.

Žiadosť sa rodí z dvojakosti: som neštastný a túžim byť štastný. Pocit, že som neštastný, je daný žiadosťou byť štastný. Ak človek sa snaží byť dobrý, potom je v jeho dobrote obsiahnutý i opak – zlo. Všetko kladné v sebe obsahuje i svoj zápor. Úsilie o prekonanie tohoto záporu ho priamo posiluje. Ak túžime zažít pravú skutočnosť, potom naša túžba vzišla z nespokojnosti s tým, čo je. Vytvárame jeho opak, v ktorom je skryté, čo bolo. Ak sa nevymaníme z tohoto mechanizmu, blúdenie dvojakosťami neskončí. Musíme poznať sámeho seba natoľko, že myseľ prestane hľadať. Už netúži po zážitkoch a nepozná výzvy. Nezisťuje, že pred chvíľou nebola bdelá a teraz už áno. Je zcela tým, čím je. Iba povrchná, flustrovaná, podmienená a obmedzená myseľ chce stále niečo naviac. Bolo by teda možné žiť v tomto svete a nechcieť – psychicky – stále viac a viac – žiť tak, aby sme neustále nezrovnávali? Je to možné? Lenže k tomu musí dôjsť každý sám.

Obávame sa poznať sami seba, pretože sme všetko rozdelili na dobré a zlé, ušlachtilé a neušlachtilé, čisté a nečisté. To dobré vždy súdi to zlé a tieto protiklady medzi sebou vedú vojnu v každom z nás. Táto vojna je utrpenie. Ukončiť utrpenie znamená vidieť tento fakt a nesnažiť sa vytvárať jeho opak, pretože protiklady sa vzájomne prelínajú – každý z nich obsahuje svoj proťajšok. Chôdza po tejto ceste protikladov je utrpenie. Toto rozdeľovanie života na vysoké a nízke, ušlachtilé a neušlachtilé, boha a diabla plodí konflikt a bolesť.

Když jste vědomi, pak vidíte celý proces svého myšlení a jednání, ale i k tomu může dojít, vyvarujete-li se jakékoli kritiky a odsuzování. Odsuzuji-li něco, pak tomu nerozumím a odsuzování je jeden ze způsobů, jak zamezit pochopení. Myslím, že většina z nás tak činí úmyslně, ihned odsuzují a myslí, že rozumí. Jestliže neodsuzujeme, ale pohlížíme na to, uvědomujeme si to, pak se obsah, význam, začíná otvírat. Experimentujte takto a sami uvidíte. Pouze si uvědomujte - aniž byste hodnotili –

Pokiaľ poznám to, čo je a neriešim to, čo by malo byť, môžem riešiť to, čo je. Väčšina z nás nevidí to, čo je, pretože sa zaújma o to, čo by malo byť. Ono malo by byť tvorí dualitu, zapríčiňuje konflikt. Keď nieje procesu menovania, prestáva rozpor. Môžeme pozorovať, ako v našom vlastnom vnútri je pomenovávanie takmer súčasné s odpoveďou. Interval medzi odpoveďou a pomenovaním je skúmanie. Skúmanie, v ktorom nieje ani skúmajúci, ani skúmané, je nad rozporom. Rozpor je zaostrenie pozornosti na vlastné ja a s ustaním rozporu je tu zakončenie všetkého myslenia a začiatok nevyčerpateľného.

Jestliže se obávate prázdnoty a blížite se k ní jako k něčemu cizímu, k něčemu opačnému od vás, pak jakákoliv akce, kterou vůčí ní podniknete, musí ovšem nutně vést k iluzi a dalšímu konfliktu a strasti. Když však objevíte, když začnete vnímat toto nic, tuto bezpodstatnost a prázdnotu jako sebe sama, pak strach - který vzniká a existuje, jen když se oddělíte jakožto myslitel od svých myšlenek a pokoušíte se pak najít k nim svůj poměr - onen strach odejde sám od sebe. Jenom pak je možné mysl uklidnit, a v tomto klidu, pokoji přichází pravda.

Prostredníctvom reakcií si začínam uvedomovať aký som. Poznať, ako sa prejavujem obyčajným denným rozhovorom, v spôsobe, ako myslím a cítim druhého. Ak sa prenesieme cez svoj smútok, zistíme, že sme veľmi malí, prázdní a obmedzení a že bojujeme, aby sme niečoho dosiahli, niečím sa stali. Samotná snaha niečoho dosiahnuť, niečím sa stať, je príčinou smútku. Ak však začneme chápať, čo v skutočnosti sme a hlbšie sa nad tým zamyslíme, zistíme, že sa deje niečo úplne iné.

Ja sám sa nelíšim, alebo niesom oddelený od tejto prázdnoty. Ja sám som onou prázdnotou. Pozorovateľ je pozorovanou prázdnotou. Ak toto sledujeme ďalej, zhliadneme, že to viacej nenazývame osamelosťou, tento výraz prestal. Ak budeme postupovať ešte ďalej, což je vecou neľahkou, zistíme, že to, čo nazývame osamelosťou, neexistuje. Je tu úplný zánik osamelosti, prázdnoty, mysliteľa, ako myšlienky. Tento postup učiní koniec strachu.

Touha po naplnění, po tom něčím se stát, vznikne, uvědomíme-li si, že jsme ničím. Protože jsem nic, nedostatečný, prázdný, vnitřně chudý, snažím se stát se něčím, vně i vnitřně bojuji, abych se naplnil, ať už v nějaké osobě, či věci nebo ideji. Naplnit tu prázdnotu - toť celý proces naší existence. Jsme si vědomi, že jsme vnitřně chudí, snažíme se buď o nabytí věcí vnějších, nebo pěstujeme bohatství vnitřní. Úsilí je zde jen když se jedná o únik z tohoto prázdna uvnitř kontemplací, obohacováním se, dosažením silou atd. To je naše každodenní existence. A tento útěk, toto vyhýbání se, tento pokus zakrýt onu prázdnotu, vyvolává zápas, boj, úsilí.

A co se stane, není-li tu snahy uniknout? Tu žijeme v této osamělosti, žijeme s touto prázdnotou a přijmeme-li tuto prázdnotu uvidíme, že se dostaví tvůrčí stav, v němž není úsilí ani zápasu. Úsilí existuje jen pokud se pokoušíme vymknout se vnitřní samotě a prázdnotě, ale podíváme-li se jí tváří v tvář, pozorujeme-li ji prostě, aniž bychom se jí chtěli vyhnout, přijmeme-li ji, poznáme, že se dostaví stav, v němž přestaly všechny snahy a zápasy. Tento stav bytí je tvořivost a není výsledkem úsilí.

Neboť je-li tu pochopení toho co je, tedy prázdnota, vnitřní nedostatečnost a žijeme-li s touto nedostatečností a plně jí rozumíme, pak dochází k vnitřní skutečnosti, tvůrčí inteligenci, jež přináší štěstí.

Proto tedy akce, jak ji známe, není vlastně než reakcí, neustálým stáváním se, což je popřením toho, vyhnutím se tomu, co je. Je-li tu však vědomí prázdnoty, bez výběru, bez zavržení, bez souhlasného přijetí, pak v tomto pochopení toho co je, dojde k činu, k akci, jež není reakcí, ale tvořením. Pochopíte to, uvědomíte-li si sebe v činnosti. Pozorujte se, jak jednáte - nejen vně, ale pozorujte i pohyb svých myšlenek a citů. Když si toho pohybu budete vědomi, poznáte, jak váš myšlenkový proces, což je cítění a jednání, je založeno na ideji, stát se něčím. Tato idea vzniká jen když je tu pocit nejistoty a k tomuto pocitu dochází, když si uvědomíte svoji prázdnotu. Budete-li si uvědomovat svůj myslivý a citový proces uvidíte, že tu je stálý boj, úsilí změnit, přizpůsobit, proměnit to, co je. Toto úsilí stát se něčím jiným a toto stávání se je přímým vyhýbáním se tomu, co je. Sebepoznáním, stálou bdělostí poznáte, jak úsilí, boj, snaha stát se něčím vede jen k bolesti, strasti a nevědomosti. A jen když si uvědomíme onu vnitřní nedostatečnost - jsme ochotní neunikat jí, ale žít s ní, přijmout ji, poznáme, že jsme objevili stav mimořádného klidu, který není skládán dohromady, ale je to mír, přicházející s pochopením toho, co je. V tomto stavu klidu nastane tvořivé bytí.

Intenzivní toužení po jistotě, po nějakém druhu trvalosti, a skutečnost, že vůbec žádná trvalost neexistuje, tvoří podstatu konfliktu mezi klamem a realitou. Pochopit schopnost vytvářet iluze je nekonečně významnější než chápat skutečnost. Musí zcela pominout schopnost plodit iluzi, nikoli schopnost dosahovat skutečnosti, o tom se nelze dohadovat. Skutečnost není odměnou. Klamné musí zmizet, ne pro dosažení toho, co je pravdivé, ale prostě proto, že je to klamné.

Môžeme sa naučiť pozorovať, to, čo je, bez konfliktu s jeho protikladom a pozerať sa na to, čo je, bez akéhokoľvek vzdorovania? Ak vzdorujeme vytvárame v sebe iný konflikt. Ak zostaneme u pozorovania, zistíme, že strach a jeho pozorovateľ sú to isté. Strach som ja – nieje tu žiadne iné oddelené nezávislé ja a strach nemôže existovať samostatne, bezo mňa. Je to naozajstný zážitok, ak cítime, že strach je ja, že chtivosť je ja, že nie sú od nás oddelené. Vtedy je možné byť bez strachu.

Ako sa oslobodiť od minulosti? Uvedomovať si toto hnutie a to bez výberu, pretože výber je opäť z toho istého hnutia minulosti. Znamená to pozorovať ako minulosť v mysli pracuje; takéto pozorovanie nieje ovplyvnené našimi znalosťami a nieje teda hnutím minulosti. Pozorovanie bez obrazu myslenia je činnosťou bez minulosti.

Uvedomenie je uvedomenie si celého procesu posudzovania a jeho ukončenia. Je v ňom pozorovanie bez akéhokoľvek posudzovania. Vyžaduje to prestať označovať, skončiť s pomenovávaním. Označovanie prevádza ten, kto myslí. Ten, kto myslí, sa oddeluje od svojej myšlienky, což je úplne umelý, neskutočný proces. V mysli prostej všetkého hodnotenia nieje nikto , kto myslí, je tu iba myslenie. Je tu stav prežívania, nieje tu nikto, kto niečo prežíva.

Je to ochota pozvať myšlienku. Väčšinou nám prichádzajú bez pozvania – jedna za druhov, myslenie nemá konca a myseľ je otrokom každej túlavej myšlienky. Ak si to uvedomíme, uvidíme, že myšlienky je možné pozvať a potom každú z nich, tak ako vyvstane, sledovať až do konca. Porozumenie celému tomuto procesu zvania myšlienok a ich sledovaním je uvedomenie. Nieje tu žiadne označovanie, myseľ je tichá, kľudná a tvorivá.V tomto kľude mysle prichádza bez pozvania to, čo je pravda.

Je to strach, čo nám bráni v hlbšom pátraní vo vnútri seba. Utrpenie končí iba v sebapoznaní. Analýzou sa nemôžeme poznať. Poznať sa môžeme iba bez zhromažďovania (t.j. bez pamätania si vlastností atď), vo vzťahoch, v každej možnej chvíli. Človek si musí byť bez akéhokoľvek výberu vedomý toho, čo sa vlastne deje. Sledovať svoj okamžitý stav, v ktorom práve som. Bez vytvárania opaku či ideálu, bez vzpomienok na to, aký som bol predtým. Ak pozeráme na seba s neľúbosťou či zahorklosťou; potom, to čo vidíme je zafarbené minulosťou. Ztrásanie minulosti po celú dobu, čo sa pozorujeme, je nezávislosť na minulosti. Dôležité je zostať iba v pozorovaní svojho postoja vzhľadom k ľudom, myšlienkám, veciam; ak skutočnosť iba vidíme bez ospravedlňovania, prímania, odsudzovania, zistíme, že samotný tento vnem má v sebe svoj vlastný čin. To je začiatok sebapoznania.

Aký je vzťah mysle k tomu, čo jest? Pokiaľ tomu, čo jest, je dané meno, pojem, symbol družnosti, zabraňuje toto meno priamemu vzťahu, což robí myseľ tupou, nevnímavou. Myseľ a to, čo jest, to nie sú dva rozdelené procesy, leč pomenovanie ich rozdeľuje. Ak prestane toto pomenovanie, je tu priamy vzťah; myseľ a to, čo jest, sú jednotné. To, čo jest, je teraz pozorovateľom sama seba, bez pojmu a vtedy to, čo jest, sa proměňuje; nieje to viacej vec, nazývaná prázdnotou, pridruženým strachom atď. Myseľ je potom iba v stave zážitku, v ktorom nieje zakúšajúceho a zakúšaného. Je tu potom nezmerná hĺbka, pretože ten, kto meria, odišiel. To, čo je hlboké, je tiché, kľudné a v tomto kľude je prameň nevyčerpateľného. Vzrušenie mysle je užívanie slova. Ak nieje slova, je to nezmerné.

Na jednej strane vytvárame, živíme a rozširujeme sami seba a na strane druhej sa snažíme sami na seba zabudnúť a stratiť sa, i keď iba na malý okamih. V našom živote existuje protiklad – zdôraznenie vlastného Ja a jeho zabudnutie. Problémom nieje sex, ale tento životný protiklad, ktorý nemôže byť preklenutý mysľou, pretože ona sama je protikladom. Protiklad môžeme pochopiť, iba ak plne porozumieme celému procesu svojej každodennej existencie.

Experimentovať a zistiť, či sme schopní sa pozerať na fakty bez náznakov odsúdenia alebo pochvaly spojených s určitými slovami. Ak sme schopní to urobiť, zistíme, že už obyčajným pozeraním sa zrušia všetky prekážky, ktoré myseľ postavila medzi seba a fakty.

Neustále jsme závislí na někom jiném a tato závislost nevyhnutelně vyvolává konflikt a poruchu. Proč jsme v našich vztazích tak psychicky závislí? Je to proto, že jsme osamělí? Je to proto, že nikomu nedůvěřujeme – dokonce ani našemu manželovi nebo manželce? Závislost na druhé straně poskytuje jistý pocit bezpečí a ochranu proti tomuto světu. Říkáme: „Miluji tě.“ V této lásce je vždy přítomen pocit vlastnění a toho, že jste vlastněni. A je-li tato situace ohrožena, vyvstávají konflikty. To je současný stav našich vzájemných vztahů – intimních i neosobních. Vytvoříme si představu o druhém člověku a na této představě lpíme.

Připoutanost není opakem osvobození. Jsem připoutaný a snažím se oprostit – to znamená, že vytvářím protiklad. Jakmile vytvořím protiklad, vznikne konflikt. Protiklad však neexistuje, existuje pouze to, co mám, což je připoutanost. Existuje pouze skutečnost připoutanosti – v níž nahlížím všechny důsledky připoutanosti, která neobsahuje lásku – a nikoliv snaha o dosažení oproštění. Mozek byl podmíněn, naučen, aby pozoroval to, co je, a tvořil opak: „Jsem násilný, ale násilný být nesmím“ – proto dochází ke konfliktu. Jestliže však násilí pouze pozoruji, jestliže pozoruji jeho podstatu – neanalyzuji, ale pozoruji – pak je střet protikladů zcela odstraněn.

Chcete-li žít bez konfliktů, zabývejte se pouze tím, „co je“, protože nic jiného neexistuje. A pokud takto člověk žije – a je možné takto žít – pokud zcela zůstává s tím, „co je“, pak to, „co je“, odumře. Experimentujte s tím.

AK HĽADÁME BOHA ALEBO PRAVDU, HĽADÁME HO SVOJÍM MYSLENÍM. MYSLENIE PRITOM VŠETKO ROZLIŠUJE A PREKLADÁ DO POJMOV, KTORÉ UŽ POZNÁ. TO, ČO HĽADÁME, JE TEDA VLASTNE UŽ ZNÁME, TAKŽE V SKUTOČNOSTI VOBEC NEHĽADÁME. TOMU JE DOLEŽITÉ ROZUMIEŤ. MUSÍME PRETO PRESTAŤ S AKÝMKOĽVEK HĽADANÍM. V SKUTOČNOSTI TO ZNAMENÁ, ŽĚ MUSÍME VIDIEŤ, TO, ČO JE. AK SA HNEVÁM, ŽIARLIM, SÚŤAŽÍM, AK SOM SOBECKÝ, SUROVÍ A NÁSILNÝ, ALEBO AK MA OVLÁDNE CHTIVOSŤ, JE TREBA TO VIDIEŤ AKO, TO, ČO JE A NIE SKRZE PREDSTAVU NEJAKÉHO IDEÁLNEHO STAVU, AKO BY TO MALO ČI NEMALO BYŤ. POTOM TU NIEJE ŽIADEN KONFLIKT AK VIDÍME TO, ČO JE, BEZ JEHO OPAKU. POZERAŤ SA BEZ PREDSTAVY. POZERAŤ SA NA SEBA, DRUHÝCH ČI STROM BEZ AKÉHOKOĽVEK HNUTIA MYSLE ZNAMENÁ, ŽE SA POZERÁME PRVÝKRÁT A TEDA S ČISTOU, NEVINNOU MYSĽOU. TOTO JE VEĽMI DOLEŽITÉ POCHOPIŤ.

...příliš sebevědomá odpověď, chceš udělat dojem. Opravdu přijdi k tomu stavu pořekadla: nevím, to ukáže neobyčejný smysl pro pokoru; není tam žádná nadutost znalostí. Pak v tom stavu celý strach přestane protože celý smysl pro uznání, hledání do paměti, přišel do konce. Dvere sa otvárajú.

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
verzia pre tlačiareň

ešte staršie články...

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (3791)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy
Oshova dynamická meditácia
@ aktuality, akcie, krátke správy
24.10. 15, 09:55
od.: darka : Oshova dynamická meditácia v Bratislave - DK Dúbravka
- od novembra 2015 každú sobotu o 8.00 hod.
čítať ďalej...

čítaj poznámky (3008)
napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Hublot 310.CI.1190.RX.ABO10 Automatic Big Bang - Edições Limitadas Assista [250b] - $237.00 : réplicas de relógios, watchesstores.co
Mont Blanc Pennen | Mont Blanc Online Outlet Store
Tiffany Rings: Tiffany Outlet Online
Tiffany en co armband tiffbangle885082 [5c52] - €61.20 : Professional tiffany outlet stores, tiffanyswedding.co
MontBlanc Outlet Store, Mont Blanc Pens Online Sale
. . .

Krása živých miniatúr
@ aktuality, akcie, krátke správy
21.3. 15, 03:59
od.: katka :

25.4. - 3.5.2015, Košice

Tento rok sa po dlhšej prestávke opäť vracia Bonsai klub v Košiciach s klubovou výstavou priamo do srdca mesta. Od 25. apríla do 3. mája 2015 a v čase od 10:00 do 18:00,  pestovateľov a ich stromy nájdete v átriu Východoslovenskej galérie na Hlavnej ulici č. 27. čítať ďalej...

čítaj poznámky (1874)
napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Beatifully Ontworpen Wedding Dresses
2014 Moncler :
Moncler Jassen Vrouwen Bestel
Replica Chopard horloges
Moncler Manteaux Hommes : 2014 Moncler Australie Vente
. . .

Metóda One Source
@ aktuality, akcie, krátke správy
16.3. 15, 05:42
od.: katka :

Pozývam Vás na prednášku autora metódy One Source, lektora a spisovateľa Braňa Rybičku, ktorá sa uskutoční v priestoroch EZOFITu (bývalé Regeneračné centrum ENERGY) na Komenského 3 v Košiciach v utorok 17. 3. 2015 o 17.00 hod. čítať ďalej...

čítaj poznámky (17)
napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Profesjonelle sveitsiske klokker nettbutikk, Alle hot swiss klokker er her, Rolex, Omega, Cartier, Patek og Audemars Piguet fra ar fabrikk, noob fabrikk, JF fabrikk
Hublot kopi klokker - En Beloved Band for Top Guns
Mont Blanc Boheme Bleu Hvit Rollerball Pen [58f4] - NOK 931 : Profesjonell Montblanc penn butikker, pencil-pen.org
Offisiell Jimmy Choo Pumper - Jimmy Choo sko Til salgs
Scegli la tua moda Cartier Replica Watches online
. . .

Odovzdávanie cien ČAJOMIL ROKA a ZLATÁ MYŠ 2013 sa blíži
@ aktuality, akcie, krátke správy
17.9. 13, 04:58
od.: katka : Viac tu

https://www.facebook.com/events/538223869591949/

čítaj poznámky (3)
napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Replica montres Richard Miller
Copy Watches Longines Watch La Grande Classique With White Dial Couple Watch Post1571 - $212.00 : Professional replica watches stores, swisswatcheslove.co
Chopard Uhren