?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


NA RANDE S AMAZONKOU
@ eseje     1.1. 19, 10:05

„Οι Αμαζόνες ήταν πρόσωπα της ελληνικής μυθολογίας. Μυθικός λαός κυνηγών και πολεμιστριών που κατάγονταν από τον θεό του πολέμου Άρη και τη νύμφη Αρμονία ή κατά άλλη εκδοχή τη θεά Αθηνά. Το όνομά τους προέρχεται κατά μία εκδοχή από το στερητικό άλφα και τη λέξη μαζός που σημαίνει στήθος, επειδή ακρωτηρίαζαν ή συνέθλιβαν το δεξί στήθος των κοριτσιών τους για να διευκολύνουν το χειρισμό του τόξου. Αυτό όμως δεν είναι και τόσο σίγουρο επειδή η εξήγηση αυτή απαντάται στην ύστερη αρχαιότητα.“
„Takýto bol podnet k vojne s Amazonkami a toto podujatie zjavne nebolo ani slabo, ani typicky žensky vedené.“
Plutarchos: Životopisy

NA RANDE S AMAZONKOU

Hmm, v podstate by som sa mal hneď opraviť: ono to v skutočnosti žiadne rande ani nebolo, i keď mám pádne dôvody tvrdiť, že slečna uvelebená pri pulte na vedľajšej barovej stoličke a zapaľujúca si jednu marlborku za druhou bola nepochybne amazonkou. Podľa dymu v ktorom sa vznášala, však vyzerala skôr ako Pýtia veštiaca na bronzovej trojnožke vo výparoch stúpajúcich cez trhlinu v dlažbe delfskej veštiarne, tak ako čítame u Plutarcha:

„Pýtia pociťuje v tej časti svojej duše, na ktorú pôsobia výpary, v rozličnom čase rozličné nálady a dojmy, a že neprežíva vždy rovnakú súhru či dokonca súlad. Jej tela sa totiž zmocňujú mnohé trapy a poryvy, ktoré badá, a navyše také, ktoré nebadá, a prenikajú jej do duše, a keď ju zachvátia, nie je celkom čistá ako správne naladený ľubozvučný nástroj, lež vášňami zmútená a rozrušená.“

Možno to bolo trestom za to, že som - na rozdiel od Plutarcha - za ľubozvučný nástroj možnej predohry považoval skôr skvostné telo, ako dušu svojej spoločníčky a hoci sa to napriek jej oslňujúcej atraktívnosti spočiatku nezdalo, neocitol som sa nakoniec v závideniahodnej situácii – náš rozhovor sa totiž pomaly, ale určite stupňoval k hádke. Jedinú poľahčujúcu okolnosť ktorá by ma inokedy sotva potešila, predstavoval iba ak fakt, že nešlo o dámu môjho srdca a tak mi to v podstate mohlo byť jedno. Ale nebolo a mohol som si za to sám.

A ona mi to dala patrične pocítiť.

Všetko mohlo azda dopadnúť aj inak, keby som si k prednáške, na ktorú ma pozvali do kaviarne nachádzajúcej sa v suterénnych priestoroch istého renomovaného kníhkupectva, kde sa zvykli stretávať mladí ľudia pestujúci si s vedomím vlastnej nezávislosti aj imidž intelektuálov achkajúcich pri čítaní Kafkových, Kunderových či Bukowského kníh zvolil úplne inú tému.

„Rozprávanie o dejinách Amazoniek skrýva v sebe voľačo svojské“, píše Strabón v piatej kapitole jedenástej knihy „Zemepisu“ a jeho slová napriek dvom tisícročiam dodnes nestratili na aktuálnosti. „Ostatné rozprávania stroho odlišujú odlišujú medzi tým, čo zaváňa mýtom, a medzi historickosťou. Starodávne, neskutočné, až zázračné príbehy sa volajú mýty, no história si žiada pravdu, nech ide o niečo staré či nové, takže zázračno v nej alebo nemá miesto, alebo len celkom zriedkavo. Avšak rozprávanie o dejinách Amazoniek je rovnaké dnes a rovnaké bolo už od nepamäti, pričom má prvky zázračna a nepravdepodobnosti. Veď kto by mohol uveriť, že by vôbec niekedy vzniklo ženské vojsko, ženský štát a ženský národ bez účasti mužov?“

To, že ma hľadanie odpovede doviedlo až ku viac ako štyri storočia starým, aj na svoju dobu zmäteným zápiskom španielskeho mnícha o bájnych ríšach Nového sveta bolo prvou, zásadnou chybou. Druhú som spravil, keď mi počas prednášky ani tak nešlo o intelektuálov, ako o intelektuálky a v zápale diskusie, ktorým ospravedlňujem svoju márnomyseľnosť som si v kritickej chvíli radšej nezahryzol do jazyka. A to bola chyba tretia, aj keď som stále v pokušení hodiť to na nešťastníka Orellana, ktorý to mal všetko spôsobiť svojou posadnutosťou po títulos y honores v čase, kedy sa španielsky juh odchodom obyvateľstva za oceán takmer vyľudnil, takže benátsky vyslanec Andrea Navaggiero v liste do vlasti už v roku 1525 napísal: „Celá Sevilla bola ponechaná iba v správe žien.“

Ale poďme pekne po poriadku.

Keď v roku 1540 zatúžil niekdajší španielsky pastier svíň a práve vymenovaný miestokráľ novej španielskej dŕžavy na troskách rozvrátenej peruánskej ríše Hernando Pizarro po ďalších dobyvateľských úspechoch, vyslal svojho brata Gonzala ďaleko na východ za hrebene majestátnych Kordiller, aby pátral po bájnej „Škoricovej krajine“. Dvestopäťdesiat Španielov a štyritisíc domorodých nosičov tak vo februári 1541 v sprievode Francisca de Orellana, opustilo za triumfiálneho jasotu obyvateľov Quito. Expedícia prekročila horskými priesmykmi východné Kordillery a zostúpila do hĺbky takmer nekonečného pralesa. Cez nepriechodný porast si dobyvatelia museli presekávať cestu mečmi. V novembri 1541 dorazili k rieke Cocoa a keď sa dostali na miesto, odkiaľ sa rieka už dala splavovať, postavili z dreva pralesných stromov a železných klincov vykovaných z podkov uhynutých koní čln na prepravu chorých a ťažkých častí výstroja. Ostatní postupovali pešo po rozbahnenom brehu, decimovaní hladom a domorodcami. Neďaleko sútoku riek Cocoa a a Napo Pizarro výpravu zastavil a v čase vianočných sviatkov vyslal na člne Orellana s polstovkou vojakov, aby získal pre ostatných potraviny. Silný prúd rýchlo odniesol malé plavidlo dolu po Napa a potom ďalej, do srdca neprebádanej a divokej krajiny. Za osem dní prekonala posádka viac ako osemsto kilometrov a pristála pri malej osade, kde vojaci získali potrebné zásoby. Dopraviť potraviny k čakajúcim spolubojovníkom sa vsak ukázalo byť neprekonateľným problémom – rieka bola natoľko prudká, že sa na spiatočnú plavbu ani nedalo pomýšľať a tak sa márne čakajúci Pizarro rozhodol pre strastiplný návrat. Keď sa žalostné zvyšky kedysi početnej a dobre vystrojenej výpravy objavili v blízkosti Quita, úbohý vzhľad jej členov pripomínal viac armádu nemŕtvych, ako kedysi pyšných a sebavedomých conquistadorov: „Vliekli sa takmer nahí, pretože šaty sa im v neprestajných dažďoch úplne rozpadli, ich meče boli holé, bez pošiev a rozožraté hrdzou. Všetci išli pešom ruky a nohy mali zjazvené od tŕnia a krovín. Boli takí bledí a dokaličení, že ich už nebolo možné ani spoznať.“

Keď sa Orellana teda rozhodol ponechať Pizarra a ostatných vojakov takémuto osudu, podnikol – hoci proti svojej vôli – jednu z najúžasnejších objaviteľských výprav. Keďže sa už pre silný prúd nemohli vrátiť, zdalo sa mu jednoduchšie a sľubnejšie pokračovať po mohutnej rieke, ktorá predsa musela ústiť v Atlantiku, takže vlastne predstavovala spiatočnú cestu domov. Jeho muži preto postavili druhú loď optimisticky nazvanú „Víťazstvo“ a nechali sa ďalej unášať na východ. Dĺžka neznámej rieky však prekonala aj tie najodvážnejšie odhady – Orellana sa plavil štyri a pol tisíc kilometrov naprieč juhoamerickou pevninou po prúde najmocnejšieho toku zemegule až ku ústiu. Z dobrodružných príhod sedem mesiacov trvajúcej plavby, ktoré opíše jeho súputnik, dominikán Gaspar de Carvajal, jedna na neho zapôsobí natoľko silne, že podľa nej rieku pomenuje ako Rio Grande de las Amazonas. Pri krvavej bitke 24. júna 1542 si totiž Španieli všimnú, že ich nepriateľov vedú bojovné ženy, čo im pripomenie antické báje o Amazonkách. Padre de Carvajal o tom neskôr v memoároch napíše: „Na vlastné oči sme videli, že v boji sa Amazonky bijú na čele Indiánov a sú akoby veliteľmi. Tieto ženy sú vysokej postavy a bielej pokožky, vlasy majú veľmi dlhé, zapletené a stočené okolo hlavy. Sú veľmi mocné, chodia nahé, ako ich mať porodila, a len prirodzenie si zakrývajú. V rukách majú luky a šípy a v boji nezaostávajú za dobrou desiatkou Indiánov.“

Aj keď súčasní autori berú tieto správy so značnou rezervou, pokiaľ ich rovno nepovažujú iba za výplod obrazotvornosti, prikláňal by som sa k názoru, že na Carvajalových zápiskoch musí byť čosi pravdy. Nemôžem napríklad uveriť tomu, že si Orellana pomýlil ženy s mužmi, aj keď títo nosili dlhé vlasy. Pokiaľ dva roky žil medzi indiánskymi kmeňmi na hornej Amazonke, kde bojovníci nosili vlasy dlhé až po pás a okolo bedier krátku suknicu, sotva sa mohol spliesť v takých dôležitých detailoch. Okrem toho, všetci účastníci výpravy prisahali po návrate do vlasti pred kráľom Karolom V., že ich naozaj napadli Indiáni, ktorých viedli divé Amazonky a je iba málo pravdepodobné, že by takmer pol stovky svedkov, medzi nimi aj bohabojný kňaz, klamali všetci do jedného, keďže by aj tak z toho nič nemali. A napokon, všetci preslávení cestovatelia po Južnej Amerike od Charlesa-Marie de La Condamineho, cez Richarda Spruceho, Acuna až po Southeyho, boli presvedčení, že Amazonky existovali, čo nepopieral na konci 18. storočia ani slávny Alexander von Humboldt. Richard Spruce, ktorý skúmal poriečie Amazonky v polovici 19. storočia ich dokonca považoval za potomkov „panien Slnka“, ktoré ušli z ríše Inkov. Ako dokazujú etnografické zápisky z oblasti na sever od Amazonky, vo vedomí Indiánov žila binárna opozícia mužov a žien, ktorá sa zmenila do príbehov legendárnych, ale predsa len pravdivých v zobrazení konfliktnej situácie medzi mužmi a ženami. A v tomto ohľade svedectvá juhoamerických legiend pripomínajú moderné emancipačné hnutia, presahujúce až do feminizmu.

Keby som bol ostal pri tom, pravdepodobne by sa nič nestalo. Ale ja som – zdanlivo povzbudený pohľadmi mladej brunetky s pážacím účesom v hľadisku – pokračoval v rozvíjaní témy, ktorú som nazval amazónskou mytologomenou a jej presahom do psychoanalýzy. Potiaľ by to možno stále bolo v poriadku, keby som bol ostal pri termínoch rovnako ťažko pochopiteľných, ako vysloviteľných (slovo mytologomena som si pred zrkadlom starostlivo nacvičoval, kým som sa neprestal zajachtávať), ale ja som do toho ešte priplietol amazonský komplex a to nie zmysle poblúznenia, ktorým trpel ten neborák Orellana, ale ako zvláštnu formu skrytej a v konečnom dôsledku sebazničujúcej agresivity niektorých žien, ktoré som označil pre ich zjavnú neľúbosť k mužom za amazonky.

A to bola štvrtá chyba, lebo jedna z nich medzi poslucháčmi sedela.

Teraz nie je dôležité, ako náš rozhovor začal, ani to, že som v dotyčnej mladej dáme nespoznal inak autorku brilantných feministických esejí, ktoré - et hic est paradox - píše zásadne pod mužským pseudonymom. S detailami nášho sporu vás nebudem zaťažovať, sústredíme sa totiž na jeho samotnú podstatu a tú predstavoval náš diametrálne odlišný názor na ženskú agresivitu, ktorej príznaky som si na predošlej prednáške dovolil pomenovať amazonským komplexom.

„Ak sa ženská agresivita dostane na povrch, často sa to deje veľmi nepriamo a subtílne“, píše nemecká psychologička Ute Erhardtová. „O ženách, ktoré útočia odzadu sa hovorieva, že hryzú ako kobyla. Krátke silné pohryznutie a už sa sťahujú na ústup.“ Agresivita je však všeobecne akceptovaná ako mužská vlastnosť, ale pokiaľ k nej dochádza u ženy je ešte ničivejšia. Veď čo možno povedať o matke, ktorá niekoľkokrát telefónom kontroluje devätnásťročnú dcéru, aby zisťovala čo práve robí alebo o tej, ktorá okamžite, ako tridsaťročný syn vyjde z kúpeľne začne po ňom okázalo čistiť vaňu. „Pokiaľ žena venuje svoju pozornosť, čas a city nezrelým spôsobom, na zásade obetovania sa, vzdania sa vlastných práv a identity a pritom ešte aj trpí, má vtedy pocit, že dáva veľmi veľa“, domnieva sa jeden z najpovolanejších odborníkov v oblasti psychiatrie, profesor Zenon Dudek. „Necíti zadosťučinenie, keďže jej konanie nie je tvorivé a zmysluplné. Robí to na úkor seba a predovšetkým pre seba. Odovzdáva sa spôsobom, ktorý nie je autentický a je zničujúci pre ňu samotnú i vzťahy s blízkymi ľuďmi. Je to v podstate vnucovanie – musíš si to zobrať, lebo som dobrá a takto sa pre teba obetujem, robím to iba pre teba. Čím viac chce žena zdôrazniť svoju obetavosť v rodine, vzťahu, materstve, tým viac sa stane brutálnou a bezohľadnou. Práve tento druh vnucovania dobra je dnes súčasťou vzťahov žien s mužmi. Vynucujú si a podrobujú za účelom kontroly. A tou nahrádzajú lásku.“

Ak sa žena správa agresívne a nedokáže inak zvládať frustráciu, takmer vždy to poukazuje na vážne problémy vo vzťahu k sebe, vlastnému telu a hlbšiemu citovému životu. Môže to znamenať nedostatok pocitu starostlivosti, vnímania či bezpečia. Agresivita sa potom stáva univerzálnym a najjednoduchším spôsobom vyrovnania s neznesiteľným psychickým napätím. Už niekoľko desaťročí dochádza k zmene spoločenskej pozície nežného pohlavia – ženy sa stávajú dominantnými vzhľadom k tomu, že preberajú časť z mužského spôsobu správania. Tak ako bojovné amazonky dobývajú dovtedy neznáme územia, začínajú disponovať mocou, ktorá je – či to už priznáme alebo nie – neoddeliteľne spojená s agresivitou.

„Dominancia je jedným zo spôsobov získania uznania a ženy siahajú po tých najjednoduchších spôsoboch dobývania spoločenského teritória. Oblasť, do ktorej dnes prenikajú, je spojená s mužskými rolami a súčasťou ich plnenia je nadvláda i agresia. A preto ženy experimentujú, keďže ide pre nich o nové úlohy. Nečudo, ak v mnohých oblastiach spoločenského života, kde vznikajú nové normy, získavajú ženy kľúčové pozície“, píše profesor Dudek, podľa ktorého dnes žijeme na sklonku patriarchátu, ktorý je postupne nahradzovaný matriarchátom a spôsobuje uvedené zmeny: „Oblasti života, v ktorých už možno hovoriť o matriarcháte sú charakteristické tým, že sú v nich obsiahnuté nezrelé vzorce ženskosti, teda ženy mužského typu ako rebelantky, revolucionárky a bojovníčky. Výsledkom príliš ostrého súperenia medzi patriarchálnym a matriarchálnym správaním sú zranené ženy, zranení muži a zranené deti.“

„Skoro ako na bojisku“, žiada sa dodať. Táto vojna nešetrí nikoho.

Podľa toho je teda oblasť medzi matriarchátom a patriarchátom naozaj krvavým pohraničím. Amazonky dobýjajú svet mužov s presvedčením, že ako oni dokážu robiť rovnako to isté, pokiaľ aj nie lepšie. A muži sa často blahosklonne prizerajú, ako ženy takto nezmyselne ničia vlastný potenciál.

Femina bella gerit, vix pacis poedera quaerit.

„Keď žena vedie vojnu, mier uzavrieť nedokáže.“ Každý útok na opačné pohlavie je však prejavom nezrelosti a spôsobuje nízku mienku o vlastnej hodnote. Pritom úspech v oblasti osobného, rodinného či spoločenského života pramení zo satisfakcie vlastnou sexuálnou identitou. Pokiaľ ale žena žije mýtom Amazonky, superženy, dostáva sa do slepej uličky a čím neskôr na to príde, o to väčšie zranenie utrpí. Základ ženskosti spočíva v prijatí vlastnej telesnosti, emocionality a úloh, v ktorých sa žena rozvíja. V opačnom prípade ide len o pohyb v bludnom kruhu, nedobrovoľný pád do predpeklia pomýlenej sexuality. Z jednej strany sa ženy sťažujú, že sa od nich očakáva veľmi mnoho, že majú byť dokonalými matkami, ženami a milenkami, že majú bezchybne zvládať náročné pracovné povinnosti, byť samostatné, zaujímať sa o okolité dianie a ustavične sa rozvíjať. Na druhej strane rovnaké nemožnosti očakávajú od mužov: že majú byť rozhodní, silní, neochvejní, ale súčasne aj citliví, jemní a romantickí.

„Správaj sa už konečne ako muž“, hovorí žena mužovi v jednej stredovekej anekdote, skôr ako jej za to manžel nenaloží niekoľko palíc na chrbát, čo je síce jedna z hrubých a poburujúcich floskulí, aké najdeme v „Matrimonium floridulum“, viac ako sedemsto rokov starom moralistickom spise predstavujúcom akýsi manuál stredovekých názorov na prekvitajúce manželstvo založenom na povestnom výroku Izidora Sevillského, podľa ktorého sú „Žena, pes a orech lepšími, čím ich viac tlčieš“, ale ostáva dodnes nanajvýš aktuálnym svedectvom konfliktu, ktorý prináša hoci i len čiastočná zámena mužských a ženských rolí. Existuje však vôbec východisko z tohto bludného kruhu?

„Treba dovoliť mužom, aby boli mužmi a ženám, aby boli ženami. Nemožno zamienať tieto úlohy, keďže by to uvrhlo spoločnosť do archaických čias. V oblastiach, v ktorých ženy vynikajú, musia byť velebené a treba im za to ruky bozkávať. Ale z dôvodu, že vedia lepšie, ako obliecť dieťa na vychádzku alebo mu prihriať kašu, nemajú právo znevažovať mužov, ktorí nerozoznajú krupicu od mlieka. Pokiaľ sa manžel chce v tomto smere realizovať, je to samozrejme prínosom, ale ak nie, nie je to dôvodom k jeho pokorovaniu. Skutočne to nie je tak, že všetci dokonale robíme to isté: Nemusíme si teda nasilu dokazovať, že máme rovnaké možnosti a sme zastupiteľní, pretože to tak jednoducho nie je. Už samotný fakt deväť mesiacov trvajúceho tehotenstva a pôrod dieťaťa je dôkazom toho, že ženy sa evolučne vyvinuli inak. Ich schopnosti sú teda usmerňované k vytváraniu pocitu bezpečia, opatrovateľstva a tak je to aj prijímané v našej kultúre a žiaden ideologický manifest to nezmení. Obzvlášť nie vtedy, keď sa rodí v hlavách, teda nie v srdci, často veľmi zranených žien. V ordinácii psychoterapeuta to vidno najlepšie. Je veľmi ťažké v praktickom živote uskutočňovať súčasne dva vzorce správania – materský a individualistický a nahrádzanie jedného druhým vedie takisto k frustrácii, ibaže v inej sfére. Nivelovanie rozdielov medzi pohlaviami vedie nielen k ignorovaniu biologických zákonitostí, ako je napríklad tehotenstvo či menštruácia, ale aj k narušeniu prirodzeného správania, rozmanitosti myslenia, pohľadu na svet i jeho vnímania.“

Dvadsiate storočie bolo prelomovým medzníkom, po ktorom sa ženy začali emancipovať, nanovo objavovať svoju moc a posilňovať svoje spoločenské i rodinné pozície. Rubom tohto fenoménu je potom skutočnosť, že tieto silné, sebavedomé ženy infantilizujú svoje deti – nedovoľujú im dospievať, pretože sú múdrejšie či lepšie a svoju psychickú prevahu nadužívajú ku kontrole ich vývoja. Keďže si ženskosť spájajú s niečím, čo je podriadené a slabé, vzdávajú sa súčasne aj prirodzeného vnímania, jemnosti a cituplnosti, keď si budujú imidž dominantnej ženy, čo je ten najjednoduchší spôsob, ako sa stanú nešťastnými.

„Žena, ktorá popiera vlastnú podstatu a obáva sa temných zákutí svojho lona, je čoraz viac ovládaná svojim mužským aspektom, animom“, píše jungiánska psychoanalytička Pia Skogemannová. „Bojovníci Veľkej Matky sa potom mstia za bohyňu a robia zo ženy obeť náhlych výbuchov zlosti, hádok plných nenávisti a momentov zničujúcej depresie.“

V priebehu mnohých generácií sa vytváral status ženy ako matky, ktorá prejavuje starostlivosť o rodinu, ale v súčasnosti, kedy dochádza k zámene úloh už neexistuje jeden, smerodajný vzorec správania ako byť mužovou partnerkou, zaradiť sa v spoločnosti a ako to všetko zladiť s požiadavkou materstva. Od žien sa očakáva viacej samostatnosti, ale keďže tie mladé to nepreberajú od svojich matiek, obracajú svoju pozornosť na mužské spôsoby správania. Čiastočne tu úlohu zohráva i generačný paradox – matky neodkázali dcéram žiadne agresívne spôsoby, pretože nimi nedisponovali a preto ich nemohli naučiť ako brániť svoje práva, uskutočňovať svoje predstavy, nesúhlasiť a prejavovať hnev. To však nie je žiaden prejav emancipačnej zaostalosti, ako to zvyknú vysvetľovať mnohé feministky: zrelá matka totiž nemusí byť vôbec agresívna, keďže dokáže sebe vlastným spôsobom nenásilne, ale viditeľne ohraničiť svoj priestor a potreby:

Casta ad virum matrona parendo imperat.
„Poslušnosťou vládne mužovi žena počestná“, ako hovorili už starí Rimania o tom, čo však mladým ženám v súčasnosti uniká. Keďže vidia matku deprimovanú, neschopnú obhajovať svoje potreby, rezignujúcu a nešťastnú, bude nové pokolenie amazoniek cítiť predovšetkým hnev. „Výbuch zlosti nie je nič strašné“, ubezpečuje Ute Erhardtová:

„Nejedna žena sa bojí vlastnej zlosti, lebo nazlostená xantipa v druhých ľuďoch často vyvoláva pocit bezmocnosti. Besnejúceho muža spoločnosť akceptuje. Každý predsa vie, že správny chlap sa z času na čas rozčertí, to sa stáva. Naproti tomu žena sa všeobecne pokladá za krotkú bytosť. Ak sa nazlostí, vyvoláva to údiv. A keďže besnejúce ženy sú zriedkavosťou, nikto nevie, ako sa ku nim správať. Väčšinou sa ženy aj tak naľakajú samy seba, keď pocítia hnev. Nemajú skúsenosti samy so sebou, nevedia, aké to je popustiť uzdu zlosti.“

„Za hnevom sa skrýva vlastná sila!“, ubezpečuje citovaná autorka, napriek tomu si však dovolím s jej názorom nesúhlasiť. Bez matky ako vzoru sa dospievajúce dcéry budú inšpirovať vo svete mužov, odkiaľ ako z arzenálu budú brať najprimitívnejšie zbrane, ktorými nahradia tie ženské – impulzívne a agresívne spôsoby, keďže je ich najľahšie napodobniť a použiť so zničujúcim účinkom. Pred našimi očami tak povstávajú celé šíky bojovných amazoniek, ktoré síce nie sú ozbrojené lukmi, kopijami a štítmi, ale v bojovnosti za svojimi mýtickými predchodkyňami v ničom nezaostávajú:

„Ženy si volia kultúru amazoniek, stávajú sa silné, sebavedomé, profesne sa realizujú, ale už nemajú čas, aby sa stotožnili so správaním založeným na srdečnosti, starostlivosti, materstva, čiže na podstate ženskosti. Nemožnosť ideálneho spojenia týchto protipólov im spôsobuje frustrácie, ktorá je jednou zo základných príčin agresivity. V psychológii je reč o tom, že silná a nezávislá žena, ktorá však kdesi vo svojom najhlbšom vnútri smúti za láskou k mužovi, trpí komplexom amazonky.“

Pri vykreslení vzťahu amazonky k mužom si profesor Dudek nedáva pred ústa žiadne servítky:

„V láske je nešťastná, keďže miluje iba na vzdialenosť. Predstavuje si, že je pripravená k naozaj veľkej, skutočnej láske, ale k jej skutočnému prežívaniu nie je dostatočne prichystaná. Pokiaľ stretne silného partnera, ktorý cíti satisfakciu vyplývajúcu z jeho mužskosti, hnevá ju to a vyvoláva obavu, že bude podrobená. Jeho sebavedomie vníma ako svoje pokorenie a odobratie vlastnej samostatnosti. V ničom nedokáže ustúpiť, keďže to stotožňuje s ovládnutím. Život s partnerom berie ako večné súperenie, v ktorom sa ho usiluje prekonať. Pokiaľ sa amazonka zase spojí so slabým mužom, ktorý sa jej poddá, bude rovnako sklamaná nedostatkom jeho rozhodnosti, zásadovosti a aktivity. V jednom i druhom prípade zažije rozčarovanie. Nezrelá žena neprijme výzvy, prichádzajúce od zrelého muža. Bude otvorená iba voči vzťahom k nedospelým mužom, pretože jej to pomáha konzervovaniu nezrelej fázy svojho vývoja.“

Ako sa zdá, v súčasnosti má mnoho žien problém akceptovať delikátne aspekty svojho pohlavia, keď sa vydávajú sa na bojový chodník. Ako však možno rozoznať prejavy sily, ktoré sa v závislosti od situácie a okolností často až príliš podobajú na konanie v afekte alebo neschopnosti ovládať sa? Keď Fay Weldonová v jednom zo svojich diel popisuje svoju „amazonku“, ženy nad jej výbuchom hnevu zrejme s porozumením prikyvujú hlavami: Deti a zvieratá vyláka z domu a zničí všetky symboly svojho útlaku – všetky domáce spotrebiče nechá zapnuté na plný výkon, až kým sa neprehrejú a nevypália. Potom odvedie deti k manželovi, odíde od nich a myslí si, že konečne získala slobodu.

„Istotne by sme si vedeli predstaviť aj úspešnejšie zakončenie tejto príhody ako to, že sa bude usilovať niečo narozprávať svojmu manželovi. Mohla by sa stať naozaj nezávislou, vytýčiť si nejaké ciele, ktoré by podporili jej samostatnosť – no aspoň začiatok sa jej vydaril veľkolepo!“

Ute Erhardtová je touto epizódou zjavne fascinovaná, ja však práve v tom vidím kameň úrazu. Amazonky, ktoré majú problém akceptovať submisívny prístup druhého, majú vážny problém stotožniť sa aj so svojim materským poslaním. Celá dráma potom spočíva v tom, že pokiaľ je ženskosť takto narušená už v základoch, nejestvujú optimálne podmienky pre rozvoj plnohodnotnej osobnosti, ktorá dokáže vplývať na mužov a meniť ich, práve tak ako aj chýba satisfakcia z vlastnej atraktivity – fyzickej, intelektuálnej i spoločenskej. Cesta amazonky je tak cestou mužského spôsobu rozvoja, ktorý je však silne obmedzený, keďže došlo k rezignácii na naplnenie ženskosti.

„Voľakedy sídlil pri rieke Termodonte národ, spravovaný ženskou vládou, pričom ženy sa rovnako ako muži zaoberali vojenskými záležitosťami“, poučuje nás v druhom zväzku „Historickej knižnice“ Diodóros Sicílsky. „Jedna z ich stredu, vynikajúca zdatnosťou a silou, mala vraj kráľovskú moc. Tá zhromaždila ženy do tábora, aby ich vycvičila, a spôsobila tak ťažké porážky blízkym susedom. Pradenie vlny a ženské domáce práce vyhradila mužom. Vydávala tiež zákony, na základe ktorých viedla ženy do vojnových podujatí, kým mužov udržiavala v ponižujúcom postavení pri otrockej robote. Chýr o jej udatnosti neustále rástol a ona stála na čele svojho vojska pri výpravách proti neďalekým národom, ba keďže jej šťastie žičilo a tým rástlo sebavedomie, začala sa vyhlasovať za Areovu dcéru.“

A čo z toho všetkého vyplýva? Keď niektorá z novodobých „Areových dcér“ udiera mečom o štít a berie ešte aj vzťah s mužom ako príležitosť ku gladiátorskému súboju, odsudzuje sa tak sama ku chladným vzťahom, v ktorých si udržuje odstup od partnera a riadi sa skôr pragmatizmom ako preciťovaním. „Za každý vzťah treba skôr, či neskôr zaplatiť“, vysvetľuje jedna z nich, ktorá síce spáva s mužmi, ale žiadneho z nich si nepustí príliš blízko. „Ochotou robiť za druhých špinavú robotu a pokladať za šťastie, že sa smiem podriadiť a vždy budem hrať druhé husle.“

V tomto pohľade, ktorý by sme bezpochyby označili za nadmieru cynický, pokiaľ by sme v ňom netušili skrytú ranu, niet nielen miesta pre materstvo, teplo rodinného krbu či cituplný vzťah s mužom, ale ani pochopenie pre tie, ktoré si nakoniec zvolili tradičné hodnoty: „Ešte aj ženy, ktoré predtým urputne bojovali za svoju nezávislosť, sú dnes vzorné manželky a matky a každé ráno s vedrom a handrou v ruke mávajú na cestu manželom odchádzajúcim do boja za živobytím.“ Partnerstvo alebo manželstvo je tak pre amazonky iba ďalším územím, ktoré treba ovládnuť, úloha ktorú treba splniť, aby všetko bolo perfektné: „Ženy, ktoré správanie odvodzujú od mužských vzorov sa však budú cítiť iba ak spolovice spokojné a naplnené“, varuje Zenon Dudek. „Nanajvýš budú iba veliteľkami vojska, kráľovnami krajných feministiek, ale nebudú schopné partnerstva so skutočným mužom a zblížiť sa s kýmkoľvek v normálnom vzťahu.“

Ženy sa búria proti tradičnému rozdeleniu rôl a volajú po nezávislosti od svojich mužov. Pravda je však taká, že silné ženy majú problém s prijímaním pomoci a pritom po nej nesmierne túžia. Byť silná však neznamená, že žena si musí vystačiť so všetkým sama a s tým, že od nikoho nič nepotrebuje. Je rovnako dôležité akceptovať údajnú slabosť druhých, práve tak ako si pripustiť tú vlastnú, ibaže pre amazonku pomaľovanú vojnovými farbami je to obzvlášť ťažkou úlohou. Ženskosť nemožno naplniť iba podľa vzoru tvrdých, pyšných a nezávislých bojovníčok s havraními perami vpletenými do vlasov, keďže potom nedokážu porozumieť svojim blízkym, ktorí od nich niekedy práve očakávajú, že priznajú slabú chvíľku, chybu, ktorej sa dopustili, práve tak ako aj bezradnosť, smútok, bolesť alebo potrebu pomoci, ktorá sa im ponúka. Dominantné ženy majú totiž veľký problém s prijatím srdečnosti a intimity od iných, keďže sa nemali možnosť presvedčiť o dôležitosti psychickej blízkosti alebo si následkom traumatických skúseností vytvárajú imidž amazoniek, obývajúcich ostrov nezávislosti, ktorá je v skutočnosti bezútešnou samotou.

A práve z tohto dôvodu nemože byť stretnutie s amazonkou napriek prvotnému nadšeniu žiadnym flirtovaním – okato prejavovaná sebestačnosť, ktorá je však iba eufemizmom osamelosti a jej obavy z mužov budú spôsobom, ako si vás od seba udrží v neprekonateľnom odstupe rovnako účinne ako polomerom kruhu vyznačenom dĺžkou kopije, ktorej hrot vám opiera o krk. Keď som teda dospel k tomuto neradostnému zisteniu, pod zámienkou odchodu na toaletu som v nestráženom okamihu uhradil spoločný účet, čomu by sa amazonka bezpochyby zubami-nechtami urputne bránila a odišiel z kaviarne tak, ako odchádzali aj predošlí muži z jej života:

Bez rozlúčky, potichu a zadným vchodom.

Miloš Jesenský

autorove stránky:http://www.jesensky.sk/

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (23) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Tiffany Sets: Tiffany uscitaoeloprioresandi26.Mar:08:24
Replica Longines Orologi , imitazione Longines Orologi Replica , falsi Longinesoeloprioresandi26.Mar:08:24
Calças Spyder esquidiscountdresses26.Mar:07:23
Replica Patek Complicações : réplicas relógios Patek Philippe<br>, pateknautilusoutlet.topdiscountdresses26.Mar:07:23
Replica Ladies Watches, IWCeuttimerlesl25.Mar:13:18
. . .

čitateľov: 34133   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 19, 2019

svetielko1.jpg /

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (3)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy