?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Hrozí našej civilizácii kult smrti?
@ eseje     11.2. 08, 21:26

4.
Je život jedného živočíšneho druhu posvätnejšie než životy ostatných tvorov? A na akom základe? Na základe technologickej prevahy človeka nad flórou a faunou? Lenže tu je opäť protirečenie: kresťania nemajú šancu priznávať človeku inú prevahu nad prírodou len technologickú, no súčasne túto prevahu odmietajú, ak ide o rozhodovanie nad ľudským životom. Na jednej strane veria v krutého Boha, ktorý - ako sa to píše v knihe Genezis - daroval človeku planétu, aby si ju podmanil - inak povedané, aby si s ňom robil, čo sa mu len zachce, teda mohol sa žiť z jej plodov a pokladov - a na druhej strane neuznávajú právo človeka (zatiaľ len čiastočne) vládnuť nad životom a smrťou, hoci táto vláda je možná práve preto, lebo človek bol schopný využiť vo svoj prospech to, čo mu táto planéta ponúkla. Na toto bežný kresťan povie: čo je dovolené bohu, nie je dovolené človeku. Prečo? Kto alebo čo je boh? Čo si mám myslieť o takom stvoriteľovi, ktorý na jednej strane stvorí život a na druhej strane svoje stvoriteľské úsilie poprie stvorením smrti? Samozrejme považovať smrť za popieranie života, alebo dokonca za protiklad bytia, môže len zadubenec. Vidieť v smrti inú formu života, alebo aspoň jednu zo stránok bytia, si vyžaduje predsa len inú úroveň myslenia a cítenia. Chcieť však za každú cenu nájsť v tom, čo sme v rámci vžitých interpretačných schém označili za temné a odporné, to svetlé a krásne, zase len svedčí o tom, že pre nás je otázka interpretácie problém oveľa závažnejší, než samotný interpretovaný jav. A tak, namiesto toho, aby sme vstupovali do priamej, nezastretej komunikácie s javmi ako takými, utápame sa v interpretáciách, ktoré nám vnucujú vžité spoločenské témy. Kresťanstvo by sa asi rozpadlo na prach, keby ho pozbavili osvedčeného schematické dualizmu dobré - zlé. Na tomto konštruovanom antagonizme fičí aj hartusenie spoločenstiev na ochranu života. Vodcovia a propagandisti týchto spoločenstiev vedia totiž aj namiesto nás, čo je dobré, vhodné, správne. Naproti týmto, niektorí, vyspelejší zástancovia interrupcií a eutanázie nehovoria o dobre a zle, ale o holom fakte utrpenia a jeho zmierňovania. Nebudú tu vypriadať akúsi lilavo hmlistú patetickú filozofiu o tom, či utrpenie môže byť dobré alebo zlé, pretože budú skôr načúvať želaniam trpiaceho. Pretože, ako kedysi napísal americký spisovateľ Kurt Vonnegut, sú aj veci horšie ako smrť. Mladý, neukojený, neskúsený kresťanský výrastok, ktorý ešte netrpel a ani ešte nezomieral, si, samozrejme, nevie predstaviť, čo je to, čo môže byť horšie ako smrť? Vonnegut však, ktorý si depresií „užil“ habadej a ako americký vojak nemeckého pôvodu prežil bombardovanie Drážďan, azda najväčšiu jednodňovú masakru v dejinách ľudstva, odpovedá: je to život.



5.
Život je to, čo pre mnohých môže byť neznesiteľnejší ako fyzická smrť. Pretože: možno mŕtve telo týrať? V rozsiahlej spoločenskej debate o eutanázii sa vynára otázka, či sa asistovaná samovražda má realizovať iba v prípadoch neznesiteľného fyzického utrpenia. Azda netreba podrobne vysvetľovať, že psychické utrpenie sa neraz vyrovnáva utrpeniu fyzickému. Vôbec množina psychických utrpení môže byť veľmi rozmanitá, bohato štruktúrovaná. Veď do tejto množiny možno zahrnúť aj sociálne utrpenie. Ako má nájsť zmysel života a svoje miesto v spoločnosti človek, ktorý strávil vo väzení dvadsať rokov? Aký dôvod na život má hendikepovaný človek, o ktorého sa nemá kto starať? Kde má nájsť tvorivé motívy svojho života človek, ktorému spoločnosť jednoznačne dáva najavo, že ho v nijakej oblasti nepotrebuje? Kresťanskí ideológovia sa v takýchto prípadoch radi oháňajú logoterapiou rakúskeho psychiatra a neurológa Viktora E. Frankla, ktorý pochodil štyri koncentračné tábory a kľúčovou myšlienkou jeho terapie je, že človek je bytosť hľadajúca zmysel života a že poslaním logoterapie (čiže liečbe zmyslom) je napomáhať tomuto hľadaniu. Frank totiž vychádza z toho, že život má zmysel za akýchkoľvek podmienok. Možno bezočivo, no predsa len dodávam: pre neho! To on si pre seba našiel zmysel, on si ho zdôvodnil, to jemu osobne sa podarilo odvrátiť sa od javov, ktoré by narušili jeho voľbu. Frankl sa nazdáva, že človek by mal nachádzať zmysel svojho života sústredením sa na tri skupiny hodnôt. Prvú skupinu predstavujú tzv. tvorivé hodnoty, druhú zážitkové hodnoty, tretiu postojové hodnoty. Do prvej skupiny patria: práca, umenie, veda. Druhá skupina zahŕňa: vnímanie prírodných krás, umenia, vzťah k inému človeku. Posledná skupina upozorňuje na postojové hodnoty, ktoré by človeka mali viesť k tomu, aby aj v utrpení vedel „vydolovať“ nejaký zmysel. Jedna z postáv románu Procedura od holandského spisovateľa Harryho Mulischa sa hovorí: „Dokonce i když má život smysl, lze trvat na tom, že je nesmyslný, protože jaký smysl má to, že má smysl?“

Utrpenie Frankl rozdeľuje na odstrániteľné a neodstrániteľné. Neodstrániteľné utrpenie vraj často spôsobuje, že človek podľahne zdanlivej nezmyselnosti. Treba uznať, že Frankl sa dostal ďaleko, keď preňho je zmysel života vyriešený! Žiaľ, jeho prázdna, patetická, nič nevraviaca rétorika vypovedá len o povrchnosti, naivite, nedostatočnom reflektovaní bytia. Neviem posúdiť, či Frankl počíta aj s takou skupinou ľudí, ktorí netrpia, žijú v blahobyte, no život im pripadá nezmyselný, pretože nebola im (geneticky) dopriata toľká tvorivosť, aby si vedeli (pre seba) vymyslieť nejaké životodarné motívy. Nečudo, že tento renomovaný psychiater nejde do hĺbky, veď zdeprimovaných chce utešovať výrokom, že život môže byť zmysluplný, aj keď nie je tvorivý. Vysvetlite to niekomu, kto jediný zmysel vidí v tvorivosti, no buď dostatočnou tvorivosťou nedisponuje, alebo ochrnul a onemel a už sa nijako tvorivo nevie prejaviť a jeho jediná tvorivá myšlienka sa upriamuje na samovraždu. Frankl však má naporúdzi ďalšie nehorázne tvrdenia. Je presvedčený, že človek si napriek nepriazni osudu môže zvoliť, aký postoj k utrpeniu zaujme a môže sa tak údajne prebojovať k pozitívnemu postoju a ešte na to byť hrdý a v znášaní utrpenia byť príkladom pre iných ľudí! No povedzte, neznie vám to ako boľševická propaganda o tom, že vo svetlej budúcnosti majú právo na život len ľudia s pozitívnym postojom k životu?


6.
Púšťame sa, priam náhlime sa do násilnej záchrany zničených a zdeprimovaných ľudí, pričom vieme toho primálo nielen o ich vnútornom prežívaní, ale aj o sebe a vôbec o otázkach života a smrti. Nie je jasné, prečo by sme mali tých, ktorí sa rozhodnú pre dobrovoľný odchod z tohto sveta, nasilu zadržiavať, keď je vopred jasné, že im nevieme dať také životné motívy, ktoré by upútali ich pozornosť. Zachraňujeme samovrahov a narkomanov a notorických pijanov a nútime ich vrátiť sa do toho sveta, z ktorého chceli uniknúť. Asi sa nazdávame, že aj na nich môžeme uplatňovať výchovné metódy, ktoré sa osvedčili pri drezúre psov: znovu a znovu namáčať ňufák do mláčky močku.

Kresťania vedia, že svet je slzavé údolie, že je v ňom viac neznesiteľnosti než radosti, napriek tomu budú odmietať slobodné právo na samovraždu a nútiť ženy, ktoré sa necítia byť matkami, aby porodili deti, o ktoré nik nemá záujem. Kresťanstvo je z pohľadu veľkých duchovných tradícií náboženstvo mladé, chaotické, nejasné, nedonosené. Najlepšie to vidno na jeho postoji k životu a smrti. Hoci hlása, že život je dar, potláča právo na sexuálnu slasť. Hoci tára o posmrtnom živote - o ktorom vie veľmi povrchne len to, čo vykradlo z iných duchovných tradícií - smrť považuje za čosi hnusné a temné. Kdeže je v kresťanstve tá vznešenosť a vyspelosť, s akou sa pristupovalo ku smrti napríklad v staroegyptských (Egyptská kniha mŕtvych) a tibetských (Tibetská kniha mŕtvych) duchovných tradíciách? Hoci náboženstvo kresťanov sa snaží o mysticizmus a s úľubou bľaboce o transcendentálnych témach, nie je ničím viac, len primitívnou, syntetickou spotvoreninou predchádzajúcich náboženstiev, o ktorých zničenie sa výdatne postaralo. Kresťanom znovu a znovu treba pripomínať, že zástancami kultu smrti nie sú tí, ktorí sa ku kresťanstvu nehlásia, ale tí, ktorí na každom kroku vystavujú na obdiv onú ukrižovanú mŕtvolu - údajne svojho spasiteľa. Inak zvláštne: vzkriesený Kristus má symbolizovať triumf života nad smrťou, no tento čudesný triumf sa, aj vďaka sakrálnemu umeniu, hlása čo najpresvedčivejším zobrazovaním múk a smrti! Zavše to vyzerá ako reklamná kampaň na sadistické a masochistické výstrelky. Vôbec vraždy a iné chutné krvilačnosti sú asi najvychytenejšími témami Biblie. Asi by som sa teda nemal čudovať frekventovanému používaniu slova vražda v radoch kresťanských ochrancov práva na život.


Jozef Varnusz

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (23) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Htrozí našej civilizácii...sano15.Feb:20:35
Hrozí našej civilizácii kult smrti?Scoorpion11.Feb:22:11

čitateľov: 19457   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy