?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


CESTOVATEĽ PRSTOM PO MAPE
@ eseje     26.9. 08, 23:52

„Žiaden muž so zdravým rozumom nemôže tráviť život tak,
že bude skákať z parníka na železnicu a zo železnice opäť na parník
pod zámienkou, že cestuje okolo sveta za osemdesiat dní.“

(Jules Verne: Cesta okolo sveta za 80 dní)

Keby som si nebol istý, že išlo o sen, povedal by som, že sa to stalo pred tromi rokmi, v jedno slnečné predpoludnie, kedy som zakladal knihy do police v knižnici. Pravda, teraz nemám na mysli vlastnú, ale tú, v ktorej som vtedy pracoval, hoci tá moja – a to musím so značnou dávkou hrdosti pripustiť – vo vybraných témach prekoná ktorúkoľvek vedeckú či krajskú: Non refert quam multos, sed quam bonos habeas libros, ako zvykol hovoriť Seneca Mladší, bez toho, aby som sa tým ďalej chválil. Keď boli chrbáty kníh posledným zväzkom zarovnané do úhľadného špaliera, otočil som sa s pocitom dobre vykonanej práce k svojmu pracovnému stolu, s roztvoreným „Atlasom potopených lodí s pokladmi“, aby som pri šálke kávy, ktorú sme ako zamestnanci mali oficiálne zakázané pred čitateľmi popíjať z (mylnej) obavy pred takýmto okázalým dôkazom ničnerobenia a medzi evidenciou výpožičiek ukradomky skúmať útesy na ktorých stroskotali bachraté španielske galeóny naložené bohatstvom Nového sveta a koho stratené dublóny sa prevaľujú na zlatistých, ale zradných piesčinách. Toto všetko som plánoval, nakoniec som však neurobil nič. Znehybnel som v polobrate s napoly otvorenými ústami.


Pred výpožičným pultom totiž stála Ona a mne bolo jasné, že som v tej chvíli úplne stratený.
Bolo zrejmé, že si chce zapísať knihu, ale keby ma požiadala, aby som jej utekal kúpiť cez ulicu trojitú zmrzlinu, natiahol na nohy kolieskové korčule alebo sňal náhubok pitbullovi (s tým všetkým je do knižnice vstupovať zakázané) neváhal by som ani na chvíľu. Samozrejme, nič z toho po mne nechcela, pretože len stála a držala pred sebou čosi, čo vyzeralo ako školský atlas. Povedala: „Prosím, toto by som si chcela požičať“ a ja som tam ešte chvíľu prešľapoval, civel na ňu neschopný nič povedať, kým som zo seba nevysúkal banálne, hlúpe a rozpačité slovo „Zaiste.“ Ako v tranze som vzal podávanú knihu (prsty, azda prsty klavíristky mala jemné a štíhle, nechty natreté bezfarebným lakom a na ženu nezvykle zastrihnuté do oválu), aby som ju priložil ku čítačke čiarového kódu a srdce sa mi rozbúšilo ešte viac, keď som si prečítal meno, ktoré počítač vyhodil na obrazovke. Keď pracujete s osobnými údajmi, zaväzujete sa síce k mlčanlivosti, ale nič na svete vám nemôže zabrániť, aby určité mená, ktoré majú svoje vlastné čaro a moc, natrvalo neutkveli vo vašej pamäti a naďalej neprivolávali spomienku na chvíľu, kedy ste sa s niekým za podobných okolností zoznámili.

Hovorme jej Auda, aj keď to nebude jej pravé meno: ukázalo sa, že okrem literatúry študuje aj zemepis.

„Vyznáte sa v geografii?
„Povedal by som , že je to jeden z mojich koníčkov, aj keď ide o jej zvláštny odbor“
„To ma zaujíma.“
„Pozrite sa“
, náhodne som roztvoril jeden z cestopisov ležiacich na pulte a prstom ďobol do farebnej dvojstránky, na ktorej sa zo skalnatého zrázu nad širokým vyschnutým korytom rieky týčili pitoreskné orientálne veže a ruiny opevnenia s časom ohlodanými baštami, ktoré pripomínali roztavené sviečky.
„Aít Benhaddou“, predniesol som slávnostne, akoby som odriekal staré arabské zaklínadlo.
„To nepoznám“, priznala úprimne.
„Spomeniete si“, uistil som ju a začal rozprávať. Zrazu som stál na úbočí Atlasu, na okraji skutočnej púšte. Krajina pripomínala Arizonu, so stolovými horami a plochými vrcholmi, ktorých farba sa s postupujúcim slnkom mení na červenú, zlatú a indigovú. A toto mestečko s elegantnými vežami a zložitými ornamentálnymi vzormi je napriek cudzo znejúcemu názvu jedným z najznámejších mestečiek na svete. Pozná ho každý, kto videl „Lawrencea z Arábie“, „Honbu za diamantom“ či „Štyri pierka“. Alebo niektoré z tých biblických veľkofilmov, ktoré za posledné roky pre lacné vysielacie práva zaplavili ako potopa televízne obrazovky. Jeden z nich - „Sodoma a Gomora“ - ma naposledy obzvlášť pobavil a verím, že hlášky typu „Varujte sa predných hliadok sodomitov“ musia aj roky po pubertálnom veku vzbudiť nemiestnu veselosť u každého, kto navštevoval chlapčenskú internátnu školu.

Bolo by bláznivé jej o tom všetkom hovoriť, napriek tomu som jej to povedal. Keď sa dosmiala zvláštnym, zvonivým smiechom, ktorý mi znel povedome, spýtal som sa:
„Videli ste Gladiátora?“
„Iste“,
prisvedčila a mne sa zdalo, že v jej očiach so postrehol záblesk nadšenia. „Russel Crow, zápasy v aréne a všetky tie veci okolo.“
„Tak tam točili aj Gladiátora. Je to naozaj zvláštne mestečko. Ak si odmyslíme iba nedávno strhnuté kulisy arény, uličky sú úzke, malebné a až strašidelne upratané. Žije tam minimum ľudí a otvorené sú len obchody so suvenírmi. Ait Benhaddou pripomína v niečom Šípkovú Ruženku – je krásne, spiace a podivne sterilné, ako by čakalo na niekoho, kto ho privedie späť k životu.“
„Takže ste tam boli?“
„Ja? Nie, nikdy. To viem z kníh a tých je tu habadej“
, ukázal som rukou na steny obstavané regálmi.

Na chvíľu zavládlo ticho a ona na mňa so záujmom pozerala:
„Ale asi aj tak veľa cestujete.“

Ďalší omyl, cestujem málo. A nerád. Napriek tomu, že ťažko prežívam zmeny, som za desať rokov stihol päťkrát zmeniť bydlisko, získať dva doktoráty a raz sa rozviesť, čo spôsobilo, že mi vyhovuje zmenšený svet ohraničený cestou do práce a jabloňovým sadom za rodičovským domom. Naliehavé nutkanie cestovať, pre ktoré existuje učený názov dromománia je uznávaný psychický stav, dokonca veľmi dobre poznám niekoľkých ľudí, ktorí sú touto úchylkou bez väčšej ujmy na zdraví naozaj postihnutí. Ja som si však za tých niekoľko osamelých rokov vypestoval averziu k cestovaniu, ktoré bolo skôr presúvaním v priestore a čase, kedy sa nedokážete usadiť, hovoriť nejakému miestu domov a spoločnosť vám príležitostne robia iba ak hotelové recepčné a barmanky, ochotné si pred polnocou vypočuť vaše historky. Nič z toho však nemalo cenu hovoriť a tak som len nahlas povedal:
„Ako sa to vezme. Iba prstom po mape.“

„A to sa dá?“

„Ak dovolíte?“, oznámil som, skôr ako sa opýtal, obišiel pult, kým som nestál vedľa, chytil ju jemne za zápästie a rukou zakrúžil po mape, takže sa pod ukazovákom mihali názvy krajín, pohorí, riek a miest, akoby sme nad nimi leteli závratnou rýchlosťou.

A potom sa niečo prihodilo.

Marco Polo sa opäť vydal v sedle ťavy v karaváne so zlatom a kadidlom po Hodvábnej ceste, Bartolomeo Díaz oboplával znova Mys dobrej nádeje a Krištof Kolumbus pokľakol po dlhej ceste cez oceán na prílivom zmáčanú pláž s výhľadom na palmové háje ostrova San Salvador. Martin Behaim zamyslene rozkrútil Zem, ktorú zmenšil do podoby glóbusu v tichu svojej knihami zapratanej pracovne, Vasco da Gama objavil námornú cestu do Indie, krajiny pagod, korenia a slonov, zatiaľ čo jeho menovec Balboa v ligotavej zbroji conquistadora s údivom pozeral na pokojnú hladinu Tichého oceána po viac ako sto dňoch útrpného putovania nebezpečným pralesom. Spolu s Fernaom Magalhaesom sme v spŕškach vody dorážajúcej na palubu karavely pozorovali tajomné svetlá planúce na pobreží Ohňovej zeme: a bolo toho omnoho viac, od čias neohrozeného kapitána Cooka, brázdiaceho Tichomorie, cez objaviteľské plavby La Pérousa, Boungavilleho či Kruzenšterna, až po tú nezabudnuteľnú chvíľu, kedy si doktor Livingstone nepodal ruky so Stanleym pred oponou Viktóriiných vodopádov padajúcich pod oblúkom dúhy do jazera, s hĺbkou a farbou užasnutých očí do ktorých som sa práve pozeral, s rukou mladej dámy v dlani, v ktorej sa čiary nakreslené životom odrazu zmenili na rovnobežky a poludníky celého sveta, okolo ktorého sme dotykmi po mape putovali azda po celé stáročia.

Takto podobne vstúpila do môjho života aj Lucia, ale zatiaľ čo sa to odohralo vo svete, do ktorého sa prebúdzam, toto je príbeh, rozprávaný zo sveta, aký existuje vedľa toho nášho, krehký a predsa skutočný ako zložitý vzor na krídlach motýľa, ak už chcete prirovnanie k niečomu, čo má vystihovať jeho mapu, vytvorenú zo slov, fantázií a myšlienok.

„Píšem diplomovku o zemepisných témach v literatúre“, povedala tak potichu, že som jej slová musel takmer odčítavať z pier. „Prosím, pomôžete mi s tým?“

„Pomôžem vám so všetkým o čo ma len požiadate. Myslím, že najlepší bude na to Verne.“

„Jules Verne?“

„Presne tak. Cesta okolo sveta za osemdesiat dní.“


Bola to pravda. „Stalo sa to na našom večierku 20. novembra 1872“, napísal plukovník de Francy o jednom zo zasadnutí amienskej učenej spoločnosti. „kde Verne čítal Cestu okolo sveta za osemdesiat dní, svoje veľdielo“. A že ide o veľdielo, dokazuje okrem iného aj to, že kniha, ktorá si získala už za života tvorcu nečakanú, priam ohromujúcu odozvu u svetovej čitateľskej verejnosti dodnes patrí medzi najviac prekladané romány vôbec. Príbeh poznáme asi všetci – jeho hrdina Phileas Fogg sa na základe gentlemanskej stávky vydá na cestu okolo sveta. Sprevádzaný verným sluhom Prešmykom neohrozený cestovateľ použije, ako sa dočítame na poslednej stránke, „všetky dopravné prostriedky, parníky, vlaky, povozy, jachty, obchodné lode, sane i slona.“ Po jeho stopách sa však bez meškania vydáva aj inšpektor Fox zo Scotland Yardu, keďže je presvedčený, že ponáhľajúci sa cestovateľ nemôže byť nikto iný ako lupič Britskej banky na úteku a tak robí všetko preto, aby ho zadržal. V Indii Fogg za pomoci svojho neohrozeného sluhu zachráni hinduistickú krásku Audu pred smrťou na hranici, aby s ňou pokračovali v ceste pripomínajúcej bláznivú jazdu tobogánom naprieč všetkými krajinami. Úniky, improvizácie a predovšetkým rýchlosť, to všetko charakterizuje putovanie chladnokrvného britského gentlemana, ktorý v huževnatosti s akou sleduje cieľ dokáže byť ľahostajný k strastiam cestovania, k tomu, čo počuje a vidí.

„Že či sa namáham?! Ako len o tom môžete pochybovať?“, píše Verne na jar 1872 svojmu vydavateľovi. „Keby ste len vedel, ako ma len baví písať tú cestu okolo sveta za osemdesiat dní! Zdá sa mi o nej a ja dúfam, že rovnako upúta aj čitateľov. Zrejme som aj ja trochu trafený, lebo sa nechávam unášať všetkými výstrednosťami našich hrdinov.“

Spisovateľ stanovil pevný dátum uvedenia románu na pokračovanie – a to rovnako odvážne ako Phileas Fogg ponúkol svoju stávku. Od 6. novembra do 22. decembra 1872 zverejňovali noviny „Le Temps“ Verneho najnovší príbeh a podľa toho, ako jeho aktéri napredovali na ceste nezadržateľne stúpal nielen záujem čitateľov, ale aj náklad periodika. Americkí korešpondenti denne telegrafovali podmorským káblom do redakcií v New Yorku, aké nové prekážky musel Phileas Fogg prekonať a keď mu chýbalo už len preplávať Atlantik, ponúkli americké plavebné spoločnosti autorovi závratný honorár, pokiaľ si jeho hrdina kúpi lístok na niektorý z ich komfortne zariadených parníkov. Spisovateľ sa však odmietol prepožičať takejto reklame - keď sa mister Fogg nedočkal pravidelnej linky, rovno si kúpil vlastný parník Henrietta. V záujme udržania rýchlosti prikázal pri nedostatku uhlia spáliť pod kotlom všetko drevené zariadenie vrátane časti trupu, takže v Queenstowne zanechal kapitána v prístave iba na kostre lode, ohlodanej ako ryba mačkou až po čiaru ponoru.

Pani Allotte de la Fuyeová, ktorá patrí medzi zasvätené znalkyne spisovateľovho života obhajuje názor, podľa ktorého Verne vytvoril román na základe reklamného plagátu Cookovej cestovnej kancelárie: „V jednom odstavci sa písalo, že vďaka novým dopravným prostriedkom a vďaka náväznosti medzinárodných cestovných poriadkov sa stala cesta okolo zememegule obyčajným prázdninovým výletom, ktorý zaberie nanajvýš tri mesiace. Myšlienka sa okamžite zahniezdila v mozgu básnika zemepisu. Vlaky, omnibusy, lode Cookovej kancelárie sa dajú do pohybu a krúžia nad jeho hlavou a opisujú okolo zemského glóbu nekonečný okruh“, píše Verneho neter.

Podľa inej hyptézy zase Verne, ktorý pravidelne čítal obrázkové časopisy objavil v 14. čísle „Pitoreskného magazínu“ z roku 1870 článok v ktorom sa doslova píše: „Vďaka prekopanej Suezskej šiji je možné vyraziť z Paríža a obísť zemeguľu za menej ako tri mesiace.“ K textu bol pripojený aj nasledovný cestovný plán:

Z Paríža do Port Saidu - parníkom železnicou .....................................................................6 dní
Z Port Saidu do Bombaja – parníkom ................................................................................14 dní
Z Bombaja do Kalkaty – železnicou ....................................................................................3 dni
Z Kalkaty do Hongkongu – parníkom ...............................................................................12 dní
Z Hongkongu do Jeda – parníkom .......................................................................................6 dní
Z Jeda na Sandwichove ostrovy - parníkom ......................................................................14 dní
Zo Sandwichových ostrovov do San Francisca - parníkom .................................................7 dní
Zo San Francisca do New Yorku – železnicou ....................................................................7 dní
Z New Yorku do Paríža - parníkom ...................................................................................11 dní
celkom 80 dní

Porovnajme si tento rozvrh s 3. kapitolou Verneho románu, v ktorom ctihodný Phileas Fogg počas večernej debaty v londýnskom Reformnom klube cituje rozpočet zostavený novinármi denníka Morning Chronicle:

Z Londýna do Suezu v Egypte cez Cenis a Brindisi – železnicou a loďou .........................7 dní
Zo Suezu do Bombaja v Indii – loďou................................................................................13 dní
Z Bombaja do Kalkaty takisto v Indii – železnicou .............................................................3 dni
Z Kalkaty do Hongkongu – loďou .....................................................................................13 dní
Z Hongkongu do Jokohamy v Japonsku – loďou ................................................................6 dní
Z Jokohamy do San Francisca v Severnej Amerike – loďou .............................................22 dní
Zo San Francisca do New Yorku – železnicou ....................................................................7 dní
Z New Yorku nazad do Londýna – loďou a železnicou ......................................................9 dní
celkom 80 dní

Dramatický epilóg s „objavom“ dvadsiatich štyroch hodín, ktoré pomohli Foggovi vyhrať stávku spôsobil u mnohých čitateľov pochybnosti a parížsku Zemepisnú spoločnosť doslova zavalili listy žiadajúce o vysvetlenie. Ako je možné, že na stoosemdesiatom poludníku si musí cestovateľ ubrať alebo pridať jeden deň? Otázok bolo toľko, že sa Verne sám rozhodol vystúpiť v rámci zasadnutia Zemepisnej spoločnosti s referátom Poludníky a kalendár, v ktorom vysvetlil podstatu problému. Odvolal sa pritom nielen na moreplavca Fernanda Magalhaesa, ale i na pôvabnú novelku Edgara Allana Poea „Tri nedele v týždni“ v ktorej zámožný strýc prisľúbil istému mladému mužovi ruku svojej netere – s veľkým venom – pod jednou podmienkou: že sa svadba bude konať v týždni v ktorom sú tri nedele. Dvaja námorní kadeti mladíkovi vysvetlia zdanlivo neriešiteľnú úlohu: postačí, aby sa jeden z ich vydal okolo sveta západným a druhý zase východným smerom: jeden bude presvedčený, že nedeľa bude zajtra, druhý, že bola včera, ale nedeľa bude práve v ten deň. Každý z týchto dôstojníkov získa – alebo stratí – počas svojej cesty jeden deň, teda jednu hodinu na každých tisíc míľ.

„Čo by ste robili, keby do vášho života pribudol jeden deň navyše?“, opýtala sa ma Auda, keď sme pri zelenom čaji, roztvorenom atlase a niekoľkých knihách rozložených na stolíku v záhradnej kaviarni rozoberali túto geografickú záhadu. Z reproduktorov doliehal zastretý hlas francúzskej speváčky v melancholickej piesni o ďalekej ceste. Zamyslel som sa:
„Pokiaľ by ste mi ho darovali vy, neváhal by som sa preň vydať aj na cestu okolo sveta“,
„A na to by ste sa podujali naozaj len tak?“
„Kvôli vám to nie je len tak“
, poopravil som ju s úsmevom.
„No, ja som skôr myslela na to, že by vám to niekto predsa len musel dovoliť.“

Tak ako sa dá na niektoré veci spýtať nepriamo, možno rovnakým spôsobom odpovedať aj slovami autora stotridsaťšesť rokov starej knihy. A tak som roztvoril Verneho román a ukazovák zapichol vedľa tridsiatehoprvého riadku šiestej strany prvej kapitoly, aby som nahlas prečítal: „Nebolo známe, že by Phileas Fogg mal ženu a deti, čo sa môže stať aj najstatočnejším ľuďom.“

Očarujúci dobrodružný román v ktorom okrem slova gentlemana zohrala dôležitú úlohu napokon aj láska, sa stal inšpiráciou pre mnohých nasledovníkov Phileasa Fogga. Mladá Američanka Nelly Blayová zdolala v roku 1899 cestu okolo sveta za 72 dní. Istý francúzsky žurnalista podobný výkon v roku 1901 predviedol vďaka novopostavenej transibírskej magistrále dokonca za 66 dní. História zaznamenala, ako sa pri spiatočnej ceste stretol na amienskej železničnej stanici so samotným Julesom Vernom. Slávny spisovateľ sa ho vtedy opýtal:
„Prečo tu s vami nevidím pani Audu? Alebo ste ju snáď nezobral so sebou?“
„Skutočnosť býva bohužiaľ chudobnejšia ako fantázia“,
pohotovo sa vynašiel cestovateľ a jeho odpoveď nás privádza na otázku, čo vlastne Phileas Fogg svojou cestou získal.

„Vravíte, že nič?“, pýta sa v poslednom odstavci svojho románu Jules Verne. „No dobre, nič, až na pôvabnú ženu, ktorá – hoci sa to bude zdať nepravdepodobné – urobila z neho najšťastnejšieho muža na svete. A ozaj, nevykonali by sme cestu okolo sveta aj pre niečo menšie?“

Správnym respondentom tejto otázky by mohol byť napríklad herec, spisovateľ a svetobežník Michael Palin, ktorý sa po stopách Phileasa Fogga vybral v roku 1988, teda v dobe, v ktorej je putovanie okolo sveta menej módne ako za čias Julesa Verna. Ako podotýka samotný autor, je to okrem iného spôsobené aj tým, že ho môžete uskutočniť iba za 36 hodín, čo je technický výkon, ktorý by sám osebe Verne zaiste nadšene ocenil:

„Cestovanie lietadlom však svet scvrkáva, stáva sa malým, bez chuti, vône, bez zápachu a vypreparovaný sa spravidla stráca z dohľadu. Tempo takéhoto cestovania sa od roku 1872, kedy sa naň podujal Phileas Fogg, príliš nezmenilo. Vlaky sú snáď o niečo rýchlejšie, ale iste neexistuje žiadne rýchle spojenie cez Indiu, Čínu či USA. Z námorných trás prakticky zmizli parníky pre prepravu cestujúcich, zatiaľčo sa ako huby po daždi objavujú byrokratické prekážky: pasy, víza, doložky či karnety. Existujú lode pre kontajnerovú prepravu, na ktorých oboplávate svet za šesťdesiattri dní, ale počas päťdesiatichôsmych uvidíte iba vodu. Osemdesiatdenná cesta Phileasa Fogga nestratila na príťažlivosti preto, že stále ešte predstavuje najkratšiu dobu potrebnú k tomu, aby sme uskutočnili cestu okolo sveta a skutočne si ho všimli. Aby sme ho zároveň videli, voňali k nemu a dotýkali sa ho.“

A presne z tohto dôvodu sa vydal novodobý nasledovník Verneho gentlemana na cestu. Tá začala ako v románe, jeho odchodom spred Reformného klubu, 25. septembra 1988, teda stopätnásť rokov tristopäťdesiat šesť dní a desať a trištvrte hodiny po Phileasovi Foggovi. V dokumentárnom filme BBC vidíme Michaela Palina kráčať po londýnskej ulici Pall Mall so skromnou batožinou a nafukovacím glóbusom v brašni: je vlhké ráno, podľa vlastných slov spal iba tri a pol hodiny a Phileasovi závidí iba to, že je vymyslený. Napriek tomu jeho výkon zopakuje prostriedkami, ktoré sú okrem lietadla k dispozícii, o čom najlepšie svedčí jeho cestovný rozpis:

Reformný klub v Londýne; Orient Expresom do Benátok .............................................1.-3.deň
Preplávanie Jadranským morom na lodi Espresso Egitto;
Korintským prieplavom do Atén; Kréta..........................................................................4.-6.deň
Egypt; Z Alexandrie vlakom do Káhiry...........................................................................7.-9.deň
Zo Suezu do Džiddy na palube lode Saudský mesiac II..............................................10.-11.deň
Džidda; jazda taxíkom cez Saudskú Arábiu do Rijádu;
Z Rijádu do Kataru; z Kataru do Dubaja.....................................................................12.-17.deň
Preplávanie Arabského mora na palube motorového člnu al-Šama............................18.-24.deň
Bombaj; vlakom cez Indiu do Madrásu.......................................................................25.-32.deň
Preplávanie Indického oceánu na palube lode Sušak;
okolo Sumatry a Malajskou úžinou do Singapuru.......................................................33.-38.deň
Plavba Juhočínskym morom na lodi Neptune Diamond..............................................39.-41.deň
Hongkong.....................................................................................................................42.-43.deň
Trajektom z Hongkongu do Kuang-čou a Šanghaja....................................................44.-46.deň
Šanghaj.........................................................................................................................47.-48.deň
Po rieke Jang-c´-ťiang a cez Východočínske more do Jokohamy...............................49.-50.deň
Vlakom z Jokohamy do Tokia.....................................................................................51.-53.deň
Preplávanie Tichého oceánu na palube Neptune Garnet.............................................54.-62.deň
Pristátie v USA; Los Angeles......................................................................................63.-64.deň
Vlakom cez Nevadu cez Las Vegas do Salt Lake City;
ďalej do Glenwood Springs a Aspenu.........................................................................65.-66.deň
Aspen v Colorade; jazda psím záprahom a let balónom..............................................67.-68.deň
Železnicou cez Denver, Omahu a Iowu; príchod do Chicaga............................................69.deň
Vlakom do New Yorku......................................................................................................70.deň
Plavba cez Atlantický oceán na lodi Leda Maersk......................................................71.-77.deň
Le Havre; preplávanie kanálu La Manche.........................................................................78.deň
Z Felixstowe vlakom do Londýna; príchod do Reformného klubu ..................................79.deň
necelých 80 dní

Oproti románovej predlohe je tento itinerár pre modernú dobu udivujúci – musíme však zobrať do úvahy predovšetkým skutočnosť, že prakticky zmizli zaoceánske osobné lode premávajúce na pravidelných linkách, čo pre pre novodobého Fogga vytrvalo sprevádzaného tentoraz „trojhlavým“ Prešmykom v podobe televízneho štábu predstavovalo skutočnú výzvu – okrem lietadla cestovali snáď všetkými existujúcimi druhmi dopravy. Plávali nákladnou loďou pre kontajnerovú prepravu, v Egypte sa viezli na ťavách, v Bombaji taxíkom, železnicou cestovali po Indii i Amerike, v horúčavou sálajúcich uliciach Madrásu rikšami a nad Coloradom vznášali v koši teplovzdušného balóna.

A práve takýto záznam úspechov i nezdarov, nadšenia i depresie, priateľstva a nezištne poskytovanej pomoci pri dobrodružnom putovaní po stopách Verneho hrdinu dokáže vyvolať túžbu po diaľavách aj v tom, kto poznávanie sveta, napriek tomu, že sa tak nestalo z nevedomosti alebo pohodlnosti, obmedzil iba na cestovanie v mysli.

„Keď je cesta veľmi neľahká, bolo by ťažké vyjadriť ju slovami alebo popísať perom“, čítame u geografa Martína Cortésa z čias, kedy biele miesta zemepisu obývali domorodci podivného výzoru a oceán zvodné morské panny. „Najlepší postup, ktorý pre to vynašiel ľudský dôvtip je namaľovať ju na mapu.“ Pozeral som na Audu, sklonenú nad roztvoreným atlasom, s prameňom vlasov do čela a sústredeným výrazom v tvári. A v tej chvíli som opäť rozpoznal svoj svet ako novú, tlačiarenskými farbami voňajúcu mapu, nedotknutú ceruzou a pravítkom kartografa, s túžbou, ktorá nahradila strach z toho, čo sa môže skrývať za horizontom budúcnosti a veciach, ktoré tam možno objaviť. Všetko ostatné, to, čoho som sa roky obával, dlhé a osamelé putovanie podľa nepresných bedekrov, aké vás nedokážu vyvarovať pred rozčarovaním a smútkom, osamelé alebo ešte horšie, bezsenné noci, s pohľadom na chrbát odvrátenej a stále mlčiacej ženy, to všetko bolo odrazu preč, v pohľade Audiných očí, v spôsobe, akým sa usmievala, keď ma jednou rukou objala a druhou rozkrútila glóbus. A tak sme stáli, fascinovane hľadeli na svet, krútiaci sa pred nami s rýchlosťou, opojnou, ako len dokáže byť iba skutočný život, neznáme a predsa bezpečné územie ležiace v srdci tajomnej krajiny, ktorú možno spoznávať aj inak ako len prstom na mape.

Miloš Jesenský

autorove stránky: http://www.jesensky.sk/








pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 20400   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy