?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


STVORIL ČLOVEKA STROJ?
@ eseje     4.7. 08, 01:03

1.
Ezoterický filozof Béla Hamvas vo svojej eseji Neviditeľné dejiny píše, že anatomické štúdie Leonarda da Vinciho sú nakreslené s toľkým chladom a precíznosťou, ako keby umelec zhotovoval inžiniersky nákres akéhosi stroja a plány rôznych mechanizmov sú zas nakreslené s toľkým citom, citlivosťou, vrúcnosťou, ako keby šlo o živé organizmy. Leonardo teda nemal problém. Leonardo, ako pravé dieťa renesancie, vnímal prírodu ako nedeliteľný celok: nevidel rozdiel medzi tým, čo je v prírode organické a tým, čo je mechanické. Tento rozdiel sa čoraz väčšmi začal dramatizovať až počas neskorších stáročí. Umelo vytvorená, neprirodzená priepasť medzi tzv. prirodzeným a tzv. umelým sa čoraz väčšmi rozširovala, až si človek nakoniec vypestoval fóbiu zo strojov. Samozrejme: stroje sú chladné, necitlivé, bezduché, neúnavné a neraz aj vraždiace. Myslíme si. A oháňame sa hromadami nelichotivých prívlastkov. Stroje sú nemé - ako zvieratá, ktoré nazývame nemými tvárami - no na rozdiel od zvierat niet v nich nijakej prítulnosti, ničoho hrejivého, žiadny nadšený tlkot srdca. To nás znepokojuje. Stroj však nestvoril démon ani mimozemšťan, ale človek - viac či menej na dokonale - na svoj obraz. Stroj je odrazom toho, čo si človek myslí o sebe, o svete, o ostatných bytostiach. Stroj je - zavše alebo dosť často - siamským dvojčaťom, zrkadlovým odrazom človeka. Jednoducho: kontrast „prírodné“ a „strojové“ je lživý. Lepšie to vysloviť takto priamo, ako nad tým špekulovať a hľadať opatrnejšie, opisnejšie výrazy. To, že my a príroda okolo nás máme toho so strojom viac spoločného, než by sme si mysleli, vedeli nielen novovekí filozofi šestnásteho a sedemnásteho storočia, ktorí obdarili svet „mechanistickým“ pohľadom na vesmír, ale aj dávni grécki mudrci. Neskôr teórie o tom, že vesmír je čosi ako mohutný hodinostroj, akýsi orloj, boli zosmiešnené a vyvrátené, no na skutočnosti, že nakoniec úkazy vo vesmíre aj tak „šliapu“ podľa akéhosi „harmonogramu“, to nič nezmenilo. Súčasná veda nám postupne odkryla čísla a proporcie, ktoré v prírode fungujú. Vlastne to ani nie je celkom zásluha novodobej vedy - tieto číselné, farebné, tvarové, chemické zákonitosti a vzťahy si všimli už aj alchymisti. To, či príroda je alebo nie je stroj, je viac menej otázka pomenovania. Ak sa niekomu pre niečo štíti slovo „stroj“, môže pokojne použiť iné slovo. Lenže vehementné oddeľovanie „prírodného“ od „strojového“ je takisto len akýmsi bezduchým a bezmocným gestom, niečím, čo zaváňa schematizmom, dogmatizmom, ba, trúfam si povedať: automatizmom! Stačí predsa máličko pouvažovať: stroj - či už drevený alebo kovový - vari nie je vyrobený z prírodného materiálu? A mozog, v ktorom sa zrodila predstava takéhoto stroja, nevzišiel z prírody? A „vlastnosti“ stroja azda nie sú len vernou napodobeninou ľudských vlastností? Vynálezca či konštruktér, ktorý zo sveta ideí „sťahuje“ predstavu o stroji, nečiní predsa nič pekelné, iba v hmotnej realite vytvára to, čo odjakživa existovalo. Nie je potom namieste povedať, že stroj je dieťa prírody takisto ako človek a nedalo by sa doložiť ešte aj to, čo je beztak všeobecne známe: že stroj je dieťa ducha? A ešte to, že v zákonitostiach, ktorými sa riadi stroj, sa odrážajú zákonitosti duchovných sfér?


2.
Možno problém, o ktorom je tu reč, sa zdá nepodstatný. Ide však o veľa. Frustrovaný človek, ktorý si uvedomil, že mu z jeho konzumného sveta chýba akýsi iný, najčastejšie tzv. duchovný rozmer, často končí na ezoterických seminároch, pri praktizovaní kadejakých, tradičných kontextov povytrhávaných praktík, v spolkoch, kde sa zdôrazňuje návrat k prírode a prirodzenosti. Falošnosť všetkých týchto úsilí vychádza najavo v tom okamihu, keď sa vám guru usiluje vtĺcť do hlavy nevraživosť voči strojom, automatom, počítačom, mobilným telefónom, autám s tým, že to všetko sa prírode prieči. Hm, keby sa to prírode skutočne priečilo, asi by človeku neumožnila, aby to vynašiel a vyrobil. Spomenul som v predchádzajúcom úseku stroje kovové a drevené. Dnes nás zaplavujú nástroje, prístroje, náčinia vyrobené z plastov. Ľudovo povedané: z umelej hmoty. Je umelá hmota neprirodzená, keď už raz existuje? Veď umelú hmotu vyrobil človek z prírodných materiálov. V chemických laboratóriách sa mu podarilo zlúčiť kadejaké látky, syntetizovať ich, vytvoriť ich syntézu - a hľa, drží to pokope! Dopustil sa hádam výrobou plastických látok nejakého hriechu? Je to čosi, na čo by mal čo najskôr zabudnúť a odvrhnúť to? Skrátka, ak sa vás zmocní pocit, že vo svete neprestajne prebieha boj medzi „prirodzeným“ a „umelým“, ste na zlej ceste, ktorá vás privedie do stavu, v ktorom sa budete v tomto svete cítiť ešte menej doma. A to ste sa na (ezoterickú) cestu s predsavzatím, že sa „vrátite k prírode“, „vrátite s domov“, „objavíte svoju duchovnú vlasť“, „miesto osvietenia“... Mysleli ste si, že duchovné „dozrievanie“ prebieha tak, že zo svojho života povyhadzujete všetko, čo sa vám javí ako neprirodzené, umelé. A myslíte si, že máte na to, aby ste to presne, zodpovedne aj so všetkými nastávajúcimi dôsledkami vedeli posúdiť? Pravdaže si to myslíte! Pretože tradičné názory - ktoré preberáte „mechanicky“, „bezducho“ - však našepkávajú, že človek (vďaka mozgu, mysli, pamäti, náboženskému pocitu) je čímsi viac ako stroj a je čosi vyššie ako ostatné bytosti prírody. A práve v okamihu, keď sa považujete za čosi originálne, autentické, duchovné, začínate upadať, stávate sa sériovým výrobkom, podobným miliónom ďalších.


3.
Pozrime sa teraz na slovo „umelý“. Vynára sa celá skupina slov s podobným znením a významom: umenie, umelec, vyumelkovaný. Skadiaľ slovo umelý pochádza? V češtine máme slovo „umět“ - čiže vedieť, mať zručnosť. V slovenčine máme slovo „um“. Za umelé považujeme to, čo vytvorí (vymyslí, vy-umuje) človek, za prirodzené to, čo vytvorí príroda. Použili sme slovo „vytvorí“. Tu sa núkajú tieto ďalšie slová: „tvor“, „výtvor“, „potvora“, „tvar“, „tvár“, „tváriť sa“, „tvarovať“, „pretvárať“, „vytvárať“, „dotvárať“, „otvoriť“, „zatvoriť“, „zatvárať“... Tradičné texty hovoria, že Boh „stvoril“ svet. Dá sa to chápať tak, že Boh uprostred „niečoho“ (teraz určite niekto povie, že je to nezmysel, pretože pred stvorením sveta „nebolo nič“ alebo presnejšie: „bolo len nič“), čo dovtedy jestvovalo a bolo teda „prirodzené“ vytvoril niečo nové, čiže stvoril nejaký predmet, niečo umelé? Alebo stvoril niečo prirodzené? Niektoré gnostické smery hovoria o Bohu ako „inžinierovi“, „remeselníkovi“ (fabrikatorovi), ba neskôr, v devätnástom storočí anglický mystik William Blake spodobuje Boha s kružidlom v ruke. Tak či onak, či už od gnostikov alebo od mystikov, navodzuje sa tu predstava boha-inžiniera, umelca, ktorý čosi (podľa akéhosi plánu) zhotovuje. Čo ak boha takisto niečo zhotovilo, potom by sme mohli povedať, že stroj stvoril boha, aby sme tak „obohatili“ fázy typu: „svet je to, čo sa bohu sníva“ alebo „človek stvoril boha na svoj obraz“. Skonštruovaný (ďalšie šťavnaté slovíčko) je teda vesmír a skonštruované sú aj tvory v ňom. Podľa niekoho sa v stvorení prejavuje úžasná fantázia a vynachádzavosť. Teda z nášho, obmedzeného, pozemského pohľadu určite. Lenže znepokojujúce sú slová v knihe Genezis - stvorme človeka na svoj obraz. Vidíme, že pripúšťa sa existencia predlohy, predobrazu! Ak teda človek je stvorený podľa nejakej predlohy, niet prečo pochybovať, že aj zvieratá, rastliny a minerály mali svoju predlohu! Boli teda stvorené podľa niečoho, čo jestvovalo prv, sú teda len kópiami, napodobneninami. Hovorí sa, že umenie je napodobňovanie prírody. Toto napodobňovanie možno chápať dvojako: buď ide o napodobňovanie vonkajšej podoby (realizmus, impresionizmus), ale ide o napodobňovanie skrytých, vnútorných princípov - princípov kreativity, zániku a vzniku, metamorfózy (abstraktné umenie). Ak je teda človek stvorený - či už bohmi alebo mimozemšťanmi - podľa nejakej predlohy (nebude teda jedinečný), vyvstáva otázka, či „stvoritelia“ väčšmi prihliadali na „vonkajšiu“ alebo „vnútornú“ podobu predlohy?


4.
Človek, keď je zdravý, rád sa považuje za výnimočnú, nezničiteľnú, duchovne vznešenú bytosť. Keď sa mu niektorý z orgánov „pokazí“ a ocitne sa pod skalpelom, môže si pripadať ako auto pod rukami mechanikov. Človek v mysli môže bájiť od výmyslu sveta, no jeho orgány aj tak pracujú prísne, slepo, otrocky ako stroje, bez reptania, ako najlepšie vedia, presne, podľa tých istých zákonitostí, tých istých číselných pomerov, proporcií, podľa toho istého dávkovania chemických prvkov, podľa princípov akcie a reakcie každý každučký deň. O tom, že človek je stroj fyzicky, ani netreba pochybovať. Či aj duševne je, to je iná otázka. To závisí od toho, či vo svojej mysli prenecháva väčší priestor samostatnému mysleniu alebo automaticky preberaným, stokrát omieľaným myšlienkovým útržkom a frázam tých druhých. Ak platí druhý prípad, potom dotyčný je stroj nielen telom, ale aj dušou. Keď stretnete takúto ľudskú schránku, zvyčajne nadobudnete pocit, že tam vnútri, v tej škrupine, nik „nebýva“, môžete klopať, koľko len chcete, niet tam nikoho, kto by vás vpustil. Na začiatku sme však povedali, že bude lepšie, ak nebudeme stroje zavrhovať. Aj takíto strojoľudia sú zatiaľ potrební. Ale: ani tí „samostatnejší“ a takpovediac „inteligentnejší“ nech si radšej veľmi nefandia. Použijem príklad hudby a hudobného skladateľa. Schopenhauer hudbu považoval za najvznešenejšie zo všetkých umení. Pokiaľ ide o mňa, súhlasím s ním. Hudba vie vyjadriť to, čo výtvarné, divadelné a literárne diela nevedia. Hudba vie zjednocovať a rozdeľovať, vydolovať z nás emócie z netušených hĺbok, privolať spomienky na situácie, ktoré sme síce zažili, no celé roky sme si na ne nespomenuli a teraz sa nám zdá ako keby pochádzali z iných životov. Mozog skladateľa - čo to musí byť za mozog, ktorý vie takúto omračujúcu hudbu zložiť! Vezmime si napríklad Mozartovu hudbu. Mozart mal nesmiernu pamäť, vedel zahrať zložité skladby spamäti po jednorazovom vypočutí. Vedel si zapamätať Bachove partitúry obsahujúce šesťnásobný kontrapunkt (teda šesť melódií, ktoré znejú súčasne a vzájomne sa prepletajú, vedú medzi sebou súťaživé dialógy). Bol to virtuóz, mal dôvtip, mal hudobné vzdelanie. Okrem toho všetkého však mal rád ľudové zábavy, rád chodil medzi „obyčajných ľudí“. Dnes, keď počúvame jeho hudbu, počujeme v nej všetko: jeho dôvtip, vysoké žonglérstvo hudobných nápadov, no i útržky zapamätaných ľudových skladieb. Hovorí sa, že Mozart sa ľahko počúva, jeho hudba je pre väčšinu ľudí pochopiteľná, ľúbezná, no hudobníci, ktorí ju majú zahrať, až takú radosť nemávajú, pretože sa nehrajú ľahko. Takže to, čo sa v mozgu skladateľa odohráva, je veľmi podobné tomu, čo robí počítač: v mozgu sa totiž vynárajú variácie a kombinácie počutých zvukov. Tóny, takty, motívy, hudobné vety majú určité dĺžky, za ktorými sa skrýva pravidelnosť, určitá proporcionalita, čiže číselné vzťahy. Keby ich nebolo skladba sa zrúti, stane sa nepočúvateľnou. Takže aj „samostatnejší“ a „inteligentnejší“ tvorivý človek pracuje ako počítač, ako stroj, ibaže na vyššej úrovni ako papagájový, automatický masový človek. Svedomitý informatik by povedal, že nie mozog sa podobá na počítač, ale počítač na mozog. Áno, ale to nič nemení na tom, že aj „predloha“, podľa ktorej vyrábame počítač, má isté „strojové“ aspekty! Zvyšok, ktorý nie je „strojový“ nazývame zázrakom. A zázrak definujeme ako jav, ktorý doposiaľ nebol vysvetlený. No a keď uspokojivo vysvetlíme aj to, čo v mozgu nie je „strojové“ - potom bude, čo? K akým výrazom, k akým úvahám sa potom uchýlime?Zaujímavé, že práve takýto papagájový masový človek sa trasie pred strojmi najväčšmi - a pritom on už takým strojom dávno je. Možno si to akosi uvedomuje, keď sa vzpína k „duchovnej ceste“. Lenže, nakoniec, aj duchovná sféra má aspekty stroja - sotva funguje podľa niečoho iného, než podľa princípov akcie a reakcie. Inak povedané: akú mincu vhodíte do automatu, taká kokosová tyčinka vám vypadne. Predstavy o stroji „sťahujeme“ z duchovnej sféry a naše pomerne mechanické predstavy vzťahujeme na duchovnú sféru. Týmto všetkým vonkoncom nechcem tvrdiť to, že stroj raz prekoná človeka (vôbec to nepovažujem za nemožné!), iba som chcel poukázať na to, že kontrasty typu „príroda“ verzus „stroj“, teda protiklady, na ktorých stoja a padajú rozličné nevinné i vražedné ideológie, sú len naším (strojovým? človečím? je v tom rozdiel?) výtvorom, ktoré možno zahmlievajú náš pohľad na povahu sveta a bránia nám v tom, aby sme sa tu cítili o čosi lepšie.



Andrej Černický





pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (62) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
vsetkymmaximin07.Jul:04:39
živý strojRazielx06.Jul:14:23
Život sa Ti tam niekde stratil, kamarát!saso04.Jul:05:02
Filozofická úvaha o strojovom guláši.Mojzis04.Jul:03:55
Stroj?bomagnus04.Jul:01:33

čitateľov: 16257   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy