?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


MESAČNÁ KRV
@ eseje     9.1. 09, 02:47

„Dnes je nielen potrebné obnoviť náš vzťah k ženstvu,
ale aj nevyhnutné objaviť vzťah k jeho temnej stránke.“

(Fred Gustafson: Čierna Madona)

Pamätám si, akoby sa to stalo iba včera. Po večierku v úvodný deň konferencie poriadanej pred štyrmi rokmi Historickým inštitútom k dejinám mágie v strednej Európe (The Role of Magic in the Past: Learned and Popular Beliefs and Diversity of Attitudes) som sedel vo vstupnej hale Smolenického zámku, ktorý spolu s rozľahlým parkom poskytuje noblesnú a romantickú kulisu pre všetky podujatia poriadané akadémiou. V malom diskusnom krúžku, ktorý sa spontánne vytvoril pri horiacom kozube som sa uvelebil v kresle oproti poľskej kolegyni, ktorá popoludní predniesla pozoruhodný referát o ľúbostnej mágii a práve menovala všetky ingrediencie, užívané na Balkáne pri výrobe čarovných nápojov lásky. Pozorne som počúval a pritom si robil poznámky na voľnom okraji abstraktu jej prednášky - tú som už stihol farebnými fixkami počmárať na tých miestach textu, ktoré som si ešte chcel v rozhovore objasniť, keď mi pero na papieri zrazu znehybnelo pri slovách „krew księżycowa“.

„Co?“, reagoval som nepríliš dôvtipne.

„Menzes“, vysvetlila mi s ospravedlňujúcim úsmevom, zatiaľ čo ja som zneistel.

„A pani nie ma problem rozmawiać o tym?“, opýtal som sa v rozpakoch.
„Pani nie ma problem rozmawiać o niczym“, uistila ma, zatiaľčo si rozhodným gestom odhrnula prameň zvlnených vlasov z čela dozadu.

Priznám sa, že som sa na podobnú debatu akosi necítil byť pripravený. Napriek tomu, že som sa pri písaní vlastného referátu často oháňal alchymistickým slovníkom Michaela Maiera z roku 1617, v ktorom by všetečná myseľ a neškolené oko zdanlivo odhalili odvážnu, ba až pornografickú dikciu v tvrdeniach typu „sperma autem est agens sanguis menstruus est materia“, predsa som sa nemohol zbaviť toho druhu zahanbenia, aké pod skúmavým pohľadom predavačky zažíva muž, keď pri pokladni malej dedinskej samoobsluhy vyloží z nákupného vozíka aj istý druh dámskych hygienických potrieb, o ktoré ho požiadala jeho priateľka či manželka.

Možno nám emočná psychológia raz poskytne vysvetlenie podobného citového postoja aj bez ohľadu na jeho oprávnenosť, kultúrna antropológia však už dávno zaznamenala, že menštruácia ako fenomén ovplyvnila a dodnes ovplyvňuje spoločenské dianie v rozmanitých, a to aj neželaných konotáciách. A niet sa čo diviť, keďže sa už na úsvite dejín spájala s veľkým množstvom významov a ako nadprirodzenú ju chápali v mnohých kultúrach sveta. Americká folkloristka Barbara Walkerová v „Ženskej encyklopédii mýtov a tajomstiev“ veľmi príhodne poukazuje na to, že väčšina názvov, ktoré sa v starovekých jazykoch používali pre menštruáciu, „vyjadrujú úctu a zodpovedajú slovám ako je posvätný, nadprirodzený a božský.“Z tohto dôvodu bola ženská perióda už v dávnej minulosti označená za životodarnú a mocnú silu, ktorá zohrávala dôležitú úlohu ako zdroj plodnosti a neoddeliteľná súčasť kozmického cyklu života a smrti: „Na myšlienke, že žena pravidelne krváca bez toho, aby bola zranená alebo jej život ohrozený, je niečo, čo vyvoláva bázeň a dojem zázračnosti. Staré národy uctievajúce ženské božstvo chápali, že temná lunárna fáza je pre toto božstvo súčasne kulmináciou menštruácie a žena vtedy získava mocné magické sily“, píše ďalej Walkerová.

Podľa starobylej tradície sa teda žena počas menzesu obracia do seba a to, čo vnútorne prežíva sa jej - rovnako ako duchovné energie – sprístupňuje účinnejšie ako inokedy.

„Menštruujúca žena naďalej vníma volanie svojho vnútra, smerom k hlbšiemu spojeniu so sebou a so svojim intímnym životom. Tento ústup z vonkajšieho sveta prispieva k vytvoreniu posvätného priestoru, s ktorého pomocou môžu ženy získať prístup k darom menštruácie: meditácii, snom, proroctvám, múdrosti tela, uzdravovaniu, regenerácii a posvätnej sexualite. Pokiaľ je žena zosúladená s vlastným telesným rytmom, potom sa chce počas krvácania stiahnúť a odísť do spálne, zatiahnúť rolety, ľahnúť si do postele a tam zotrvať v sladkom a tichom mlčaní obrodenia. Napriek tomu táto reakcia v našej spoločnosti obvykle nenachádza pochopenie ani podporu. Ženy majú pocit, že musia vo svojich činnostiach pokračovať ako obvykle, čo znamená predstierať, že sa nič nezmenilo, a keď ich tajomstvo unikne, cítia sa trápne. Pokiaľ však popierame potreby súvisiace s menštruáciou, našou sociálne podmienenou osobnosťou sa ako zúriaca potvora prebúra nevedomie. To je zodpovedné za bolesť, napätie, slzy, hnev, hystériu, precitlivelosť, emocionalitu a iracionalitu premenštruačného syndrómu, ktorý stotožňujeme s prekliatím.“

Demetra Georgeová vychádzajúca zo zistení Roberta Briffaulta o tom, že šamanské povolanie v prvotnej spoločnosti vykonávali takmer výlučne ženy, prináša zaujímavý náhľad na priam intímne prepojenie šamanizmu s dávnymi menštruačnými kultmi, ktorých ohlas možno vystopovať až do súčasnosti: „Hystériu dnes chápame ako nekontrolovateľné, iracionálne a šialené správanie, ktoré sa prisudzuje ženám počas menštruácie. Hystéria je však príkladom ďalšieho gréckeho slova, ktoré súvisí so slovom maternica – hystera, akýsi druh maternicového podvedomia. V minulosti bola hystéria podmienkou šamanizmu a extatického tranzu, ktorý žena dokáže počas menštruácie kultivovať a tak sa dostať ku videniu alebo proroctvu.“

A zdá sa, že pre podporu názoru citovanej autorky „Mystérií temnej Luny“ môžeme ponúknuť obzvlášť hodnovernú paralelu – najslávnejšia veštiareň antického sveta v Delfách vďačí totiž za meno gréckemu slovu pre „lono“ (delphus). Kňažky veštili jedenkrát za mesiac, v dobe svojej menštruačnej kulminácie, a preto je veľmi pravdepodobné, že Sibyllina trojnožka so sedadlom z lešteného kovu bola v skutočnosti zrkadlom, ktorým si kontrolovali prvý výtok krvi. Táto domnienka napokon vysvetľuje, prečo boli prvé Pýtie mladé dievčatá bez akýchkoľvek pochybností: pokiaľ sa Plutarchos, ktorý bol sám delfským veľkňazom zmieňuje o tom, že „službu vo veštiarni vykonáva iba žena a život sa jej sťažuje tým, že sa jej ukladá celoživotná cudnosť a nepoškvrnenosť“ mali by sme tomu rozumieť tak, že Pýtiine tehotenstvo, počas ktorého dôjde k prerušeniu menštruačného cyklu mohlo priniesť dočasnú stratu jej prekognície a skomplikovať prácu veštiarne.

Archaické kultúry, ktoré uctievali ženské božstvá nepochybovali o tom, že čas menštruácie je pre ženu tým najmocnejším obdobím v mesiaci, kedy jej psychické a spirituálne sily vrcholia. Práve preto sa menštruujúce ženy uchyľovali do zvláštnych príbytkov, kde trávili čas v rituáloch, meditácii či liečení tela a duše. Staršia etnologická literatúra často nesprávne popisovala tieto špeciálne miestnosti, menštruačné obydlia či chyže ako miesta nedobrovoľného exilu, kde príslušníčky kmeňa museli tráviť svoje dni samotné, nudili sa, prípadne sa učili nenávidieť samé seba a svoje telo. Súčasné výskumy však preukázali, že v domorodých komunitách dochádza k menštruačnej synchrónii, čo neznamená nič iné, ako to, že ženy menštruujú spoločne pri nove alebo splne. V menštruačnej chyži tak dochádza k početnému zhromaždeniu – napríklad v kmeni Hualu si ženy so sebou berú malé deti a prijímajú tu návštevy. V príbytku sa venujú rozmanitým tvorivým a príjemným činnostiam, ako je hra na hudobné nástroje, spev, rozprávanie príbehov, ručné práce, odpočinok, liečenie, kojenie a starostlivosť o malé deti, čím sa len zdôrazňuje živý, spoločenský charakter menštruačnej chyže – v kmeni Pangiov sa tu niekedy dokonca vyskytujú aj muži.

Je mimo akejkoľvek diskusie, že miesta vyhradené pre ženy v menzese slúžili ako dôležitý neverbálny prostriedok komunikácie. V kmeni sa vedelo o tom, ktoré príslušníčky navštevujú menštruačnú chyžu a tým pádom sa nachádzajú v plodnom období. Keď žena do chyže chodiť prestala, bolo ostatným jasné, že je tehotná a že sa ich rady čoskoro rozšíria o novorodenca. Skončenie mesačného rituálu prechodom do klimaktéria znamenalo postup ženy do ďalšej fázy spoločenského statusu. Bola zasvätená a mohla už vstúpiť do mužského domu, kde jej boli odhalené mnohé z predtým zakázaných tajomstiev mužskej spoločnosti, vrátane šamanských praktík a rituálov.

Niet preto divu, ak už staroveké kultúry Predného Východu a Stredomoria považovali menštruačnú krv za posvätnú látku, ktorej prostredníctvom uctievali liečivú a plodnú silu - krv najstarších oltárov nebola obetnou krvou zvierat, ale krvou menštruačnou. Počas antických thesmofórií, teda poľnohospodárskych rituáloch, v ktorých hrali hlavnú úlohu ženy, sa obilné zrnká miešali s menzesom, aby sa nimi magicky zúrodnilo pole ešte před samotným zasiatím. Rovnako tak sa verilo, že pokiaľ menštruujúca žena niekoľkokrát dookola obíde pole, dokáže tým ochrániť úrodu pred budúcimi pohromami či zničením.

Ako si všíma Lawrence Durdin-Robertson v knihe „Kulte bohýň“ je krv podľa magickej tradície jednou zo základných podmienok účinnosti rituálu a menštruačná krv je z tohoto pohľadu jediná, ktorú možno získať eticky čistou cestou: „Menštruačná krv bola v dobe, kedy psychická moc ženy kulminovala, krvou posvätnou, ktorú najranejšie kultúry používali pri obradných rituáloch na oltári ako prostriedok k liečeniu, čarovaniu a prorokovaniu.“

Práve obavy z veľkej psychickej sily, ktorá je ženám na určitú dobu v mesiaci prepožičaná spôsobili s nástupom patriarchálnej kultúry, že iba máloktoré spoločnosti považovali menštruáciu za priaznivý úkaz a to i napriek tomu, že sa takto získaná krv v stredoveku skúšala ako liek proti lepre a ešte francúzsky kráľ Ľudovít XVI. veril v jej afrodiziakálne účinky. A niet divu, ak si uvedomíme do akej miery mylné názory otcov európskej intelektuálnej tradície ako boli Aristoteles či Plinius na príčinu a zmysel menzesu napomáhali šíreniu báchoriek o „zlej moci“ menštruačnej krvi až do tej miery, že sa nadlho stali pevnou súčasťou gynekologických vied. Menštruačná krv podľa nich ničí úrodu, zabíja včely, premieňa víno na ocot, či spôsobuje, že zrkadlá strácajú lesk a kovové nástroje hrdzavejú. V 16. storočí Paracelsus zastával mienku o jedovatých účinkoch menzesu a úvahy, ktorými medicína ešte do prvej polovice predošlého storočia dôvodila existenciu takzvaného mentotoxínu, vymizli z učených hláv na lekárskych kolokviách až po roku 1958, kedy sa dokázala vágnosť tohto tvrdenia. Je až paradoxné, že práve priekopníci praktickej medicíny ako boli Hippokrates či Galén filozofa Aristotela svojimi fantáziami predčili, keďže prvý zmienený bol skalopevne presvedčený, že menštruácia je akýmsi účelným mechanizmom, regulujúcim konštitučnú nedokonalosť ženského tela: „Ženský organizmus je vlhší, menej pevný a menej silný ako mužský. Tak, ako do seba vlna vsakuje vlhkosť, prepĺňa sa nepevné tkanivo ženy tekutinou a menštruácia je teda primeraným odvapkávaním prebytočného.“ Podľa Galéna sa tento vyrovnávací mechanizmus objavuje až ako následok životného štýlu: „Keďže žena zadržiava veľké množstvo štiav, pretože nikdy neopúšťa dom, ťažko nepracuje a nechodí na slnko, je menštruácia potrebná k odľahčeniu tejto plnosti.“

Odhliadnúc od názorov, ktoré strašili v hlavách zakladateľov západnej medicíny možno všeobecne povedať, že v dehonestácii významu menzesu zohrala zásadnú úlohu predovšetkým ľudská tendencia premeniť akýkoľvek čin, spojený s prelievaním krvi (hoci aj samovoľným) na nejakú svätosť či rituál. Kultúrna antropológia navyše poučuje o tom, do akej miery bolo „menštruačné tabu“ sprievodným javom vznikajúceho patriarchátu, aby sa stalo jeho účinným nástrojom a garantom: „Ochrana od tejto chvíle už neslúži menštruujúcim ženám, ale naopak kolektívu, pretože moc spojená s menštruačnou krvou sa teraz stáva jednoznačne negatívnou a nebezpečnou.“

U väčšiny národov tak začali byť ženy v dobe menštruácie považované za nečisté, posadnuté démonmi, preto boli odlúčené alebo nosili nejaké viditeľné znamenia, ktoré v modernej dobe zaznamenali aj kultúrni antropológovia: Hotentotky si v tejto dobe nanášajú červenú farbu okolo očí v podobe okuliarov, Volofky nosia zase pestrú šatku zloženú do trojuholníka. Niektoré queenslandské Austrálanky zase od tretej menštruácie nosili na chrbáte malý košík s malými lastúrami, aby si pri styku nemohli ľahnúť na zem. Niektoré špecifické aspekty tohto etnologického fenoménu poburujú predovšetkým feministicky ladené autorky – ak však Jonssonová na ich základe definuje menzes ako „systémový problém pozoruhodný svojou nadväznosťou na moc: ženská polovica ľudstva môže byť označená ako nečistá a nehodná dotyku či a priori nespôsobilá vykonávať určité práce“, gentlemansky si dovolíme prikloniť sa k názoru, že ide skôr o nedorozumenie, ako o zlomyseľnosť. Napriek istej miere sčítanosti v téme som sa totiž nestretol s názorom, že by niekto a priori ženy klasifikoval ako nevhodné k niečomu – samozrejme (súdiac podľa predošlého citátu) - okrem niektorých z nich samotných.

Priznám sa, že mám naozaj problém pochopiť podobný spôsob uvažovania : Jonssonovej argumentácia sa podobá skôr hromade hračiek prinesených bez ladu a skladu malým dieťaťom a zachádza až do absurdnosti, keď označovanie ženy za „nečistú“ údajne dokazuje „odborný žargón gynekológov hovoriacich o menštruačnom špinení“. Nie som v uvedenej oblasti žiadnym odborníkom, ale pokiaľ to dokážem posúdiť, „špinenie“ sa tu v nijakom prípade netýka ženy, ale iba miery úniku menštruačnej krvi, kedy je hygienická vložka iba „ušpinená“. Bez toho, aby sme ďalej zachádzali do nepríjemných detailov, z folkloristického hľadiska už iba poznamenajme, že separáciu menštruujúcich žien v spoločnosti pôvodne nediktoval odpor ku krvi, „nečistote“, ale kultové dôvody a predovšetkým obavy z neznámeho.

Ako však došlo k tomu, že sa mystérium menštruácie zmenilo doslova na prekliatie, pohŕdanie, príčinu hanby a rozpakov mnohých žien? Lapidárne vysvetlenie spočíva v tom, že náhly nárast sexuálnej energie v období menzesu neslúžilo ku prospechu mužov, ani k reprodukcii. Tak, ako sa v raných civilizáciách upevňoval patriarchálny systém usporiadania spoločnosti, začali muži prejavovať až hysterický strach z menštruačnej a pôrodnej krvi. Menštruácia sa tak stala viditeľným telesným znamením hada, „diabla prebývajúceho v ženskom tele a všetkého zla plynúceho z pôvodného zla: mesačnej krvi“, ako sugestívne píše Demetra Georgeová.

Penelope Shuttleová a Peter Redgrove v priekopníckej knihe „Múdre zranenie: mýtus, realita a význam menštruácie“, ktorá v roku 1990 spôsobila zásadný obrat v nazeraní na skutočné následky ženského lunačného cyklu prinášajú šokujúce tvrdenie, podľa ktorého povraždenie deviatich miliónov čarodejníc v dejinách nebolo ničím iným, ako monštruóznou menštruačnou perzekúciou: „Čarodejníctvo bolo v tej dobe úplne prirodzene ženskou záležitosťou. Išlo o subjektívnu skúsenosť menštruačného cyklu, čo prinášalo magickú moc, múdrosť pôrodníctva, hypnózy, uzdravovania, prútikárstva, výklad snov a sexuálne naplnenie.“

Psychoanalýza už za čias Sigmunda Freuda odhalila skutočnosť, že zatiaľčo erotické túžby žien vrcholia približne v dobe periódy, u mužov sa súčasne dostavujú obavy z toho, čo vnímajú ako asertívnu a nenásytnú sexualitu, ktorá by ich mohla pohltiť. Esther Hardingová v knihe „Ženské mystériá“ ale naznačuje, že „muži pritom iba málokedy dokázali odolať sexuálnej príťažlivosti menštruujúcich žien – bývali očarovaní a nedokázali plniť žiadne ďalšie povinnosti.“ A práve preto posielali ženy počas „nebezpečných dní“ do odlúčenia, v skutočnosti však zo strachu pred zničujúcimi následkami vlastnej nekontrolovateľnej sexuality:

„Následkom toho boli ženy počas „nebezpečného obdobia“ zatláčané do izolácie, vylučované zo spoločnosti a obmedzované v kontakte s okolím. Nesmeli sa dotýkať žiadnych pokrmov, aby ich neznečistili. Nebolo im dovolené umývať sa, ani si česať vlasy, pretože sa verilo, že práve tam prebýva ich magická moc. Menštruujúce ženy boli vykázané do menštruačných príbytkov, vyhostené z dedín do húštin, kde sa museli starať samé o seba. Označovali ich za nerestné, nečisté a odporné a pokladali ich za nebezpečenstvo, hrozbu pre mužov, ich zákony či bohov.“

Podľa názoru Shuttleovej a Redgroveho je menštruačný cyklus nosným evolučným krokom, ktorý stál pri zrode ľudskej civilizácie. Keďže však „menštruačná moc“ stelesňovala kreatívnu silu ženského vývoja, začala byť považovaná za potencionálnu hrozbu mužskej vlády. Súčasná kultúra tak už len postavila náhrobok nad priepasť, do ktorej boli uvrhnuté spomienky na moc lunárnej periódy.

„Súčasná žena je pri menštruácii spoločnosťou nútená k správaniu, ktoré tento kľúčový aspekt jej prirodzenosti ukrýva a potláča“. Demeter Georgeová si pri komentári k reklamám na menštruačné vložky nedáva pred ústa žiadne servítky, keď demaskuje lživú, hoci žiadúcu predstavu ženy v bielom, ktorá červenú energiu evidentne popiera a namiesto neho navodzuje „hygienicky“ čistý, bezpečný a submisívny ideál: „To všetko len posilňuje všeobecné popieranie (z pohľadu žien a spoločnosti) prirodzených a periodických telesných funkcií. Ženu to vedie k tomu, aby verila, že menštruácia je niečím negatívnym, špinavým a nežiadúcim. Takto je podkopávaná jej sebadôvera, vnútorný pokoj, čím si periódu stotožňuje s vlastným obmedzovaním, nedostatkom slobody a zábavy. Spoločnosť tak premenila prírodnú silu menštruácie v samozničujúcu psychológiu. Toto úplné odmietnutie a popretie menštruácie je kľúčom k trýznivej bolesti a skľúčenosti, ktoré ženy pred menštruáciou a v jej priebehu zakúšajú. Potlačená zlosť nad odmietnutím a znehodnotením vnútornej ženskosti, v skutočnosti však pravého zdroja jej osobnej moci, je vedená dovnútra. Túto agresiu tak ženy obracajú proti sebe samotným a ubližujú si. Preto zakúšajú nevedomý a proti sebe vedený hnev ako fyzickú bolesť, kŕče, letargiu, citovú podráždenosť, depresiu, zlú náladu a precitlivelosť.“

Penelope Shuttleová a Peter Redgrove výstižne hovoria o „menštruačnej epidémii“, keďže deväťdesiat percent súčasných žien trpí nejakým nejakým druhom úzkosti. Svoje pozorovania označujú ako „hrozivý pohyb v kruhu, ktorý ženu vrhá do veľmi nepríjemných pocitov, pretože je zneschopnená fyzickým nepohodlím. Potom sa s ňou zaobchádza ako s tabuizovaným predmetom, čo zase vedie k tomu, že sa voči druhým správa nepríjemne, až je nakoniec spoločnosťou vyobcovaná a zavrhnutá, akoby šírila mor.“

Podľa psychoanalytičky Karen Horneyovej vystupuje v kultúrach univerzálny archetyp čarodejnice, divej ženy, či jednoducho akejsi „nedomestifikovanej“ ženskej bytosti zbavenej akýchkoľvek opatrovateľských či ochraňovateľských atribútov v podobe obrazu mužského strachu z krvácajúcej ženy ako „tajuplného stvorenia, ktoré sa stýka s duchmi a teda vládne magickou mocou, ktorou môže mužovi škodiť, voči ktorej sa muž musí chrániť a ktorú, a to je potrebné zdôrazniť, musí teda držať v područí.“

Táto moc či sila, ako ešte uvidíme, rozhodne nie je žiadnym výmyslom autorov ezoterickej literatúry, ani akýmsi druhom poetického opisu biologickej dominancie ženského pohlavia, ale v konečnom dôsledku vysvetľuje, akým spôsobom sa v magickom myslení objavuje strach z menzesu – „znečistenie“ nebýva často obmedzené iba na ženy, ale postihuje aj mužov, rodiny, dokonca celé dediny či polia. Menštruačná krv mohla byť v tomto chápaní zneužitá ako prostriedok k čarovaniu, preto sa s ňou spájali mnohé zákazy obmedzujúce ženy oveľa viac ako len používaním vložiek či nevhodnosťou kúpania sa. Zatiaľ čo u nás stále funguje tabu vyjadrovať sa k menštruácii, v mnohých spoločenských kontextoch, v iných kultúrach, to však môže byť inak – v Bali nie je napríklad menzes rýdzo súkromnou záležitosťou a ženské skúsenosti sú v tomto smere veľmi odlišné. Jednou z nosných tradícií bengálskych Baulov je viera v menštruačnú krv ako liečivý prameň emočnej a duševnej aktivity, mocná a tajuplná tekutina, pred ktorou však pociťujú bázeň, keďže ju považujú za účinný spôsob, akým možno prekračovať hranicu medzi Ja a okolím. Podobne tak kmene v horských oblastiach Papuy-Novej Guiney považujú menštruačnú krv za veľmi účinnú, magickú látku vyjadrujúcu plodnosť, bez ktorej by zanikli. V kmeni Siane preto oslavujú dôležitosť menzesu iniciačným rituálom, uvádzajúcim dievča do stavu dospelosti. Prvá menštruácia sa chápe ako istá forma tehotenstva a pôrod samotnej krvi. „Rodiaca“ (sa) žena pobýva v rodičovskom dome skrytá za zástenou z kvitnúcich konárov, prichádzajú k nej muži z okolitých dedín a spievajú piesne, ktoré majú ochraňovať jej ducha. Ich prítomnosť znamená, že sa od tejto chvíle môžu o dievča uchádzať a že sa môže vydávať. Prechod dievčaťa do mocného stavu ženstva vyžaduje, aby sa zabránilo akémukoľvek ohrozeniu jej prvej menštruácie a predišlo možnej psychickej traume, ktorá by ju mohla sprevádzať – a tu sa dostávame k poznaniu, do akej miery podobný rituál v našej kultúre absentuje, čo jedna z psychologičiek komentuje slovami:

„Deti od malička poznávajú, že krvácanie sa vždy dostavuje následkom porezania, pobodania alebo iného zranenia. Dokážete si vôbec predstaviť, akú traumu musí prežívať úplne neinformované dievčatko, keď sa objavia prvé mesiačiky? Určite jej napadne, že utrpela niekde vo vnútri strašné zranenie. Ďalším problémom, s ktorým sa mladé dievča musí vysporiadať, je večná otázka kam s ňou (s krvou). Iba málo mužov muselo riešiť situáciu, kedy krvácajú do trenírok, ale ich manželky a priateľky sa s ňou čas od času úplne nevyhnutne potýkajú. Istá feministická spisovateľka poznamenáva, že keby menštruovali muži, navzájom by sa predbiehali, koľko kubíkov krvi mesačne strácajú.“

A to je dôvod k zamysleniu.
Muž by bol hrdý, ženu trápi hanba.

Ako sme už poznamenali, prvý menzes zohráva v rituáloch domorodých kultúr mimoriadne veľký význam, zatiaľčo viktoriánska prudérnosť 19. storočia umocnená dvoma vojnami, globálne deštruktívnymi režimami a železnou oponou v storočí minulom, dokonca aj dnes toľko deklarovaná spoločenská otvorenosť ako masky viac či menej vydarene predstierali a predstierajú, že tento problém vôbec neexistuje.

„Prvá menštruácia je symbolom nevinnosti, nádeje a optimizmu mladého dievčaťa, ktoré sa približuje k svojej menštruačnej sile. Prvá krv rovnako znamená, že jej psychická energia sa teraz aktivuje a možno ju rozvíjať. Dnes sa táto veľká udalosť v živote ženy všeobecne prehliada. Možno si o tom len potichu pohovoriť v kúpeľni, kde matka často zmätenej a vydesenej dcére s rozpakmi ukáže skryté miesto na hygienické vložky“, píše Demetra Georgeová.

V protiklade k posvätnej tradícii sa ako stereotyp menštruujúcej ženy v súčasnoti vžila predstava o časovanej bombe, ktorá môže každú chvíľu explodovať hnevom, hystériou a nekontrolovanými emóciami. O tom, do akej miery je celá záležitosť mystifikovaná som sa mal nedávno možnosť presvedčiť, keď som náhodou v jednom z dámskych magazínov nalistoval niekoľko rád, ako majú ženy účelne využívať hormonálny cyklus ku vlastnému prospechu. A tu som sa s údivom dozvedel, ako málo zostáva ženám počas „ich dní“ energie. Návod bol vcelku jednoduchý: týždeň po „mesiačikoch“ sa zvyšuje v krvi hladina estrogénov, čím sa vraj zlepšujú vyjadrovacie schopnosti – preto je čas dohodnúť si pracovnú schôdzku. Tri týždne po menzese je naopak v tele nízka hladina progesterónu, ktorý spôsobuje náladovosť. Názory môžeme mať rôzne, ale mne myšlienka o žene ako o chodiacej obeti vlastných hormónov pripadá úplne absurdná, napriek tomu, že sa na nej zakladá celý repertoár nie celkom bontónovo vhodných vtipov. Alebo naozaj uveríme tomu, že všetky rokovania, ktoré si ženy dohodnú mimo správny hormonálny cyklus aj dokonale zbabrajú? Iste, nepopieram, že existuje mnoho žien, ktoré menzes prežívajú spôsobom, kedy vybuchujú od zlosti, prepukajú do plaču, kričia na deti či partnerov a bolesť ich doslova paralyzuje. Avšak aj rozpore so všeobecne uznávaným názorom poskytujú úvahy nad ženskou spiritualitou dostatok dôvodov domnievať sa, že hoci sa žena počas menštruácie spravidla cíti fyzicky slabou, jej emocionálna sila je priam nadprirodzená. Čím viac pociťuje zmätok, ako s úctou pristupovať a tvorivo kultivovať menštruačnú energiu, tým skôr prevažuje odmietaná temná stránka jej prirodzenosti a z opuchnutého podbruška sa tak stáva dejisko ďalšej z krvavých bitiek jej tela.

„Preto dnešné ženy menštruovať skôr nechcú“, dozvedel som sa od jedného zo zavedených gynekológov. „Pokiaľ žena netúži otehotnieť, je možné jej toto želanie jednoducho splniť tak, že užíva určitý typ antikoncepcie a k menštruácii nedochádza. Pre organizmus je to skôr výhodné a pre ženu pohodlné. Pred sto rokmi ženy menštruovali zhruba päťdesiatkrát za život, boli často tehotné a dlhodobo kojili. Dnes je to úplne inak. Ženy majú jedno, dve deti a iba máloktorá kojí dva roky po pôrode. Preto dnešná žena menštruuje asi päťstokrát za život a v menzese celkovo strávi sedem rokov. Takže: ak chceme celkový počet krvácania ženy usmerniť tak, ako to príroda myslela, žene vyhovieme a bolesti ju zbavíme. S tým odpadnú aj bolesti pred a počas krvácania, opuchliny, bolesti prsníkov, predmenštruačné tlaky, náladovosť a ostatné nepríjemnosti.“

Pokiaľ však chcú ženy naozaj ovládnuť mocné sily menštruačného obdobia a skutočne oslobodiť svoje telo od bolesti, neverím, že to dokážu iba prostriedkami farmaceutického priemyslu. Kľúč totiž spočíva predovšetkým v objavení vlastného postupu, akým podľa Demeter Georgeovej musí žena počas posvätného lunárneho času dobrovoľne ustúpiť zo sveta:

„Podráždenosť, skľúčenosť a bolesť sú len spôsoby, ktorými ženské telo stále protestuje proti tlaku vnucovaného spoločnosťou. Telo od ženy inštinktívne vyžaduje, aby venovala pozornosť a úctu menštruačnému mystériu, zámerne sa dištancovala od požiadaviek a očakávania ostatných. Tento krok vnáša vedomie a úsilie do spoločnosti, ktorá je vybudovaná tak, aby popierala a znehodnocovala špecificky ženské potreby. Pokiaľ však žena dokáže objaviť spôsob, ako stráviť tento čas samotná, vo vani, len tak ležať alebo si čítať v posteli, na prechádzke v prírode, pri modlitbe či meditácii, môže sa opätovne svojiť s najhlbším zdrojom svojho ženstva a duše. Volanie vlastného tela ju vťahuje do pokoja a ticha, čo je pohybom sprístupňujúcim bohatstvo vnútornej kreatívnej energie, ktorá je v tom čase na vzostupe. Žena má v tejto dobe možnosť premieňať psychickú energiu na prúd kreatívnej inšpirácie. Iba vtedy, kedy v sebe dusí a zadržuje túto silu, vášnivé prúdy červenej energie premenia prípadnú tvorivú energiu na depresiu a bolesť. V priestore dobrovoľného ústupu si žena prirodzene pripomenie alebo objaví cestu, ktorou bude červenú menštruačnú energiu viesť, aby jej priniesla plnší a bohatší život. Pozornosť by sme mali predovšetkým venovať identifikácii naučených negatívnych postojov k menštruácii, keďže nás to môže oslobodiť zo stále sa opakujúcich klamov našej spoločnosti. Je možné, že v tomto zmysle obnovíme svoje spojenie s liečivými a omladzujúcimi silami ženského červeného elixíru.“
Esther Hardingová je hlboko presvedčená, že jedným z aktuálnych dôvodov ženských problémov počas menzesu je to, že moderná kultúra nepraktizuje žiaden z menštruačných rituálov: „Menštruácia je súkromným súžením každej ženy, ktoré znáša osamote, nemá tak nijakú pozitívnu hodnotu ani význam. Ženy nemajú k dispozícii žiadne menštruačné príbytky, do ktorých by sa uchýlili a kde by naviazali kontakt so svojimi vnútornými bytosťami, kde by sa zladili s kozmickým cyklom a podelili sa o tajné poznanie so staršou generáciou ostatných žien.“

Mladým ženám však v našej kultúre chýba práve tento bytostne dôležitý prechodový rituál, ktorý v spoločensky nielen prijateľnej, ale aj príjemnej forme nie je napríklad uprený žiadnemu indickému dievčaťu, keď dostane prvý menzes. U nás sa za „to“ ženy od prvého okamihu a potom až do prechodu hanbia. Aj keď reklamné kampane ponúkajú úplnú prehliadku „dokonalých pocitov bezpečia“ (pri aplikácii tejto vložky s krídelkami alebo zase tamtej s trojnásobnou savosťou), možno len súhlasiť s názorom, že spoločnosť len pokrytecky a zištne podporuje úsilie žien elegantne skrývať menštruáciu a všetko, čo je s ňou spojené pred svetom. Napokon to vyústilo do takej absurdnosti, že vo všetkých tých reklamách, kde sa dva tampóny rútia úzkymi priehľadnými trubičkami majúcimi k anatómii ženy naozaj ďaleko, je krv na každej vložke modrá a na rozdiel od kvázi poetických paralel typu „máte krídelka, máte rozlet“ sa v nich slovo „menštruácia“ nikdy neobjaví, tak ako je to tabu v spoločenskej konverzácii:

„A čo si si myslel?“, opýtala sa Iveta, ktorú sa mi podarilo vytiahnúť z psychologickej poradne na obed, aby som sa s ňou porozprával a na tému reagovala veľmi spontánne: „Keď to žena dostane, hovorí sa, že má krámy alebo svoje dni. Tvorivejšie variácie toho istého znejú, že Dnes je tu za Karkulku alebo Má jahodový týždeň. Faktom je, že sú dni, kedy nie je ženám práve najlepšie, ale o menštruácii budeš na verejnosti počuť iba málokedy.“

Prikyvoval som a v duchu jej dával za pravdu. Náhražky toho slova bývajú urážlivé, najčastejšie však trápne, komické alebo úplne nezmyselné. Veď ak pripustíme, premýšľal som, že má žena v čase menzesu „svoje dni“, tak čie sú potom tie, počas ktorých nemenštruuje?

„S menštruáciou žije desiatky rokov každá plodná žena. Tým sa však v našej spoločnosti rozumie, že musí svoje krvácanie každý mesiac dobre skrývať. Práve v tejto chvíli určite celý rad žien na celom svete starostlivo schováva vložku do rukáva v práci alebo v reštaurácii, prípadne doma premýšľa, ako na dlhej ceste do zahraničia vyrieši jej výmenu, kam potom použitú hygienickú potrebu zahodí, pričom viditeľný červený fľak na zadnej časti svetlých nohavíc je snáď tou najhoršou nočnou morou každej z nich.“

Menštruáciu je potrebné zamaskovať, ukryť a utajovať – táto myšlienka rozohnila Ivetu natoľko, že jej zrazu nevadil ani diktafón, ktorý som predtým položil na stôl:

„Len aby si, preboha, nikto nevšimol, že to práve mám! Čo najtenšiu vložku, sveter okolo pása a každé dve minúty sa nezmyselne krútiť pred zrkadlom, aby som si dovidela na zadok, či tam náhodou niečo nepresiaklo. A v tomto bláznení nás ešte výdatne podporujú reklamy, kde sa štíhle, spokojné a menštruačnými bolesťami rozhodne netrpiace ženy vlnia v tanečnom rytme, aby predviedli pohodlnosť svojich vložiek. A vrcholom toho je používanie tampónov. Napriek tomu, čo sa všeobecne usuduje o nezdravosti hromadenia starej menštruačnej krvi v tele sa státisíce žien denne niekoľkokrát zašpuntujú, aby si mohli obliecť tie najpriliehavejšie nohavice a zabávať sa rovnako, ako keď nekrvácajú. Úplne normálne je tiež odchádzať na záchod s taškou či s batohom, odkiaľ čistú vložku vylovím. Napriek tomu, že je balená v hygienickom a úhľadnom balení, nikto si jednoducho nesmie všimnúť, že náhodou nesiem v ruke vložku. Fuj!“

Viac som sa už nestihol dozvedieť. Aj keď som Ivetu odprevadil naspäť do ambulancie, kde mi ešte uvarila kávu, odmietla v rozhovore na túto tému pokračovať a keď som jej vysvetlenie, že „nemá svoje dni“ sprevádzal prihlúplym úsmevom, so šarmom sebe vlastným mi otrieskala svoju miniatúrnu kabelku o hlavu.

Napriek tomu som naďalej pokračoval v úvahách ako postmoderné, reklamou rafinovane šírené formy menštruačného tabu pod zámienkou „oslobodenia od jarma menštruácie“ zasadzujú telesnej a sexuálnej integrite ženy poslednú, smrteľnú ranu, ako o tom v pozoruhodnej štúdii „Dejiny písané krvou – tabu, trauma a kult menštruácie“ usudzuje Krista Feigl-Procházková:

„Pokiaľ spotrebný priemysel sugeruje ženám pomocou reklamy na hygienický a farmaceutický tovar, že je žiadúce všetky prejavy a prežitky menštruácie potláčať, ide o program oslobodenia pomocou akejsi – v skutočnosti veľmi radikálnej – amputácie. Ideál „menštruovať, akoby som nemenštruovala“, totiž nie je ničím iným, ako dobrovoľným zrieknutím sa jedného rozmeru ženskej identity. Ženské emancipačné hnutie druhej polovice 20. storočia, menovite jeho výrazová modifikácia v sexuálnej revolúcii neskorých šesťdesiatych rokov sa zaslúžilo programovým „prehlásením menštruácie za vec verejnú“ o zásadné prelomenie spoločenského tabu. Reálny efekt tohto ťaženia bohužiaľ značne zmenšila skutočnosť, že menštruácia ako téma a fenomén zostala viac-menej negatívne konotovaná. Jednalo sa teda v podstate o konfrontáciu spoločnosti s realitou jednak „ženského problému“ samotného, ako aj s diskrimináciou každého druhu s ním spojeným. Ale ani nová menštruačná kultúra vyšľachtená v ezotericky orientovaných feministických kruhoch v priebehu posledných dvoch desaťročí nebola schopná ponúknuť viac ako ďalší alternatívny postulát – totiž čiastočne folkloristickú, čiastočne dogmatickú glorifikáciu ženského princípu a prirodzenosti.“

Na tomto mieste si autorku dovolím prerušiť, keďže sa hlboko skláňam pred dielami Demeter Georgeovej, Angely Carterovej či Clarissy Pinkoly Estésovej vďaka ktorým budem odporovať názoru, podľa ktorého postoj k menštruácii ako záležitosti posväcujúcej nevychádza zo subjektívnej a pociťovanej skúsenosti, ale z vedome prijatej ideologickej pozície, ktorá diktuje ženám akési „optimálne prežívanie“ menštruácie. S jej definitívnym záverom však nemám problém sa úplne stotožniť:

„V kocke povedané, menštruáciu možno považovať za exkluzívnu a biologicky luxusnú výbavu ženského pohlavia, ktorá sa až sekundárne, v dôsledku určitých kultúrnych a sociálnych vývojových procesov mení na „ženskú starosť“ a „ženský problém“, aby v dôsledku – v masovo manipulovanej mentalite dnešnej konzumnej spoločnosti – konečne prestala byť starosťou, prestala byť problémom, prestala byť v istom zmysle vôbec.“

Simone de Beauvoirová ako prvá formulovala postulát, z ktorého vyšiel vo feministických kruhoch módny koncept pohlavia ako sociálneho a kultúrneho konštruktu „Ženou sa nerodíme, ženy z nás robia.“ Neoddiskutovateľný rozpor tohto výroku so zisteniami genetiky však nie je jediným dôvodom, prečo v tejto chvíli radšej siahneme po citát z lekárskeho diela opátky Hildegardy z Bingenu, prehlásenej pre svoju zbožnosť a učenosť za svätú, ktorá už v 13. storočí ponúkla objektívnejšiu a v každom smere optimistickejšiu definíciu: „Žena oblieka nahého muža výtvormi svojho umu, pretože ona je utvorená z mäsa a krvi, zatiaľčo on bol pôvodne hlinou.“

Tvorivé poňatie dôvtipného výroku vzdelanej rehoľníčky (ktorá, ako prvá v dejinách, popísala špecifický priebeh ženského orgazmu) o „žene z mäsa a krvi“ sa stalo témou viacerých tvorivých zámerov. Napríklad v prípade umelkyne tvoriacej obrazy z grafických motívov papierikov chrániacich lepiacu časť vložky môžeme naozaj hovoriť o diele, ktoré je nielen prekvapujúce, ale aj intímne a novátorské zároveň. Českú výtvarníčku Pavlínu Binkovú k nápadu použiť grafické súčasti vložiek, ktoré sa samozrejme zahadzujú, inšpirovala nielen ich estetická podoba, myšlienka „recyklovať svoj vlastný odpad“, ale predovšetkým veta:

„Nenechávaj tie vložky na stole“

„To Vám niekto povedal?“

„No, občas som to počúvala od matky doma. Že som ako tie dievčatá z učňovky, ktoré ich tiež nechávajú na stoličkách a tak, jednoducho vonku a na očiach. Myslím ešte nepoužité, zabalené vložky. Ja som ale presvedčená, že vložka nikomu nič neurobí. Je príznačné, že si ju strkáme do rukáva, aby ju nikto nevidel, keď ideme na toaletu.“


Chúlostivá téma sa stala nosnou aj pre umeleckú iniciatívu, ktorej sa pred piatimi rokmi počas kontroverznej výstavy „Tento mesiac menštruujem“ chopilo viacero súčasných umelcov rozmanitým spôsobom posúvajúcich či prekračujúcich hranice bežného vkusu: Kontra na svojich fotografiách s dokumentaristickou presnosťou zaznamenala postup pri výmene tampónu, Peter Javorík na čiernobiely film zase zachytil použité vložky a jednotlivé exponáty doplnil údajmi o majiteľkách uvádzajúcich meno, vek, výšku, váhu a teplotu tela. Iní sa skôr priklonili k „hygienicky čistému“ poňatiu menštruácie, ktorému nechýbal vo viacerých prípadoch svojrázny druh humoru, keď napríklad Tereza Handlová odpovedala na otázku „Ako menštruujem?“ prostredníctvom rozmanite poskladaných farebných tampónov. Samozrejme, nechýbala ani „antitéma“ v podobe tehotenstva – Lenka Klodová tak stvárnila demonštrujúce tehotné ženy s transparentmi, pričom jeden z nápisov „Povedz nie menštruácii“ by sa podľa jej názoru mohol stať heslom každej iniciatívy, usilujúcej o zvýšenie pôrodnosti.

„Jedného dňa mi narastú krídielka, stanem sa chemickou reakciou, hysterickou a nepoužiteľnou“, tvrdí nórska výtvarníčka Rita Marhaugová, ktorá sa snaží vnášať feministické témy nielen do umenia, ale aj svojho života, čím sa začiatkom februára 2004 postarala v pražskej Gallery Art Factory o poriadny rozruch. Ak zo životopisnej noticky v katalógu vyčítate, že ju v tvorbe zaujíma (ako bývalú kulturistku) spojenie maskulínnej sily a ženskosti, prekračovanie rodových hraníc, či vzťah matky a jej detí, bude to z hľadiska témy určite pochopiteľné u nekonformnej umelkyne, ktorá má dátum narodenia dvoch dcér a syna vytetované na ľavom predlaktí. Čo vás však v žiadnom prípade nepripraví na fakt, že na vernisáži výstavy krvácala so svojou dcérou pred zhromaždeným publikom cez svetlé nohavice: „Ako matka a žena si myslím, že niečo viem o rodine a je pre mňa dôležité tieto skúsenosti prenášať do svojich prác.“

Priznám sa, že po šoku, aký som zažil pri pohľade na vystúpenie istej rakúskej umelkyne, ktorá sa pred slušne oblečenými dámami a pánmi prizerajúcich sa s pohármi šampanského v ruke nahá pováľala po rozbitom skle na podlahe galérie, aby sa zakrútila do bielych prestieradiel, ktoré vzápätí vystavila na stenu, mi toto možno nepripadá obzvlášť poburujúce. Napriek tomu som však hlboko presvedčený o tom, že niektoré feministické autorky prežívajú svoj boj o právo na verejnú menštruáciu nielen s vehemenciou, ale predovšetkým naivitou, s akou sa dobýjajú do otvorených, a navyše aj úplne iných dverí, čo nie je iba mojím súkromným názorom.

„Nebudem sa vyjadrovať k forme, ktorú si zvolila Rita Marhaugová, každá to cítime inak a sme inak založené“, dozvieme sa od jednej zo žien, ktoré sa vernisáže zúčastnili. „Musím ale povedať, že podľa všetkého patrím ku skupine dievčat, ktoré sa o menštruácii sporadicky pred jej započatím dozvedeli zo značne skreslených predstáv vrstovníčok, prípadne sa informácie nahrnuli v dobe, kedy sa už vedľa toaletného papiera bez obalu povaľovali aj dámske hygienické potreby. Nebola to žiadna slasť a ku tomu všetkému mi bolo každý mesiac pripomínané, ako s týmto „problémom“ nemám obťažovať okolie, a tak som použité vložky prenášala zo záchodu ako vysoko rádioaktívny odpad, o ktorom sa ale okolité obyvateľstvo nesmie nič dozvedieť.

Zdá sa vám to humorné? Možno z dnešného pohľadu, ale pravdu povediac, tej pani tak trochu závidím odvahu otvorene povedať, že vzťah matky s dcérou by nemal byť založený iba na obliekaní do cukrovoružovej a zapletaní vrkôčikov, ale tiež na otvorenej komunikácii, ktorá sa nebojí toho, že všetky sme rovnaké a že všetky dospievame. Síce sa mi táto pani zdá byť na strednú Európu otvorená až príliš a naozaj neviem, prečo by som sa mala na ňu pozerať, keď jej presakuje krv, ale nezavrhujem ju. Ale je dosť možné, že ju vlastne nechápeme a ona nám tým chcela povedať, že má rada svoju dcéru celú, a že má rada aj seba. Alebo čokoľvek iné. Nikomu neublížila... Alebo vám áno?“ .


No práve. Mne určite nie, ale svojej trinásťročnej dcére možno aj áno. A zatiaľčo pani Marhaugová vyložila pred publikom zmysel svojho umeleckého zámeru („Most medzi generáciami. Súvislosť medzi telom matky a dcéry. Mať odvahu vyrásť a prijať ženské telo. Zviditeľniť menštruáciu a byť na ňu hrdá.“), jej najmladšia ratolesť odpovedala na otázky novinárov krátko potom, ako spoločne krvácali pred publikom na otvorení kontroverznej výstavy:

„Mali by ste nejaký nápad, ako umelecky spracovať tému menštruácie?“
„Neviem.“

„A čo si myslíte o performancii s Vašou matkou?“
„Je to nudné.“


Zmätok a nuda: z matkinho „mostu medzi generáciami“ a „odvahy prijať ženské telo“ ostalo len nepochopenie dcéry a desiatky pohľadov, zízajúcich na červenú škvrnu v rozkroku dospievajúcej slečny. Aj keď so mnou nemusíte súhlasiť, skôr ako za umelecký námet by som to považoval za vhodný námet pre psychologickú kuratelu.

Napriek kontroverznej prezentácii má však Rita Marhaugová predsa len v niečom pravdu, ak svojou tvorbou upozorňuje, že snáď to bol práve periodický prístup k hlbším oblastiam vedomia podmienený - ako dnes už vieme - aktiváciou pravej, intuitívnej mozgovej hemisféry, ktorý sa stal základom postupne inštitucionalizovaného poznania a prirodzenej ženskej autority v spoločnosti. Podľa mýtov afrického kmeňa Dogonov k tomu došlo tak, že na počiatku vecí – in illo tempore – objavila žena slamenú sukňu Matky Zeme pokvapkanú jej menštruačnou krvou, obliekla si ju a stala sa tak kráľovnou. Muži sa však po určitom čase úskokom posvätnej sukne zmocnili a uchopili vládu pevne do svojích rúk.

A tu je podstata toho všetkého – aj keď je mýtus o mužskom komplote proti „moci“ žien známy takmer vo všetkých kultúrach, nemožno mu prisudzovať univerzálnu platnosť, obzvlášť v dobe, prinášajúcej úsilie o opätovné vytvorenie harmonických vzťahov mužov a žien v rámci posvätnej sexuality spojenej s mystériom lunárneho cyklu. V knihe „Dračí čas“ Luisa Franciaová nanajvýš otvorene poukazuje na množstvo rituálov, ktoré môžu ženám pomôcť k opätovnému spojeniu s magickou mocou menštruačnej krvi a docieliť obnovenie mimoriadnych schopností: „Pri sledovaní svojich menštruačných cyklov a lunárnych fáz sa môžeme zladiť s mesačným rytmom fyzickej a emocionálnej energie, ktorý reguluje práve rytmus lunárneho cyklu. Osvojením relaxačných a meditačných techník si môžeme navodiť stavy tranzu, vešteckých vízií, vnuknutí, tvorivosti, hypnózy a vizualizácie. To sú schopnosti pôvodnej subjektívnej ženskej prirodzenosti, ktoré sa uskutočňujú pri menštruácii. A nakoniec sa možno odvážime prelomiť sexuálne tabu menštruácie, keď začneme vzdelávať svojich partnerov, čím svoj vzťah otvoríme extatickej, premieňajúcej dimenzii telesnej lásky.“

Aj na príklade uvedeného citátu môžeme teda dospieť k fascinujúcemu záveru, že východiskom kolektívnej skúsenosti so svojráznymi prejavmi ženskej prirodzenosti nebola žiadna trauma, ale fascinácia sebou samotnou, ktorá viedla k potrebe posolstva. Tak vzniklo prvotné znamenie v červenej farbe, vyjadrujúce želanie komunikovať a vôľu tvoriť – zrkadlením skutočnosti sa začala vytvárať taká vízia sveta, ktorého rozmery spočiatku určovala predovšetkým žena. A nie je vôbec náhodné, komu patrila ruka, ktorá niekedy pred tridsaťtisíc rokmi urobila toto prvotné znamenie:
Ženská dlaň, natretá menštruačnou krvou a odtlačená na stenu jaskyne.

Miloš Jesenský

autorove stránky: http://www.jesensky.sk/

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (38) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
meditácie - ženstvomegy29.Jan:23:54
nas v skole upozornoval gynekologsatiel-hlas16.Jan:06:11
temakie12.Jan:19:17
Naozaj poučnésaso09.Jan:04:25

čitateľov: 30639   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy