INTERVIEW S RUSALKOU
@ eseje     30.8. 08, 06:50

katka píše: Pán doktor,
toto sú zápisky, o ktoré ste ma požiadali na našich sedeniach. Tvrdili ste, že pre sprostých sú lieky a práca v záhrade, pre ostatných lieky a zápisky.
Chceli ste, aby mali svoj titulok a motto.
Tu je:


INTERVIEW S RUSALKOU

„Samota plodí prízraky a priatelia prízrakov vyhľadávajú samotu.“
(Stanislas de Guita: Kľúč k čiernej mágii)

Rusalka stála pred zrkadlom v kúpeľni a plakala. Mejkap už dávno nedokázal odolať dvojitej pohrome sĺz a studenej vody, ktorú si špliechala dlaňami do tváre z naplno pusteného kohútika. Väčšina čiernej farby z mihalníc sa sústredila v tmavých škvrnách pod očami, ale časť z nej mala rozotretú na lícach, kde sa miešala s červenou, ktorá už dávno neohraničovala iba pery. Pohľad na samú seba ju na chvíľu zahanbil, osušila si teda oči papierovou vreckovkou a pokúšala sa zadržať slzy. Previnilo sa obzrela za seba, akoby ju mal za to niekto pokarhať, ale okrem nej tam nikto nebol.

Uplakaná víla si zopla dozadu vlasy, ktoré jej už nesiahali po pás ako kedysi, s končekmi rozštiepenenými natoľko, že sa ich strih čoraz viac skracoval. Z poličky nad umývadlom zobrala chladivý pleťový krém, vtierala si ho do sčervenalej a unavenej pokožky, až kým jej z tváre nezmizli všetky fľaky emócií. Ešte chvíľu stála so stiahnutým hrdlom a pozerala na poličku na ktorej stáli rúže vo vyrovnanom zástupe, najkratšie vpredu, kefy, ceruzky a natáčky pred nimi v malej sklenenej dóze, pudrenky, líčidlá a očné tiene na ľavoboku, aby nechýbali v tejto prehliadke nástrojov krásy. Pomaly vytiahla ceruzku na oči a uprene hľadela do zrkadla, akoby bolo čarovné a mohlo čokoľvek zmeniť.

„Takto vyzerá moja tvár“, pomyslela si s trpkosťou, ktorá jej vnútro rozochvela pocitom ľútosti. Napriek tomu, že sa každý deň začínal pri toaletnom stolíku odrazu zistila, že všetky tie roky prežila bez toho, aby videla vlastnú tvár. Namiesto nej sa pozerala na to, ako by mala vyzerať, aj sa o to zo všetkých síl snažila. Rozpamätala sa na problémy s vyrážkami, ktoré prišli s prvým menzesom, keď sa jej telo podobne ako príliv podriadilo cyklu luny – naučila sa ich prekrývať a odvtedy sa v umení zakrývať zdokonalila natoľko, že keby bola stále rusalkou, nepochybne by sa jej podarilo utajiť všetko, čo prezrádzalo pôvod z vodného živlu. Jej tvár sa stala maliarskym plátnom, na ktoré maľovala autoportrét tak, ako to od nej očakávali iní a postupne prestala vnímať samu seba – napokon keby to tak nebolo, už aj tak bol život víly vo svete ľudí priveľmi zložitý a skrývať vlastnú prirodzenosť bolo častokrát nad jej sily.

Ostala sama, na všetko úplne sama.

Osamelosť je napokon najistejším spôsobom, ako medzi ženami spoznať rusalku. Odkedy som na pol úväzku doktorom víl, stretávam dámy, ktoré prežívajú nešťastné a beznádejné lásky. Telefonujú mi, píšu a zdôverujú sa takmer pri každej vhodnej príležitosti. Napriek plnej vážnosti, s akou beriem tento nie tak celkom dobrovoľný úväzok nemám pocit, že by si moje rady zobrali k srdcu, skôr im pomáha to, ako sa môžu zo svojich starostí vyrozprávať. Mnohé z nich sa trápia nielen veľa, ale aj dlho – často celé roky – počas ktorých sa snažili umlčať spev zlatovlasej Lorelei ozývajúcej sa z ich vnútra. To, že sa cítia osamelé nezávisí od veku – ostatne tak, ako sa nepatrí rozprávať o rokoch v prítomnosti dámy, nie je primerané zmieňovať sa o tom pri rozhovore s rusalkou. Keďže však vek s našou témou predsa len zásadne súvisí, vyznačme podľa vzoru Clarissy Pinkoly Estésovej pre víly žijúce vo svete ľudí nasledujúce medzníky vyznačujúce obdobia v živote rusaliek, ktoré sa pre lásku rozhodli vystúpiť z príboja v pominuteľnom tele ženy:

0 – 7 vek tela, snívania a obrazotvornosti
7 – 14 vek oddeľovania a splietania dohromady
14 – 21 vek nového tela, zmyselnosť sa odhaľuje, ale je chránená
21 – 28 vek nového sveta (nového života), skúmanie svetov
28 – 35 vek matky, poznávanie materskej starostlivosti o iných i seba
35 – 42 vek hľadania, materská starostlivosť o seba, hľadanie seba
42 – 49 raný vek stareny, dodávanie odvahy ostatným
49 – 56 vek podsvetia, poznávanie svetov a rituálov
56 – 63 vek voľby, výber svojho sveta a práce, ktorá má byť ešte vykonaná
63 – 70 vek strážkyne, poskytovania všetkého, čo sa človek naučil
70 – 77 vek omladzovania
77 – 84 vek hmlistých bytostí, hľadanie väčšieho v malom
84 – 91 vek tkania červenou niťou, porozumenie tkanine života
91 + nadzemsko – éterický vek, menej k rozprávaniu, viac k bytiu


V pozemskom živote víl však nie je ani tak dôležitý vek, ako schopnosť pamätať si dôvody, pre ktoré sa rozhodli žiť vo svete ľudí, aj keby sa v priebehu rokov stali iba vzdialenými snami, na ktoré s túžbou spomínajú: manželstvo na celý život, pokoj a bezpečie vlastného domova, dôvera a istota, že sa ich deti budú mať lepšie ako ony; a to, čo im možno chýba najviac, čas, aby sa mohli prechádzať, byť potichu, prejavovať radosť zo života alebo nerobiť vôbec nič. Jedna z nich hovorí nasledovnými slovami o veku, kedy bola

Rusalka vo veku nového tela:

„Na obdobie dospievania spomínam ako na zlý sen. Vôbec som to nechápala. Moje telo sa menilo a ja som o tie zmeny vôbec nestála. Zahanbovali ma rastúce prsia, bola som nesvoja v prítomnosti otca, keďže som vnímala, že už nie som jeho malým dievčatkom. Cítila som sa strašne osamelá, keď som sa už nemohla k nemu pritúliť, nechať si čítať rozprávky a vadilo mi, keď ma čo i len pohladil. Aj otec sa začal ku mne správať inak, akoby nevedel, ako má so mnou vychádzať vo veku, kedy už nie som dieťaťom, ale ešte ani ženou. Mama bola v rozpakoch, keď mi mala vysvetľovať všetky tie veci okolo mesiačikov a vzťahov medzi mužom a ženou, o čom som ani nechcela počuť. Cítila som, ako sa sama sebe strácam a už nikdy by som to nechcela prežívať znova – rodičia nemajú ani len tušenia o tej hroznej osamelosti ich dospievajúcich detí.“

Následkom samoty, v ktorej sa na prahu dospelosti ocitajú rusalky vychádzajúce z morskej peny nielen na neznáme, ale žiaľ aj nesprávne pobrežie sú to bytosti zúfalo, niekedy riskantne, najčastejšie však bezúspešne hľadajúce zmysel života, tak sa o tom zmieňuje ďalšia z nich pri bilancovaní svojho doterajšieho úsilia:

„Dospievala som v časoch, keď bol v móde socialisticko-hipícky štýl. Obaly od plynovej masky ako aktovka, zelená vetrovka s umasteným golierom a nekvalitné rifle. Namiesto umytých vlasov bez lupín bola v móde poézia. Neviem, kedy u mňa vznikla predstava, že musím upozorniť na svoju dušu - ale túto potrebu som cítila: Druhé a tretie miesto na súťažiach poézie. Diplom a niekoľko kníh od úspešnejších autorov.“

Táto víla si na roky pred prahom ženstva spomína iba veľmi nerada a jej rozprávanie natoľko poznamenal strach, hnev a cynizmus, že je iba veľmi ťažké nespomenúť to, napriek prudkej, odmietavej reakcii:

„Prosím vás, aký cynizmus? Pätnásť rokov som upozorňovala každou bunkou svojej mysle na svoju dušu. Chodila som na premietanie japonských filmov do filmového klubu, zachraňovala úzkokoľajnú železnicu a pestovala liečivé byliny. Kto tu bol teda cynický? Ani obočie som nemala vytrhané. Okrem mňa si to dovolili asi len mníšky. Nenosila som habit, ale rôzne voľné haleny, aby moje telo mlčalo. Aby bolo v úzadí a moja duša vynikla. Ako to dopadlo? Veď si to viete predstaviť. Skúste si to predstaviť a nevyhnutne vznikne sled zábavných obrazov. Bola som smiešna.“

Mlčím a tvárim sa, že ju nechcem prerušiť, v skutočnosti však neviem, čo na to povedať. Táto pravda je príliš bolestná, aby som si poslúžil niektorou z osvedčených odpovedí na to, čo sa dozvedám hneď vzápätí:

„Nie si dáma! To mi povedal môj otec na konci dňa, keď sme prehadzovali kopu hnoja na pestovanie ekologickej zeleniny. Pokúšal sa pestovať zeleninu na pôde najhoršej bonity. Bol to vlastne šport: Zasadil za debničku zemiakov a po roku usilovnej práce ich debničku zase vykopal. A ja som mu pomáhala. Bola som spotená, v teplákoch a vidlami som pol dňa kládla kravské lajná na fúrik. Večer, keď som sa umyla a čistila si špinavé nechty, pozrel sa na moje neforemné topánky.

A povedal: Nie si dáma.
Ako som sa cítila?Akoby som ten hnoj mala v očiach.“


Viaceré legendy hovoria o dlhej a strastiplnej ceste rusaliek, ktoré sa rozhodli vyslobodiť z područia oceánu v prísľube inej budúcnosti. Zo zdanlivo krátkej vzdialenosti medzi čiarou prílivu a vysnívaným domovom s manželom a deťmi sa však časom stala klamlivá fatamorgána toho, čo možno vidieť za prvou, druhou, treťou a ďalšou pobrežnou dunou, nešťastná závislosť na túžbe chcieť za každú cenu viac. Čím viac sa víly stávali ženami, tým boli ochotnejšie robiť veci, s ktorými by ich sestry v morských hlbinách sotva súhlasili: stotožnili sa s novými pravidlami suchozemského života, s tým, čo je potrebné nakupovať, robiť a nosiť podľa poslednej módy. A keď ich to neskôr unavilo a začali sa búriť proti tradíciám, ktoré bolo potrebné dodržiavať, uspokojili sa s tým, že pre ne boli vymyslené pravidlá nové. Napriek tomu, že „staré“ topánky boli ešte stále ako nové, museli mať ešte novšie, módne, na vyššom opätku alebo odlišne tvarované. „Všetkého starého sme sa zbavovali, do čohokoľvek nového sme sa zamilovávali, vrátane mužov, v pomýlenej predstave, že ich možno meniť rovnako ako obuv, čo je dosť zvláštna obsesia, ak uvážime, že morské víly pôvodne ani nohy nemajú“, hovorí o príčinách svojej osamelosti medzi mužmi

Rusalka vo veku nového sveta

„Moje priateľky mi závidia, pretože vďaka výzoru mám u mužov úspech. Je to pravda, keďže neustále vzbudzujem ich pozornosť. Keď končím s nejakým vzťahom, ihneď sa v mojom živote objaví nový muž. Vlastne som bez prestávky celý čas zadaná. Stále sa mi stáva, že sa s niekým zoznámim vo vlaku, vo výťahu, na prechádzke so psom, v bare alebo na káve s kolegyňou. A práve preto mi priateľky nerozumejú, keď sa im zdôverím, aká som osamelá: veď ako sa tak môže cítiť mladá žena, ktorá sa páči mužom a stále má s niektorým pomer? Samozrejme, že môže, ja som toho ukážkovým príkladom. Poznávam mnohých mužov, zaľúbim sa do nich, spávam s nimi, ale v hĺbke duše som osamelá, lebo som ešte nenašla niekoho na celý život. Možno mať aj stovky mužov na každé zavolanie a predsa byť samotnou.“

Vodné víly na suchej zemi úplne podľahli životu v mene individuálnej slobody – s rovnakou odvahou, ako kedysi vystúpili z mora si osvojili otvorené manželstvá, známosti na jednu noc i výmenu párov. Rusalky začali chodiť do fitnesscentier, aby zdokonaľovali už aj tak dokonalé telá zrodené z morskej peny, navštevovať kurzy pre úspešné ženy a budovať si kariérny postup v zamestnaní. Cez televízne obrazovky, časopisy a príručky s návodmi na šťastie sa nechali poučovať, ako mať lepší sex, byť lepšími matkami, lepšími manažérkami a nakoniec lepšími vo všetkom. Až nato, že za pozvoľna sa prikrádajúceho a nedostatkom času sprevádzaného syndrómu vyhorenia sa dostavilo bezútešné poznanie samoty medzi večne zaneprázdneným manželom a deťmi, ako to za všetky presne vystihla

Rusalka vo veku hľadania:

„Dnes sa všade rozpráva o osamelých ženách, ktoré nemajú partnera a nežijú vo vzťahu s nikým. Prečo sa ale nikde nepíše o vydatých? Tie sú ešte v ťažšej situácii, pretože akoby nestačilo, že sú osamelé, nemajú žiadneho východiska, nemôžu sa predsa ísť s niekým zabaviť, nesmú sa zamilovať, tešiť sa z komplimentov či stráviť s niekým noc. Po dvadsiatich rokoch manželstva sa cítim veľmi osamelá – každodenná rutina totiž úplne zničila naše spolužitie. S mužom si nemáme čo povedať okrem vecí, ktoré sa týkajú už takmer dospelých detí a naše rozhovory sa točia iba okolo domu a peňazí. Pomaly som sa prispôsobila mlčaniu, už sa mi s manželom ani nechce chodiť na nákupy, keďže sa musíme ku slovám nútiť. Nežiada sa mi tiež navštevovať rodinu, keďže sa už nechcem pretvarovať, že je všetko v poriadku. Nezáleží mi na mužovi a vinní sme za to obaja.“

Aj tento príbeh teda hovorí o rusalkách, ktoré od momentu premeny v ženu začnú postupne podliehať predstave, že nie sú schopné vykonať niečo vlastnými silami. Akoby zabudli na to, že kedysi dokázali utíšiť rozbúrený oceán, vracať život plavcom klesajúcich v troskách korábov do bezodných hlbín sprevádzané mlčanlivými rybami či spievať podmanivým hlasom na pobrežných útesoch deliacich hranice vodného kráľovstva od sveta obyčajných mužov a žien. Sotva im vyschli stále vlhké pramene vlasov, do ktorých si zapletali len tie najkrajšie kvety podmorských koralových záhrad, prestali spoliehať samé na seba, stratili dôveru vo vlastné schopnosti a nechali si vnútiť jednu jedinú možnosť: neustále sa prispôsobovať želaniam iných a to na úkor vnútornej bezstarostnosti a radosti zo života. Niektoré sa však z tohto bludného víru dokázali vymaniť, ak dokázali pretrhnúť zradné puto nevyváženého partnerstva a to aj za cenu rozchodu či rozvodu. Následky však nie je možné vymazať úplne, obzvlášť v prípade rusalky s dieťaťom, ako o tom čítame v zápiskoch morskej víly, ktorými sme začali aj s našim príbehom:

„Telefonát s mojím bývalým mužom - niekedy z tohto obdobia:

On: Nemysli si, že dobehneš, čo si nestihla.
Ja: Čo som nestihla?
On: Nerob sa sprostá. Ja som si ťa vážil. Pozri sa, ako si dopadla. Kulturista s veľkým vtákom.
Ja: Ako vieš?
On: Nemá veľkého vtáka? Vraj kulturisti nemajú?
Ja: Má menšieho ako ty.
On: Vážne? Fakt? Ja ti neverím. Vždy hovoríš, čo chcem počuť.
Ja: Má väčšieho.
On: Vidíš, ako klameš! Klameš?
Ja: Čo chceš?
On: Chcem malú.
Ja: Dobre.
On: Ale ja ju chcem do opatery.
Ja: Dobre.
On: Ty nie si matka! Ak ti vezmem decko, spustíš sa úplne! Aj variť si prestala!
Ja: Prečo si včera stál dve hodiny pred naším domom?


Otvorenosť tohto svedectva je aj podstatou jeho hojivého účinku na víliu dušu vyplašene sa trepotajúcu v ženskom tele. Stalo sa tak počas dní, kedy sa odvážila prekročiť stereotyp už vychladnutého vzťahu zdanlivo nadiktovaného nepriazňou osudu, v skutočnosti však prispôsobením sa bezvýznamnej šablóne bezútešného života:

Čo vystihuje situáciu tamtých dní? Zápisky majú byť pravdivé, aby mohli liečiť. (Tabletky to ale istia.) Mám Vaše kontrolné otázky, ktoré mi majú pomôcť. Tu sú:

Otázka: Kde bola vtedy vaša duša?
Teraz by som odpovedala, že sa vznášala nad vodami - ale vtedy? No, možno by sa dalo povedať, že sa prizerala, ale vcelku so záujmom.
Otázka: Prečo ste sa báli svojej sexuality?
No, na to by ste mali odpovedať vy.“


Nie vždy to však končí takto, ale osamelosť aj napriek dlhoročnému partnerstvu poznačila nejeden život vo dvojici napriek tomu, že bol obetovaný najcennejšiemu – deťom. Prirodzeným vyústením lásky víly k mužovi je v rozprávaniach národov celého sveta dieťa, ktoré mu venuje. Dáva život za cenu vlastnej smrteľnosti, niekedy však aj za cenu priveľkú a preto by sa mala zodpovedne spytovať svojho srdca. Tie rusalky, ktoré nie príliš vážne túžia po dieťaťi, ale sú presvedčené, že bez dôkazu o svojej plnohodnotnej ženskosti nemôžu existovať, sa o tom zvyčajne zmieňujú slovami: „Cítim, ako by mi niečo chýbalo, niečo dôležité unikalo.“ Ponechajme, prosím, teraz falošné moralizovanie bokom – v tomto tvrdení sa totiž skrýva naozaj vážny rozpor. Ak sa víly nechajú zahnať tlakom okolia do materstva, začnú sa po premene na ženu cítiť ako vo väzení bez možností nadobudnúť stratenú slobodu. Budeme azda naozaj zaskočení a pohoršení úprimnosťou jednej z nich, ktorá pre okolnosti veľmi trpela svojim materstvom, ak sa zverila, že sa stala matkou iba preto, že „všetky priateľky odrazu mali deti?“ Nie je jedinou, ktorá otehotnela bez toho, aby sa pre to naozaj rozhodla: O bytí bez dieťaťa nikdy neuvažovala a preto sa so samotou iba veľmi ťažko dokázala vyrovnať, keď jej synovia a dcéry vyrástli, aby sa v mene nového života vzdialili z jej vlastného, tak ako o tom hovorí

Rusalka vo veku podsvetia

„Silný pocit osamelosti sa dostavil, keď naše deti odišli na štúdia, vtedy som sa cítila naozaj opustenou. Najhoršie boli obedy, ktoré sa mi nechcelo chystať iba pre nás dvoch a tak sme s manželom jedli čokoľvek. Vždy mi do očí vhŕkli slzy, keď som od muža počula, že treba predať byt alebo ho vymeniť za menší, lebo štyri izby sú pre nás zbytočné. Po večeroch som si pozerala rodinné albumy a spomínala. Vždy sa to skončilo plačom. Predtým boli pre mňa deti všetkým, zmyslom môjho života a teraz som nevedela, čo mám urobiť s časom, ktorého som mala odrazu tak mnoho. Trvalo to dlho, ale postupne som si zvykla na to, že deti vyrástli a odišli. Začala som navštevovať priateľky, chodím s nimi na kávu, naučila som sa háčkovať a čítam knihy, ku ktorým som sa predtým nedostala. Spolu s mužom sme prerobili byt a mala som radosť, keď som ho mohla nanovo zariadiť. Akosi som privykla tichu a neprítomnosti dcérky a syna doma. A teraz sa už len nemôžem dočkať vnukov.“

Takto dcéry luny pomaly vstupujú do veku voľby, v ktorom sa pripravujú na úlohu strážkyne čím ani tak nemyslíme iba stráženie rodinného ohniska so šantiacimi vnúčaťami, ako vytyčovanie hraníc okolo neviditeľného územia, kde dochádza k navštíveniam, zjaveniam a hojeniam akéhokoľvek druhu – poslanie, ktoré im bolo zverené ako protihodnota za minulé, nie však premárnené roky. „Žena dorazí do tohto sveta-medzi-svetmi prostredníctvom túžby a hľadaním niečoho, čo môže zazrieť iba kútikom oka“, píše Clarissa P. Estésová, ktorá je presvedčená, že tam možno dospieť hlboko tvorivou činnosťou alebo osamelosťou v jeseni života, ako o tom hovorí

Rusalka vo veku strážkyne

„Po mužovej smrti som naplno pocítila samotu. Mali sme vydarené manželstvo a veľmi dobre sme spolu vychádzali. Keď zomrel, bolo to, akoby som sčasti odišla aj ja. Deti a vnuci sú ďaleko, ostala som tu sama a cítim, ako všetko smeruje ku koncu. Nie som však na to pripravená, vo vnútri sa stále cítim mladou a žiada sa mi ešte žiť. Moji blízki ale pozvoľna odchádzajú z tohto sveta: sestra, muž aj moja najlepšia priateľka. Iní idú do domova dôchodcov a mne radia to isté. Hovoria, že tam budem mať starostlivosť a rovesníkov k rozhovoru, ale ja tam nechcem ísť umierať. Prišla chvíľa, kedy začínam robiť bilanciu svojho života: či som dobre vychovala deti, čo som dokázala a na čo mi azda nestačili sily a odvaha, aby som to dokázala. Na jednej strane cítim samotu, na druhej som s ňou už zmierená. Nie je dôležité, že mám početnú rodinu a niekoľko priateliek. Nakoniec, keď zatváram oči, aj tak ostávam sama.“

Samota pred poznaním jej hlbokého významu pociťovaná ako neznesiteľné bremeno, ostáva spôsobom, akým ženy nakoniec nachádzajú vo svojom vnútri spôsob ako sa vrátiť, ponoriť do rieky prúdiacej pod riekou či napiť sa z jej prameňov večnej mladosti. A tak ešte skôr, ako vstúpia do veku hmlistých bytostí, „kde veci sú a ešte nie sú, kde tiene majú obsah a ten je priesvitný“, vracajú sa aj dcéry luny na miesto, kde hlbinný život ženy napája jej život svetský, na pobrežie obmývanom oceánom večnosti, tam, kde prvýkrát rusalka oživila bozkom mŕtveho plavca v náručí a výmenou za dušu získala vlastnú smrteľnosť.

Miloš Jesenský

Stránky autora: http://www.jesensky.sk/


(c) Putnici / http://putnici.sk/