?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Krasopis, kaligrafia a iné peripetie písomnej komunikácie
@ eseje     3.4. 11, 14:22

Pre pútnikov pripravila megy.


Nedávno som bola na jednom úrade postavená pred úlohu napísať krátke čestné vyhlásenie rukou. Úradníčka sa zhlboka nadýchla, ja som do ľavej ruky zovrela pero, ktoré inak používam iba na podpisovanie či resetovanie počítača a začalo to. Ona mi blahosklonne diktovala text čestného vyhlásenia a ja ... ja som si spomínala na písmenká. Na to, ako sa píšu, nadväzujú na seba. Priznám sa, v rýchlosti plynutia slov úradníčky to po rokoch nepísania vôbec nebola jednoduchá vec. Neštvalo ma ani, ako si úradníčky prehodili významne pohľady a tá, čo sa prehrabovala vo fascikloch sa tej, čo diktovala nemo pýtala, či viem vôbec písať, či nie som náhodou analfabet a či sa mi vlastne oplatí diktovať, ako skôr to, že môj známy krasopis, jasné a čitateľné písmo, sa po rokoch zmenilo na akýsi nesúrodý čarbopis.
Pri pohľade na ten čarbopis ma šokovalo uvedomenie si faktov, z ktorých vychádza aj grafológia: píšeme nielen rukou, ale aj hlavou a srdcom, takže v písme je zakódovaný prejav nášho podvedomia, osobnosti, typu a charakter. Ten býva naznačený nevedome aj veľkosťou a štýlom písma.
Metodickí ľudia napríklad píšu dôkladne, tvoria a ukladajú písmenká vedľa seba starostlivo a presne. Silní a energickí ľudia sa v písme prezradia odvážnymi, voľnými ťahmi a písomný prejav opatrných je zameraný na detaily jednotlivých písmen. Optimistu podľa písma spoznáme rozťahaným štýlom písma s tendenciou k stúpaniu.
Môj nesúrodý čarbopis ma šokoval. Tak veľmi som sa zmenila? Toto som skutočne ja? Nečitateľné písmo, skomolené napájanie písmeniek, nerovnaká výška, smer ... z písmeniek sálala totálna rozháranosť, kŕčovitosť a nesúlad.

Našťastie s písaním je to podobné ako s bicyklovaním. Keď človek po rokoch sadne na bicykel, zvyčajne sa zopárkrát zakníše a niekoľko momentov sťažka drží presne vytýčenú trajektóriu pohybu a balans. Jeho bicyklovanie je chvíľu, kým si naše vnútro spomenie na prepojenie a koordinovanie všetkých pohybov, rozhárané a nesúladné, v kŕči. Po chvíli však pamäť obnoví všetky bývalé napojenia, človek si spomenie na dávno zabudnutú zručnosť a odrazu sa jazda zmení na koordinovanú a ladnú.
Inak to nebolo ani s mojím písaním. Po návšteve úradu som z hĺbky knižnice vydolovala môj starý denník z vysokej školy a napísala doňho po dvadsiatich rokoch  zopár riadkov. A na druhý deň znova. A znova. Písmo sa dostávalo do starej formy. Ale nie úplne. Odrazu som vnímala, že nie je to isté. Niečo vo vyžarovaní sa zmenilo. Nuž, dvadsať rokov  je dvadsať rokov. Za ten čas človek dokáže nabrať skúsenosti, dozrieť, či ešte viac nedozrieť, prosto zmeniť sa. 
Odrazu som vnímala zo strohých denníkových záznamov, z vyžarovania samotného textu, moju náladu v čase ich písania bez toho, aby som čítala samotný text, či používala metodiku grafológie. Skúste si to: človek dokáže zavnímať momentálny stav pisateľa, jeho únavu, vzrušenie, zaľúbenie, hnev, strach, dojatie, radosť – jednoducho nosnú emóciu záznamu a cez ňu i nosnú myšlienku textu. Človek aj cez vizuálne vnímanie textu ako „výtvarného celku“ podobne, ako sa to deje pri živom rozhovore, dokáže zavnímať podstatu výpovede, nosnú informáciu. Chce to len trochu tréningu. Na preverenie svojho cítenia použite jednoduchú kontrolu:  zahĺbte sa do obsahu textu, jednoducho si ho prečítajte s pochopením a  porovnajte svoje mimozmyslové vnímanie s významom prečítaného. Je to zaujímavé precvičovanie „jemných nadzmyslových orgánov vnímania“.

Dovolím si tvrdiť, že podobný proces vnímania používame aj pri vnímaní výtvarných umeleckých diel. Pri oboch procesoch dochádza k  tvorivému vnímaniu, prežívaniu, chápaniu a  hodnoteniu ako k svojráznej a ničím nenahraditeľnej forme osvojovania si sveta, druhej bytosti, jej cítenia, prežitej emócie. Toto „jemné nadzmyslové vnímanie“ neraz skryjeme za pojem tvorivé vnímanie a poznávanie. Jeho podstatou je orientácia zameraná cez seba na druhého človeka, snaha o čo najširšiu spoluprácu, vnímavú komunikáciu bez slov a citlivosť na emocionálne či sociálne zmeny a zmeny vôbec.

Podľa Evy Szobiovej z Katedry psychológie, FiF Univerzity Komenského v Bratislave  sa jedná o náhle „nahliadnutie, vnuknutie“, ktoré zahŕňa určitý vhľad a procesy, ktoré nie sú ovládané vôľou, ani senzorickými vstupmi a sú mimovoľné. Jedná sa často o mentálne konštrukcie, obrazy vyskytujúce sa bežne v zmenených stavoch vedomia (predspánkové stavy, sny, horúčkovité stavy, drogami vyvolané stavy …). Následná selekcia takýchto „nahliadnutí, vnuknutí a vhľadov“, ich prečisťovanie a využitie závisí od procesov vyžadujúcich úsilie a hodnotenie. Vcelku možno uviesť nasledovné špecifické znaky tvorivého vnímania:
- citlivosť k nenápadným detailom, medzerám, náhodným alebo významným javom, ktorá sa označuje ako všímavosť, postreh, prístupnosť dojmom;
- preferovanie komplexnejších a nesymetrických obrazcov, spájanie zdanlivo nesúvisiacich častí do celkov;
- schopnosť intenzívne a pružne prekonávať percepčné stereotypy;
- vnímanie všetkých stránok predmetu, javu, presné pozorovanie;
- novosť pohľadu a relatívna nezávislosť od kultúrnych a sociálnych vzorov;
- využívanie viacerých zmyslových modalít, pričom sa nedržíme iba vizuálneho kanálu, ale kombinujeme rôzne elementy vnímania novým spôsobom.

Ak v procese tvorivého vnímania a poznávania písmo, jeho celková podoba, môže tak veľa hovoriť o podstate človeka, ktorý je jeho tvorcom, ak písmo je akýmsi ideogramom človeka, je viac ako kontraverzný scenár, ktorý sa každoročne odohráva v prvých triedach (a pokračuje ešte dva roky) pri výučbe písania.  
Škola sa snaží malého školáčika krok po kroku, písmenko po písmenku uniformovať ako bytosť tým, že ho sankcionuje zato, že jeho písomný prejav a vymyká normatívne danému štandardu. Zrejme ešte ubehne nejaký čas, kým budeme ako spoločnosť schopní pripustiť, že  núteným dodržiavaním sklonu a veľkosti písma a fanatickým vymietaním  ďalších osobných písomných  špecifík (spojenie písmien, viazanie, tlak, rytmus a ďalších približne dvadsaťpäť významných znakov) v prvých troch školských rokoch popierame a meníme celkovú osobnosť týchto malých ľudkov, alebo, aby som bola presnejšia, výrazne sa ju snažíme ovplyvniť.

Dr. Eduard Jablonský, prezident Slovenskej grafologickej spoločnosti tvrdí, že rukopis každého  človeka je  jedinečný a neopakovateľný, lebo je to mentálna fotografia toho, čo sa deje vnútri pisateľa. Dokonca ani jednovaječné dvojčatá nemajú rukopis identický, vždy sú tam nejaké rozdiely v ťahoch, veľkosti či tvare písmen. Písmo neklame. Zmeňte písmo, zmeníte život.
A tak meníme. Meníme naše deti. Násilne, rázne, v úzkej spolupráci so školou pomáhame systému uniformovať ich do poslušného stáda podľa normy. Učíme ich, že každé vybočenie z normy, každé písmenko s iným sklonom, tlakom, veľkosťou, zaoblením znamená v živote trest: čierny bodík, prasiatko, mínus – podľa kreativity prváckej pani učiteľky. Nasleduje výsmech spolužiakov, pokarhanie rodičom, marginalizovanie postihnutého kolektívom. A tak sa malý človiečik rýchlo naučí, že vymykať sa z normy fatálne sťažuje prežitie v spoločenstve. A napokon sa dobrovoľne vzdá svojej osobitosti, originality a je rád, že sa nevymyká, že má pokoj a rezignovane iba automaticky vykonáva príkazy a nedá do nich kus seba, svojej osobnosti, tvorivosti, emócie, potlačí svoje Ja.

Známa grafička a výtvarníčka Radana Lencová v knihe Rozhovory o písmu rukopisném navyše upozorňuje: Největším nepřítelem čitelnosti je jednotažnost vzoru. Při rychlejším psaní se slova slévají v jednu linii, ztrácejí své charakteristické proporce a písmena pak těžko identifikujeme. Čtení ztěžuje i velmi úzký charakter písma.
Příliš úzké písmo navíc vypovídá o úzkostlivém charakteru člověka, a to že se ho právě děti učí znamená, že jsou  podvědomě vychovávány ke strachu a úzkosti. Pro běžné psací písmo je vhodnější naopak otevřená kresba, blízká normálnímu rytmu psaní, zdůrazňující individuální šířku každého písmene, aby je oko mohlo lépe rozlišovat.
Možno nás, rodičov, tak trochu ospravedlňuje fakt, že na potláčaní podstaty vlastných detí, ktorú ovplyvňuje aj normatívna výučba písania, nespolupracujeme vedome, ale nič to nezmení na fakte, že sa to deje.

 • Môj ty Bože, a čo nás neučili písať podobne? - pokrúti azda niekto hlavou a ešte teraz mu pri spomienke na svoje prvé písmenká pulzujú brušká prstov po údere pravítkom, alebo pália uši vykrútené do protismeru. Učili, samozrejme, že učili, ale tak, ako spoločnosť prirodzene postúpila vo vnímaní telesných trestov a eliminuje ich vo výchovno-vzdelávacom procese  aj prostredníctvom zákonodarstva, tak prirodzene prichádza čas, kedy je potrebné pružne prehodnotiť význam, metodiku a formu predmetu písanie. Cestu možno ukazujú školy pre nadané deti a alternatívne školy. V škole pre nadané deti sa nezdržujú výučbou písania už dnes. Špecifikom je, že deti už pri vstupe do prvého ročníka zväčša plynule čítajú a preto sa zameriavajú na prácu s počítačom a textovými editormi, ktoré využívajú predovšetkým pri práci nad projektmi. Pokiaľ sa treba písomne vyjadriť na vyučovaní, učiteľom stačí použitie tlačeného písma. Ich skúsenosti hovoria, že deti píšu tlačenými písmenami rovnako rýchlo ako písanými a keďže škole ide skôr o obsah, o vedomosti, forma (písanie) prichádza na rad vo vyšších ročníkoch ako zvládnutie okrajovej kultúrnej zručnosti.

Alternatívne školy, napríklad waldorfská škola, tvrdí, že súvislosť tvaru a zvukovej roviny hlásky sme ako deti prijali bez zmysluplného odôvodnenia, tak trochu násilne a že v tomto zmysle je to abstraktná intelektuálna činnosť, ktorá osvojeniu písania a čítania v tak nízkom veku nelogicky predchádza.
Otázkou ostáva, či je tvar daného písmena ľubovoľne dohodnutou konvenciou, alebo je možné v tvaroch písmen nachádzať skutočne archetypálne významy, ktoré  vyučovaniu písania dodávajú zmysluplnosť a pre deti otvorené kreativite, hre a fantázii záchytné body, cez ktoré nájdu dobrovoľný a pozitívny vzťah k zručnosti písania.

Podľa Mariána Czéreho, učiteľa waldorfskej školy v Bratislave a inak úžasného človeka a učiteľa s veľkým U, učenie písania jednotlivých písmeniek sa deje vo waldorfskej škole v niekoľkých zmysluplných denných etapách: Začíname príbehom, jeho kresbou na tabuľu a do zošitov, na druhý deň je písmenko prítomné a zvýraznené v obrazoch predmetov a postáv, jeho tvar si žiaci vychodia v priestore, skúsia ho stvárniť vlastným telom, môžu si ho vymodelovať z vosku, vystrihnúť z papiera či vytvarovať z medeného drôtu. Predovšetkým si ho ale pomenujú (hradné písmeno H, rytierske písmeno R, sovie S …) a naučia sa k danému písmenu verš či jazykolam. Na tretí deň sa môžu hľadať zrakové a zvukové súvislosti, hľadajú sa v triede predmety, ktoré majú dané písmeno na začiatku, konci, či v strede slova. Hľadajú sa žiaci, ktorých meno obsahuje dané písmeno a podobne. A do svojich zošitov už zapíšeme písmeno do riadkov a v správnej forme. Pomáhajú aj hádanky na predmety s daným písmenom, využijeme divadlo či dramatizáciu textu.   
Waldorfská pedagogika pokladá zručnosť čítania a písania za kombinované kultúrne techniky, založené na včlenení rôznych schopností (koordinácia očí, rozpoznanie písmen, mentálna predstavivosť, poznanie slov a pojmov). Tieto schopnosti najprv treba v deťoch vypestovať, musia dozrieť, až potom na ich základoch možno vyučovať kultúrne techniky čítania a písania.
Len na  podklade už dokonalo zvládnutých  zručností môžu byť rozvinuté nové, zvyčajne vyššie schopnosti. Zručnosť čítania potom v nasledujúcich procesoch formuje základ pre vyššie mentálne aktivity, ako sú napr. schopnosť uchopiť, interpretovať a použiť poznatok v praktickom riešení problému. Zručnosť písania dáva možnosť prezentácie týchto mentálnych aktivít pri riešení praktického problému.
Učenie je tak vo waldorfskej škole vnímané ako špirálovitý proces založený na budovaní a premene osvojených zručností pomocou kreatívneho včlenenia a nabaľovania nových skúseností a poznania v medzipredmetových súvislostiach a pri riešení praktických životných úloh. Naše školstvo tento prirodzený a zákonitý proces momentálne neakceptuje plne, hoci reforma školstva sa mu chce veľmi priblížiť.

Nech je tak či tak, nech sa učíme písať ktoroukoľvek metódou, nech naše písmo vyzerá akokoľvek, nezvratným faktom zostáva, že ručné písanie upadá a mizne tak v súkromnom ako aj verejnom živote. Ľudia prestávajú ručné písanie používať, píšu týmto spôsobom stále menej často, menej čitateľne, dokonca nečitateľne. Iste to spôsobuje počítačová doba, v ktorej žijeme, technológie sa menia a náš život s nimi, iba v školách akoby sa stále ignorantsky odohrávala rozprávka o Šípkovej Ruženke, fáza storočný spánok. Časť dôvodov, prečo ľudia nechcú písať ručne možno zaiste hľadať aj v zastaralosti písomnej normy. Nie je to však problém nový, už  v roku 1917, v článku „Psaní perem“ pre grafickú edíciu Veraikon, riešil český typograf Jaroslav Benda podobnú problematiku: Pedanterie školního vyučování pokazila krasopisné práce bezdůvodně přehnanou šikmostí a násilným spojováním písmen. Stínové tvary samy podávají oku naráz určité písmeno, ale ustavičné spojování slabými čarami ruší přehlednost, bere písmu čitelnost, jakou má písmo tiskové, a zdržuje. Pak v běžném psaní nikdo neužívá tak zvaných krasopisných tvarů, jakým se učil, a komolí písmo libovolnými a nelogickými návyky.
Aj z tohto krátkeho úryvku sa možno presvedčiť, že na školských normách a metodikách písania sa nič podstatné nezmenilo a že dodnes nasledujú estetickú formu klasicistického skriptu z 19. storočia. Výraznejšou zmenou v histórii písania školskej latinky bol len prechod k monolineárnemu, netieňovanému písmu, spôsobený objavmi a vynálezmi v písacích potrebách – guľôčkové pero, vďaka čomu sa uvoľnila forma. Sedemdesiate roky minulého storočia však znamenajú návrat k jemnejšej, ale jasnej prvorepublikovej forme krasopisu, ktorá v normách písma pretrváva a osobnosti našich malých prváčikov dodnes ovplyvňuje a terorizuje .

Aby som však pravde nedala na frak, treba konštatovať, že vo veku 10-15 rokov dochádza u väčšiny detí k novému formovaniu rukopisu. Ide zväčša o veľmi osobité, individuálne formy a podoby rukopisov , ktoré súvisia predovšetkým s uvedomovaním si svojej osobnosti a s vytyčovaním osobného teritória. Výskumy z osemdesiatych rokov minulého storočia tvrdia, že deti v tomto veku normatívne písmo transformujú tak, aby efektívne a relatívne čitateľne vedeli písomne komunikovať. Tento poznatok by nás azda mohol upokojiť, mohli by sme si povedať, že sme doteraz vo svojich úvahách mútili vodu pre nič za nič, ibaže... ibaže deti z osemdesiatych rokov minulého storočia nepoznali mobil, sms-ky, počítač a mailovanie, prípravu školských projektov a úloh prostredníctvom textových editorov. Žili proste v inej dobe. Dnešné, stále modernejšie a rýchlejšie napredujúce textové komunikačné formy naše deti od „transformácie normatívneho písma do individuálnych foriem“ prosto nebadane, ale stále intenzívnejšie oslobodzujú. Vplyv prvého stretnutia detí s normatívnym písaním teda môže v ich osobnostiach dlhodobo pretrvať  ako celoživotná črta ustráchanosti a úzkostlivosti nevybočovať z normy, nebyť kreatívny, nebyť svoj.
A možno nie je ďaleko doba, keď písanie vďaka postupujúcim  technologickým možnostiam a schopnostiam ľudstva z našich škôl úplne zmizne. Nazdávam sa, že vnímanie rukopisného písania sa z týchto dôvodov skôr alebo neskôr zmení a rukopisné písanie sa stane špecifickým druhom literárno-výtvarného umenia. 

Prvé kroky v tejto oblasti v našej kultúre pochádzajú zo začiatku minulého storočia. V Apollinairovej básnickej zbierke Calligrammes (1918) sa vtedy po prvýraz objavili kaligramy, rukopisné básne typograficky upravené do obrazcov, ktoré písomný slovný materiál upravovali do zvláštneho vizuálno-optického celku. Kaligram tak vychádza vlastne  z ideografie.
Pripomeňme si, že ideografiu používali ako formu písma práve starí Egypťania a Číňania. Sú to špecifické znaky, ktorými sa vyjadrovali celé myšlienky. Každý znak predstavoval pojem, myšlienku, ucelený obsah, nie hlásku, ako je to pri písme u nás. Znamená to, že bolo treba minimálne toľko znakov, koľko bolo základných, najčastejšie používaných pojmov. Čínske písmo má napríklad ešte dodnes okolo 40 000 rôznych znakov.    
Odborná literatúra tvrdí, že čínske znaky vznikli pre potreby náboženstva, mágie a politickej moci. Najstaršie dochované čínske písmo pochádza približne z 13. storočia pr. n. l. Sú to nápisy veštieb na kostiach zvierat a pancieroch korytnačiek z obdobia dynastie Šang (1600 pr. n. l.–1050 pr. n. l.).  Tieto veštecké nápisy na kostiach (jiaguwen) boli pre vedecký svet náhodne objavené až v roku 1899. Zaujímavosťou je, že znaky tohto najstaršieho známeho čínskeho ideografického písma sú už plne vyvinutou sústavou. Túto sústavu ďalej zveľaďovalo do estetickej a obsahovej dokonalosti umenie kaligrafie.
V 6. storočí bolo spolu s budhizmom privezené umenie kaligrafie aj do Japonska. Začal tým proces vytvárania súboru japonských znakov kana.
Čínske, japonské a kórejské znaky sa takmer výlučne píšu štetcom namáčaným do špeciálneho tušu na špeciálny pergamen.  Vďaka tomu si kaligrafia zachovala svoj výnimočný umelecký charakter. V Japonsku sa kaligrafia volá "šódó" čo znamená „cesta písma“, rovnako ako japonský čajový obrad sa nazýva "čadó", čo znamená „cesta čaju“. V budhizme je práve Cesta to najdôležitejšie. Kaligrafia sa tak pre svojho používateľa stáva cestou k etikete, etike, k sebaovládaniu, k vnútornej rovnováhe a k harmónii.  

Sugestívne kamene suiseki (sui  – voda, seki  - kameň ) na stolíku, kaligrafia na stene a čajový obrad v tomto prostredí patria k Japonsku, Japoncom a k ich štýlu života. Práve tieto tri zložky sú prostriedkami a výzvami pre Japoncov zastaviť sa aj v tomto modernom čase na chvíľu v sebe, ponoriť sa do seba, pomeditovať, stretnúť sa v spoločnom zamyslení a vnímaní s priateľmi , nechať  sa inšpirovať a obohatiť tak svoj život, nabrúsiť a vyleštiť jeho zmysel ako zbraň.  – povedal PhDr. František Šebej, CSc., poslanec NR SR pri nedávnom otvorení výstavy sugestívnych kameňov v čajovni My a mama v Bratislave.

Majster Sunrju Suzuki o kaligrafii dopĺňa  toto:
Štětec zastupuje umělcovo srdce. Stáva se součástí umělce a ten vyjadřuje vše pomocí špičky štětce.
Na tuš a štetec se nahlíží jako na dvojčata, protože vždy pracují společně a pro studenty mají velký význam. K tuši se přistupuje s velkou úctou, jelikož je prostředkem, skrze který se prezentuje umělecké dílo. Jedno přísloví říká, že snadněji seženete zlato než dobrou tuš.
Je-li tuš prodloužením umělcova srdce, potom papír je nástrojem krve.

Zvládnuť umenie kaligrafie si vyžaduje roky praxe a samozrejme aj potrebný talent. Zväčšujú sa však rady tých, ktorí  prostredníctvom kaligrafie a v nej hľadajú psychickú rovnováhu. Kaligrafia totiž plní aj funkciu psychicko-fyzického zdravotníka a diagnostika. Pomáha udržiavať fyzické zdravie, pretože správne písať znamená zosúladiť pohyby s dýchaním a mysľou. Vraví sa, že v namaľovaných znakoch sa odráža zdravý spôsob dýchania ako výmennej energetickej podstaty. Ak je dych slabý, chabý, okamžite to vypozorujeme na ťahoch štetca. Psychické zdravie a vnútornú rovnováhu možno vysledovať na celkovom vyžarovaní kaligrafie. Každé jedno dielo totiž vzniká hlboko v srdci. Ak je zdravé a myseľ čistá, konečný výtvor má šancu pôsobiť na nás harmonicky, napĺňať nás energiou a stať sa umením. Kaligrafia teda nie je len zábava krasopisu, je to hlboko duchovné umenie, ktoré môže zmeniť váš pohľad na všetko, čo robíme a vidíme. 

Český obdivovateľ japonskej kaligrafie hovorí, že kaligrafie je umění přítomnosti, nebo-li okamžiku, protože tahy tvoříte pouze jednou, neopravujete byť jediný tah který štetcem vedete. Proto chcete-li vystihnout daný okamžik musíte se velmi soustředit, uděláte-li chybu už ji neopravíte. Každý tah je obrazem duše toho kdo právě drží štetec v ruce.
Nehmotná skutočnosť sa takto stáva realitou v tomto hmotnom svete. Preto sú častokrát Japonci dojatí pri pohľade na kaligrafiu. Zároveň je kaligrafia  výchovou k charakteru. Jej neoddeliteľnou súčasťou je duchovná príprava, to znamená, že človek si meditáciou čistí myseľ, odhodí všetky nepodstatné veci a koncentruje sa na to, čo je hodnotné. Niekedy to trvá 4-5 hodín pri miešaní tušu, ktorý sa pripravuje zo sadzí a vody.

Tesne pred kaligrafickou tvorbou je vhodné dať zelenú intuícii a vnútornej kreativite napríklad týmto cvičením:
Prostredník a prstenník pravej ruky jemne položte na temennú čakru. Prostredník a prstenník ľavej ruky položte na srdcovú čakru uprostred hrude vo výške srdca. Palec a ukazovák ľavej ruky sú v tejto polohe navzájom spojené bruškami prstov.  V tejto pozícii si predstavujte, že do temennej čakry priteká čerstvá, žiariaca svetelná energia univerza a prúdi až k vášmu srdcu. Vnímajte, ako sa toto svetlo vpíja do vášho srdca, pulzuje s tepaním srdca do vašich žíl, do celého tela. Vaše telo ožíva a rozzvučí sa ako hudobný nástroj geniálneho umelca. Započúvajte sa do tejto hudby a nechajte ju rozrezonovať vo vašej hlave. Je to hudba srdca, čo počuje váš mozog. Vnímajte hudbu a nechajte ruky, aby pomaly uchopili štetec a dotkli sa pergamenu. Dovoľte rukám pracovať samým, vedia, čo majú robiť, vnímajte hudbu srdca vo vašej hlave. Keď doznie, vaša kaligrafia bude hotová.
Nuž, možno takáto nejaká je aj perspektíva nášho rukopisného písania. Možno aj to naše sa postupne pretransformuje do esteticko-duchovného umenia. A možno aj nie. Ktovie.

Zatiaľ sa len s obdivom k umeniu japonskej kaligrafie môžeme nechať individuálne inšpirovať. Filmami, knihami, seminármi, či výstavami.
Mimochodom, jedna taká inšpiratívna výstava klasickej japonskej kaligrafie sa uskutoční už budúci víkend na festivale Dni zdravia v Bratislave. Vystavovať bude japonská terapeutka a majsterka kaligrafie Ginšó Seiko.
 
viac o festivale a výstave na http://www.dnizdravia.sk/index.php

Magda Kmeťková


fotografie sú prebraté zo stránky http://www.jakubac.sk/kaligrafiaakcie.htm



Súvisiaci článok: http://www.putnici.sk/news/9108


pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (11) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
pismoNorthy03.Apr:23:48

čitateľov: 17720   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy