?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Diabol – učiteľ modlitby
@ eseje     24.6. 08, 02:33

Slovenský spisovateľ, výtvarný umelec a cestovateľ Robert Bielik v knihe Sansilia, v úseku o zážitkoch z hory Atos píše: „Na okraji chodníka nižšie pod kéliou sedí postarší mních. Kývne na mňa rukou a keď sa priblížim, nepýta sa kto som čo ma sem privádza, akoby pokračoval v prerušenom rozhovore, hneď mi rozpovie krátky dialektický príbeh o starcovi, ktorý celé roky s každým nádychom a výdychom odriekal Ježišovu modlitbu. Keď sa ho mladý mních opýtal, kto ho modlitbu naučil, starec stručne odvetil, že diabol. Pohoršený mladík napomenul starca, aby sa nerúhal, no starec hneď objasnil, aká je vec jednoduchá, pretože modlitbu začal odriekať vždy, keď diabol prišiel, no a prichádzal tak často a zotrvával tak dlho, až si na ňu zvykol.“

Diabol, podľa tradície, aspoň tej dualistickej, je spojencom Boha. Carlos Castaneda hovorí, že najspoľahlivejším spojencom duchovného bojovníka je smrť, pretože tá nás učí hľadieť na bežné záležitosti života z inej perspektívy. Znie to pekne, no málokto z nás si môže povedať, že to stretnutie, ktoré sme s Diablom alebo so Smrťou mali my, bolo skutočne a natrvalo prevratné. Pretože väčšinou ani netušíme, kedy k takýmto stretnutiam prichádza. Pretože nevieme, čo to presne ten Diabol alebo tá Smrť je. Pretože tajne sa aj tak nazdávame, že Diabol nejestvuje. O smrti sa už síce pochybovať neopovažujeme, no celý život sa správame, ako keby neexistovala.

Čitateľ teraz určite namietne, že je pomerne jednoduché identifikovať, kedy k stretnutiu s Diablom alebo so Smrťou dochádza. Každý už zažil nejakú nespravodlivosť, ktorú považoval, zjednodušene povedané, za dielo Diablovo. Každý sa v živote aspoň raz ocitol v takej situácii, o ktorej potom neskôr mohol vyhlásiť, že ho smrť už mala na lopate. Neskoršie fakty a udalosti však zakaždým ukázali, že k Diablovi alebo k Smrti bolo vtedy ešte veľmi ďaleko. Z toho je asi nespokojnému čitateľovi jasné, že vnímanie Diabla alebo Smrti je u každého človeka iné, a že ide len o akési hutné symboly, mýtické zhutnenia nejakého hmlistého javu, pocitu, zážitku, skúsenosti.

Diabol – osobný aj abstraktný či abstrahovaný – pritom skutočne jestvuje. Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži. Jeho výzor je strašlivý, preto ho radšej nahrádzame rôznymi rohatými, čierno-červenými jarmočnými maškarami. Jeho skutočná podoba je naozaj desivá: videl som ju v zrkadle.

Smrť je veľká díva karnevalov: počet jej kostýmov a masiek je rovnako nedozerný ako počet Diablových prestrojení. O jej existencii nik nežartuje tak, ako o existencii Diabla.

Diablovi tradične prisudzujeme všetko zlé, démonické, pričom Smrti vieme pripísať aj určité milosrdenstvo, súcit, didaktickú, iniciačnú úlohu. A Diabol? On si nezaslúži úlohu učiteľa?

Začnime od facky. Tí, čo už niekoho vyfackali, určite lepšie pochopia, o čom hovorím. Prečo niekoho fackáme? Najčastejšie z nenávisti. To je potom jednoduché: na takýto čin rýchlo zabudneme. Pravdaže, obeť bude zabúdať pomalšie, ak vôbec niekedy zabudne. Mňa otec v detstve veľakrát zbil, ale zapamätal som si len jednu jeho facku. Neuštedril mi ju z lásky či výchovných dôvodov. Tá facka vyjadrovala to, že nie je spokojný s daným stavom vecí. Vymyslel si jednu absurdnú situáciu a ja som sa nezachoval tak, aby sa mu ju podarilo zrealizovať. Nebol spokojný predovšetkým so sebou. V takýchto chvíľach, keď chceme čo najstručnejšie, čo najprudšou skratkou „upraviť“ podľa nás nesprávny chod vecí, vstupuje do nášho tela cudzia sila. Alebo vstupovať ani nemusí: býva v nás, celé roky drieme v našich najhlbších útrobách. Táto sila, keď vyrazí na povrch, spôsobuje bolesť a utrpenie. Diabolské však je, že zdroj, z ktorého vyviera, je ten istý zdroj, z ktorého vyvierajú láska, súcit, kajúcnosť, potreba opravy, nápravy a výchovy seba i sveta.

Niekto blízky, kto sa nespráva podľa našich predstáv, nás tak napajedí, že mu jednu strelíme. Môže to byť rodič, manželka, syn, dcéra, priateľ, kolega. Dali sme mu facku z nenávisti? Ak áno, aká to bola nenávisť: dlhoročná, potlačovaná, alebo len chvíľková? Alebo nebodaj starostlivo pestovaná? Ak to nebola nenávisť, čo to bolo? Mohol by som povedať, že zúfalstvo? Zúfalstvo napríklad nad tým, že tento náš blízky človek je zrazu taký iný, taký neznámy, cudzí, taký, akého sme ho nikdy nepoznali? Alebo naše pobúrenie je vystupňované tým, že tento náš zmenený blízky ukazuje zrazu niečo z nás, niečo, čo na sebe neznášame, niečo, čo nás vydesilo, lebo sme to nikdy takto nevideli? Nechceme to vidieť – a toto naše zhnusenie (nad tým druhým, nad sebou v tom druhom, nad tým, že sme sa ocitli na tomto svete a svet nám teraz predvádza svoju nočnú tvár a my zisťujeme, že nie sme lepší ako tí, ktorých sme doposiaľ odsudzovali) sa nedá vyjadriť slovami. Preto facka. A preto sa – v pokročilejších prípadoch – dostáva k slovu úder, vražda. Lebo máme dobrý úmysel: opraviť chybné javy sveta.

Lenže ja nie som ten, kto facká – hovoríme si v duchu. A kto teda? Nevieme. Vieme len, že vtedy, v tom okamihu, keď sme pozdvihli ruku, sme sa zo seba na chvíľu „vysťahovali“. Kam? Do tmavého, kozmického vákua. Preto sa o násilníkovi hovorí: zatemnil sa mu mozog. Zatemnil sa, čiže uvoľnil miesto niečomu inému. Diablovi.

Vďaka Diablovi o sebe zisťujeme, že vôbec nie sme v bezpečí, že kedykoľvek, z minútu na minútu, sa môže prihodiť – z jasného neba hrom, ako sa vraví – že z krotkého baránka sa stane besniaci vlk. Zisťujeme, že triezvy úsudok zakaždým visí na vlásku a že naša hlbinná Beštia je okamžite pripravená na skok. Sme schopní kedykoľvek a bez ťažkostí odhodiť všetky svoje civilizačné návyky. Ten, koho toto poznanie dostatočne desí, hľadá útočisko v modlitbe.

Pod modlitbou nemám na mysli odriekanie nejakých textov, ale skôr odhodlanie udržovať v sebe triezvy úsudok schopný vnímať, kedy Diabol prichádza. Kedy jav a jav a udalosť za udalosťou (slovo dalo slovo) vytvárajú podmienky na to, aby vstúpil Diabol. Tým, že sa ľudia hádajú, dokážu svoje vedomie dostať do stavu, v ktorom sa vyprázdni a otvorí pre vstup cudzej mocnosti – Diabla.

Diabol učí nielen tým, že ho len hmlisto, mýticky tušíme. A nielen vo chvíľach, keď počujeme jeho šeptanie alebo približujúce sa kroky. A nielen vtedy, keď hľadíme do zrkadla. Ale aj po vykonaní zločinu. Vtedy učí možno ešte väčšmi. Nech však radšej nikto netúži po takejto škole. Takáto škola je vyhradená len pre najslabších žiakov. Aspoň vidno, že kdesi sa myslí na každého, aj na ten najväčší nepodarok.

Žijeme v postdiabolských časoch. Nivelizácia – tento postmoderný výraz pre apokalypsu, čiže globálnu sebaanalýzu – pokročila značne; dnes už aj ten, kto by kedysi mal zakázaný prístup k posvätným vedám, vie, že otázky zla a dobra sa dajú odbiť interpretáciami. To, že na takéto interpretácie väčšina duchovne pripravená nie je, prekáža, zdá sa, čoraz menej. Dobré môže byť zlé a zlé sa dobré; sedliak môže byť kráľom a kráľ zas sedliakom.

Hierarchie sú zlikvidované, nič nie je nemožné. Maďarský ezoterický filozof Béla Hamvas hovorí, že spodina (ktorá sa v priebehu posledných niekoľkých storočí ujala moci) si myslí, že zvládne všetko. A čo nezvládne, to sa naučí za pochodu. Omyl! Isté veci sú neosvojiteľné! Vrátnik, ako by napísal Franz Kafka, nechá vráta zatvorené. Preto sa dnes môžu všetci fackovať veselo, voľne, brutálne bez toho, aby im napadlo uvažovať o tom, kto trpí traumou facky dlhšie: fackujúci alebo fackovaný? Lebo dnes už nebude nikoho trápiť, či niekto uštedruje úder z vlastnej vôle alebo preto, lebo na chvíľu stratil vládu nad sebou a jeho vedomie dočasne obsadila cudzia moc. Dnes už väčšina stratila vládu nad sebou, dnes už je každý autentický tak ako bratia Karamazovovoci – nevyspytateľne, búrlivo, hystericky, kŕčovito, bez nuansovaných prechodov medzi radosťou a zúfalstvom. V čase nivelizácie všetkých možných aj nemožných hodnôt má globálna epilepsia zelenú. V takejto situácii sa ani Diablovi nevodí dobre. Preto som napísal, že sú to postdiabolské časy. Už nemôže pôsobiť ako učiteľ. Radšej pôjde predávať lángoše. Možno by sme mali jasať, že sa nám podarilo z nášho sveta vyštvať Diabla. V ňom sme však vyštvali posledného učiteľa – pretože Smrť, Anjela, Majstra sme stihli vyštvať už prv. Zostali sme bez dozoru. Nemáme k čomu primerať svoje činy. A nielen to: už aj to prestávame vedieť, ako a podľa čoho máme konať. Podľa seba? A kto sme? My, fackaní a fackujúci.

Bielik, na inom mieste svojej knihy, ešte stále na hore Atos, píše: „... Boh – ako tvrdí tradícia – vtedy Silvánovi povedal: Udržuj svojho ducha v pekle a nezúfaj!“ Áno: keď sa už dnes nemáme čoho držať, lebo sme sa zbavili aj posledného učiteľa, môžeme svojho ducha udržovať v pekle a ani sekundu si o sebe nenamýšľať, že sme anjeli. Áno, to by azda mohlo chvíľu pomáhať. Veď svojimi dobrými úmyslami sme do pekla vydláždili už takmer diaľnicu. Pretože sme s radosťou zabúdali, že ak urobíme jeden krok k Bohu, Diabol urobí dva k nám. A kedy a koľko krokov urobíme k sebe? K našej vlastnej modlitbe, ktorá by udržovala v bezpečnej vzdialenosti od nás Boha i Diabla?

Andrej Černický

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (67) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Kedy je jedinec v negatívnom stave.Mojzis29.Jun:07:21
PravdaAnízia29.Jun:01:34
:-)arjunai28.Jun:04:25
diabol ako aspekt bohaMaSatyamJila27.Jun:02:52
:o)gyalpo26.Jun:18:17
. . .

čitateľov: 18099   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1480)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy