?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


MODROFÚZ A JEHO ŽENY
@ eseje     1.4. 08, 07:17

„Povedz, dada, prečo Gilles de Rais zabil toľko detičiek?“, opýtala sa malá Angelika.

„Bol posadnutý zlým duchom, dušička. Gilles de Rais, ozrutný ľudožrút z Machecoulu, chcel byť najmocnejším pánom svojich čias. Mal vo svojom zámku samé krivule, fľaštičky a hrnce plné červených tekutín a strašidelných výparov. Diabol si žiadal srdce obetovaného dieťaťa. Tak sa začali tie zločiny a matky celé bez seba ukazovali prstom na čiernu machecoulskú vežu okolo ktorej krúžili havrany.“

„Všetky ich zožral?“, opýtala sa roztraseným hlasom Angelikina mladšia sestra.

„Všetky nie, to nevládal“, povedala jej na to pestúnka. Sklonená nad kotlíkom, v ktorom sa pomaly varila slanina s kapustou chvíľu bez slova miešala polievku.

„Robil aj horšie veci“, pokračovala rozprávačka s rozhorčením v hlase. Vtedy zasiahol starý Guillaume, ktorý sedel v kúte pri peci a krájal si zošúľaný tabak. Zahundral do ožltnutej brady:

„Čušte, pochabá! Ja som vojak, ale pri tých vašich táraninách mi až srdce sťahuje.“
Namosúrená pestúnka položila hrnce na stôl: „Veď hej“, pokračovala. „Nechodila som bohviekoľko do škôl, ale zato viem rozoznať rozprávku pred spaním od príbehu z dávnych čias. Gilles de Rais naozaj žil. Možno sa jeho duša ešte túla po okolí Machecoulu, ale telo už dávno spráchnivelo v tejto zemi. Preto sa o ňom nemá rozprávať len tak ako o vílach a trpaslíkoch, čo sa prechádzajú okolo veľkých skál v poli.“

Zanechajme teraz rozhorčenú pestúnku malých dcér baróna de Sancé, aby nadávala do neokrôchaných vojačiskov a diablových paskudníkov starému vojenskému vyslúžilcovi, ktorý halapartňu používal už iba na to, aby ňou v jeseni ráňal orechy a povedzme, že sa práve takto začínal život Angeliky de Monteloup, v znamení ozrutných strašidiel, ľudožrútov a žoldnierov. Budúca markíza du Plessis de Belliére si obľúbila mnohé zo strašidelných a čarovných príbehov rodného kraja. Jeden z nich, ako ukazuje úvodná parafráza prvej kapitoly slávnej románovej série Anne a Serge Golonovcov, patril aj zlovestnej legende o ukrutnom Modrofúzovi: „Gilles de Rais páchal také strašné veci, že okrem Poitou sa ani jeden kraj nemôže pochváliť takým veľkým zloduchom. A keď umrel, súdený a odsúdený v Nantes, no bijúci sa v prsia za svoje hriechy a odprosujúci Boha, obliekli sa matky, ktorým zožral deti, do smútku.“

Vo filmovom spracovaní príbehov anjelskej markízy túto epizódu nenájdeme a niet divu, keďže v roku 1645, kedy uplynuli od Modrofúzovej smrti viac dve storočia mala románová Angelika sotva osem rokov, zatiaľčo ju v podaní nezabudnuteľnej Michéle Mercierovej poznáme už ako dospelú a predovšetkým okúzľújúcu dámu. Ach, Angelika, markíza anjelov! Hrdá, krásna, niekedy nahá, teda takmer nahá: žena v jednej chvíli sa vzdávajúca i unikajúca, o ktorej Henry Jean Servat za všetkých dospievajúcich chlapcov vyvaľujúcich oči na košieľku priesvitnú tak akurát, aby vzbudzovala túžbu i prekliatie súčasne, napísal:

„So svojimi vlhkými perami, ktoré sa zachvievali túžbou, mi pootvorila dvere do sveta divov, sveta koní z Camargue, ponurých hradov a opálených krásavcov vo vyšívaných vestách. Nech už sme to brali akokoľvek, bolo to erotické i komické, tá belizeň prehodená cez kreslá v štýle Ľudovíta XIV. Hrdinka tých piatich filmov, ktorých štýl bol omnoho lahodnejší ako učené diskusie, ktoré tak obľubovali katolícke noviny, hrala zamatom svojej pokožky a jej dobrodružstvá ma nevýslovne bavili. Slečna Michéle Mercierová dávala svoju krásu so všetkými pôvabmi takmer napospas, skvele sa prevtelila do svojej úlohy a zasiahla naše srdce. Zovrela aj to moje, ako keď sa pokrčí papier. Túžil som stať sa jej gavalierom a zbiť alebo vyzvať na súboj každého, kto by ju robil nešťastnou či doháňal k slzám.“

Odvtedy už uplynuli roky. Dodnes si spomínam na výstražnú hviezdu žiariacu v pravom dolnom rohu obrazovky, ktorou socialistická televízia upozorňovala rodičov na nevhodnosť filmu pre nedospelé oči zábermi do výstrihu marquise des Anges, čím nám boli odopreté všetky tie dobrodružstvá odohrávajúce sa na súši i na palubách galér, v prepychových komnatách s tajnými východmi za drahocennými gobelínmi, v uličkách, parkoch, nádvoriach, väzeniach, stokách i katakombách, obývaných intrigánmi v čipkovaných golieroch, konkubínami s necudne rozhalenými dekoltmi, ako aj zlodejmi, otrokmi a alchymistami, všetkými tými mušketiermi, berberskými korzármi a všemožnými fičúrmi v nablýskaných uniformách pridŕžajúcich si pri nose navoňanú vreckovku.

S pocitom, že prekračujeme všetky pekelné tabu sme sa s bratom striedali pri kľúčovej dierke obývačkových dverí v snahe aspoň na okamih nahliadnúť v protiľahlej televíznej obrazovke do tajomstiev háremu, aby sme si potvrdili fantázie o bazénoch s priezračnou vodou, spievajúcich kráskach a ich priehľadných odevoch vo filme „Angelika a sultán“. A pokiaľ si dobre spomínam, práve takto som prvýkrát videl scénu, v ktorej hrdej markíze pohrozia, že ju hodia do podpalubia napospas galejníkom. „Bolo to ešte horšie, ako som si predstavovala“, dočítal som sa o tom po rokoch v spomienkovej knihe Michéle Mercierovej. „Vrhla sa na mňa skupina štatistov so vzhľadom kriminálnikov a so špinavými rukami. Roztrhali mi šaty, dotýkali sa ma všade a správali sa ako divosi.“

Ku podivu hoci bola táto pastva pre oči nešťastníkov sediacich v laviciach základnej školy odopretá, romány nikto nestrážil a tak predo mnou neostalo ukryté žiadne z tajomstiev madame du Plessis de Belliére. Knihy som si požičiaval od svojich starších sesterníc, ktoré ich zase mali z obecnej knižnice – pamätám si, ako sa jednu z nich hanbili vrátiť, pretože na ňu prevrhli pohár zaváranej cvikle, keď sa raz kvákali za vlasy a šťava potom spomedzi stránok odkvapkávala ako krv akoby zväzok práve vytiahli z regálov Modrofúzovej trinástej komnaty.

Ale vráťme sa k nášmu problému konštatovaním, že napriek výhradám Angelikinej pestúnky a vžitému názoru, rozprávka o Modrofúzovi súvisí iba pramálo so zločinmi Gillesa de Rais, niekdajšieho maršala francúzskeho kráľa Karola VII., za ktoré ho popravili pod nanteskými mostmi 26. októbra 1440. Jeho motivácia i vina predstavuje pre dnešného historika sotva riešiteľný rébus – hovoríme totiž aj o mužovi, ktorý po dva roky verne sprevádzal Johanku z Arku a ako jej najbližší spolubojovník a ochranca sa natrvalo zapísal do dejín „orleánskeho mystéria“. Zdá sa, že si história pohráva s protirečivým obrazom maršalovho života ako obzvlášť zamotaným paradoxom: zatiaľčo sa proces rehabilitácie Panny Orleánskej začal až štvrťstoročie po jej upálení, v Modrofúzovom prípade už dva roky po jeho exekúcii vystavil kráľ rehabilitačný dekrét, podľa ktorého bol „menovaný Gilles, bezprávne, bez riadneho súdneho konania odsúdený a popravený“. Zvláštny je napokon aj fakt, že maršalove ostatky boli uložené v železnej rakve v krypte kostola karmelitánov v Nantes a na mieste, kde kat slučkou na šibenici ukončil jeho život postavila Raisova dcéra pomník, pri ktorom sa schádzali matky k modlitbe za dostatok mlieka pre dojčenie svojich detí.

S prihliadnutím na tieto skutočnosti nebudeme teda pátrať po jeho vine spoločne s francúzskym antikvárom M. Lacroixom, ktorý ako prvý publikoval sumár dokumentov vzťahujúcich sa k Raisovmu súdu o to viac, že pri čítaní zápisníc – či už skutočného alebo na politickú objednávku fingovaného procesu – sa aj súčasnému bádateľovi zovrie srdce úzkosťou nad výčinmi ešte desivejšími od zločinov „krvavej grófky“ Alžbety Báthoryovej. Skutočný Modrofúzov príbeh spája s klasickou rozprávkou azda už iba príbeh o domnelej farbe brady podľa opisu šľachticovej tváre, o ktorej sa môžeme dočítať:

„V prvom okamihu by si nikto nepomyslel, akú má pán de Rais zlostnú a ukrutnú povahu. Naopak, jeho vzhľad svedčil skôr o tom, že je pokojným, možno iba trochu bledým a melanchóliou naplneným človekom. Vlasy a fúzy mal svetlohnedej farby, bradu zase pristrihnutú do špicata. Tá sa na žiadnu inú nepodobala, bola čierna, ale pri určitom svetle sa akoby namodro leskla a preto ho časom začali prezývať Modrofúzom, teda menom spájajúcim ho so známou rozprávkou, ktorej príbeh v čase jeho procesu prešiel takou desivou premenou. Ale pri bližšom pohľade do tváre Gillesa de Raisa bolo možné zbadať úzke zomknuté pery, nervózne sa chvejúce líca a obočie, spod ktorého zlovestný pohľad očí vyvolával podivný a desivý pocit vyžarujúci z tohto muža. Podchvíľou ceril zuby ako nejaké divé zviera pripravené do útoku, a vtedy sa jeho líca zdali vpadnuté, akoby prilepené k čeľustiam. Čas od času mu oči znehybneli s rozšírenými zrenicami, kedy sa v nich akoby začínali chvieť tmavé plamene. V takých chvíľach sa jeho pokožka stávala mŕtvolne sivou, čelo nad nosom pokrývalo hlbokými vráskami a brada sa zdala byť odpudzujúcou, keď dostala svoj modrý odtieň.“

Emóciami podfarbený opis, ktorý sme citovali podľa „Knihy vlkolakov“ Sabine Baring-Gouldovej má k objektívnemu konštatovaniu ďaleko, podobne ako aj mnohé prvky hrôzostrašnej legendy, ktorá okolo záhadného pána machecoulského hradu vznikla. Keďže to presahuje naše zámery, nebudeme teda spolu so Solomonom Reinachom pátrať, či sa maršal naozaj dopustil všetkých tých ohavností, za ktoré ho popravili, či k jeho záhube viedli spletité politické intrigy alebo bohatstvo, aké mu mnohí závideli. Uspokojíme sa so záverom Anatole Franca zastávajúceho názor, že nič v jeho živote sa nepodobá tomu, čo nachádzame v živote Modrofúzovom: „To stačí, aby sme ich nezamieňali a aby sme ani jedného, ani druhého nepokladali za jednu a tú istú osobu.“

Francúzsky spisovateľ Charles Perrault urobil Modrofúza hlavnou postavou jedného z príbehov vydaných v roku 1697 pod spoločným názvom „Rozprávky pani Husy“, ktoré okrem bohatej symboliky prekvapia realistickým, dokonca až krutým tónom. Tak sa k čitateľom dostal aj akoby prvý životopis šľachtica pochybne presláveného tým, že postupne požiadal o ruku sedmoro žien, aby sa neskôr pre svoje činy stal až démonickým stelesnením brutality. Bolo to však naozaj tak?

„Už oddávna som zdieľal podozrenie, že Modrofúz sa stal obeťou osudovej hry“, píše vo svojej poviedke „Sedem žien Modrofúzových“ spomínaný Anatole France. „Všetky okolnosti jeho života, ako som sa s nimi z rozprávania oboznamoval, ani zďaleka neuspokojovali môjho ducha a neukájali potrebu logiky a jasnosti, ktorá ma ustavične zožiera. Keď som o tom uvažoval, nachádzal som v jeho živote neprekonateľné rozpory. Až priveľmi sa mi vnucovala viera v krutosť tohto človeka, než aby som o nej nepochyboval.“

Neostalo len pri dojme – slávny francúzsky románopisec sa neuspokojil iba s tušením, vychádzajúcom z dôkladnej znalosti ľudskej povahy, ale podnikol aj vlastné pátranie: „Objavil som u istého kamenára v Saint-Jean-des-Bois rozličné papiere týkajúce sa Modrofúza; okrem iného knihu výdavkov a nepodpísanú žalobu na jeho vrahov, ktorá sa, neviem prečo, nikdy neprejednávala. Tieto dokumenty ma utvrdili v predstave, že to bol poriadny a nešťastný človek a že jeho pamiatku zneuctili mrzké ohováračky. Odvtedy som si pokladal za povinnosť pravdivo opísať jeho príbeh, hoci som si nerobil nijaké ilúzie o úspechu takéhoto podujatia. Viem, že tento pokus o rehabilitáciu je odsúdený na mlčanie a zabudnutie. Čo zmôže chladná a holá pravda proti iskrivému čaru lži?“

Či už tomu veríme alebo nie, podľa autora „Siedmych žien Modrofúzových“ sídlil v polovici 17. storočia na pozemkoch medzi Compiegne a Pierrefonds majetný gróf Bernard de Montragoux, ktorého predkovia po celé stáročia zastávali najvýznamnejšie funkcie v kráľovstve. Býval na hrade postavenom v 13. storočí, v stredovekej pevnosti niekoľkokrát prestavanej, napriek tomu naďalej pochmúrneho výzoru, s múrmi a cimburiami poznačenými nielen ničivým zubom času, ale aj mínermi kardinála Richelieua, ktorý prikázal strhnúť bašty počas nepokojov za čias Ľudovíta XIII. Naproti tomu interiér bol predsa len o čosi prívetivejší: na prízemí sa nachádzala veľká galéria plná reliéfov, starožitností a umeleckých diel a na jej konci zase miestnosť nazývaná v rozprávke Charlesa Perraulta jednoducho „izbou“. Anatole France dodáva, že ju volali aj „Izbicou nešťastných princezien“, keďže ju istý florentský maliar vyzdobil freskami znázorňujúcimi mytologické osudy Dirké, neblahej hrdinky z príbehu o Amfíonovi a Zéthovi, ktorú za trest priviazali ku rohom divého býka, ďalej Niobé, manželky thébskeho kráľa Amfíona, meniacej sa na kameň od žiaľu za dcérami usmrtenými lukom bohyne Artemis a aténskej princezny Prokridy, omylom preklatej oštepom svojho manžela Kefala: „Postavy boli ako živé a porfýrové dlaždice, ktorými bola izba vydláždená, akoby boli sfarbené krvou tých nešťastných žien. Jedny dvere izby viedli do hradnej priekopy, v ktorej už nebola voda.“

Ten istý autor podáva tiež vierohodný obraz toho, čo spôsobilo už za Modrofúzovho života iba málo podložené chýry o farbe jeho brady: „Pán de Montragoux nenosil končistú bradu ako jeho dedo na dvore kráľa Henricha II.; ani vejárovitú ako jeho praded, ktorý padol v bitke pri Marignane. Mal ako pán de Turenne iba fúziky a mušku; líca boli akoby modré; ale nech sa hovorilo čokoľvek, dobrého pána to nijak nešpatilo a nikomu preto nenaháňal strach. Vyzeral o to mužnejšie, a ak sa niekedy tváril trochu divoko, ženy ho preto neznenávideli.“

Faktom však ostáva, že so statným šľachticom dámy predsa len nekoketovali tak, ako by bolo pri jeho stave a bohatstve obvyklé. Príčina nespočívala v báchorkach o farbe brady, ale v jeho plachosti. „Dámy ho ukrutne lákali a predsa mal z nich neprekonateľný strach“, uvádza veci na pravú mieru Anatole France. „Obával sa ich práve tak, ako ich miloval. V tom je pôvod a prvotná príčina všetkých jeho nepríjemností. Plachosť mu zapríčiňovala kadejaké mrzutosti a najmä mu bránila počestne sa stýkať so skromnými a zdržanlivými ženami, takže bezmocne upadal do krážov najsmelších a najbezočivejších. A to bolo najväčším nešťastím jeho života.“

Ako áno, ako nie, pánovi de Montragoux sa predsa len podarilo po rokoch márneho úsilia dostatočne zblížiť a požiadať o ruku istú slečnu Colette Passageovú – pre poriadok dodajme, že táto svojrázna madamoseille sa iba krátko predtým usadila neďaleko jeho panstva, keď si našetrila na skromné živobytie tým, že sa chodila po kráľovstve predvádzať s tancujúcim medveďom. „Pán ju miloval, ako najlepšie vedel a vládal“, dopresňuje zasvätený informátor v našom pátraní. „A treba priznať, že bola dosť pôvabná, lebo bola statná, mala bujné poprsie a pleť ešte dosť sviežu, hoci ošľahanú od čerstvého vzduchu.“

Mladomanželka bola spočiaku prekvapená a uveličená vybranými spôsobmi zaľúbeného grófa, avšak už po niekoľkých mesiacoch sa uprostred zlatej klietky vystavanej Modrofúzovou štedrosťou, starostlivosťou a láskou prejavili u nej túlavé topánky. Jedného rána zmizla do polí cez otvorené dvere „izbice nešťastných princezien“ aj so svojim chlpatým spoločníkom a tak opustila výsady domácej panej, aby sa mohla opätovne potulovať s medveďom po celom šírom svete.

Sotva si Bernard de de Montragoux vyliečil zlomené srdce, oženil sa s Jeannou de la Clocheovou, dcérou zástupcu kráľovského sudcu v Compiégne, ktorú poznal na tanečnej slávnosti, aby čoskoro zistil, že sa dostal z dažďa rovno pod odkvap. Aj keď to spočiatku nebolo až také zrejmé, sudcova dcéra mala príliš rada víno a priveľa ho aj pila. Modlikaním i hrozbami sa pokúšal nemilo prekvapený gróf inak pohľadnú manželku od tejto neresti odnaučiť. Keď už nič nepomáhalo, nalial jej do vína dávivý odvar, aby jej ho znechutil. Ona sa však na neho vrhla v domnení, že ju chce otráviť, kričala, nadávala a dávila na nešťastníka kliatby i víno, až kým ju nenapadlo vraziť mu do brucha na tri palce hlboko kuchynský nôž. Modrofúz to všetko nielen prežil, ale Jeanne, ktorá začala dočasne sekať dobrotu aj dobromyseľne odpustil. Možno by to tak aj zostalo, keby nás medzitým písomnosti nájdené v Saint-Jean-des-Bois nepoučili o epilógu Modrofúzovho druhého manželstva:

„Raz zabudli zamknúť dvere od izbice nešťastných princezien a Jeanne de La Clocheová ako zvyčajne potrundžená vošla dnu; keď videla na stene bolesťou skrútené postavy, ktoré mali už vypustiť dušu, pokladala ich za ozajstné ženy, zhrozená vybehla do polí a kričala, že sa stala vražda. Keď počula Modrofúza, ako ju volá a uteká za ňou, hrôzou zmyslov zbavená sa hodila do rybníka a utopila.“

O poldruha mesiaca sa nešťastnou udalosťou skrúšený zemepán oženil bez pompéznych obradov s dcérou svojho správcu Gigonnou Traignelovou. História zaznamenala, že aj keď chodila predtým iba v zaplátanej sukni a drevákoch bola táto osôbka rúčou dievčinou – akurát, že bývalú husiarku ihneď po svadbe príliš opantali lákadlá nového postavenia a neustále snívala o ďalšej nádhere:< i>„Žiadne brokátové šaty sa jej nevideli dosť bohaté, perlové náhrdelníky dosť krásne, rubíny dosť veľké, koče dosť pozlátené, rybníky, lesy a majetky dosť veľké.“ Nakoniec Gigonne premýšľala už len nad tým, ako by sa dostala do Versailles a stala kráľovou milenkou. Keď sa jej to nepodarilo, zožieral ju neúspech natoľko, že z toho nakoniec zomrela.

Zronený Modrofúz, ktorý znova ovdovel, by už nepomýšľal nad ďalším zväzkom, osud však chcel, že si ho za muža vyhliadla vznešená slečna Blanche de Gibeaumexová. Ak okrem štedrých vnadov táto dcéra jazdeckého dôstojníka v niečom vynikala, tak to bola predovšetkým rafinovanosť s akou podvádzala manžela. O konci jej milostných dobrodružstiev, ktoré prispeli k Modrofúzovej nedobrej povesti sa napokon dozvedáme: „Na nešťastie pre ňu síce usilovne klamala muža, ale nebola dosť pozorná pri klamaní milencov, totiž nevedela im zatajiť, že klame jednych s druhými. Istého dňa ju pristihol v izbici nešťastných princezien so šľachticom, ktorého ľúbila, šľachtic, ktorého ľúbila predtým, a ten ju v návale žiarlivosti preklal mečom. O niekoľko hodín našiel nešťastnú dámu mŕtvu hradný sluha a hrôza, ktorú izbica vyvolávala, tým vzrástla.“

Skormútený Bernard de Montragoux z toľkého nešťastia ochorel a keď žiadne lieky na stav jeho mysle a tela nezaberali, odporučili lekári, aby sa zase oženil s nejakou atraktívnou dámou. Zaumienil si teda požiadať o ruku mladú sesternicu Angelu de La Garandineovú, ktorú mu príbuzní radi dali z dôvodu, že bola úplne nemajetná. Prispela k tomu aj nemenej dôležitá skutočnosť, že okrem krásy vošla do všeobecnej známosti jej povesť prostoduchého konania. Modrofúz si teda zobral slečnu de La Garandineovú s úvahou, že ak ho dôvtipná žena klamala, v naivnej nájde istoty svojho manželstva. Opäť sa však vo svojich očakávaniach sklamal – slabomyseľná Angela síce sama od seba nezatúžila po hriechu, ale pre jej nevedomosť ju nebolo ťažké naň nahovoriť. Ako sa uvádza, stačilo jej napríklad povedať „Spravte toto“ alebo „Zavrite oči a užite tento liek“, prípadne ju vystrašiť „Poďte sem, aby vás nezožral vlkolak“ a neskúsená mladomanželka robila po vôli každému, kto od nej chcel to, čo bolo od nej prirodzené chcieť, keďže bola na výzor nadmieru príťažlivá. Modrofúz tým nevýslovne trpel o to viac, že Angela bola vo svojej prostote príliš nevinná, aby mu niečo tajila a často sa mu zverila so slovami: „Pane, spravili mi toto“ či „Cítila som ono“. Keď to už nemohol vydržať, padali občas zauchá a to hradnému pánovi postupne vynieslo chýr nenapraviteľného surovca. „Raz, keď bol pán de Montragoux na slukách, prechádzal cez Guillettes akýsi žobravý mních a zastihol pani Angelu, ako šije sukničku pre bábiku“, stojí o konci piateho Modrofúzovho manželstva na papieroch z archívu v Saint-Jean-des-Bois. „Dobrý rehoľník vybadal, že aká je krásna, taká je hlúpa, a odviezol ju na somárikovi, keď jej nahovoril, že anjel Gabriel ju čaká v lesnej húštine a navlečie jej perlové podväzky. Povráva sa, že ju zožral vlk, lebo ju už nikdy nikto nevidel.“

Dlho trvalo, kým sa Modrofúz s touto ďalšou stratou vyrovnal. Úplne sa mu to podarilo až vtedy, keď sa na susednom panstve zahľade do urodzenej slečny Alix de Pontalcinovej, siroty, ktorú chamtivý tútor pripravil o všetok majetok a chystala sa ku vstup do ženskej rehole. Na naliehanie pána de Montragouxa však dievčina privolila k svadbe a ten bol šťastím celý bez seba už len pri pomyslení na radovánky spoločnej cesty životom. Stalo sa však niečo neuveriteľné: Alix de Pontalcinová sa totiž urputne zdráhala ľahnúť si do manželskej postele a z nevysvetliteľných dôvodov všemožne bránila spojeniu, s ktorým predtým pred oltárom súhlasila. Zbytočné boli všetky prosby, výčitky, slzy i nežnosti pána de Montragoux, k intímnemu spolužitiu nikdy neprivolila, iba sa zatvárala v izbici nešťastných princezien, kde po celé noci sama ako prst ustavične vysedávala. „Keď to už nevedel vydržať, požiadal napokon v Ríme o zrušenie manželstva, ktoré bolo iba návnadou, a docielil to podľa kanonického práva a za krásny dar svätému Otcovi“, informuje nás Anatole France o ďalšom Modrofúzovom kroku. „Ak pán de Montragoux prepustil slečnu de Pontalcinovú s prejavmi úcty, akú sa patrí preukazovať žene, a nezlámal jej na chrbte palicu, bolo to iba preto, že bol veľkodušný, že mal šľachetné srdce a že bol pánom seba ako pánom Guillettes.“ A my na doplnenie dodajme, že si zaumienil nikdy sa viac neoženiť – jeho osud by sa bol zrejme vyvíjal úplne inak, keby svoj sľub bol aj dodržal.

Ako píše Anatole France, o niekoľko rokov po týchto udalostiach sa na susednom hrade Motte-Girone usadila spolu s dospelými deťmi starnúca vdova, madam Sidonie de Lespoisseová. O jej minulosti bolo iba veľmi málo známe a čo sa nevedelo vôbec, bol predovšetkým biedny stav jej pokladnice a zadĺženosť, hoci to pri nákladnom a prepychovom štýle života vôbec tak nevyzeralo. Jej synovia boli v skutočnosti hocikým, len nie dvojicou počestných messieurs – dvadsaťročný Cosme bol dragún a o dva roky starší Pierre mušketier, obaja sa však predovšetkým páčili dámam, vyhrávali v kartách a to bolo - ak bol niekto znalý pomerov v rodine – aj ich jediným živobytím. Pokiaľ ich dve sestry okrem atraktívneho vzhľadu inými prednosťami rozhodne neoplývali, ženská rafinovanosť a vynaliezavosť boli charakteristickými znakmi ich zmýšľania – hoci Anne, prefíkaná ako líška, nemala ďaleko od starej dievky, vyznačovala sa ešte stále neprehliadnuteľnými pôvabmi, predsa len stála v tieni mladšej Jeanne, v ktorej – ako zaznamenal ktorýsi zo svedomitých historikov – sa „pod plášťom neviniatka tajila predčasná znalosť sveta“ a bola ako neodbytným tieňom sprevádzaná rytierom de La Mertus, dobrodruhom so záľubou vo víne a poľovačkách.

Aby sme to skrátili, povedzme, že sa predtým v láske mnohokrát sklamaný pán de Montrogoux zapozeral do mladšej dcéry madame de Lespoisseovej. Zjavne ako jediný z celej spoločnosti nezbadal, ako rytier de la Mertus ustavične obletuje krásavicu Jeanne viac, ako je to spoločensky prípustné a pokiaľ to aj spozoroval, nevidel na tom nič zlé, keďže mu nahovorila, že mali spoločnú dojku.

Zaľúbený Modrofúz požiadal čoskoro Jeanne o ruku a tá privolila so súhlasom matky, ktorá bola s vývinom situácie nanajvýš spokojná. Svadba na hrade Motte-Giron bola priam rozprávková, mladucha v prepychových šatách z francúzskych čipiek oslňujúca a urodzený ženích prešťastný – toho by hádam ani len vo sne nenapadlo, že ihneď po sobáši si úžerníci, ktorí predtým rodine jeho nastávajúcej a jej tajnému milencovi prenajali krásne šaty a drahocenné šperky všetko znovu odviezli do Paríža. Nato sa spoločne usadili na Modrofúzovom panstve, kde mali mladomanželia prežiť prvé týždne spoločného života.

A tu dochádza pri výklade rozmanitých rozprávačov k zásadnému rozporu. Dajme slovo Charlesovi Perraultovi, ktorý tvrdí, že už mesiac po svadbe musel Modrofúz z akéhosi vážneho dôvodu od manželky odcestovať a „že ju prosí, aby sa počas jeho neprítomnosti dobre zabávala. Nech si vraj pozve priateľov, a ak sa im bude páčiť, nech idú spolu na vidiek a nech im vo všetkom urobí po vôli.“ Na základe čítania Perraultovej rozprávky by sme azda mohli dospieť k názoru, že Modrofúz tak urobil, aby mladú ženu vyskúšal a dôvody jeho cesty sú teda nepodstatné. Zatiaľčo nám autor predlohy z roku 1697 podsúva od samého začiatku temný zámer žiarlivého Modrofúza, jeho literárny kolega v roku 1912 v rozpore s tým zachádza až do tragikomických detailov: „Pravda je celkom iná: pán de Montragoux sa odobral do Perche prevziať dedičstvo po bratrancovi d´Outardovi, ktorý padol na poli cti a slávy v boji pri Dunes, zasiahnutý guľou z kanóna, práve keď hral na bubne v kocky.“ Udeľme však znova slovo francúzskemu rozprávkarovi podľa ktorého sa Modrofúz rozlúčil s manželkou pred odchodom na dlhú cestu takto:

„Tu, hľa, sú“, povedal podľa Perraulta urodzený pán de Montragoux, „kľúče od dvoch veľkých siení, tieto sú od zlatého a strieborného náčinia, ktoré často nepoužívame, tieto sú od mojich nedobytných pokladníc so zlatom a striebrom, tieto od skrinky s klenotmi a toto je hlavný kľúč od všetkých obytných miestností. A tu je ešte jeden malý kľúčik od izby na konci veľkej galérie v byte na prízemí. Otvorte si všetko, čo len chcete, choďte si, kam chcete, ale do tejto izby nesmiete vstúpiť. Zakazujem vám to veľmi dôrazne, lebo ak by ste ju predsa otvorili, nič na svete vás nezachráni pred mojím hnevom.“

Prvý z Modrofúzových kronikárov, ako sa zdá, veľmi nekriticky prevzal verziu podarených dám de Lespoisseových, ktorá vznikla až po všetkých tých nešťastných udalostiach, ktoré sa mali na panstve Guillettes odohrať. Podľa Anatole Franca sa totiž pán de Montragoux vo vedomí, že na hrade existuje osudné miesto podmieňujúce nešťastný koniec jeho predchádzajúcich manželstiev vyjadril úplne inak. Ak si spomenieme na povesť komnaty odkiaľ s cirkusovým medveďom ušla do sveta jeho prvá žena Colette Passageová, kde ho mnohokrát podvázala Blanche de Gibeaumexová, pokým ju tam mečom nepreklal jeden z ohrdnutých milencov a celé noci vysedávala Alix de Pontalcinová, zdráhajúca sa zaujať miesto na manželskej posteli, asi nám už nebude pripadať divné, ak pri odchode povedal:

„Nemám čo pred vami, milostivá pani, skrývať, a myslím, že by som vás urazil, keby som vám neodovzdal všetky kľúče od obydlia, ktoré je vaše. Môžete teda vstúpiť do izbičky ako do všetkých izieb tohto bytu; ale ak mi dôverujete, to nespravíte, čím budem jednak ja zaviazaný vám, jednak vy pochopíte, že na onú miestnosť sa viažu moje bolestné predstavy a neblahé predtuchy, ktoré tieto predstavy mimovoľne vyvolávajú v mojej duši. Bol by som nešťastný, keby sa vám prihodilo nešťastie alebo keby som mal upadnúť do vašej nemilosti, a prepáčte mi, milostivá pani, tieto obavy, na šťastie bezdôvodné, ktoré sú iba výsledkom mojej starostlivosti a ostražitej lásky.“

Potom pán de Montragoux pobozkal svoju mladú ženu, nasadol do koča a vydal sa na cestu; nie, aby Jeanne skúšal, ale aby, ako už vieme, prevzal dedičstvo po bratrancovi zabitom guľou z kanóna pri hre v kocky, keďže história býva často banálna.

„Susedky a priateľky nečakali až po ne mladomanželka pošle, lebo horeli netrpezlivosťou prezrieť si všetko Modrofúzovo bohatstvo“, prezrádza tak trochu indiskrétne Charles Perrault. „Kým bol doma, neodvážili sa prísť, lebo modrá brada im naháňala strach. A hneď sa aj pustili prezerať komnaty, izby, šatníky, jedny krajšie a bohatšie ako druhé. Všade bola neslýchaná krása a nádhera a návštevníčky jednostaj všetko vychvaľovali a závideli priateľke, aké má šťastie. Ona sa však pri pohľade na toľké bohatstvo vôbec netešila, lebo už netrpezlivo čakala, kedy pôjde otvoriť izbu v byte na prízemí.“

Mladú pani de Montragouxovú zjavne netešilo vystavovať na obdiv susediek a priateliek všetko to bohatstvo, ktorým ju manžel zahrnul, pretože nemyslela na nič iné, ako len otvoriť dvere do zakázanej komnaty. „Zvedavosť ju poháňala čoraz väčšmi, až napokon nehľadela ani na to, že je neslušné opustiť spoločnosť“, čítame u francúzskeho rozprávkara. „Zostupovala malým skrytým schodišťom s toľkým chvatom, že dva či trikrát si div nezlomila väzy. Keď prišla k dverám izby, na chvíľočku zastala.“ Podľa Perraulta sa pred dverami zháčila preto, že si spomenula na mužov zákaz a rozmýšľala, aké nešťastie by ju mohlo postihnúť ak neposlúchne, podľa inej verzie však iba preto, aby sa poobzerala, či ju predsa len niekto iný nesleduje – za dverami totiž nečakal nikto iný ako rytier de La Merlus.

„Odvtedy, ako sa usadila na hrade Guillettes, schádzala sa s mladým šľachticom v izbičke každý deň, skôr dvakrát ako raz, a nijako ju neomrzeli tieto zábavky, mladej žene tak málo primerané“, dozvedáme sa od Anatole Franca. „Nedá sa pochybovať o povahe stykov medzi Jeanne a rytierom: neboli nevinné. Žiaľ, keby pani de Montragouxová útočila iba na česť svojho manžela, zaiste by si vyslúžila iba opovrhnutie potomstva. Rozumní ľudia by jej odpustili tieto poklesky, príliš sladké, než aby si zaslúžili zavrhnutie; jej chyby by sa im zdali príliš obvyklé, než aby ich zveličovali; a každý by si myslel, že robila to, čo robia iné.“

V zakázanej komnate mladá žena podľa všetkého nestrojila úklady iba o mužovu česť, ale aj život a my máme plné právo vysloviť nie celkom nepravdepodobnú domnienku, že práve tu, v izbici nešťastných princezien, sa Jeanne de Lespoisseová, madam de Montragoux, dohodla s chevalierom de La Merlusom, ako úkladne zavraždia jej manžela.

„Modrofúz sa vrátil z cesty ešte v ten večer. Povedal, že dostal list a v ňom správu, že pokonávka, kvôli ktorej cestoval, sa už priaznivo vybavila“. Charles Perrault v tomto zrejme preháňa, skutočnosťou však ostáva, že sa Modrofúz vrátil predsa len skôr, ako ho očakávali. Ak chcel ženu skorším príchodom prekvapiť, nebolo to zrejme pod vplyvom žiarlivosti a podozrievania, ako preto, že sa s veselou mysľou a dôverčivo ponáhľal k mladomanželke s nedočkavosťou muža počas medových týždňov. A pokým Perrault iba suchopárne konštatuje, ako sa Modrofúzovi „žena tak i onak usilovala prejaviť radosť nad skorým návratom“, France holú vetu rozvíja tvrdením, ako ho„mladá žena privítala s úsmevom na tvári, dala sa vyobjímať, odviesť do manželskej spálne a urobila výbornému manželovi vo všetkom po vôli“, čo dokazuje, aká bola Jeanne de Lespoisseová skvelou herečkou so všestrannými skúsenosťami milenky.

Nakoniec došlo aj na kľúče. Na zväzku chýbal jeden, ten najmenší od zakázanej komnaty, keďže sa podľa rozprávky zafarbil krvou žien, ktoré mal v nej Modrofúz zavraždiť:

„Prečo je na kľúči krv?“
„Neviem“, odvetila úbohá žena, bledá ani smrť.
„Vy teda neviete?“, riekol Modrofúz, „ale ja to viem! Chceli ste do tej izby vôjsť. No dobre, pani, pôjdete tam a zaujmete miesto vedľa tých, ktoré ste tam videli.“

Žena sa s plačom hodila mužovi k nohám a prosila o zľutovanie. Jej zármutok a krása by boli pohli aj kameňom, ale Modrofúz mal srdce tvrdšie ako skala:
„Musíte zomrieť, pani, a to hneď!“

V skutočnosti to však bolo inak. Kľúčik nemusel byť krvavý, aby pán de Montragoux zistil, že ním manželka predsa len otvorila izbicu nešťastných princezien. Po tomto zistení na jeho srdce, ktoré vôbec nebolo z kameňa doľahla veľká ťažoba a svojej žene so smutným úsmevom povedal:

„Drahá moja, vy ste vošli do izbičky. Bodaj by z toho nevzišlo nič mrzutého vám ani mne! Z onej izby sa šíri zlopovestný vplyv, od ktorého som vás chcel uchrániť. Keby ste mu aj vy podľahli, skrušilo by ma to naveky. Odpusťte mi: keď človek miluje, stáva sa poverčivým.“

Vtedy začala Jeanne de Lespoisseová, madam de Montragoux kričať o pomoc: aj keď pre vľúdne slová jej zákonitého manžela, s ktorým sa pomilovala predošlej noci nemala k tomu žiaden dôvod, bol to jasný a vopred dohodnutý signál. V tej chvíli sa totiž rozleteli dvere veľkej almary stojacej v rohu miestnosti, kde dovtedy čakal rytier de La Merlus a s mečom v ruke zaútočil na zaskočeného grófa. Pán de Montragoux však stihol tasiť svoju zbraň a postaviť sa sokovi na odpor, zatiaľčo zhrozená Jeanne utiekla. Na chodbe takmer vrazila do staršej sestry, ktorá nebola na veži, ako uvádza Perrault, pretože v tom čase boli všetky bašty hradu už dávno zrúcané na príkaz kardinála de Richelieu, ale dodávala odvahu bratom, aby pomohli Jeanninmu milencovi. A tak nakoniec dovtedy váhajúci Pierre a Cosma predsa len vyrazili na Modrofúza:

„Zastihli ho, práve keď odzbrojil rytiera de La Merlusa a kľačal na ňom“, popisuje Anatole France posledné chvíle urodzeného pána z Guillottes. „Záludne mu odzadu vrazili meč do tela a pichali ho ešte dlho potom, ako vypustil dušu.“

Modrofúz zomrel bez dedičov a ako uvádzajú papiere objavené francúzskym pisateľom v dome kamenára v Saint-Jean-des-Bois vdova po ňom sa stala jedinou paňou jeho majetkov: „Časť z nich použila na veno sestre Anne, za druhú časť kúpila kapitánsku hodnosť obom bratom a zvyšok na to, aby sa mohla vydať za rytiara de La Merlusa, ktorý, keď zbohatol, stal sa veľmi počestným človekom.“

A tak sa končí pravdivá rozprávka o nešťastnom mužovi, ktorý sa nevedno prečo, len nie pre farbu svojej brady, smutne preslávil pod menom Modrofúz.

Miloš Jesenský


autorove stránky:http://www.jesensky.sk/




pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (1) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
peknekie02.Apr:04:53

čitateľov: 22689   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy