?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Chvála pustovníčenia
@ eseje     10.9. 08, 02:42

Ako možno chváliť niečo, čo je extrém? Lebo áno, pustovníčenie treba, možno považovať za krajnosť. Lenže uvažujme: aj chvála je extrémny prejav, vykročenie zo šedej zóny nijakých postojov, nijakých názorov, šírej ľahostajnosti. Čiže: zrazu výrazným gestom sa vyslovujem k nejakému výraznému javu. K pustovníčeniu.

Voľba pustovníckeho života je gesto, ktorým vyslovujem svoj názor na spoločnosť. A to v obidvoch významoch, v pozitívnom i negatívnom. Takto: nesúhlasím s tým, čo sa v nejakej spoločnosti, v nejakom politickom či hospodárskom režime deje, tak si zbalím svojich päť či sedem sliviek a odoberiem sa na nejaké odľahlé, nehostinné, ťažko dostupné miesto. Alebo naopak: vyjadrujem súhlas s nejakou spoločnosťou: vidím, že v danom štáte všetko beží v tých najsprávnejších koľajach (aj bezo mňa), môžem sa teda zdvihnúť, zanechať svoje doterajšie zamestnanie, svoj príbytok a doslova zmiznúť, stiahnuť sa zo spoločenského obehu. Prenechať miesto šikovnejším, nekaziť vzduch, nikoho nedusiť.

Pustovník je mŕtvy človek, myslí si spoločnosť. Často oprávnene. Veď pustovník je ten, kto umŕtvuje svoje túžby, fantázie, telo. Zriedka pomyslíme na možnosť, že pustovník nemusí nič umŕtvovať - že je aj taký, ktorý už umŕtvený zo spoločnosti odchádza. Človek, ktorý nikdy nemal veľké nároky a ktorého prebytok tovaru a priehrštia životných možností skôr otravujú, znervózňujú, frustrujú, obmedzujú, než pozdvihujú a posúvajú, sa asi s umŕtvovaním svojich túžob až tak nenapracuje.

Krásne by, pravdaže, bolo, keby blahobytná, dobre naolejovaná, bežiaca trhová spoločnosť dávala šancu na život aj ľuďom, ktorí nemajú veľké nároky. Lenže práve toto sa dnes akosi čoraz menej (s)trpí: diktát dnešného dňa znie: zo všetkých síl sa usiluj byť čo najbohatší. Je jedno v čom. Všetci však v krajine najbohatší byť nemôžu, a tak niekto musí z kola von. A tak sa zmnožujú rady bedárov, žobrákov, bezdomovcov, zúfalcov, alkoholikov. Pretože tak sa nastavajú a čoraz častejšie a čoraz prudšie menia pravidlá. Možností, prechodov medzi blahobytom a biedou, je čoraz menej a mne vychádza, že sa začínajú rysovať už len dve mohutné skupiny: tí, čo sa snažia zostať nad hranicou biedy a neprestajne držať krok s novšími a novšími technológiami, a tí, čo sa zošmykli, prišli o sily a šance a živoria kdesi na smradom pariacich sa smetiskách periférie. Tretia možnosť - žiť podľa svojich predstáv a jednoducho, keďže jednoduchosť oslobodzuje - je čoraz ohrozenejšia. Všimnite si, že možné spôsoby života sú nanútené, masívne, neoblomne, nemilosrdne sa vnucujú: či už žijete v blahobyte alebo v kartónových škatuliach medzi kontajnermi. Čiže: nútia vás: aby ste boli buď len bohatí alebo len chudobní. Nikde nevidno priestor pre výber vlastného nezávislého života.

Ak však máte pocit, že to nie je až takéto dramatické, skúste si vziať ceruzku a papier a spísať si, čo všetko máte, čo nepotrebujete, alebo, naopak, čoho všetkého ste sa zo svojich denných drobných radostí, reprezentujúcich vašu predstavu o slušnom štandarde života, museli v nedávnom období zriecť. Zistíte, že či už sa váš „majetok“ rozrastá, alebo z neho ubúda, je to tak či onak dôsledok riadeného nátlaku. Inak povedané: nie ste to vy, kto rozhoduje. Ak by ste sa rozhodli stať sa pustovníkov, konzumná spoločnosť vo vás prestane vidieť zákazníka a urobí z vás žobráka. Zhodneme sa, že pustovník sa nerovná žobrák?

Teoreticky by malo byť možné, aby pustovník mohol žiť aj v dobre prosperujúcej spoločnosti, v meste, pretože na to, aby človek mohol byť úspešným pustovníkom, nepotrebuje jaskyňu ani vtáctvo nebeské, ktoré mu bude nosiť bochníky a zrno. Lenže dnes pustovnícky život v spoločnosti - to je vlastne nepríjemný tŕň v oku. To je mĺkva kritika toho, čo sa deje navôkol. Kritika nemo vyslovená bez toho, aby pustovník čo by pootvoril ústa. Pustovník predsa spoločnosť opúšťa - či už obrazne alebo zemepisne - a nemá záujem ju kritizovať. Spoločnosť však aj tak bude pustovníka v najlepšom prípade považovať za výkričník. V najhoršom za otáznik. Ktorý nedáva ostatným spávať. Ak sa odvažujete žiť podľa svojho, okolie vás označí buď za čudáka, alebo za kritika, inkvizítora, prokurátora.

Pretože rozhodnutie stať sa pustovníkom je gesto nezávislosti. A nezávislosť spravidla väčšmi bolí tých druhých.
Všimnite si, že akokoľvek sa dnes zdôrazňuje sloboda jednotlivca, voľný trh, sloboda slova, sloboda výberu, prebytok a hierarchia tovaru i služieb, nezávislosť je niečo, čo sa ne(s)trpí. Obchodník nevie, ako sa má stavať k nešablónovému, neovplyvniteľnému zákazníkovi. Nezávislý človek takmer prestáva byť zákazníkom. Ak nie si zákazník, tak vlastne vôbec nie si.

Už odzvonilo (alebo veľmi rýchlo odzvoní) časom, keď ste za suseda mohli mať pustovníka. Kým si teda v minulosti mohol (moderný) pustovník vybrať medzi tým, či zostane v meste, alebo sa odoberie na odľahlé miesto, tak dnes zostáva len jedna možnosť: odísť ďaleko preč, niekam do samoty. Lenže na tejto planéte už také panenské miesto buď nikde nie je, alebo už dlho nebude, alebo aj zo samoty sa stal atraktívny obchodný artikel.

Isto: môžete namietať, že existuje aj čosi ako vnútorný azyl.
To je veľmi labilná, hmlistá predstava. Často ide len o sebaklam. O dosť vážny, o dosť bludný, bludiskový.

Čo považujeme za vnútorný azyl? Vlastné fantázie? Ale čo sú naše fantázie? To, čo sme si zapamätali a vytvorili? Zaiste; lenže z čoho tvoríme svoj vnútorný svet, ak nie z čriepkov toho, čo sme do seba počas života či už vedome alebo nevedome prijali? A ešte z toho, čo do nás okolitý svet násilím alebo aj podobrotky vštepil, vtĺkol. Ale poďme ďalej. Rozšírme svoj azyl. Priatelia, rodina, zvieratá, obľúbené zákutia v prírode, hudba, výtvarné umenie, literatúra, film... To všetko sú stavebné kamene nášho azylu, v ktorom sa môžeme cítiť dobre, pohodlne, v bezpečí. Chvíľu.

Pretože aj v nami zvolenom, vybudovanom, opatrovanom vnútornom azyle (exile, ak chcete) nadíde okamih hromadenia.
Keď nachádzame azyl v literatúre, tak sa dostaví hromadenie kníh, ak v hudbe, tak cd nosičov, keď vo filme, tak dévédéčiek. Alebo čohokoľvek, podľa toho, pre čo máme slabosť. Keď nad týmto lepšie pouvažujeme, prídeme na to, že vlastne každý z nás má takýto azyl (brloh, kam si naznášame svoje oriešky, ktoré nakoniec nestíhame, nevládzeme zjesť) a že vlastne jednou nohou každý z nás kráča, kríva v nejakom tom vnútornom pustovníčení.

Áno, z koníčkov sa často stávajú pustovnícke jaskyne.
Ide len o to, či tú našu vnútornú pustovňu niekto aj obýva. Nejaký ten dôveryhodný, spoľahlivý pustovník. A nie len jeho napodobnenina.

A vždy je otázne, či to naše pustovníčenie je prejavom nespokojnosti - čiže úniku - alebo prejavom spokojnosti, čiže: dovŕšenia niečoho v živote.

Môže (čo by nemohlo) jestvovať aj také pustovníčenie, ktoré je dočasné a má terapeutický alebo sebapoznávací účel. Koníčky určite majú terapeutický dosah, ale či aj sebapoznávací, to by som sa neodvažoval tvrdiť. Mne sa, aspoň na základe mojich skúseností a pozorovaní, skôr zdá, že koníčky často odďaľujú ponor do seba. Samozrejme, nie všetky, nie u každého, nie vždy a nie všade. Treba si len uchovať bdelosť, keď volíme niečo, čo reprezentuje odvrátenie sa od bežného chodu života.

Aj tento odchod do ústrania, do pustovne môže byť koníčkom a ani si to nemusíme uvedomiť. Niečo, čo sa nám znudilo, vymeníme za niečo iné, čo sa nám znudí o čosi neskôr. Ale často aj skôr. V blahobytnej spoločnosti je všetkého dostatok a tak nuda má ľahký prístup. Ľudia, ktorí majú seriózny záujem popracovať so svojou duchovnou stránkou, v blahobytnej spoločnosti si môžu vo veľkých nákupných centrách a v špecializovaných predajniach zakúpiť všetky možné ezoterické (pustovnícke) pomôcky. Výber predmetov, kníh, nahrávok, vankúšov, šiat, sošiek, kadidiel, zrkadiel, kamienkov, kyvadiel, bubnov, seminárov a seáns je taký omračujúci, až sa dostaví únava, bezradnosť, nuda, všetko sa sploští a zľahostajní, a vtedy možno niektorí z nás pocítia potrebu od všetkého odísť. Ale ak od všetkého, tak aj od týchto ezoterických pechorení a výletov. Kam? To je predsa úplne jedno. Nemusia to byť hneď Himaláje alebo Sahara; bohato stačí aj susedný chotár. Ide len o to, aby nám takýto pustovnícky odchod, takéto pustovníčenie naozaj pomohli nerozpustiť sa vo všeobecnej prístupnosti všetkého, vo všeobecnom materiálnom blahobyte a vo všeobecnej ľahostajnosti. Lebo dnes tým, že sa isté poznatky a metódy stali ľahko prístupným obchodným artiklom, vzniká pocit, že všetko je rovnaké, všetko j ľahko dostupné, ľahko osvojiteľné, ľahko kritizovateľné, vyvrátiteľné a práve preto bezcenné, zameniteľné, vymeniteľné a že vlastne nezáleží na ničom. Nezáleží nielen na tom, či nejaká spirituálna technika nefunguje, ale ani na to, či naopak - je účinná a funkčná. Čo to zmení na všetkými smermi sa rozlievajúcom oceáne nudy a obžerstva?

Pustovník v človeku - lebo v každom z nás je nejaký, väčšmi či menej úspešný - cíti, že niečo nie je s kostolným riadom a ak vie, že to, čo má byť zanechané, je práve tento svetový jarmok a karneval mamonárskej mánie, tak potom jeho cestu k pustovníckemu bytiu možno len schvaľovať a chváliť. Postupne asi dospejeme do bodu, kde pustovníčenie nebude prejavom krajnosti, ale nevyhnutnosťou. Aké bude mať podoby v preľudnenom a ekologicky zdevastovanom svete?


Magistra Aglaja

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (16) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
beletrizovany zivotopispatusik123116.Sep:09:39
niet nad prežitéli12.Sep:12:01
...MaSatyamJila12.Sep:01:22
pustovník......Kaylin11.Sep:11:34
mmatheja10.Sep:09:07
. . .

čitateľov: 19510   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1480)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy