?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


PRE JEJ MENO A PRE JEJ KRÁSU
@ eseje     29.5. 08, 23:58

„Veď sa mi ani žiť už nedá.
Tebe bez mňa a mne bez teba.“

(Román o Tristanovi a Izolde)



Myslím, že na začiatku bol ten rozhovor. Na interview so známou psychologičkou som neprišiel obzvlášť pripravený, keďže som si neskoro do noci pripravoval pre študentov na ďalší deň prednášku o ľúbostných motívoch v stredovekej bretónskej poézii a na úlohu, ktorou ma na poslednú chvíľu poveril šéfredaktor známeho časopisu jednoducho nebol čas poriadne sa prichystať. Spoliehal som na zdanie vlastnej kompetentnosti a moju najnovšiu knihu esejí, ktorú som pani doktorke predtým venoval, ale ani to ma nezbavilo dojmu, že ma za krátku chvíľu úplne prekukla.

„Takže podľa vás je láska naozaj chorobou?“, zhrnul som do tejto otázky obsah prvých piatich minút nášho spoločného rozhovoru.

„Ak sa prikloníme k názoru španielskeho dramatika Pedra de la Barca podľa ktorého láska nie je skutočnou láskou, pokiaľ nie je šialenstvom, odpoveď si môžete udeliť aj na základe vlastného úsudku. Lásku by sme mohli takisto považovať za chorobu aj na základe zoznamu WHO, kde ju nájdeme na pozícii F63.9.“

„Obávam sa, že nerozumiem.“

„Iné závislosti“,
vysvetlila s úsmevom.

„Robíte si žarty?“

„Možno, ale vaša otázka tiež nebola najvážnejšia. Ako choroba sa definuje všetko, čo narúša normálnu činnosť organizmu alebo jeho časti. Láska to bez akýchkoľvek pochybností spôsobuje, keď mení vnímanie, ovplyvňuje našu náladu a nešťastná láska v krajnom prípade môže dokonca viesť aj k smrti. Občas sa zvykne hovoriť, že pre psychológa nie je nikto zdravý. Všimla som si, že ste pred začiatkom nášho rozhovoru päťkrát presúvali diktafón po mojom stole. Môže to svedčiť o anankastickom syndróme a je teda možné, že máte problém s prijímaním rozhodnutí, či už to bude výber najlepšieho podniku v meste alebo miesta pre diktafón na tomto stole. Uhádla som?“

„Hm...“
, zamumlal som v rozpakoch čosi neurčité. „Asi tak nejako to bude.“

„Ale netrápte sa tým, hoci to pod diagnózou F60.5 takisto vidím na zozname chorôb. V zásade záleží iba od vás, či sa vám s tým dobre žije, alebo to chcete zmeniť a naučiť sa prijímať rozhodnutia, ktoré možno nebudú úplne dokonalé, ale nestrávite nad nimi celú večnosť neplodným premýšľaním. Terapia však môže byť omnoho náročnejšia ako je vyliečenie z lásky, obzvlášť tej včas zistenej. A rovnako, ako aj pri nezdravom smerovaní k perfekcionalizmu, je aj pri láske nezmyselné dávať otázku, či ide o chorobu alebo nie. Dôležité je iba to, či mi je tak dobre, či chcem takto žiť, alebo mi to prináša omnoho viac utrpenia ako potešenia, dáva chuť do života alebo mi ho naopak skracuje.“


Ale cestou domov som nad svojou otázkou neprestával neustále premýšľať. „Včas zistenú lásku možno liečiť“, behalo mi stále hlavou, zatiaľ čo som z diktafónu počúval práve nahraté interview. Isteže, pani doktorka mala na mysli neopätovanú alebo inak nešťastnú lásku, ktorú už pred tisíc rokmi považovali vtedajší doktori skutočne za „vzdorovitú chorobu, čo sa lieči sama sebou, lebo kto je na ňu chorý, nechce z nej vyzdravieť, a kto ňou trpí, netúži sa z nej dostať.“ A tak som si teda urobil malý prieskum v učených dielach stredovekých lekárskych autorít. Španielsky arabský filozof a lekár Ibn Hazm už v rokoch prvého milénia totiž veľmi presne diagnostikoval príznaky zaľúbenosti, keď v jednom z jeho spisov čítame, že „úprimne zaľúbený muž, čo prišiel o pohľad na predmet svojej lásky, musí upadnúť do stavu vyčerpania, ktoré ho často upúta na lôžko, ba niekedy choroba udria na mozog, človek začne blúzniť a príde o rozum .“

Katalánsky mystik, lekár a alchymista Arnold de Villa Nova sa zase domnieval, že choroba z lásky vzniká z nadbytku telesných štiav a „životného ducha“, keď je v organizme priveľa vlhkosti a tepla, keďže nadmerne rozbujnená krv spôsobuje complexio venerea a silnú túžbu po spojení muža so ženou. Nie ďaleko od tvrdení stredovekých autorov sa pritom ocitáva aj všestranný frankofónny kunsthistorik a filozof Denis de Rougemont, keď prirovnáva vášeň k akejsi alergii – teda nadmernej reakcii na podnet vonkajšieho, obvykle celkom neškodného činiteľa, čo ponúka naozaj zjavné paralely:

„Úzkosťou preniknuté a zároveň očarené obete lásky na prvý pohľad zveličene reagujú celou svojou bytosťou na jeden z najbanálnejších podnetov, ktorý by na každého iného človeka pôsobil normálne, inak povedané, s ktorým by si každý iný ľahko poradil, či sa vysporiadal všeobecne známou odpoveďou. Lenže bytosť milencov na tento podnet odrazu reaguje veľmi chaoticky: horúčkou, rumencom, búšením srdca, alebo naopak, akousi vznešenou kataleptickou meravosťou, keď sú zraky hypnoticky vpité do seba. Všetci však tvrdia, že sa im páči, keď ich zachváti takáto horúčka, takéto zmyslové a duševné rozrušenie. Vášeň je tým desivým, ale slastiplným zmätkom, ktorý v nás vyvoláva prítomnosť niektorých ľudí, ibaže z príčin, o ktorých oni sami, a takisto ani tí, čo takto reagujú na ich prítomnosť, vôbec nič nevedia.“

A tomu by som naozaj veril.

Pokiaľ nás bude zarážať podobnosť medzi mechanizmom reakcie spôsobujúcej búrlivú tvorbu antihistaminík, povedzme po bezvýznamnom uštipnutí komárom k tomu, čo básnici nazývajú „láskou na prvý pohľad“, môžeme sa zase vrátiť k názoru svätého Bazilea, podľa ktorého „qui animam corpori per vitia conturbationesque commiscent, utique quod habet utile ad vitam necessarium demoliuntur, animamque lucidam ac nitidam carnalium voluptatum limo perturbant, et corporis munditiam atque nitorem hac ratione miscentes, inutile hoc ad vitae officia ostendunt.“

A toto zase nikomu skutočne neprajem.

„Vo všetkých podstatných smeroch som bol ako mŕtvy“, píše britský spisovateľ Neil Gaiman vo svojej antológii „Krehké veci“ a jeho slová možno použiť aj ku popisu nenaplnenej lásky. „Možno niekde vo vnútri som kričal, plakal a nariekal ako zviera, ale to bol iný človek hlboko vnútri, iný človek, ktorý nemal žiaden prístup ku tvári, perám, ústam a hlave, takže na povrchu som iba krčil ramenami, usmieval sa a pohyboval. Keby som bol mohol zomrieť fyzicky, jednoducho to všetko ukončiť, bez toho, aby som niečo urobil, keby som mohol vystúpiť zo života rovnako ľahko ako sa vychádza dverami, bol by som to urobil. Ale vedel som, že budem v noci spať a ráno sa budem prebúdzať, sklamaný, že som tu, a zmierený s tým, že existujem.“

O šťastnej láske nevznikajú príbehy – romány sa píšu iba o láske ohrozenej a odsúdenej samotným životom. Prepadáme nostalgickej túžbe, s akou čakáme na svojho rytiera či princeznú, dojíma nás melancholické spomínanie, ale nie prítomná chvíľa, pretože nemá žiadne citeľné trvanie a preto ju iba málokedy dokážeme naozaj prežívať ako okamih milosti. Práve toto je je veľkým mystériom keltskej legendy o Tristanovi a Izolde, literárne spracovanej začiatkom 13. storočia Béroulom, Thomasom, či Gottfriedom zo Strassburgu, aby za sprievodu lutny dojímala poslucháčov na šľachtických dvoroch predchnutých ideálmi rytierstva: opätovaná a zároveň potláčaná vášeň, „dychtiaca po šťastí, ktoré zavrhuje, a povznášaná pohromou, ktorá ju postihuje“, skrátka obojstranná nešťastná láska.

Už Tristanovo narodenie je v pôvodnej verzii „Estoire de Tristan et Iseut“ sprevádzané nešťastím akoby samotné meno predznamenalo „pochmúrnosť jeho života i zamračené nebo, ktoré sa klenie nad povesťou“, ako to poeticky vyjadril jeden z autorov. Jeho matka Blanchefleur príde o život pri pôrode a keďže otec zahynul krátko predtým, vezme si chlapca do výchovy kráľ Mark Cornwallský. Z vďačnosti za to zabije už dospelý Tristan írskeho obra Morholta, ktorý si každoročne vyberá daň podobe štyristo dievčat a mládencov. Keďže je v súboji smtreľne ranený otráveným mečom, nasadne na loď a vyhľadá pomoc u írskej princeznej Izoldy, pre farbu vlasov nazývanou Zlatovlasou, ktorá jeho smrteľné zranenie vylieči.

Neskôr Tristan opäť prichádza do Írska požiadať o princezninu ruku pre svojho strýka Marka. Tomu však predchádza boj s drakom ohrozujúcim sídelné mesto, pri ktorom je hrdina zranený a ošetruje ho opäť Izolda. Napriek tomu, že Tristan zahorí obdivom k princezninej kráse, je si dobre vedomý úlohy, ktorá mu bola zverená a čoskoro sa vydajú na plavbu k Markovmu kráľovstvu. Na mori však omylom Izoldinej slúžky Brangiene vypijú elixír lásky, ktorý uvarila Izoldina matka a manželia ho mali vypiť pred svadobnou nocou. Čarovný nápoj začne účinkovať a obaja milenci podľahnú láske. Keďže Tristana viaže poslanie, privedie Izoldu k Markovi napriek tomu, že ho podviedli. Brangiena sa preto v svadobnú noc lsťou vydáva za princeznú, aby ochránila česť svojej panej a napravila osudnú chybu, ktorej sa dopustila.

Niekoľko rokov pretrváva tajný vzťah oboch milencov a keď ho intrigy na kráľovskom dvore odhalia, vydajú za trest Izoldu bande malomocných a Tristana odsúdia na smrť. Tomu sa však podarí ujsť a oslobodiť svoju družku, s ktorou utečie hlboko do Moroiského lesa, kde sa viac ako tri roky skrývajú. Jednej noci ich v spánku prekvapí Mark, ktorý však ušetrí ich životy pri pohľade na to, čo pokladá za znak nevinnosti – Tristanov meč pripomínajúci kríž položený na lôžku medzi milencov. Po troch rokoch však prestane elixír lásky pôsobiť, Tristana začnú trápiť výčitky a Izoldu zmára túžba za domovom. Keďže Mark manželke odpustí, vráti sa Izolda Zlatovlasá na kráľovský dvor a osamelý rytier sa vydá za more prekonať svoj smútok v ďalších dobrodružstvách. V domnení, že ho kráľovná už nemiluje, berie si za ženu Izoldu Bielorukú pur belté e pur nun d´Isolt, „pre jej meno a pre jej krásu“, hoci stále spomína na svoju stratenú lásku.

Jedného dňa je Tristan v súboji opäť zranený jedovatou zbraňou a preto pošle po Izoldu Zlatovlasú, ktorá ho ako jediná dokáže vyliečiť. Cornwallská kráľovná prichádza na lodi a pri pobreží prikáže na znak nádeje vyvesiť na rahno bielu plachtu. Izolda Bieloruká však pri pohľade na blížiaci sa koráb podíde k manželovmu lôžku a v žiarlivosti mu oznámi, že plachta je čierna. Vo chvíli, kedy Izolda Zlatovlasá vystupuje na pevninu a kráča k hradu, Tristan zomiera...

V čom spočíva tragické čaro tohto príbehu? Napriek ubezpečeniu Chrétienna de Troyes, že sa Tristan s Izoldou navzájom milujú, visí nad ich vzťahom kliatba, strašnejšia ako účinok čarovného odvaru, ktorý predtým vypili – každý z nich ľúbi toho druhého iba na základe seba, a nie na základe partnera. Preto nemožno nesúhlasiť s názorom, ktorý zdôvodňuje ich nešťastie falošnou vzájomnosťou, „maskou dvojitého narcizmu“, mučivým vykúpením i zatratením súčasne.

„Mnou vyvolený a mnou zatratený“, spieva Izolda o Tristanovi v opere Richarda Wagnera, ktorý tak dávno pred Freudom a súčasnými psychológmi postrehol osudovosť takejto lásky – po čom túžime, ešte nemáme a možno mať ani nebudeme, a to najcennejšie, čo sme mali, zase strácame. Napriek životu bez potešenia beznádejne milujeme a domnievame sa, že žijeme akosi nebezpečnejšie a teda plnšie ako predtým, za dlhých dní únavného stereotypu, do ktorého sme v iných alebo predchádzajúcich vzťahoch upadli. Nebezpečie aké sprevádza utajovaný vzťah, vybičúva zmyselnosť a vyhrocuje túžbu až na ostrie, nie nepodobné čepeli meča, ktoré Tristan ukladá na lôžko, skôr ako na ňom spočinie s Izoldou.

Aký je teda odkaz stredovekej poémy dnešku? Predpokladajme že moderný Tristan, túžiaci po „svojom“ ženskom type (v skutočnosti však hlboko závislým od módnych trendov či reklamných štatistík) stretne femme fatale svojho života a zisťuje, že je to naozaj ona, jeho vysnívaná Izolda. Prirodzene, že je vydatá. Čo sa však stane, keď sa rozvedie a on si ju vezme? Zažijú spolu ten „pravý život“, v ktorom budeme svedkami tentoraz šťastného epilógu veľkolepého ľúbostného príbehu zrodeného pod zamračeným bretónskym nebom? A bude vôbec ešte trvalým zväzkom uspokojený Tristan v tomto manželstve nie z rozumu, ale „z lásky“ (v skutočnosti z vášne) milovať svoju Izoldu?

V živote je to však poväčšinou zariadené tak, že si vášeň uvedomujeme iba vďaka bolesti - preto radšej utrpenie spôsobujeme, ako ním radi trpíme. A tak môže súčasný príbeh Tristana a Izoldy končiť podobným epilógom, ktorým nám už známy Neil Gaiman uzavrel krátky príbeh pod názvom „Láska“ :

„Potom prišiel čas, kedy jeden z nich prestal dvíhať telefón, keď mu volala do kancelárie. Tak mu zavolala na číslo, o ktorom nevedel, že ho má, a povedala tej žene, čo sa ohlásila, ako veľmi je to trápne, ale keď on už nechce s ňou hovoriť, mohla by mu láskavo odkázať, že jej ešte stále nevrátil to čierne čipkované prádlo, ktoré si vzal, pretože, ako hovoril, voňalo jej telom, voňalo obomi ich telami. A, povedala, mohol by ho vrátiť vypraté, poštou. Jej adresu má. A potom, keď takto celú záležitosť vyriešila, úplne a navždy na neho zabudne a sústredí sa na ďalšieho.

Jedného dňa aj teba prestane milovať. Zlomí ti tým srdce.“


Svoju Izoldu som stretol v kancelárii reklamnej agentúry ako jednu z asistentiek, ktoré v nej pracovali. V ten deň som tam vybavoval väčšiu objednávku, takže som kanceláriu, kde sedela s kolegyňami navštívil niekoľkokrát a keď som ju nakoniec našiel za stolom samotnú, s prstami na klávesnici laptopu, mikrofónom z hands-free sady pred červeno maľovanými perami a unaveným výrazom v tvári, odhodlal som sa ju v návale bláznivej túžby pozvať na večeru.

„To asi nepôjde, ja totiž večer nikde nechodím“, povedala rezignovane.
„Naozaj?“
„No, niekedy s manželom, niekedy s kolegyňami, ale sama nikdy.“

Dovolil som si namietnúť, že keď pojde so mnou, nebude predsa sama.
„S vami teda musí byť zábavné pracovať“, konečne sa prvýkrát usmiala. A tak rozhovor pokračoval, kým sme sa nedohodli, že jej môžem zavolať. Číslo mi dávať nemusela, firemnú linku som si zistil už predtým.

K večeri sme sa dostali koncom týždňa, po nej sme zašli na kávu a ja som opýtal, kedy sa rozhodla venovať mi dôveru. Vzápätí ma úprimnosť jej odpovede úplne odzbrojila:

„Viete, vtedy pred pár dňami v kancelárii, nevysvetľujte si to prosím zle, som len tak zničoho nič zatužila sa s vami pomilovať. Možno preto, že som sa už dávno toľko nenasmiala, keď sme spolu hovorili. A preto som sa chcela znova stretnúť, ale teraz mám obavy.“

„Obavy z čoho?“

„Asi zo všetkého. Ísť domov, klamať a skôr ako pôjdem spať, myslieť na vás. Alebo sa snažiť nemyslieť na tento večer. Prísť domov a manželovi vyklopiť všetko o svojich pocitoch, čo by bolo asi najhoršie.“


A tak nejak to všetko začalo.

„Vznešení páni, páčilo by sa vám vypočuť si krásnu poviedku o láske a smrti?“, pýta sa Joseph Bédier v úvodnej vete „Románu o Tristanovi a Izolde“ a my po pravde odpovedáme, že azda nič na svete by sa nám nepáčilo viac, aj keď tento príbeh nesie v sebe oveľa viac ponaučenia o citovom súžení, ako o vášni, ktorá ho spôsobila. Pritom však uctievame práve tento stav „žeravej blaženosti“ pre prísľub ilúzie plnšieho života, všeobjímajúcu a tvorivú silu stojacu nad všetkým šťastím i utrpením súčasne. Už je to raz tak, vo vášni necítime už nič mučivé, iba „vzrušujúce“ a argentínske telenovely nie sú toho iba jediným príkladom: „Spoločnosť, v ktorej žijeme a ktorej mravy sa v tomto smere za stáročia vôbec nezmenili, v deviatich desatinách prípadov núti vášnivú lásku, aby vzala na seba podobu cudzoložstva. Áno, chápem, že sa milenecké dvojice odvolávajú na výnimky, no štatistika je neúprosná: vyvracia poéziu.“

A tak aj na základe predošlých slov Denisa de Rougemonta dochádzame k poznaniu, že prinajmenšom rovnako milujeme to, čo ničí partnerské šťastie, ako to, čo býva jeho zárukou. Pokiaľ teda možno krízy života vo dvojici vysvetliť príťažlivosťou zakázaného ovocia, odkiaľ sa berie táto posadnutosť nešťastím a aké chápanie lásky prezrádza? „Moja bolesť je mojim zdravím“, sťažuje sa už pred viac ako siedmymi storočiami legendárny Chrétien de Troyes. „Nechápem teda, na čo sa ponosujem, veď moja trýzeň vyviera z mojej vôle, môja vôľa sa stáva mojou trýzňou, ale tak mi lahodí toto chcenie, že trpím s pôžitkom, a tak sa radujem vo svojej bolesti, že chorý som s rozkošou.“

Podobne je na tom aj Tristan a Izolda, ktorá na jednom z miest poémy doslova hovorí „Nemiluje ma, ani ja jeho“. Je to zvláštne, ale v ich vzťahu sa všetko odohráva tak, akoby sa vlastne ani poriadne nepoznali. Spolužitie je akoby výsledkom vyššej moci, nezávisle od ich vedomej túžby:

Amors par force vos demeine.

„Láska vami nechtiac zmieta!“, veta, vyslovená pustovníkom Ogrinom, ktorého dvojica žiada o rozhrešenie je prenikavou definíciou vášne, potvrdením toho, že sa Tristan s Izoldou v skutočnosti z vlastnej vôle nemilujú a konajú tak, akoby pochopili, že všetko, čo bráni ich citom, lásku v ich srdci zaručuje a podnecuje:

„Mala by si vedieť“, povedal som jedného dňa Izolde, „že predtým som mal taký plán. Niečo ako návrh, že sa spolu pomilujeme, ale iba jeden jediný raz a potom dosť, aj keby sme pritom k sebe neviemčo cítili. Ibaže...“

„Áno?
“, spýtavo sa na mňa pozrela ponad šálku cappuccina v kaviarni, kde sme sa zvykli tajne stretávať.

„Teraz mi ten návrh pripadá hlúpy a hnusne vypočítavý. Čo by si robila, keby som to bol na teba takto vybalil?“

„Predtým by som asi súhlasila“, prehlásila váhavo. „Dokonca som to chcela, ale v tejto chvíli, ja naozaj už neviem ...“

S Izoldou som sa potom ešte viackrát stretol. V priebehu niekoľkých týždňov som často pocítil potrebu zavolať jej, hovoriť s ňou a počúvať, iba ju jedinú a toto bolo vzájomné. A potom tu bola túžba, ktorú bolo čoraz ťažšie skrývať, neustále silnejšia pri každom výdychu a nádychu:

Mot est dolenz qui pert s´ amie.

„Súži sa, kto je bez milej“, vzdychá túžobne Tristan, ale oveľa viac ako Izoldu Zlatovlasú miluje pocit, že miluje. A Izolda nerobí nič preto, aby si ho k sebe natrvalo pripútala, oddáva sa iba svojim pálčivým predstavám. Obaja sa potrebujú iba natoľko, aby sa spaľujúci oheň vášne nezmenil na vychladnutú pahrebu citov, predstavujú si partnera namiesto toho, aby ho vnímali, a viac ako blízkosť rozpaľuje ich túžby neprítomnosť toho druhého. Veľavravne to napokon ilustruje aj scéna, kedy Tristan ujde s Izoldou do hĺbky Moroiského lesa a pred uložením sa na lôžko kladie medzi nich obnažený meč, prekážku možného uspokojenia ich túžby, ktorú však nedokáže prekonať, pretože si ju on sám pripravil.

To však ešte stále nie je všetko: pretrvávanie vzťahu paradoxne závisí od jeho faktických prekážok spočívajúcich v manželstve Izoldy Zlatovlasej s kráľom Markom a Izoldy Bielorukej s Tristanom. Denis de Rougemont by láske oboch milencov nedával viac ako tri roky a bretónsky trubadúr Béroul, ktorý zveršoval ich príbeh koncom 12. storočia, vedel naozaj o čom píše, keď presne na túto dobu obmedzil účinok čarovného elixíru lásky.

Bez manžela by mileneckému páru nestálo nič v ceste k vytvoreniu celoživotného zväzku. Ale, ruku na srdce, viete si predstaviť, že by sa v kurtoáznom príbehu Tristan mohol oženiť s Izoldou? „Izolda je predsa žena, akú si neberieme, lebo potom by sme ju prestali milovať, už by nebola tou, ktorou je“, píše v stati „Tristanovský mýtus“ Denis de Rougemont. „Viete si azda predstaviť pani Tristanovú? Také čosi by predsa bolo popretím vášne. Spontánny milostný zápal korunovaný úspechom a nenarážajúci na odpor zásadne netrvá dlho. Plameň nemôže blčať, keď raz dohorí. Ale na jeho pálčivosť sa nedá zabudnúť, a práve ju chcú milenci predlžovať a donekonečna obnovovať.“

Milostná posadnutosť Tristana a Izoldy je natoľko intenzívna, že sa vymyká z rámca obvyklého vzťahu muža a ženy a je to práve prudkosť citov, ktorá ju glorifikuje za cenu straty akejkoľvek zodpovednosti a mení na milostné delírium povznesené nad naše šťastie i utrpenie zároveň:

Il ne m´aime pas, ne je lui.

Počas prvej spoločnej noci sme sa až do rána s Izoldou objímali v poloničote tmavej izby a šeptali podobné vety, akými v básni Anny Ondrejkovej venuje svoje sny Tristanovi:

„Tristan, roztrhla som plátno a uvidela
tvoju tvár.
sen: v trojitej podobe
nocujem na ľade, tmavé lode s tisícom rozkrídlených bielych plachiet: uväznené
lode: tmavé bretónske nebo:
neumrieš smädný,
Tristan“


Ležala na boku, s mojou dlaňou položenou na bedrách a jej telo vytváralo láskyplnú hrádzu proti všetkým strastiam veľkého sveta v temnote za okrajom našej postele, akoby bola ostrovom na ktorý neustále doráža príliv každodennosti, obmývajúci oblé krivky ženského tela tak, ako vodou vyhladené kamienky na pláži, neodbytný ako Izoldin sen nad ránom:

„Prisnila som sa Brangiene: zozadu (na odchode?), vychudnutá na kosť, odhalená:
Čo mi ešte môžu zobrať: ak už nemám
Telo:
Sny:
Budú mi uberať z teba, Tristan?“


Držal som ju v náručí a vnímal chvenie prichádzajúce zvnútra ako ozvenu vzdialeného príboja, kĺzal sa do sna ako po svahu pozdĺž Izoldinho tela, až kým som medzi hmlistými snami vo farbách Bretónska, šedej a bielej, nenašiel dávno zabudnutú spomienku na loď plávajúcu k brehom Armoriky, mrholenie a hučanie vĺn valiacich sa na rozoklané útesy pod cimburím hradu, z ktorého s pohľadom upreným na more vyzerá Izolda Bieloruká.

Zobudil som sa s pocitom, že ma na palube tej lode kolíšu vlny, jemne a pomaly sprevádzané dychom, ktorý sa postupne zmenil na tiché vzdychanie. Ležal som na chrbáte a teraz som už pochopil ako Izolda, privinutá ku mne celým telom dospela s rukou medzi stehnami k vrcholu. Netúžil som sa jej v tej chvíli zmocniť, aby som nenarušil rytmus toho pohybu, iba som nehybne ležal tak, ako na lôžku láskou ranený Tristan oddelený od milej ostrím obnaženého meča a hladil ju po zlatistých vlasoch, kým nebolo po všetkom. Zakalené svetlo úsvitu nás potom vyhnalo do ďalšieho dňa plného jednotvárnej práce zakončeného večerom plným klamstiev, ktorými sa doma bude Izolda brániť a výčitkami, ktoré zase zaplavia mňa, keď si ľahnem do postele, na vankúš, ktorý bude ešte stále voňať jej parfumom.

A obaja budeme nešťastní.

„Vášeň znamená utrpenie, nadvládu osudu nad slobodným a zodpovedným človekom“, čítame u de Rougemonta. „Milovať väčšmi lásku než jej predmet, milovať vášeň pre ňu samotnú od Augustínovho amabam amare po moderný romantizmus znamená milovať a vyhľadávať utrpenie. Závratný úspech Románu o Tristanovi a Izolde odhaľuje, že v hĺbke duše, či už to chceme alebo nie, dávame prednosť nešťastiu. Či už je týmto nešťastím – podľa toho, akú máme duševnú silu – slastný smútok a splín dekadencie, alebo pretvárajúce utrpenie, a či výzva, ktorú duch vrhá do tváre sveta, vyhľadávame len to, čo nás rozohňuje a čo nás nechtiac privádza k „naozajstnému životu“, o akom hovoria básnici.“

Vášnivá láska je tak podľa neho zúfalá túžba po tom, čo nás privádza do záhuby svojím triumfom. Prečo by sme však mali túžiť po vzťahu, ktorý nás zraňuje namiesto toho, aby nás naplnil?

„Pre Tristana predstavovala Izolda symbol žiarivej túžby, za ktorou sa tajila smrť vedúca k božskosti a oslobodzujúca od pozemských pút“, usudzuje nami toľkokrát citovaný Denis de Rougemont. „Izolda sa teda musela stať tým, čo je Nemožné, veď každá možná láska nás vrhá späť do oných pút, vtesnáva do časopriestorových hraníc. Ale pre toho, koho začne trýzniť mýtus, a pritom mu nevyjaví svoje tajomstvo, za vášňou sa skrýva iba nová vášeň – nová trýzeň vyplývajúca z honby za zdanlivosťami, ktoré nám čoraz väčšmi unikajú. Podstata mystickej vášne spočíva v tom, že nemá konca, a tým sa vymyká z náporov žiadostivosti; lenže kým pre Tristana je nekonečno večnosťou bez návratu, kde zaniká bolestné vedomie, pre moderného človeka je to už len návrat večne sa opakujúceho ľúbostného vzplanutia a následného sklamania.“

Ak sa autor „Tristanovského mýtu“ domnieva, že romantika možno vcelku presne definovať ako človeka, pre ktorého je bolesť z lásky privilegovaným spôsobom poznávania, neostáva nič iné, iba súhlasiť a to dokonca aj vo chvíli, kedy na parkovisku vyzerám tmavý Renault Twingo Izoldy Zlatovlasej a dobre viem, že vo chvíli, kedy sa objímeme vo dverách vypožičaného bytu budeme už navždy zatratení.

Miloš Jesenský
Autorove stránky: http://www.jesensky.sk/

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (14) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Laskablossom01.Jun:13:23
anoMaSatyamJila31.May:01:23
peknekie30.May:13:58
Láskabomagnus30.May:01:35

čitateľov: 14559   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy