?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


ČAKANIE NA PRINCA
@ eseje     2.5. 08, 03:09

„Ja potrebujem niekoho nastálo a toto by asi nič neriešilo“, počuje občas nejeden muž a snaží sa pritom zvládnuť vnútornú búrku pocitov, keď spolu s dámou s ktorou strávil príjemné popoludnie práve odchádza aj tajná nádej, že s ňou skončí vo svojom útulnom jednoizbovom byte.

Začiatok nášho príbehu nie je práve romantický, ale napriek tomu neostáva asi nič iného ako súhlasiť s Josefom Hausmannom, ktorý si práve túto situáciu zvolil k opisu toho druhu ženského správania, ktorý možno definovať ako „čakanie na princa“ : „Ona nevie že to takzvané „nastálo“ sa nedostavuje a prori, ale a posteriori, nevie, že svojimi rečami o „stále“ vyvoláva mužovi na chrbáte mrazenie a ostáva v domnení, že rovnako ako v rozprávkach iba princ, ktorého raz určite stretne existuje a on bude ten pravý, nastálo a na neho sa oplatí čakať. Zároveň ale nevie, ako sa pozná princ. Teda nevie; vie, príliš dobre vie, pretože sa už stokrát popálila a ešte stokrát popáli tam, kde okamžite stratí hlavu nad jeho šarmom, krásou a výrečnosťou, a preto sa teraz hrá na obozretnú v prípade úprimného muža, ktorý nedokázal tak silno oslniť a na prvý pohľad zapôsobiť, akoby sa stupňom oslnenia meral stupeň stálosti.“

Možno trochu prisilné slová, ktoré však majú svoju logiku – aj keď nemožno povedať, že sa toto tvrdenie vzťahuje na všetky alebo dokonca väčšiu časť žien, nezdá sa, že by išlo o zriedkavú či výnimočnú záležitosť. Doktor Hausmann však prejavil ešte omnoho väčšiu dávku odvahy, ako by sa na prvý pohľad zdalo, keďže sa svoje názory napriek prudkým a odmietavým reakciám neobáva ďalej rozvíjať: „ Všimnime si, že po dlhé obdobie svojej existencie ukončenom až hlboko v menopauze zotrvávajú ženy v presvedčení, že za nimi príde Princ. Medzitým môžu mať vážnu známosť aj s niekým iným, dokonca sa za neho môžu vydať a mať s ním deti, ale sú pritom presvedčené, že toto je iba dočasné provizórium, toto nie je ten Princ, ten na ne niekde určite čaká a súčasný partner môže byť vôbec rád, že sa znížili k súžitiu s ním, keď by mohli mať Princa. Čakanie na Princa a nepochybovanie o jeho existencii im dáva istotu rozviesť sa aj v prípade, že majú niekoľko detí s relatívne solídnym manželom. Dôsledkom toho je množstvo detí vyrastajúcich bez otca, pretože Princ sa akosi nedostavil.“

Pre nekompromisnú autorovu rétoriku budeme jeho názory ďalej iba parafrázovať zistením, že občas sa princ predsa len objaví v nepriehliadnuteľnej forme. Typickým príkladom je zámožnejší Arab či postarší Talian v ktorom tak dlho čakajúce Popolušky nakoniec neomylne rozpoznajú atribúty typického Princa. Za neho sa potom urýchlene vydajú, prípadne za ním utečú aj s deťmi, sprevádzané obdivnými poznámkami vzdychajúcich kamarátok „Vydala sa do Talianska“ či „Ona má Araba“, zatiaľčo dotyčná namiesto toho, aby „videla svet“ sedí v zapadnutej talianskej či arabskej dedine po boku niekoho, o ktorého by žiadna z tamojších žien ani len nezakopla.

Môže to však byť aj inak.

„Niekedy je Princom vysoký, tmavovlasý, blazeovaný seladon nudnej povahy, zaujímavý tým, že nič nedokáže, pretože si s osudom do vienka nadelenými vlastnosťami úplne vystačí. Ženy na jeho bezchybný výzor úplne letia a on pochopiteľne nemá záujem zabŕdať do hlbších vzťahov. Podobne ako Talian s Arabom, je aj on pravým opakom Princa, ale keď neskôr od našej milej čakateľky zmizne, neprispeje tým vôbec ku jej precitnutiu. Naopak, ešte ju paradoxne utvrdí v tom, že jej koncepcia čakania na Princa je správna.“

Neviem, do akej miery sa so slovami Josefa Hausmanna môžeme stotožniť, istým však ostáva, že v takýchto prípadoch máva viera v príchod Princa priamo fatálne následky: „V prípade Princov sú ženy úplne nekritické, strácajú zábrany i odhad reality. Kvôli Princom sú nešťastné v manželstve s Neprincom; s Princom sú však nešťastné takisto, pokiaľ si ho vezmu, pretože ich zanedbáva.“

Keď čítame tieto riadky, môžeme si vybaviť ďalšiu scénu, napríklad vo variante známej rozprávky vypožičanej z knihy Suzanne E. Harrilovej „Kde si môj princ?“, v ktorej si Popoluška desať rokov po svadbe s princom kladie zásadné a svojou povahou nie príliš príjemné otázky:

„Má byť azda toto ten život šťastný až do smrti?“, spytuje sa nahlas sama seba. „Všetci si myslia, že áno. Všetci mi to hovoria. Moje nevlastné sestry a macocha mi to pripomínajú skoro vždy, keď sa stretneme. Nikto by ma nepochopil – veď aký mám dôvod, aby som sa cítila nešťastná? Žijem v prepychovom zámku, nemusím sa v ničom obmedzovať. Najdôležitejšie však je, že mám dve nádherné deti a páči sa mi byť matkou. Ale napriek tomu sa cítim byť strašne osamelá, obzvlášť potom, keď som s princom. On vyzerá tak šťastne a je plný nadšenia, stará sa o kráľovstvo a pripravuje sa na deň, kedy sa stane kráľom.“

A po chvíli vo výbuchu plaču v ktorom sa mieša dlhé roky utajená zlosť s ľútosťou zase volá: „Ale ja zo svojho života vôbec nie som nadšená! Naopak, cítim sa prázdna ako pole po žatve, vyprahnutá ako vyschnutý rybník. Princ už vo mne nevzbudzuje vôbec nič, a ja v ňom takisto nie. Očividne nie je mojou spriaznenou dušou, mojim vysnívaným partnerom, ako som si pred svadbou myslela, a ja určite nebudem žiť šťastne až do smrti.“

„Čo sa stalo? Čo je zle? A prečo sa tak hrozne cítim?“


A to je čas, kedy treba nielen vysloviť, ale aj odpovedať na otázky. Stáva sa tak azda preto, pretože si moderná Popoluška vypestovala závislosť na predstave, že všetky problémy sa vyriešia v deň, kedy si po ňu príde princ na bielom koni, aby ju s veľkou slávou požiadal o ruku?

„Moja milá, taký nepríde“, ubezpečuje svoju priateľku autorka listu, ktorá jej na túto dilemu s veľkou dávkou zatrpknutosti na mužov odpovedá. „Nie iba preto, že takých rytierov už niet, ale hlavne, ako sa obávam, ani nikdy nebolo. Nepríde, lebo má dosť od cesty tvoj osud. Veď po svete behá toľko kyprých dedinských dievčat so sviežou pleťou a takým apetítom v bedrách, že anorektické princezné s dlhými a hustými vlasmi, bledé od nedostatku kyslíka a železa sa im nevidia až také atraktívne. A navyše sú také emancipované, že by chceli aj po záchrane ostať nezávislé a slobodné, čo už sa rytierom, samozrejme, nepáči. Na druhej strane sa v živote stáva všeličo, takže možno aj taký rytier pricvála, zoskočí z koňa, naloží drakovi alebo sa vydriape na vysokú vežu, aby princeznú zachránil. No a čo? Veď ži potom s takým! Chrbát pod brnením viac ako mesiac neumytý, neotesané maniere chlapa, ktorý strávil celý život v sedle a s takým sa potom chystaj zostarnúť. Musela by si sa úplne zblázniť – veď to je úplne posledná vec, na ktorej by mužovi záležalo. Jednoducho vie, že ty zostarneš a preto ešte včas od teba ujde s nejakou mladšou. On totiž nezostarne nikdy, to láskavo zober ako fakt a neposmievaj sa mu, keď sa pokúša vtiahnúť svojich štyridsať kíl nadváhy pod rebrá pri pohľade na nejakú dvadsiatku, lebo zatneš do živého a iba urýchliš to, čo napokon aj tak príde.“

Ale deje sa tak naozaj? Skúsme teraz spoločne premýšľať nad dôvodmi, prečo princovia klopú čoraz zriedkavejšie na dvere svojich vyvolených. Začneme asi tým, že v dnešných časoch je aj tá najväčšia výhoda manželstva dostupná bez svadby, deti sa prestali deliť na manželské a iné a legalizovaná manželka nie je potrebná k udržaniu chodu domácnosti. A tak dnešní princovia môžu mať vážne pochybnosti, či im je manželský zväzok vôbec k niečomu potrebný. Obzvlášť, keď sa zdá, že kandidátky na kráľovnú vyžadujú mnoho a pritom nedávajú zase až tak veľa. Vyhradzujú si pre seba privilégiá považované nielen za ženské, ako je hmotné zabezpečenie, istota a podpora, ale aj za typicky mužské – sloboda, samostatnosť a vlastná realizácia. V nadväznosti na to si ťažko zvykajú na cenu, ktorú musia za to zaplatiť spojenú so zodpovednosťou a záväzkami. Nemusia a nechcú žehliť košele, každodenne variť pri sporáku alebo večer opätovať dotyky roztúženého partnera. Ale na druhej strane očakávajú, že práve ich princ vybaví veci okolo inkasa, opraví práčku, daruje vychytenú značkovú kozmetiku („Poznáte z TV reklamy!“) a zakaždým obehne dookola auto, aby im otvoril dvere.

Poniektoré moderné princezné akoby chceli mať všetko okamžite, bez úsilia a vynaloženej námahy. V konaní svojich partnerov nachádzajú početné chyby, samy však do nich často upadajú. Ich predstavy o financiách môžu byť z mužského pohľadu často exotické, keď sa riadia zásadou „Čo je moje, to je moje a čo je tvoje, to sa ešte uvidí“. Žiadajú uznanie pre svoju profesionálnu prácu („Urob deťom niečo na večeru, lebo ja musím dozajtra uzavrieť účtovníctvo pre tamtú firmu“), ale jej finančný výsledok berú ako svoj súkromný príjem, s ktorým naložia podľa vlastného uváženia, zatiaľčo mužove zárobky musia mať všetky pod kontrolou. Podľa devízy „Moje brucho patrí mne“ rozhodujú o čase a vhodnosti tehotenstva, čo je samozrejme správne, lenže nie vždy dávajú mužom na výber: „Je to tak, hovorila som ti, že beriem pilulky už dva roky. Ale zabudla som, že akurát mi ich teraz lekár kázal na chvíľu vysadiť, no a stalo sa. A čo, ty azda nie si rád? Ak nie, tak si poradím aj bez teba, sama ho porodím a vychovám, pokiaľ ťa to neteší.“

Princezné nechcú byť považované len za akési bábiky v mužských erotických hrách, ale ony samotné považujú svojich partnerov skôr za akýsi druh plyšových medvedíkov v životnej veľkosti, ku ktorým sa chcú iba pritúliť: „Taká som z toho smutná“ alebo „Na nič už nemám sily“. Akurát zabúdajú, že kondícia priemerného muža sama osebe vylučuje dva týždne čisto platonických objatí. Také výstupy bolo možné robiť kedysi hádam iba otcovi, ktorý musel stoicky znášať, aj keď sa k nemu dospievajúca dcéra vo veku a rozpuku Lolity pritúlila ráno v posteli („Oci, bojím sa, mala som taký zlý sen“), ale - prosím pekne - ocko je v živote len jeden a iný muž, s ktorým sa mladá slečna v dospelosti zoznámi, predsa len slúži ku čomusi inému.

Citový nátlak žien spočívajúci v nadmerných očakávaniach tendenčne živených médiami nie je azda výtvorom zlomyseľnej mužskej obrazotvornosti, ale z pohľadu kombinujúceho ženské videnie s profesionalitou sa stal aj kvalifikovaným predmetom psychologického výskumu. Jedna zo známych psychoterapeutiek k tomu dodáva:

“Podľa toho, čo si prečítame v ženských týždenníkoch očakávame, že nám partner pripraví niekoľko vyvrcholení na želanie, nájde bod G a všetky ďalšie možné body, vzbudí v nás doteraz neznáme vášne, ale pritom sa nemienime ani v najmenšom správať zvodne, keďže sa domnievame, že akákoľvek erotická provokácia znižuje ženu na úroveň obyčajnej samičky. Bez falošnej hanblivosti pritom servírujeme partnerovi svoje telesné nedostatky, pretože pokiaľ miluje, nás musí akceptovať vcelku.“

Niečím podobný je aj prípad, ak muž deklaruje, ako veľmi sa mu páčia partnerkine dlhé vlasy. V nezanedbateľnom počte prípadov sa dáma jeho snov dá potom ostrihať, aby sa ubezpečila, že bude pre nešťastníka atraktívna aj bez nich, prípadne tak urobí preto, lebo ju známa alebo kolegyňa v práci veľmi rýchlo presvedčí, že s krátkym účesom bude oveľa viac „in“.

Súčasné Popolušky trpia tiež akýmsi syndrómom zdedeným z minulosti, aj keď už dávno nepreberajú šošovicu od hrachu. Zastávajú názor, že partneri sú povinní zúčastňovať sa všetkých domácich prác, vrátane (alebo obzvlášť) tých, ktoré nemajú radi ako je umývanie, pranie či výmena posteľných obliečok a potom sa urážajú, ak ich muži vyjadria svoj údiv nad tým, prečo nešli hneď do pneuservisu, keď doma odstavili v garáži auto s prepichnutou pneumatikou: „Ale ja mám také veci robiť? Ty azda žartuješ! Veď vieš, že by som si nedala rady, keď ani neviem kde je autodielňa“.

Takisto chcú, aby im partner rozprával o svojich pracovných záležitostiach, pričom sa pobúrene ohradia voči námietke „Veď aj tak ťa to nezaujíma“, ale už po niekoľkých vetách jeho rozprávania o služobnej ceste, na ktorej hral prvé husle pri náročných jednaniach a podpise zmlúv ho hlasno prerušujú niečím takým, ako „To tam bol s tebou aj Marek? Veď si nehovoril, že sa už vrátil. Počuj, a vieš, že jeho žena má vraj kohosi iného?“

Rytierova azda najťažšia dilema spočíva asi vo výčitke, že by mal tráviť viac času s rodinou a nepracovať po večeroch či víkendoch. Keď sa však rozhodne upustiť od niektorých pracovných záväzkov a prichádzať skoršie domov, hoci aj s nižším príjmami, pani jeho srdca sa znepokojí, keďže toho roku zamýšľali prerobiť drevenicu po starých rodičoch na víkendovú chalupu. A keď sa bráni tvrdením, že predsa nemožno zarobiť viac a pritom pracovať menej, dostane odpoveď, že iní to dokážu a on sám je ponechaný napospas trudnomyseľným úvahám, či je naozaj taký nešikovný alebo závislý od práce, do ktorej uteká pred povinnosťami v dome.

Zmienené príklady sú možno extrapoláciou situácií ku ktorým naozaj dochádza, ale napriek tomu zrejme každému z nás budú čosi dôverne pripomínať. Aj keď to v reálnom živote nebude predsa len také zlé, čo dokazuje aj názor ženy, ktorá sa rozhodla oponovať pisateľke listu, s ktorým sme sa predtým zoznámili :

„Rytieri na bielych koňoch stále existujú, celé ich zástupy sa vydávajú do sveta s každým novým ročníkom narodenia a vždy sú to tí istí, starí dobrí gavalieri, s ktorými sa oplatí zostarnúť. Tie kypré devy zo susedného gazdovstva ich vôbec nezaujímajú, ale sú na život a na smrť oddaní svojim bledým a vychudnutým kráľovnám, chystajú im ráno kávu do postele a dokážu skladať ohromné komplimenty, keďže vedia, že to ich dámam prináša mnoho radosti. Pozorne počúvajú, keď je to potrebné a otvárajú náruč, aby pani ich srdca nemyslela stále iba na to, čo pripraví zajtra na obed alebo či má dieťa nachystané čisté šaty do školy. V sobotu berú ukričané kráľovčatá do parku, aby si ich matka mohla pokojne poležať vo vani v aromatickom kúpeli a pokiaľ aj niektorí vťahujú brucho pri pohľade na nejakú dvadsiatku, tak sa tie dievčiny môžu len so žiarlivosťou pozerať na rytiera, kráčajúceho istým krokom po boku dámy.“

A tým sa dostávame do zvláštnej situácie, ktorá je opakom tej úvodnej, ak si predstavíme princezné, ktorá sa rozhodli márne nečakať pri okne komnaty vo vysokej veži zámku, ale samy vyhľadať vhodného a celoživotného partnera. V rozprávkach je však putovanie za láskou takmer výlučne mužskou záležitosťou. Statoční rytieri chcú získať ženu, zvyčajne najkrajšiu, najdokonalejšiu alebo najnedostupnejšiu na svete, žijúcu takmer na hraniciach pozemského. Zvyčajne o nej vedia iba z rozprávania alebo obrazu, ale viera v ňu je natoľko silná, že im umožní prekonať všetky prekážky, ktoré sa pri ich putovaní pritrafia. Pôvod týchto krásavíc je tajomný a často nevysvetliteľný – jedna je z citróna, druhá z rosy počatá, tretia z deviatich matiek splodená, ďalšia zase nemá na celom širom svete páru. Koho by však ale mali vyhľadávať princezné, či emancipované Popolušky nie je z rozprávok vôbec známe.

Isté je len to, že investovať dôveru do vhodných kandidátov na otcov nie je vôbec ľahkou úlohou, ako hovorí jedna z mnohých Popolušiek: „Všade vytrubujú o ženách, ktoré sa chcú vzdelávať, robiť kariéru a nechcú mať deti. Ja bývam v malom meste, prednedávnom som ukončila univerzitu, mám dobrú a zaujímavú prácu a mnoho času. Ale chcela by som mať dieťa! Veľmi! Vlastne nad ničím iným v poslednom čase ani nepremýšľam. Ale čo mám spraviť? Mám vybehnúť na ulicu a vykrikovať to?. Nechcem už počuť od žiadnych známych: „Nájdi si už konečne niekoho a urob si s ním jednoducho dieťa“. A vám, milí rodičia, odkazujem, že to práve kvôli vám sa moje tridsiate narodeniny stali obsesiou, akoby po nich ma podľa vás už nič dobrého nečakalo a doteraz prežitých 29 rokov bolo jednoducho strateným časom, rokmi, ktoré som premárnila, pretože ešte stále nemám manžela, ani deti.“

A tak sa teda ženy predsa len chcú vydávať – napokon sú na to vychovávané. Už ako malé dievčatá kreslia na stránkach linajkového zošita svadobné šaty so závojom, pričom nezabudnú ani na rukavičky kyticu. Čakajú na rozprávkovú svadbu, po ktorej prídu deti a život v rodine, akurát, že vo veku, kedy by k tomu mohlo dôjsť, nenachádzajú svojho vysnívaného princa. Dvadsaťročná slečna už vie, že by bolo dobre vydať sa, ale dvadsaťpäťročnému gavalierovi to ani tak nepríde („Keď si chcem vypiť, nemusím si predsa kupovať krčmu“) a pochybností o potrebe manželstva sa nezbaví ani do päťdesiatky. Pravda, netýka sa to všetkých: niektorí muži, ktorých pre nedostatok slušných výrazov nazveme tradicionalistami vymáhajúcimi si poslušnosť na lôžku i v dome pevnou rukou sa napríklad ženia pomerne ochotne a bez obáv. Od svadby sa paradoxne odťahujú skôr romantické typy, čo si vážia a milujú ženy, napriek tomu sa však manželského zväzku neponáhľajú.

A tak by sa moderná Popoluška nemala rozpakovať svojmu princovi pomôcť, alebo si ho dokonca sama vyhľadať a nečakať na jeho príchod, hoci „lov na muža“ asi nepatrí medzi spoločensky konvenčné postupy. Emancipovaná mladá žena by sa podľa súčasne panujúcich názorov nemala priznávať ku túžbe po manželstve, keďže: Po prvé – pokiaľ vôbec za niečo stojí, musia za ňou nápadníci prichádzať aj sami, po druhé – formalizovanie trvalého zväzku je – nielen podľa feministiek - prežitkom a konečne po tretie – kto vlastne povedal, že žena musí žiť akurát s mužom? Môže žiť sama a porodiť si dieťa, môže žiť aj s inou ženou a tiež to bude dobré.

Napriek tomu sa miliardy žien v priebehu niekoľkých tisícročí na celom svete vydávali a nachádzali v takom spolužití zmysel. „Pokiaľ to vyjadríme všeobecne, muž je veľmi dobre vymysleným a skonštruovaným doplnkom ženy“, hovorí jeden z popredných psychológov. Žiadna princezná sa teda nemusí vzdávať svojej túžby po mužovi svojho života, ako prvé by však mala v sebe objaviť odvahu sama si to pred sebou priznať. Napriek tomu, že žiaden recept na získanie vysnívaného princa nemôže existovať, treba súčasné Popolušky vystríhať napríklad pred citovou investíciou do ženatých mužov a to aj v prípade, hoci by aj prisahali, že ich manželstvo existuje iba na papieri, ale ho nezrušili s ohľadom na a) deti, b) manželkine zdravotné ťažkosti, c) majetok, d) ľudskú spolupatričnosť e) náboženské presvedčenie f) pokoj v rodine (nepotrebné prečiarknúť). Pokiaľ Popoluške ide o trvalý vzťah a nie o románik, mala by z celej sily utekať, pokiaľ je čas: zadaní muži majú svoj šarm a kým sa zorientuje, strávi najlepšie roky života v zajatí nikdy nesplnených sľubov, „tá tretia“, ktorá nedokáže odísť. A pokiaľ by sa aj milovaný rozviedol, najčastejšie to je nebude kvôli nej, ale pre nový objav v podobe dámy, ktorá si hneď na začiatku položí tvrdé podmienky.

Psychológia i zdravý rozum radí, že Popoluška by tiež mala zďaleka obchádzať mužov po viacnásobnom manželstve (obzvlášť ak majú viac ako dve deti s rôznymi ženami), ako aj tých, ktorí napriek štyridsiatke ženatí neboli (hlavne ak je matka najdôležitejšia v ich živote). Podobne tak sa musí vystríhať pijanov („Nechá to po svadbe“), grobianov („Je taký drsný typ“), skupáňov („Aspoň dohliadne na rodinnú kasu“), hlupákov („Však sa pri mne rozvinie“) ako aj sexuálne chladných („Jednoducho je nesmelý“). Ak aj pominieme bokom skutočnosť, že uvedené typy gavalierov by sotva mohli byť hrdinami rozprávkového príbehu, ktorý by sme radi čítali či dokonca sami zažili, ostáva to najviac dôležité ponaučenie – Popoluška usiluje o muža svojich snov a nie o zruinovanie vlastného života.

Obraz vysnívaného princa je hlboko zakotvený v ženskej duši a ako nás poučí psychoanalýza, tento ideál môže nadväzovať na obraz reálneho otca alebo takého, ktorého nikdy nebolo. Princ môže byť aj replikou niekdajšieho, vysnívaného, ale nedosiahnuteľného muža, ako bol napríklad o desať rokov starší brat spolužiačky z triedy, učiteľ alebo niekto, kto sa usmieva z televíznej obrazovky a preslávil sa tým, že je slávny. Popoluška môže snívať o princovi, ktorý je známy, bohatý a mocný, ale súčasne aj citlivý či vyžadujúci jej starostlivosť. Ak sa však k svojmu ideálu príliš pripúta, hrozí jej, že premárni roky túžobným vzdychaním za nedostupným mužom. V inej verzii príbehu má zase pocit, že ho vo svojom živote predsa len stretáva, ale časom sa ukáže, že je síce ako jej ocko citlivý, zato však hypochonder, atraktívny, ako stelesnenie všetkých Popoluškiných túžob, ktorého však nemôže mať nastálo alebo rozochvelý romantik, ktorý sám od seba nevie ani prepchať výlevku a treba ho o všetko požiadať.

Popoluškin kandidát na princa nemusí byť dokonalý, veď pokiaľ chce manžela, potrebuje skutočného muža a nie exponát do kráľovského salónu. Preto je hľadanie vysnívaného muža a ženy odjakživa umením múdrych kompromisov: medzi realitou a túžbami, medzi snami i obavami, medzi láskou a rozumom, medzi rytierom na bielom koni a princeznou z rannej rosy počatej, ktorí budú žiť v šťastnom príbehu, tak ako to už býva v rozprávkach.

Miloš Jesenský

Autorove stránky:
http://www.jesensky.sk/












pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (19) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
čakanie na princaamalka107.May:01:14
povinné čítanie :)jankar02.May:03:27

čitateľov: 12966   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1480)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy