?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


SPOMIENKY, LÁSKY, POKLADY
@ eseje     11.7. 08, 04:26

„Láska hory prenáša a na veku predsa nezáleží.
Vladimir Nabokov: Lolita


Mám dojem, že sa to stalo asi v treťom ročníku základnej školy. Posledný týždeň prázdnin som dostal angínu, pre ktorej častú recidívu mi potom vybrali krčné mandle a do triedy som nastúpil o niekoľko dní neskôr. V ten istý deň, ako som prišiel prvýkrát do triedy sa tam objavilo aj dievča, ktoré sa práve presťahovalo zo susedného mesta a všetci sa jej hneď od začiatku vysmievali pre ryšavé vlasy spletené do vrkočov. Učiteľka ma vtedy požiadala, aby som z kabinetu priniesol dve čítanky, pre mňa a pre novú spolužiačku. Jedna učebnica bola nová, druhá potrhaná, ledabolo zlepená hnedou papierovou páskou – a ja som si ponechal tú novú.

Keď som bol na na strednej škole, behali sme po lese v plynovej maske počas branného výcviku, na ktorom nás okrem iného učili, že si treba vždy ľahnúť nohami k epicentru jadrového výbuchu a čím si dezinfikovať obuv pri prechode zamoreným územím. Vtedy som bez nejakého zvláštneho dôvodu – možno iba preto, že som v skutočnosti darebák – podložil nohu vedľa mňa bežiacemu spolužiakovi, ktorý padol do žihľavy pri poľnej ceste a dotrhal si nové tepláky. Nikto ma pritom nevidel a zatiaľ čo on dostal pokarhanie za zdržanie družstva od telocvikára s lysou hlavou inkvizítora sledujúceho sekundovú ručičku na stopkách, ja som sa k tomu nikdy nepriznal.

Bezpochyby každý z nás urobil v živote veci, na ktoré si spomína s väčším alebo menším pocitom zahanbenia, či už v detstve zlomyseľne ťahal mladšiu sestru za vlasy alebo v dospelosti nevracal požičané knihy s alibi vzletnej latinskej formuly „Si ut violandum est, librorum gratia violandum est“. Ak však máme naplno otvoriť dvere vlastnej tvorivosti, je nesmierne dôležité odhaľovať tieto tajomstvá, čím sa všetko, čo robíme, stáva skutočnejším a pravdivejším. Odhalenia, s ktorými sme sa doteraz nechceli s nikým podeliť sa poväčšinou týkajú našich tajných fantázií, momentov, pripomínajúcich sa pocitmi zahanbenia či výčitkami, pomôžu nám však otvárať pokladnicu spomienok, akým sme sa doteraz z rozmanitých dôvodov vyhýbali. Obzvlášť sa to týka zážitkov z detstva, v ktorom sme mali o sebe veľkorysejšie vízie. „Detstvo načrtáva kompletnejší obraz celého človeka v jeho čistej individualite ako dospelosť“, hovoril Carl Gustav Jung a preto hovoriť o „poklade spomienok“ je viac ako len vzletnou metaforou.

Pretože k veku ohraničenom nanajvýš štrnástimi rokmi patria predovšetkým tajné skrýše a poklady:

„Pamätám si, že som ako malý chlapec chodil po lese, nehľadal nič a pritom nachádzal všetko. Tento hustý hájik bol čarovný a medzi týmito skalami mali skrýšu lúpežníci a hneď za hranicou zorného poľa sa predierali podrastom dinosauri a všetci vedeli, že tesne pod morskými vlnami plávu draci a že starý lesklý kus fľaše od kokakoly je kúzelný drahokam, ktorý človeku umožní lietať alebo byť neviditeľný a každý vedel, že keď prechádza okolo tohto starého opusteného domu, musí dvakrát zahvízdať a skrížiť prsty, inak z neho vylezie niečo desivé a šupinaté, čo ho vzápätí zožerie. A pamätám si, že som ako malý chlapec stále hľadal čarovnú jaskyňu a myslel si, že jaskyňa sa skrýva pod každým kameňom a nosil som so sebou dlhú tyč, ktorú som používal ako páku a potil som sa s ňou a namáhal tak dlho, pokiaľ som každý kameň a kus skaliska neodvalil nabok a potom, keď som tam žiaden tunel do kúzelnej jaskyne nenašiel, som si hovoril, že tam síce je, ale niekto ho zasypal hlinou a prinášal som si lopatu a kopal meter pod zem, pokiaľ som to nevzdal a nešiel domov na večeru – fazuľu, párky a tmavý chlieb.“

Citované slová britského spisovateľa Charlesa Dozoisa, ktorý svoj text filigránsky vytepáva vetu za vetou – dosť vzácny prípad vo fantastickom žánri, v ktorom sa obvykle rozprávanie deja oceňuje viac ako literárna zručnosť – hovorí za všetkých, ktorí nezabudli na to, že ešte pred prahom dospelosti znamenal každý deň dobrodružstvo, každá minúta bola prestúpená zázrakom bezprostredného vnímania okamihu a objaviť bohatstvo znamenalo žiť tu a teraz, bez citového bremena minulosti a obáv z budúcnosti. Pod našimi nohami, práve tak ako v našom vnútri ležia nesmierne cenné poklady. Väčšinou po nich šliapeme bez toho, aby sme si boli vedomí ich skutočnej hodnoty a spôsobu, akým dokážu obohatiť náš život. Aby sme tak naozaj mohli urobiť, musíme ich vo svojom vnútri objaviť, vyzdvihnúť a spracovať.

Poklady teda existujú. Veď čo si budeme navrávať - po stáročia sa ako uragány hnali cez pevniny a oceány početné vojnové pohromy. Keď sa napokon skončili, ostali hlboko v zemi alebo na morskom dne bezmenné poklady nepredstaviteľnej hodnoty v zlate, drahokamoch či šperkoch rozmanitého druhu. Stali sa nedostupnými, keďže ležia za hranicami ľudských možností, alebo jednoducho zmizli preto, že človek, ktorý si miesto úkrytu označil, sa po svoje bohatstvo z rôznych dôvodov už nikdy nevrátil. A to platí aj v prenesenom význame slova. Našou osobnou minulosťou sa mnohokrát prehnali ničivé smršte, ktoré zanechávali po sebe iba spúšť a dnes musíme namáhavo vyzdvihovať tamer zabudnuté poklady alebo ponárať sa ku vrakom ležiacom na podmorskom cintoríne nádejí, hlboko pod hladinou bežného života, tak ako Adrienne Richová popisuje návrat k sebe samej v básni „Ponorenie do vraku“.

Je tam rebrík. Rebrík je vždy tam
Nevinne visiaci tesne pri boku škunera ...
Zostupujem nadol ...
Prišla som preskúmať vrak ...
Prišla som sa pozrieť na tú napáchanú škodu
a poklady, ktoré sa zachovali ...



Pravda, v čase, kedy som ešte nosil na chrbáte školskú aktovku a vrecko na prezuvky v ruke, ma namiesto poézie fascinovali knihy ako bol Stevensonov „Ostrov pokladov“ – pamätám si, že sovietsku filmovú verziu som v kine videl niekoľkokrát, zakaždým po dve koruny na detské predstavenie v nedeľu o trinástej hodine. Tomuto príbehu som prepadol natoľko, že mnoho rokov nato, ako som sa prvýkrát zoznámil s tým starým morským vlkom v hostinci „U admirála Benbowa“ kam sa utiahol, keď diabol a jeho pomocník rum zahubili zvyšok jeho posádky, ma zo sna stále budil prepitý hlas kapitána Flinta, ktorý dodnes zneje v mojich v ušiach:

„Dukáty! Samé dukáty!“

A potom tu bol samozrejme Sandokan, prezývaný aj Malajským tigrom, ktorého ani tak nepreslávil pôvodný román Emilia Salgariho z roku 1884, ako televízny seriál s Kabirom Bedim v hlavnej úlohe. Charizmatický korzár nielen dotiahol k obrazovkám takmer celú jednu generáciu divákov, ale stal sa bezpochyby idolom, ktorého obdiv bezpochyby hraničil s mániou:

„Dodnes mám zbierku sandokanovských fotografií, ktorú som získal vďaka streleckej zručnosti zo vzduchovky. Kolotočiari vo svojich strelniciach sa ma právom obávali a spolužiaci ticho závideli. Moja kolekcia je naozaj obdivuhodná. Vlastním aj jeden obrázok Marianny a dve fotografie so Sandokanom“, s úsmevom priznáva jeden z mojich rovesníkov a spoločne spomíname aj na legendárne sandokanovské tričká, na ktoré sa motív tváre hlavného hrdinu často s diskutabilným výsledkom nažehľoval.

Niet preto divu, ak ma poklady pirátov lákali zo všetkého najviac: Niekedy sme o nich hovorili aj s ostatnými chlapcami, keď sme púšťali po rieke lodičky vyrobené z novinového papiera. Keď nás to prestalo baviť, močili sme do vody z balvanov na brehu a snažili sa ich zasiahnúť. Pamätám si, že najlepší bol v tom spolužiak, ktorý stál hneď vedľa, načo som bol z nejakého dôvodu hrdý, možno preto, že to bol môj najlepší kamarát. A potom sme si dlho rozprávali o dobrodružstvách, kým sme neodišli domov a ja som sa s natretým krajcom chleba uvelebil na starej truhlici pod svetlíkom povaly. Cez prázdniny bolo pod rozpálenou strechou dusno ako v podpalubí galeóny sužovanej v Sargasovom mori bezvetrím, mne to však vonkoncom nevadilo, keď som s knihou v ruke hĺbal nad spôsobmi, ako sa zmocniť truhlíc plných šperkov, louisdorov či piastrov podobných návodu ku pokladom Kokosového ostrova:

„Vyloď sa v Zálive nádeje medzi dvoma ostrovčekmi, v hĺbke 10 yardov. Kráčaj pozdĺž potoka 350 krokov, potom zaboč severovýchodne 850 yardov. Špička skaly vykreslí pri zapadajúcom slnku tieň supa s roztiahnutými krídlami. Na hranici slnka a tieňa je jaskyňa označená krížom. Tam nájdeš poklad.“


Z toho všetkého vyplýva, že už v detstve som musel mať o pokladoch nespochybniteľnú a z dôvodu bohatej fantázie veľmi dobrodružnú predstavu. Keď sme ako chlapci zvedavo nakukovali do pivníc starých domov, predstavovali sme si poklady, ktoré tam mohli byť uložené. Sami sme tiež poklady vytvárali – dúhovky, pestrofarebné, sklenené guličky také cenené našimi rovesníkmi, rybárske háčiky s vlascom, cudzokrajná minca či obtlčený model autíčka, pár ozdobných gombíkov z dedovej lesníckej uniformy alebo cigareta potiahnutá z krabičky v strýkovom saku, kľúčenka vyrobená z nábojnice do samopalu, ozubené mosadzné kolieska ukoristené z rozbitého budíka, vypálená elektrónka z televízora obsahujúca záhadné drôtiky či komiksové obrázky z obalov na žuvačky „Pedro“– to všetko sa z nepozornosti majiteľa až pričasto dostávalo do cudzích rúk, aby usúdil, že najlepšie bude, ak svoje drahocenné imanie ukryje do skleného pohára medzi zaváraniny na najvrchnejšej polici v pivnici.

Hoci sme pri svojich chlapčenských výpravách do pivníc a na povaly domov nikdy žiadne bohatstvo nenašli, pripadalo nám to v poriadku – veď k odhaleniu pokladu bol potrebný návod, ktorý sme ale nemali. Truhlice zlata boli najčastejšie zamurované, inokedy zase hrnce s mincami zakopané pod korene starého stromu. Ako však išli roky pamätníci umierali a ten, ktorý sa vracal na to isté miesto povedzme po dvadsiatich rokoch, mal iba minimálnu šancu niečo objaviť. Strom sa totiž rozkošatil, splynul s okolitým porastom alebo padol za obeť drevorubačom. Oné povestné truhlice zlatiek, drahokamov a skvostov nie sú ale ani zďaleka tým najdôležitejším, keďže to, čo nás dodnes priťahuje ku starým zrúcaninám, tajným úkrytom a opusteným ostrovom z legiend, je predovšetkým túžba po dobrodružstve, romantike a napätí, schopnosť snívať vlastný sen, ktorý je sám tým najcennejším bohatstvom.

„Hľadač pokladov, ktorý sa rozhodol pre tajomstvo ukryté pod nánosmi stáročného prachu v starých múroch, pivniciach, rafinovaných skrýšach, smaragdových a rubínových baniach i na morských cintorínoch sa na svoje výpravy vydáva predovšetkým preto, že túži po dobrodružstvách“, píše francúzsky spisovateľ Robert Charroux a vzápätí rozvíja pozoruhodnú myšlienku o živote, ktorý môže byť sám osebe napínavým a objavmi naplneným príbehom: „Tak, ako sa iní opájajú pohľadom na nepozemsky prísnu a divokú krásu mesačných kráterov, žije hľadač pokladov pre radosť z možného objavu, pre lásku k fantastike, pre vrcholné vzrušenie jediného okamihu, pre umenie ponoriť ruky do živej vody drahokamov, pre to, aby muž mohol ozdobiť milovanú ženu najnádhernejšími skvostami dejín. Bolo by teda skutočne neuveriteľné, keby sme medzi tými stovkami dokumentov, príbehov, historiek a legiend neobjavili aj také, v ktorých by pri vzniku pokladu hrala hlavnú úlohu žena.“

Ale tak, ako k Sandokanovi patrí lady Marianna Guillonková, zvaná Perlou z Labuánu, či k Čiernemu korzárovi Honoráta van Gouldová (obe stelesnila za oných krásnych čias Carole Andréová), patrí k pokladu pohľadná žena. Dnes by som určite nevynechal ani Geenu Davisovú, ktorej úloha „pirátskej nevesty“ Morgan Adamsovej s pôvabne odhaleným živôtikom a bambitkou za opaskom náramne svedčala (netreba vidieť len „Thelmu a Louise“, aby sa vedelo, že je to skvelá herečka), ale vtedy som mal sotva štrnásť a „Ostrov hrdlorezov“ som objavil až o desať rokov neskôr.

Vo veku, kedy som sa hanbil hoci i len držať so spolužiačkou za ruku a nieto, že ju ešte obvešať „najnádhernejšími skvostami dejín“ som to možno nevedel doceniť, ale s odstupom času je mi jasnejšie, ako spolu súviseli poklady s prvými šteklivými predstavami. Neil Gaiman v poviedke „Zatvárame“ ponúka spomienku na dávny deň, kedy šiel zo školy skratkou po poľnej ceste a na mieste, kde pri nej stál opustený strážny domček už nepoužívaného kameňolomu stretol troch starších chlapcov, ktorí niečo hľadali v v priekopách, krovinách a burinou zarastenej predzahrádke:

„Čo hľadáte?“

Ten najvyšší z nich, skutočné bidlo, s tmavými vlasmi a špicatou tvárou, povedal: „Pozri!“ V ruke držal niekoľko napoly roztrhnutých stránok niečoho, čo muselo byť kedysi veľmi starým pornografickým časopisom. Dievčatá boli celé čierno-biele a účesy mali ako moje pratety na starých fotkách. Útržky boli rozfúkané po celej ceste a do opustenej prednej záhrady. Pridal som sa k honbe za papiermi. Spoločne sme všetci traja z toho tmavého miesta zachránili skoro celý výtlačok. Potom sme preliezli cez plot do opusteného jabloňového sadu a prezerali si, čo sme nazbierali. Nahé ženy z doby dávno minulej. Dodnes mi vôňa čerstvých jabĺk a opadaného ovocia zahnívajúceho do skvaseného muštu privoláva spomienky na niečo zakázané.“


Hľadanie pokladov a milovanie majú ako sa zdá, mnoho spoločného – okrem iného nesú v sebe túžbu, vzrušenie a vyvrcholenie – a dráždivé pocity tomu dodávajú takú energiu a lesk, ako nič iné nedokáže. Každá tvorivá práca súvisí s hľadaním pokladov v našej obrazotvornosti a zrejme by nikoho nebolo potrebné dlho presviedčať, aby do svojho úsilia vniesol stimuly súvisiace aj s fyzickou láskou – stavím sa však, že ste takýto návod asi nedostali príliš často. Ak by sme zovšeobecnili nasledujúcu otázku, mali by sme sa teda opýtať, či vás na strednej alebo na vysokej škole povzbudzovali jedným dychom k tvorivosti a sexualite na základe toho, že by mala medzi nimi byť celkom prirodzená väzba? O tom silne pochybujem a na základnú školu sa radšej nepýtam vôbec, aj keď možno objavíte v pamäti podobnú spomienku, akú prináša v poviedke „Sen napoludnie“ nám už známy Charles Dozois:

„Pamätám si, ako sme cez obedňajšiu prestávku hrali futbal s prázdnou plechovkou a tá sa skotúľala z kopca a všetci sme bežali za ňou a niekto zavolal hej poďte sem a našli sme miesto medzi kríkmi, kde bola pováľaná tráva a okolo ležali stránky, vytrhané z časopisu a spolužiak jednu zdvihol a bola na nej fotografia nejakého dievčaťa, ktoré malo na sebe iba nohavičky a všetci odrazu stíchli a ja som počul, ako za kopcom kričia dievčatá, keď skáču na školskom dvore cez švihadlá a kúsok ďalej sa naháňali malé deti a všetci sme mali strach a pripadalo nám, že sa z toho obrázku díva priamo na nás a konečne si niekto olizol pery a povedal, čo sú ta za veci čo jej trčia tam vpredu ech a nevedel, ako sa tomu hovorí, až mu jeden zo starších chlapcov napovedal kozy a on povedal no čo sú to za veci, čo jej tam trčia spredu z tých kôz a ja som nepovedal nič, pretože ma strašne prekvapilo, keď som zistil, že dievčatá majú rovnaké malé hnedé veci ako my, ibaže tie ich boli zašpicatené a tvrdé a rozochvel som sa a kamarát povedal kurva to poznám už som ich mal v rukách stovky, ale keď to hovoril, nervózne si pritom olizoval pery a tiež tak divne dýchal.“

Zatiaľčo sa Neil Gaiman zdôveril s hľadaním pokladu, aký v očiach dospievajúcich chlapcov predstavovali útržky erotického časopisu, ktoré poskladali k sebe s trpezlivosťou reštaurátorov krehkých stredovekých rukopisov, Charles Dozois zase hovorí o náhodnosti takéhoto objavu, ktorý mení pohľad na život a svet, hoci sme ho v pokušení odbiť poukázaním na nadmerné fantazírovanie v predpubertálnom veku. V zásade ale niet rozdielu medzi pokladom pozostávajúcim z namáhavo pozliepaných stránok hanbatého magazínu a prázdnej pánskej peňaženky obsahujúcej karty z cigaretových krabičiek uložených na „tajnom mieste“, teda na poschodí opustenej, od hrdze oranžovej vodárne a bohatstvom, aké našiel na pôjde montecassinského kláštora Giovanni Boccaccio, preliezajúci za studených decembrových dažďov v roku 1370 jeho masívnymi, ale ošarpanými stavbami:

„Bol strašne zvedavý na zbierku kníh, lebo vedel, že je vynikajúca“, zmieňuje sa o Boccacciovom dobrodružstve s rukopismi jeho žiak Benvenuto da Ivola poznámkou zastrčenou v komentári k Danteho „Paradisu“. „Skromne požiadal mnícha, lebo bol zásadne zdvorilý, aby mu láskavo otvoril knižnicu. Mních mu odvrkol a ukázal na strmé schodište. Boccaccio šťastne vyšiel hore, ale zistil, že miesto, kde odpočíval taký veľký poklad, nemalo ani dvere ani kľúč. Vstúpil a uvidel trávu vyrastajúcu na oknách a všetky knihy a police nahrubo pokryté vrstvou prachu. S úžasom začal otvárať a obracať listy prvého zväzku a potom ďalších. Našiel mnoho rozličných zväzkov antických i cudzích diel. Z niektorých už chýbalo niekoľko listov, iné boli ošklbané a dorezané až po okraje textu a všelijako poškodené“. Napokon básnik smutne opustil zaprášenú povalu: „Keď prichádzal ku kláštoru, spýtal sa mnícha, ktorého stretol, prečo boli tieto vzácne knihy tak hanebne doničené. Povedal mu, že mnísi, keď si chceli zarobiť pár soldov, vyrezali listy a robili z nich žaltáre, ktoré predávali chlapcom.“

Boccacciova skúsenosť obsiahnutá v predošlej vete mi pripomína aj moju vlastnú: v siedmom ročníku základnej školy jeden z podnikavejších spolužiakov prišiel na originálny nápad, ako si zvýšiť vreckové, keď predával obrázky vytrhnuté z erotických časopisov, dvadsať korún za celú stranu. Zdroj jeho príjmu spoľahlivo fungoval, kým jeho otec, ktorý za bývalého režimu ako kamionista často jazdil do Juhoslávie napokon nezistil, čo vlastne mizne z jeho skrine a poriadne mu za to nenaložil remeňom. Myslím, že bol na neho priveľmi prísny, lebo ho dal o rok zapísať na vojenskú internátnu školu, načo som ho viac nevidel (hoci viem, že teraz žije v cudzine a v dôstojníckej uniforme NATO sa mu vcelku darí), ale dovtedy vďaka jeho nápadu a riziku zníženej známky zo správania kolovalo medzi nami množstvo pikantných obrázkov, ktoré sa stali predmetom celého reťazca výmenných obchodov. A jeden z najlepších som urobil vtedy, keď som fotografiu, ktorá mala z umeleckého hľadiska ku aktu ďaleko (z hľadiska témy blízko až príliš), rozstrihol od okraja k okraju vo výške modelkinho pásu. Spodnú časť som vymenil za niekoľko háčikov a kompletnú sadu rybárskych vlascov, zato hornú som si nechal, aj keď mi núkali aršík plnofarebných kubánskych známok s vyobrazením exotických plazov – natoľko sa mi tá, usmievavá a štedrými pôvabmi obdarená slečna nesmierne páčila.

Samozrejme, že sme sa potom na hodine prírodopisu venovanej „rozmnožovaniu človeka“ (s výnimkou telocviku jediná teoretická hodina, ktorú mali chlapci oddelene od dievčat) útrpne uchechtávali nad hrubými schémami „prvotných a druhotných pohlavných znakov muža a ženy“ premietanými učiteľkou diaprojektorom na stenu. Ja som sa uškŕňal tiež, hoci moje prvotné erotické rojčenia súviseli skôr s čítaním cestopisov a zďaleka prekračovali záujmy súvisiace s etnologickým bádaním. Keď som sa prostredníctvom kníh vydával aspoň v mysli ku vzdialeným tropickým ostrovom, do dusných džunglí či vnútrozemia tajomných kontinentov, tak sa odhalené pôvaby Polynézanok, Melanézanok či Mikronézanok jednoducho nedali prehliadnúť. Obdivoval som aj napoly nahé domorodkyne z kmeňa Dinka v Sudáne so štíhlou postavou a dlhými nohami, odkiaľ pochádza aj Alek Weková, typická predstaviteľka tohto národa, ktorej fotografie krášlili časopisy snáď na celom svete. Ňadrá Masajok boli zase pevné a špicaté, aj keď sa mi nepáčili kvôli tým hrozným obručiam na hrdle a v ušiach, čo však nebolo nič proti ženám barmského kmeňa Padaung, nosiacich viac ako päť kíl vážiaci prstenec mosadzných krúžkov okolo krku a ďalšie kovové kruhy okolo lýtok a zápästí. Vtedy mi to pripadalo až príliš exotické, ale od doby, kedy som videl v televízii jednu z tých parížskych módnych prehliadok, kde boli predvedené šaty Thierryho Muglera visiace z krúžkov na modelkiných prsiach, tak sa už nečudujem ničomu.

Ale to všetko sa odohralo dávno nato, aby som pochopil, že ku najväčším pokladom, aké možno objaviť, patria spomienky. Podobné, ako sa viažu ku chvíli, kedy som sa s istou mladou dámou zabudol na konci týždňa v nočnom bare – ja v saku s uvoľnenou kravatou, ona zase v miniatúrnych koktejlových šatách - a rozprávali si historky, aké sa zvyknú hovoriť tesne pred záverečnou. Teraz nie je dôležité, že sme v ten večer mali dôvod k oslave, stačí len, že to bolo v čase, kedy som sa (nielen) hral na hosťujúceho profesora filozofie a latinského jazyka, tak som ešte zobral fľašu šampanského a išlo sa ku mne. Tu sme sa oblečení zvalili na rozťahovací gauč a takmer okamžite zaspali.

Nad ránom, ešte skôr ako sa rozodnilo, ma prebudil delikátny dotyk ženských rúk, ktoré ma rozopínali, ale za čoraz hlasnejšieho vtáčieho spevu za pootvoreným oknom sa mi ani so značnou dávkou spolupráce akosi nedarilo vykonať očakávanú povinnosť. A tak sme len tak ležali pritúlení k sebe a dýchali jeden na druhého.

„Mne to vôbec nevadí“, povedala po chvíli dotyčná mladá dáma. „Vážne, asi ťa mám naozaj rada. Niečo sa so mnou deje, len tomu nerozumiem. Alebo tomu, čo je medzi nami.“

„My sme len spomienka“,
povedal som, pretože mi na nej záležalo. „A všetko čo robíme, nebude raz nič iného. Možno našou spoločnou, ale celkom určite tvojou a mojou spomienkou.“

„To predsa nemyslíš vážne“
, vyťahala ma jemne za ucho. „Pripadám si, akoby som bola na tvojej hodine.“ A umlčala ma spôsobom, akým to v určitých situáciách dokážu iba ženy, so zámerom, že ak má byť táto chvíľa raz skutočne spomienkou, postará sa, aby som na ňu len tak skoro nezabudol.

A tak sa aj stalo.

Pravda, po čase sme sa prestali stretávať, keď odišla študovať do iného mesta a neskôr aj do cudziny, kde sa napokon vydala. A tak sa aj ona stala spomienkou natrvalo uloženou medzi pokladmi pamäti, na ktorú myslím aj v tejto chvíli, kedy ma z cestopisu roztvoreného na mojom pracovnom stole žiarivým úsmevom obdarúva mladá žena lovcov lebiek, nahá ako pravda.


Miloš Jesenský

autorove stránky: http://www.jesensky.sk/

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (7) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
netusimkie11.Jul:12:39
Boze, VDAKAAnamenSi11.Jul:06:54
spomienkyMaSatyamJila11.Jul:06:37

čitateľov: 20613   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy