?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


INÝ ŽIVOT POPOLUŠKY
@ eseje     23.1. 08, 15:28

Nepoznám istú cestu k úspechu, zato však celkom presne viem, čo vedie k neúspechu – snažiť sa každému vyhovieť.
(Platón)

Moje prepustenie z nemocnice prebehlo vcelku bez problémov. Doktor, ktorý mi vystavil papiere pri výstupnej prehliadke do domáceho liečenia bol však po nočnej službe viditeľne podráždený. Náladu mu rozhodne nezlepšilo ani to, že som na chodbe dlho hovoril s jeho mladou sestričkou, v ktorej som spoznal svoju bývalú študentku, ako aj fakt, že som si sám preložil všetky tie údaje z chorobopisu, ktoré mi tam počas vyšetrení jeho kolegovia po latinsky naškriabali. Mal som nejakú tú hodinu času, pokým ma nevyzdvihne známy autom, preto som dlho nepremýšľal a hneď si to namieril priamo do bufetu v prízemí.

Pri pulte som požiadal o zalievanú kávu s dezertom a odniesol si to na plastovej tácke ku stolu vedľa kašľajúceho chlapíka, nadmieru popudeného faktom, že mu lekári zakázali fajčiť. To ma však nemohlo v žiadnom prípade rozhádzať. Pozeral som na pariacu kávu v šálke pred sebou a spokojný s vývojom situácie lyžičkou poklopal na lieskovec tróniaci na vrchu zákusku. „Oriešok kráľovnej Mab“, zamumlal som si pod nos v akomsi detinskom druhu nadšenia a pokračoval v Shakespearovi bez toho, aby som sa trápil nad tým, či ma niekto počuje alebo nie:

„O, then, I see Queen Mab hath been with you.
Her chariot is an empty hazel-nut
Made by the joiner squirrel or old grub,
Time out o' mind the fairies' coachmakers.“


Myslím, že práve tam, medzi chorými a uzdravujúcimi sa ľuďmi, z ktorých boli mnohí oblečení do zopraných svetlomodrých županov opásaných šnúrkami z ovínadiel, ošetrovateľkami a rodinnými príslušníkmi každého veku a pohlavia šúchajúcimi návlekmi po zelenom linoleu, som sa cítil byť po dlhej dobe šťastným a mal hlavu plnú plánov – okrem iného aj preto, že sa diagnóza, ktorou ma predtým strašili lekári nepotvrdila. A tak som sedel, premýšľal, počúval a s veselou mysľou vnímal všetku tú váhu sveta spočívajúcu na mojich ramenách, ako aj na ramenách tých, ktorí sedeli okolo mňa.

Občas sa z reproduktorov ozvala výzva pre lekárov alebo zdravotnícky personál a z chodby doliehal šum ľudí, prechádzajúcich po schodoch hore i dolu, ako aj prenikavý gong výťahov zastavujúcich na prízemí. V jednej chvíli ku mne dorazil zvuk vzrušeného rozhovoru a preto som obrátil hlavu k stolu za ktorým si akási dvojica dala po káve a dobre že nie aj po ústach.

„Ja mám už toho po krk“, povedala žena s výrazom zjavne poznačeným starosťami, zatrpknutím a každodenným stereotypom.

„Ale keď ona povedala...“, namietal muž, ktorý podľa opuchnutej, červenej tváre nebol zrejme až tak úplne triezvy, ale nebolo mu súdené dokončiť vetu, do ktorej mu opäť skočila žena.

„To je úplne jedno“, prehlásila s ťažko skrývaným hnevom. „Ale ja ti naposledy hovorím, že nebudem nikomu robiť Popolušku.

Nie, necítil som sa previnilo. Je pravda, že som oboch nejakú chvíľu pozoroval, ale bolo to lepšie ako obzerať vlastné predlaktia s modrinami po infúziách. Navyše ma téma Popolušky odjakživa zaujímala, keďže táto rozprávka je pre náš život v mnohých ohľadoch charakteristická pričom nemám na mysli práve ten druh romantických hollywoodskych filmov ako je „Moderná Popoluška“ s Jennifer Lopezovou v hlavnej úlohe, alebo „Popoluška“ z rovnomenného románu drsného detektívkara Eda McBaina, ale predovšetkým symbolické aspekty vedúce až ku samotnej podstate rozprávkového príbehu.

„Rozprávka o Popoluške v mnohých čitateľoch vzbudzuje dojem, že možno nájsť dokonalého partnera, princa na bielom koni“, píše americká spisovateľka Susanne Harrillová vo svojej knihe „Enlightening Cinderella“. „Zo symbolického hľadiska ide o predstavu, ktorá reprezentuje túžbu po integrácii vnútorného Ja s Bohom či božským Ja. Jedným zo spôsobov, akým možno v tomto kontexte porozumieť vnútornému Ja, je chápať ho ako celok, zložený z mužskej a ženskej časti. Čím menej sú tieto dve časti integrované, tým menej rozumieme sami sebe a tým viac premietame svoju potrebu naplnenia na ostatných, napríklad na „princa na bielom koni“, či „rytiera v trblietavej zbroji“.

Podľa citovanej autorky iný spôsob analýzy rozprávky o Popoluške zdôrazňuje, že ústrednou témou je hrdinkino (a teda aj naše) hľadanie „vnútornej matky“: „Podľa tejto interpretácie sa Popoluškin otec, odchádzajúci na dlhú obchodnú cestu, pýta svojich piatich dcér, aký darček im má priviezť. Popoluškine nevlastné sestry požiadajú o nákladné dary, Popoluška si však želá vetvičku z liesky. Dostane svoj dar a zasadí vetvičku na hrob svojej matky. Po roky ju kropí svojimi slzami, až z nej vyrastie veľký ker. Ide tu o symbolické znázornenie hojivého procesu, počas ktorého sa Popoluška zmení z trúchliaceho vnútorného dieťaťa opusteného matkou na človeka žijúceho nový život. Na veľmi hlbokej úrovni ide o reprezentáciu procesu, ktorým sa človek naučí poskytovať materskú lásku svojmu ja. Tento typ procesu prežívajú mnohí z nás.

Iní autori vidia zase v rozprávke symbol mystickej svadby duše s duchom, tak dôverne známy rozenkruciánom:

„Popoluškine zlaté, strieborné a drahokamové šaty sú utkané z prečistených síl Slnka, Mesiaca a hviezd a znamenajú tri stupne duchovného vývoja človeka ako aj celého ľudstva“, píše Emil Páleš v štúdii „Šípková Ruženka, Snehulienka a Popoluška ako obrazy mikrokozmických dejov“, načo pokračuje nanajvýš pozoruhodným zistením: „Preberanie šošovice z popola je zase Veľké dielo alchymistov. Znázorňuje prečisťovanie duševných síl - prácu, ktorú dennodenne, roky a desaťročia trpezlivo robíme v našom astrálnom tele- oddeľovanie pravého od nepravého, podstatného od nepodstatného, pominuteľného od trvalého, plodného od neužitočného; triedenie zŕn od pliev, šošovice od popola. Znamená odpútavanie duševných síl od všetkého smrteľného, telesného a vyslobodzovanie duše z hmotných schránok. Tieto dva obrazy - tri misy šošovice a trojo šiat - patria k sebe! Zdanlivo nie, ale v logike obraznosti nadväzujú bezprostredne jeden na druhý. Popoluška si tká svoje šaty preberaním šošovice.“

Napriek zaujímavosti a erudovanosti však tieto výklady nemohli uspokojiť moju zvedavosť. Podnietený časťou rozhovoru, ktorý som si nechtiac vypočul v nemocničnom bufete ma totiž zaujala úplne iná rovina problému a to predovšetkým skutočnosť, do akej miery odráža „syndróm Popolušky“ schopnosť mužov i žien nadväzovať a rozvíjať partnerské vzťahy, prípadne odhaľovať krízy, ktoré v nich nastávajú.

Kniha Susanne Harrilovej začína udalosťami, ktoré sa odohrali až po zaznení rozprávkového zvonca vo francúzskom origináli Charlesa Perraulta z roku 1697. Preto ich nenájdeme ani v staršom, folklórnom podaní z pera Giambattistu Basileho, ani v neskorších verziách bratov Grimmovcov a celej plejády moderných autorov, vrátane divadelných, či filmových scenáristov. Dvadsaťdeväťročná Popoluška práve oslávila desiate výročie svadby a my musíme indiskrétne dodať, že to nebola veselá záležitosť. Rozprávková láska kráľovského páru sa totiž počas prvých rokov manželstva odrazu zmenila. Popoluškina pozornosť bola spočiatku venovaná náročnému sťahovaniu do zámku, pričom si na nové povinnosti a veľkú zodpovednosť (azda s výnimkou vyššieho životného štandardu) zvykala iba veľmi pomaly. Čoskoro ju začala plne zamestnávať aj starostlivosť o deti, takže času nemala naozaj nazvyš. Pravdou však ostáva, že povinnosti – dokonca ani tie kráľovské – nikoho nerozptýlia nastálo a preto Popoluška jedného dňa s úzkosťou položila otázku, aké boli vlastne jej dôvody k sobášu s princom.

„Ak sa zamyslíme nad svojou obľúbenou rozprávkou, môžeme o sebe zistiť mnoho vecí“, vysvetľuje Susanne Harrilová, ktorá na chvíľu preberie štafetu nášho rozprávania. „Po mnoho rokov som nachádzala útechu v kúzelnej viere, zakorenenej v mojom vnútornom dieťati, že vo chvíli, kedy sa okolnosti stanú príliš ťažkými sa objaví krásny princ, postaví ma opäť na nohy a zbaví ma všetkých mojich problémov. Predstavovala som si, že nájdem práve oného jediného človeka na svete, ktorý bol stvorený práve pre mňa, a že spolu budeme šťastne žiť až do smrti. Budeme pevne spojení a náš vzťah bude vyrovnaný, plný dôvery, starostlivosti a bezprostredného porozumenia. Nebude v ňom konfliktov a sklamaní.“

Nie je vám to azda povedomé?

„Pravdu povediac, nedopadlo to tak, ako som si to predstavovala. Keď som dospela a vydala za svojho princa, čoskoro som si uvedomila, že život je o niečom inom.

V nasledujúcom rozprávaní mladej ženy môžeme zase rozpoznať príbeh ďalšej Popolušky a to ešte z čias, kedy sa nestala takou, akou je dnes, ženou, ktorá uchopila osud do vlastných rúk - kráľovnou:

„Bola som dobré dievča. Doma som upratovala a varila. Dali sa očakávať malé náklady a veľké výsledky. Poetická duša v nevábnom balení dokázala uvariť kompletný obed ešte pred svadbou. Sľubné. Bola zo mňa vydatá žena.

Keď som mala rodiť, dostala som kontrakcie každé tri minúty. Pekelne boleli. Naozaj som chcela vystúpiť zo svojho tela a zdalo sa mi, že ďalšiu vlnu bolesti už nevydržím. Už ju nechcem vydržať! Moje fňukanie vyvolávalo na tvárach sestier otrávený úškrn a lekár sa objavil po hodine, aby sa do mňa znechutene pozrel.
S grimasou na tvári mi oznámil, že mám ísť upokojiť svojho muža.
Môj manžel stál na chodbe.
Bol opitý. A hysterický.
Čo je s tebou, miláčik?
Čo si myslel, že mi je? Bála som sa, že neprežijem ďalší nápor bolesti, ktorý vyvolával u všetkých navôkol len otrávený úsmev, a tak som mu povedala - po prvý raz v živote:
Choď do riti! Choď do riti!
Choď do riti!

Nevšímala som si jeho užasnutý pohľad, nevšímala som si nič. Čakala som peklo, ktoré malo prísť.
(A prišlo.)
Keď moja dcéra ležala v perinke vedľa mňa, prvé slová mojej matky boli: Správaj sa pekne k svojmu manželovi. Bol veľmi nešťastný - vraj si k nemu bola hrubá. “


Popolušky iba zriedkavo vzdorujú, väčšinou na seba berú bremeno nikdy sa neponosovať. Sú presvedčené, že keby začali presadzovať v živote svoje vlastné predstavy, ostatní by im v prípade potreby odmietli pomôcť. Snažia sa byť poslušnými, čo najmenej nápadnými dievčatkami a potom nechápu, prečo im nikto za ich skromnosť neďakuje. Obetujú mnoho a domnievajú sa, že iní im budú za to vďační a raz sa im to vráti. To sa však za normálnych okolností nestáva a keď sa dlho nenájde nik, kto by ocenil ich schopnosti, podliehajú vlastnej depresii a vyčerpaniu.

Spomeňme si, čo dostala Popoluška darom od víly na kráľovský bál? Nie úzku sukňu, ale voľnému pohybu nebrániace šaty, ktoré - napriek svojmu prepychovému štýlu – ju v ničom neobmedzovali vo víre radostného tanca s princom. A črievičky, v rôznych verziách rozprávania zlaté, strieborné, či sklenené, napriek tomu však vždy ľahké, vzdušné a pohodlné, „tak akoby samotné tancovali“ bez neistoty vysokých podpätkov, s akými dnes kráča manažérka. Nie je v tom azda jasná symbolika, ako vyplýva z nasledujúcich riadkov Ute Erhardtovej?

„Čím vyššie máme podpätky, tým neistejšia je naša chôdza. Čím užšiu máme sukńu, tým obmedzenejší je náš pohyb. Mnohí si myslia, že žena na vratkých nohách ľahko dosiahne všetko, čo si zaumieni, no v skutočnosti je táto „dráždivá bezmocnosť“ predsa len sebaobmedzovaním.“

Citovaná nemecká autorka a renomovaná psychoterapeutka ponúka opis „redukovaných žien“, ktorý môžeme parafrázovať za použitia našich obľúbených rozprávkových motívov nasledujúcim spôsobom: Popolušky spravidla vystupujú nenápadne a zmierlivo. Ak sa dostanú do konfliktu, nenechajú sa vyviesť z rovnováhy, pretože sa obávajú, že pri dôraznej obrane by pôsobili nežensky a neatraktívne. Keďže potláčajú prirodzené bojové impulzy a rezignujú na odpor, prestanú ich ostatní po čase brať vážne. Bezmocné sa potom utiekajú k ochrane iných, mnohokrát i formou partnerského, či manželského vzťahu, tým to však ani zďaleka nekončí. Svoju budúcnosť vkladajú do rúk fiktívneho princa, o ktorom veľmi často vedia iba veľmi málo, ale napriek tomu mu odstupujú svoje životné šance. U mnohých časom pribudne aj ekonomická závislosť od partnerov, čo spôsobí len ďalší úpadok sebaistoty.

Popoluška teda čoraz viac upadá do hlbokých depresií, ktoré si vypestovala z ustavičného prehnaného podriaďovania sa a z neustáleho strachu pred odmietnutím. Teraz sa už stará iba o to, či všetkým vyhovie, nie je schopná vnímať ani blízkosť, ani pomocnú ruku iného človeka a v nepretržitom strachu, že niečo stratí, nie je schopná tešiť sa z vlastného života. Vyvážený vzťah je ilúziou, závislosť na večne nespokojných rodičoch, svokrovcoch, manželovi, partnerovi, či šéfovi kulminuje. A tak na konci tejto pochmúrnej rozprávky vidíme Popolušku, ktorá nie je schopná sa o čomkoľvek samostatne rozhodnúť, zarobiť si na živobytie, vyplniť poštovú poukážku alebo podať žalobu na súd.

Aby to nekončilo práve takto, musí dôjsť v živote „redukovanej ženy“ k zásadnému obratu. Popoluška musí začať porušovať niektoré pravidlá, aby si mohla začať vytvárať vlastné. Naučí sa klásť jasné požiadavky a dokáže rozhodne povedať „Nie“. Svoju energiu využije na svoje ciele a má k tomu veľké šance, keďže vytrvalosť a huževnatosť patria k ženským cnostiam. Popoluška bude hľadať príčiny, ak má pocit, že niečo nie je v poriadku. Svoje starosti, bolesti alebo obavy nenechá ľahkomyseľne odbiť plytkými rečami tých, ktorí jej navrávajú, že vedia, čo je pre ňu najlepšie. Nenechá sa vyľakať ani tými, ktorí ju chcú zastrašiť pri prvých prejavoch samostatnosti. Ak sa ju niekto snaží odhovoriť, len čo vysloví svoje želanie, radšej vytrvá na svojom a vyrovná sa s následkami, namiesto toho, aby ustúpila.

Alebo podá žiadosť o rozvod, namiesto toho, aby sa rozišla sama so sebou.

Nezriedka sa tak stane i preto, že nanovo objaví svoje túžby.

Ako iste viete, pán doktor, sexualita je hnacím motorom väčšiny ľudských snažení, hovorí ďalšia Popoluška o udalostiach, ktoré predchádzali jej oslobodeniu zo šablóny závislej existencie a ráznym ukončením série rezignácií, ktoré sa u nej začali vydajom a narodením dieťaťa.

Ak preskočím udalosti, ktoré teraz nie sú dôležité, život Popolušky v tomto príbehu nakoniec pokračoval šťastne a to aj napriek rozčarovaniu z predošlého vzťahu, ukončenom po spoločných rokoch s mužom, s ktorým – ako už rozprávkari sľubujú – mala žiť šťastná až do smrti. Možno o tom rozhodli jej túžby, ktoré musela dovtedy potláčať, možno to boli jej sny, vďaka ktorým sa vydala putovať svojím vlastným smerom. V túto chvíľu nie je rozhodujúce, či sa Popoluška stojaca na životnom rázcestí sama rozhodla odísť inam alebo ju na krížnych cestách niekto opustil, dôležité je, či pôjde za volaním srdca smerom, ktorý ju povedie a objaví všetko, o čom nikdy neprestávala snívať. Krátkodobá samota jej pomáha objaviť silu ženy, ktorá sa musí spoľahnúť sama na seba, ako to v slovenských rozprávkach odhalila Dana Podracká: „Muž má koňa, ktorý ho sprevádza, pomáha mu bojovať a odklínať, alebo priateľa. Muž má sprievod. Žena len sama seba, intuíciu a lásku.“

Často sa stane, že keď zomiera vzťah, skončí sa aj sen o láske, ktorý Popoluška snívala ešte keď preberala misu šošovice alebo už ako princezná na zámku. Ako je možné, že nejaký čas potom, ako svoje nádeje ponúkneme niekomu, do koho sa zamilujeme a zistíme, že to ďalej fungovať nemôže, opúšťame nielen toho druhého, ale aj svoje sny? Čím to je, že si ich zabúdame zobrať zo sebou? Ako to, že Popoluška uteká bosými nohami zo zámku a zanecháva zázračné črievičky, v ktorých sa kedysi vznášala v láskou naplnenom tanci, odkopnuté uprostred prázdnej kráľovskej dvorany?

Na príbehoch o láske a „živote šťastnom až do smrti“ nie je nič zlého – ak tomu veríme, nemali by sme nechávať svoje sny o láske pochované pod sklamaním z minulých vzťahov, ako o tom píše v jednej zo svojich kníh Barbara De Angelis: „Vezmite si svoje sny späť. Zdvihnite ich, oprášte ich, posilnite novými znalosťami a znova začnite hľadať. Teraz máte omnoho zreteľnejšiu predstavu o tom, koho hľadáte a čo robiť, až ho nájdete.“

A nie je azda práve toto zmyslom príbehu o Popoluške, aj keď nám už mnohokrát pripadá sentimentálnym? Možno je to naozaj tak. Ale rozprávky už také bývajú, pokiaľ sa nestanú skutočnosťou.

Alebo našim vlastným príbehom.

Miloš Jesenský

Autorova stránka:http://www.jesensky.sk/

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (9) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Popoluška...AHAM24.Jan:06:16
Reč symbolovsekulka24.Jan:02:03
už ked som bola malásaso23.Jan:16:51

čitateľov: 24364   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy