?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


EVA
@ eseje     17.12. 07, 23:42

„Eva sa pozná takto: hľadala srdce a nič iného.“
(Evanjelium Márie Magdalény)

Od súmraku do polnoci chýbalo už len niekoľko hodín do dňa Adama a Evy. Odmietol som pozvanie na firemnú večeru a najedol sa cestou domov v rockovom klube, kde sa barmanka v priliehavom tričku príjemne usmievala, pivo čapovali po rysku a jukebox predstavoval vítané oslobodenie od vianočných kolovrátkových melódií obťažujúcich uši i vkus všade navôkol.

A tak zatiaľčo za oknami vírili snehové vločky, chystal som v kuchyni zemiakový šalát a cez otvorené dvere susednej izby pozeral na dokument, ktorý práve bežal v televízii.

„Začiatok, ozajstný začiatok. Tu bolo to miesto, tu sa začala mytológia“, ubezpečoval z obývačky moderátorov hlas. „Dve miliardy kresťanov, židov a mohamedánov na celom svete sa dozvedajú zo svojich svätých kníh, že si tento kúsok zeme vybral Boh, aby tu vzniklo ľudstvo. Dve veľrieky, Eufrat a Tigris, pomaly plynú, aby splynuli do jednej. Miesto ich stretnutia je zaznačené na každej mape, nevytvárajú však nijakú scenériu. Mĺkve ako stretávajúce sa rieky sú aj husté rady ďatľových paliem lemujúcich brehy, kým slnko a mesiac prechádzajúce ponad suchopárnu púšť odrážajú sa dňom i nocou na pokojných vodách. A práve tu bola kedysi kolíska ľudského rodu, stratený raj, miesto zrodenia prvého ľudského páru Adama a Evy.“

Vo svojich spomienkach sa vraciam do chvíle, kedy som ešte prednedávnom stál vo svätyni chrámu Jána Krstiteľa v Nessebare a pozeral na byzantskú ikonu na ktorej naši biblickí prarodičia so vzrušením v naširoko roztvorených očiach pojedajú jablko hriechu, ktorým prvého muža na svete ponúkla Eva.

Eva, pramatka našich dychtivých tiel a túžob, stelesnená nevinnosť do chvíle, kedy okúsila ovocie zakázaného poznania pod oblohou plnou mladých hviezd, v čase, kedy stromy v rajskej záhrade nehádzali dlhé tiene hriešnosti do našich životov.

Je čas venovať sa osobnej reflexii vyhnania z raja - spomienkam na niektoré z tých dcér Eviných, s ktorými som sa časť života delil o spoločné sny a túžby, pokým sme sa nerozišli opačnými bránami rajskej záhrady. Ostali len predstavy natoľko intenzívne, že ešte aj teraz vstávam uprostred noci opatrne z postele, aby som neprebudil vidinu spiacu po mojom boku alebo sa snažím započuť dych, ktorý som kedysi počul aj inak ako vo svojej predstavivosti.

Zázračná záhrada Eden, pozemský raj vytvorený preto, aby bol stratený.

Stačila chvíľa nepozornosti, aby som sa pri krájaní porezal nožom. Zatiaľčo som ukazovák ľavej ruky oplachoval v drese pod prúdom studenej vody, moderátor pokračoval:

„Úzky pás zelene sa vinie medzi dvoma riekami, keď sa stretávajú, zdravia lenivými vírmi a potom vytvárajú jedinú rieku, ktorá sa rýchlo stráca z dohľadu za palmami.“ Ako sa dozvedám, na sútoku riek Eufrat a Tigris postavili kedysi malý hostinec „Rajská záhrada“, ktorý časom nechali takmer schátrať, hoci jeho honosný názov bol naozaj oprávnený, ak vývesnú tabuľu vezmeme doslova. Neďaleko od neho, oddelená pásom širokého trávnika rastie skupina prastarých stromov nakláňajúcich sa nad riečnu hladinu. Uprostred nich sa nachádza masívny peň, zvyšok po strome neznámeho druhu, ktorí miestni obyvatelia ohradili a uctievajú malými sviečkami. Dvojjazyčný plagát v arabskom a anglickom jazyku hlása, že tu kedysi žil Adam s Evou.

Z tejto scény môžeme mať rozpačitý pocit - práchnivé konáre celkom určite neprinášali žiadne jablká a Adam s Evou nechodili po piesočnatej zemi, keďže sa jej úroveň za posledné tisícročia zdvihla o viac ako šesť metrov a korytá oboch biblických riek zmenili svoj smer. Ale aj tak si toto miesto v Medziriečí získava našu pozornosť, keďže sa tu skutočne niečo začalo. Čosi, čo má význam pre vás, pre mňa a vôbec pre nás všetkých.

Tajomstvo prvej ženy - Evy.

Meno Eva je hebrejského pôvodu, v origináli znelo Havváh, čo znamená „živá“, „životodarná“, „Matka života“ a v tomto zmysle sa dostalo aj do iných jazykov: Eva, Eeva, Ewa, Iwa, Evike, Aoife, Ava, či Jeva. Skrátka - pramatka Eva a nielen to:

„Eva bola prvou ženou a je preto predovšetkým symbolom ženstva“, hovorí Jiří Šimek. „Máme celý rad dôvodov, prečo by sme si mali vážiť ženstvo ako najväčší dar, aký ľudstvo dostalo. Je životodarné a vnáša do ľudského bytia ten najzákladnejší, najpevnejší zmysel. Je zárukou ľudskej pospolitosti a svojou plodnosťou vždy znovu obnovuje ľudský rod. Ženstvo je láskavé, vľúdne a tomu, kto si to zaslúži, aj oddané. Za to si žiada pokoj pre svoju starostlivosť, ochranu, ako aj oddanosť toho druhého. Pokiaľ sa toho dočká, vzniká láska ako najväčší poklad, ktorý snáď iba ženstvo dokáže oceniť a kultivovať.“

Pokiaľ chceme hovoriť o zrodení Evy ako symbole ženstva, nemôžeme vynechať úvod tohto najstaršieho príbehu, ktorý si spájame s predstavou Stvoriteľa hnetúceho v podobe bradatého starca muža menom Adam, načo ho usadil v rajskej záhrade, aby ju strážil a opatroval. Rástlo v nej množstvo na chuť krásnych stromov a užitočných svojim ovocím. Stvoriteľ dovolil Adamovi jesť všetko ovocie s výnimkou plodov „stromu dobra a zla“, ku ktorému sa pod trestom smrti nesmel priblížiť. Keďže sa Adam napriek nádhere raja cítil osamelý, zoslal naň Stvoriteľ tvrdý spánok, vybral mu rebro a vyformoval z neho ženu. Títo dvaja boli stvorení jeden pre druhého: „Pokiaľ sa Pravda a Láska milujú, musia byť nahé. A keď sú muž a žena nevinní, musia byť nahí“, dočítame sa v apokryfnom Evanjeliu Márie Magdalény. Adam a Eva sú teda úplne nahí, navzájom voči sebe celkom otvorení. Tak to bolo správne, ale už to nebude nikdy tak.

Kvôli hriechu sa prvým ľuďom zamedzuje prístup ku stromu života. Musia navždy opustiť záhradu. Musia si vystačiť sami, odlúčení od Boha, ešte živí, no iba spolovice - bez neho.

Smrť je už len otázkou času.

Odkiaľ prišlo zlo do tohto nevinného sveta to biblický príbeh neprezrádza. Je však zrejmé, že Boh nesmierne riskoval, keď dal svojmu stvoreniu slobodu voľby. Sloboda je však daná iba tomu, kto vie rozlíšiť dobré od zlého a dokáže sa podľa toho zachovať. Z pocitu nadmernej slobody je človek schopný páchať aj tie najstrašnejšie zločiny a preto je potreba rozoznať dobro a zlo naozaj nevyhnutná. Zhrešil prvý ľudský pár vinou svojej slobody alebo vinou nedokonalého stvorenia? Základom etiky však nie je iba poznania dobra a zla, ale aj vedomé rozhodnutie pre cestu, ktorú človek vo svojom živote nastúpi. Jedným zo základných dôvodov, ktoré mu majú napomôcť pri rozhodovaní je zhodnotenie svojich činov a neodškriepiteľné právo rozhodnúť sa pre dobro, či zlo.

Pokiaľ Adam podľa Evinho príkladu zhrešil, máme veriť tomu, že s nimi zhrešilo celé ľudské pokolenie. My všetci pojedáme hriešne jablká zo zakázaného stromu poznania a z odvekej túžby po slobode. Čo sa vlastne odohralo na úsvite dejín v rajskej záhrade to podľa tradičného výkladu všetci poznáme. Žena neodolá zvodnému ovociu, teda túžbe získať poznanie a to aj napriek jasnému zákazu.

V sofiánskej tradícii je Adamova družka múdrou ženou, ktorej sa dostáva daru ohnivého rozumu od hada, ktorý je zosobnením nepriazne osudu v čase vývoja k vyššiemu životu, ako sa domnieva nadmieru zasvätený znalec gnostického kresťanstva Tau Malachi: „Eva získala poznanie, porozumenie a múdrosť od hada. Odovzdala ich Adamovi. On ich prijal prostredníctvom nej, a tak sa začala cesta zostupu ľudských duší na svet. Poznanie, porozumenie a múdrosť prichádzajú na svet cestou involúcie do materiálnej dimenzie, v ktorej sa formujú a vyvíjajú duše. Keď boli telá pripravené na prijatie ľudských duší, duše do nich vstúpili. To bol počiatok ľudí na zemi, všetko cestou evolúcie.“
Eva teda podľa tejto predstavy zostúpila, aby dokonala prenos poznania, porozumenia a múdrosti. Rozhodnutie je to premyslené, ale osudné. A Adam ? „Stojí mlčky a zbytočný vedľa. Proti svojmu vlastnému zvedeniu nepodniká ani najmenší pokus o obranu, jednoducho je, pretože tak robí aj Eva - okrem toho má byť žena údajne ľahšie zvádzateľná ako muž“, komentoval pred sto rokmi slavný nemecký teológ Hugo Gressmann. Adam teda mlčí, neprotestuje. Pripája sa. Muž a žena sa rozhodli ísť vlastnou cestou. Spoločne ochutnávajú, to čo im bolo nedostupné, čo im bolo utajené a v momente slasti zo zakázaného ovocia sa im to odhalilo. Máme veriť tomu, že bol Adam oklamaný? Ponúkla mu snáď Eva niečo, čo mu nemohla dať a on žije po stáročia s mučivými pochybnosťami?

„Každý muž si pamätá Evu“, píše John Eldredge v knihe „Divoký v srdci“. „Sme ňou prenasledovaní a pritom veríme, že ak by sme ju našli a získali späť, potom by sme s ňou získali späť aj svoju mužskosť. Je to veľká pravda spojená s veľkou lžou. Eva je záhradou potešenia, úchvatnejšia ako čokoľvek iné v celom stvorení. Ženskosť môže vyburcovať mužskosť. Ale ženskosť nemôže udeliť mužskosť. Sú to dve úplne odlišné skutočnosti. Hlad je tu, žije v našej duši ako vyhladnutá túžba. Nezáleží na tom, čím sme ho skúsili nasýtiť. Ak pôjdete so svojou otázkou k Eve, zlomí vám to srdce. Tam nenájdete svoju odpoveď. V skutočnosti nemôžete nájsť odpoveď v žiadnej veci, za ktorou sa muži naháňajú, aby našli vlastné ja. Je iba jeden zdroj odpovede na vašu otázku. Takže je jedno, kde ste sa vybrali za odpoveďou, musíte sa vrátiť. Musíte odtiaľ odísť. A to je začiatok cesty.“

Rozchod je teda nevyhnutný. Po vyhnaní z rajskej záhrady spolužitia muža a ženy prichádzajú problémy. Had je nepriateľom ľudí, žena bude trpieť pri rodení, svojom najhlavnejšom poslaní. Vzťahy medzi pohlaviami bude narúšať túžba a nadvláda. Adamovu prácu bude sprevádzať námaha a pot. Neposlušnosťou sa porušil najužší ľudský vzťah: vyprahnutie vzťahu muža a ženy možno sledovať aj na ďalších stránkach biblie a v dejinách ľudstva až do dnešných čias. „Uplynulo mnoho času a Eva hľadala len to, aby od nej Adam neodchádzal. Aj teraz je v srdciach mužov a žien mnoho Evinho“, ubezpečuje nás staroveký apokryf. A tak napriek tomu, že to bude mať pre obidvoch zničujúce, ba často až tragické následky, budú státisíce až milióny mužov hľadať medzi ženami po celé generácie jednu jedinú ženu - Evu.

„Život mužov sa neprestáva otáčať okolo jednej jedinej ženy“, píše španielsky spisovateľ Arturo Pérez Reverte. „Tej, v ktorej splývajú dohromady všetky ženy na svete, vrcholu všetkých tajomstiev a kľúču ku všetkým odpovediam. Tej, ktorá ovláda mlčanie lepšie ako hocikto iný, možno preto, že je to jazyk, ktorým dokonale hovorí už po celé stáročia. Ženy, ktorá má v sebe múdru jasnozrivosť žiariacich úsvitov, načervenalých súmrakov a kobaltovo modrých morí, zocelenú stoicizmom, nekonečným smútkom a únavou tých, ktorým nestačí jeden jediný život. Naviac a predovšetkým s takou zmesou nechuti, múdrosti a únavy sa dokáže dívať jedine žena. Jedine tá ma v sebe jasnozrivosť, prenikavú ako oceľová čepeľ, akej sa nemožno priučiť ani ju napodobniť, pretože vychádza z dlhej dedičnej pamäti nespočetných životov, kedy cestovala ako vojnová korisť na dne čiernych bachratých korábov, stála so zakrvavenými stehnami uprostred mŕtvol a dymiacich rozvalín, počas nekonečných zím tkala koberce a zase ich rozplietala, rodila mužov pre nové Tróje a čakala na návrat unavených hrdinov, bohov na hlinených nohách, ktorých niekedy milovala, často sa ich bála a takmer vždy nimi skôr, či neskôr pohŕdala.“

Príbeh o stvorení Evy z Adamovho rebra sa v dejinách západnej spoločnosti tradoval ako nepriateľský voči ženám. „Uvedomujete si, že každá z vás je Eva?“, soptil na ženy v druhom storočí Tertullianus v obskúrnom spise „De cultu feminarum“. „Trest Boha preto na vaše pohlavie platí stále: a vina musí tiež nevyhnutne existovať. Si bránou pre diabla, pretože si utrhla ovocie zo zakázaného stromu, ako prvá si porušila Zákon Boží. Ty si tá, ktorá presvedčila toho, koho sa diabol neodvážil napadnúť. Tak ľahko si zničila podobu Boha - muža. Máš na svedomí umieranie.“

Eva mala byť teda stelesnením pekelnej brány, pôvodkyňou všetkého ľudského nešťastia do tej miery, že ešte aj v 19. storočí sa Honoré de Balzac nerozpakoval vyjadriť: „Ženy sú démonmi, ktorí nás nútia vstupovať do pekla cez brány raja.“ Eva mala žiť v neustálom pokání za kliatbu, ktorú na svet priniesla. To Eva sa mala hanbiť za svoj odev, pretože pripomínal jej poklesok a predovšetkým za svoju krásu, považovanú za úkladný nástroj démonických síl. Eva sa tak zmenila na bytosť, ktorá sa znova a znova zraňovala na dlhej a únavnej ceste minulých životov vedúcej z nekonečnej minulosti, ako to napísal americký spisovateľ Robert E. Howard: „Videla mestá v plameňoch a s krikom utekala pred nepriateľmi a vrahmi. Bežala nahá a skrvavená po horúcom piesku, bola vlečená do neznáma, pripútaná ku strmeňu otrokárskeho koňa. Pocítila na svojom tele pálivé dotyky surových rúk, hanbu a mučenie bezohľadnej žiadostivosti. Kričala pod údermi biča a jačala, lámaná v kolese. Šalela hrôzou, vytrhávala sa katom, ktorí jej neúprosne skláňali hlavu na skrvavený klát. Jeden život sa spájal s druhým vo víriacom chaose a každý niesol svoje bremeno nešťastia, hanby a utrpenia, až nakoniec kdesi v diaľke počula svoj zdesený výkrik, ako jediný predĺžený bolestný ston, odrážajúci sa ozvenou pocelé stáročia.“

A zatiaľčo v univerzitných sieňach prebiehali diskusie, či vôbec žena disponuje samostatnou dušou, uprostred tmy, ktorá v stredoveku pohltila myšlienkový svet patristikov a scholastikov sa v púšti Arábie znenazdajky odrazilo nové posolstvo s univerzálnym odkazom ľudstvu: „Ľudia, bojte sa svojho Pána, ktorý stvoril vás z bytosti jedinej a z nej stvoril jej manželku a rozmnožil obe do veľkého množstva mužov a žien.“ Islamský učenec, ktorý skúmal tento verš, skonštatoval: „Predpokladám, že neexistuje žiadny starší ani mladší text, ktorý by sa zaoberal ženou vo všetkých aspektoch, s takou úžasnou hutnosťou, výrečnosťou, hĺbkou a originalitou ako tento Boží výrok.“ Korán zdôrazňuje prirodzenú jednotu muža a ženy, keďže vychádza z toho, že muž a žena boli stvorení zo spoločnej duše ako pár: „Boh stvoril vám družky z vás samotných a z nich vašich synov a vnukov a uštedril vám veci výborné. Či veriť budú nepravdivým a márnivým veciam a dobrodenie božie popierať?“

Biblická postupnosť stvorenia muža a následne aj ženy je islamu úplne neznáma. Východiskový element „duša“, z ktorého mali byť ľudia stvorení, je v arabčine gramaticky ženského a „pár“ mužského rodu, takže by sa z toho dala vyvodiť dokonca opačná postupnosť oproti biblii. V koráne to však nehrá rolu. Muž a žena boli jednoducho stvorení súčasne. Ďalším rozdielom je, že islam neobviňuje z prvotného hriechu iba Evu, keďže úplne jasne hovorí, že boli pokúšaní obaja, že ako pár zhrešili, že im odpustenie bolo zaručené ihneď po pokání a že ich Boh oslovoval vždy spoločne. V koráne sa dokonca píše, že za prvotný hriech nesie väčší diel viny Adam - práve zo zodpovednosti za prvotný hriech vyrástli v západnej teológii predsudky a podozrievavosť voči ženám a ich konaniu. Islam však takéto predsudky vôbec neospravedlňuje, pretože Adam a Eva sa zmýlili rovnako, a pokiaľ by sme chceli obviňovať Evu, potom musíme rovnako, alebo ešte viac obviňovať Adama.

V prípade zlovestného „Kladiva na čarodejnice“ sa v 16. storočí objavil argument vo svojej absurdnosti porovnateľný iba ak s nenávisťou, s akou jeho autori a nasledovníci privodili nesmierne utrpenie tisícom nevinných dcér Eviných a vo svojej zaslepenosti hľadali dokonca omyl v Božom pláne: „Pri stvorení prvej ženy došlo k závade, pretože bola stvorená zo zahnutého rebra, teda z rebra v hrudi, ktoré je zahnuté akoby smerom od muža. A pre túto vadu bude vždy nedokonalým tvorom, vždy bude podvádzať.“

Domýšľavé a rúhavé slová, ktoré zrodila chorobná myseľ stredovekých inkvizítorov však ignorujú skutočnosť, že v biblickom texte v nenájdeme tvrdenie o stvorení muža pred ženou a už vôbec nič, z čoho by sme mali usudzovať na mužské prednostné postavenie. Píše sa tam „Boh stvárnil Adama“, pričom Adam neznamená nič iného, ako „vzatý zo zeme“. Úloha Evy je označená ako „pomoc“ Adamovi v rovnocennom vzťahu, nie v zmysle podriadenia, už aj preto, lebo toto slovo (pomoc) sa najčastejšie používa v Starej zmluve o Bohu. Ak aj Eva bola vytvorená z Adamovho rebra, poukazuje to skôr na to, že muž a žena patria k sebe a spoločne sa dopĺňajú, keďže je Eva chýbajúcou Adamovou časťou tela.

Moment, v ktorom Stvoriteľ vyňal Adamovi „rebro“ a z neho potom utvoril ženu, je pre naše ďalšie úvahy kľúčový. V hebrejskom origináli nájdeme slovo „hácelá“, ktorého prvotný význam podľa Milana Horáka pravdepodobnejšie ako „rebro“ označuje „stranu“ alebo „bok“. „Skôr ako o vyňatí rebra by sme teda mali hovoriť o odobratí jednej zo stránok ľudskej existencie, Boh odoberá človeku ženskosť a utvára (či doslovne buduje, či vzdeláva) z nej samostatnú bytosť - to, čo bolo pôvodne celým človekom, sa teraz stáva človekom zbaveným ženstva, teda mužom. Príznačné je, že Boh muža ihneď dopĺňa telom alebo svalstvom, zatiaľčo žena bude neskôr pomenovaná Eva, čo je odvodené od slova chaj, „životná sila“ - po strate ženských životných síl dostáva totiž muž ako protiváhu viacej fyzických síl, mohutnejšie a svalnatejšie telo.“

Ako prvá je v biblii pomenovaná žena, až po nej muž, pričom sa súčasne s pomenovaním muža objavuje zdôraznenie ich spoločného pôvodu a terajšieho oddelenia „ako od muža je vzatá“. Ako pripomínajú dôslední exegéti, tradičný preklad mnohovýznamovej hebrejskej spojky „kí“ ako „pretože“ a oddeľujúcej predložky „min“ ako „z“ - „pretože je z muža vzatá“ - v konfrontácii s pôvodným významom textu vôbec neobstojí, keďže je poplatný predstave mužského Adama. Navyše sa slovo označujúce muža, v hebrejčine „´iš“ objavuje na tomto mieste prvýkrát, rovnako ako pomenovanie pre ženu „´iššá“ a nemôže teda slúžiť ako základ odvodenia. Označenie ženy sa od označenia muža v hebrejskom jazyku líši iba ženskou koncovkou „á“, ktorá sa zhoduje so starou smerovou príponou. Hebrejské označenie ženy sa dá teda preložiť ako „smerom k mužovi“, čo je zásadné zistenie usvedčujúce tvrdenie o žene stvorenej „z rebra v hrudi, ktoré je zahnuté akoby smerom od muža“ z omylu, lži a mizogýnnej nenávisti. V skutočnosti je žena v tejto biblickej vete popísaná ako bytosť, ktorá bola od muža oddelená, ale smeruje k opätovnému spojeniu s ním.

Muž a žena sú teda oddelenými stránkami prvotného človeka, každý z nich je plnohodnotnou ľudskou bytosťou, ale jednostrannou a preto do istej miery nedokonalou. Iba pri vzájomnom spojení môžu svoju jednostrannosť doplniť a dosiahnuť nadzmyslovú harmóniu dokonalého človeka. Tajné židovské učenie, kabbala, potom potvrdzuje túto myšlienku metódou písmenných súčtov. Ako je známe, hebrejské písmená majú aj numerický význam a tak každému hebrejskému slovu zodpovedá určitý súčet, ktorý vo vyššom pláne vyjadruje jeho vzťah k ostatným slovám a odhaľuje tak skrytý význam textu.

Ak teda 27 verš prvej kapitoly Genesis uvádza, že človek bol „zachar-unqévá“, teda mužského a ženského pohlavia, môžeme napísať tento prívlastok hebrejskými písmenami a spočítať ich numerické vyjadrenie: זכך ונקבה predstavuje číselný ekvivalent 7+20+200+6+50+100+2+5, teda 390. Napriek tomuto udivujúcemu zisteniu by to nemalo byť pre nás príliš prekvapujúce - človek bol stvorený k Božiemu obrazu, a tak mu chýba iba 10, posvätné písmeno Boha-človeka „י“, aby dosiahol naplnenie, o ktorom vieme, že ho vyjadruje číslo 400.

Podľa návodu kabalistov sa teraz zamerajme na biblický popis rozdelenia prvotného človeka na muža a ženu. Z pôvodnej mužsko-ženskej jednoty je oddelené „rebro“, hacélá‘, הצלע ktorého hodnota predstavuje 5+90+30+70, teda 195, čiže presnú polovicu z 390 z pôvodnej, numericky vyjadrenej hodnoty človeka. Muž a žena sa síce navzájom líšia, ale aj keď sú to osamostatnené odlišné stránky ľudskej bytosti, ich hodnota vyjadrená prostredníctvom numerických údajov kabbaly je úplne rovnaká, čo publicista a kňaz Milan Horák komentuje slovami:

„Mýtickými obrazmi popisuje Biblia vznik muža a ženy z pôvodnej jednoty, vysvetľuje ich odlišnosť a poukazuje na dôležitosť ich spolužitia. Vo vedomí nebezpečenstva, že sa odlišnosť môže zvrhnúť v nerovnoprávnosť, však jedným dychom predchádza aj všetko budúce hodnotenie mužstva a ženstva a hodnotí ich sama, nerobí to však mýtom ani podobenstvom, ktoré sa dajú vykladať viacerými spôsobmi, ale presným a nespochybniteľným číselným vzťahom. Muž a žena sú odlišní a ich spolužitie je práve preto tak cenné, je totiž pravzorom všetkých budúcich ľudských spoločenstiev, ktoré už nebudú tvorené ľuďmi podobných názorov, podobných osudov, podobných záujmov, ale ľuďmi rozdielnymi, ktorí svoju odlišnosť vzájomne rešpektujú v rovnoprávnom vzťahu.“

Iba vďaka svojmu náprotivku, Eve, sa stáva Adam mužom, práve preto jasá, keď je vyslobodený z dovtedajšej samoty „Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela.“ Adam sa ocitá tvárou v tvár Eve a ako na potvrdenie nenútenej zmyselnosti tejto úchvatnej scény čítame „Obaja boli nahí, ale nehanbili sa.“ Neskôr, akonáhle prvý ľudský pár okúsil zo zakázaného ovocia a za svoju nahotu sa zahanbil, Adam a Eva uplietli figové listy a zakryli si nimi spodnú časť tela. Keby spáchali hriech jedením skutočných plodov zo stromu poznania dobra a zla, určite by si pred Stvoriteľom zakryli ruky alebo ústa. A tak si položme otázku, čo by stálo človeku urobiť aj za cenu toho, že bude riskovať vlastný život? Mohol to byť jedine akt lásky, po ktorom Adam „pozná“ Evu a obsahuje v sebe podstatný spirituálny rozmer. Sexuálne stretnutie prvého ľudského páru nie je následkom hriechu ale naopak práve ním má byť hriech, odpadnutie od Boha znova odstránený. V akte „poznania“ dostávajú šancu prví ľudia, práve tak ako aj ich početní synovia a dcéry po dobu mnohých generácií prekračovať svoje vlastné hranice naspäť k raju. A pokiaľ biblia uprednostňuje výraz „poznali jeden druhého“ zdôrazňuje, že išlo o viac, ako len o sexuálne splynutie, teda o celkové poznanie odohrávajúce sa na telesnej, emocionálnej a duchovnej úrovni.

„ V istom ohľade je každý spôsob sexuálneho stretnutia výrazom niečoho, čo poukazuje nad jednotlivca hore k Stvoriteľovi, pretože sexualita je tvorivá sila sama osebe a má svoju vlastnú veľkosť“, dôvodí švajčiarska autorka Denise Wyssová. „Poznávam teba, poznávam seba, poznávam Boha: do tohto opakovaného refrénu Piesne piesní sa zapájajú aj zmienení milenci, čím sa vyznačuje posvätnosť a nezničiteľnosť milostného vzťahu. V sexuálnom spojení, ktoré sa deje na telesnom, duševnom a spirituálnom základe je odbúraná hranica Ja každého človeka. Muž a žena sa vracajú ku svojmu božskému prapôvodu, odkiaľ kedysi prišli a kde boli jedno.“

Už stáročia veríme tomu, že ľudstvo prenasleduje prvotný hriech zdedený po našich prarodičoch. Ako by však mohlo ovocie, ktoré človek skonzumuje spôsobiť hriech, ktorý sa prenáša na jeho potomkov? Jediný spôsob, ktorým môžeme niečo zdediť je odovzdávaním po dedičnej línii, ale - ako konštatuje jeden z komentátorov - „prechodná nevoľnosť z jedla nemôže pretrvávať v rodovej línii naveky.“ Teológovia tvrdia, že Boh prikázal Adamovi a Eve nejesť zo stromu poznania preto, aby vyskúšal ich poslušnosť. To však celkom prirodzene vyvoláva celú kaskádu otáznikov: Stvoril by milujúci Rodič ľudstva strom s plodmi natoľko lákavými, že by mohli spôsobiť hriech? Umiestnil by ho snáď tam, kde by jeho deti vo svojej nevinnosti neschopné rozoznať dobro od zla mohli naň ľahko dosiahnúť? Skúšal by práve stvoreného muža a ženu tak nemilosrdne, že by to mohlo spôsobiť ich smrť? Aký to bol strom, že ani strach zo smrti nezabránil Eve, aby dychtivo siahla po jeho žiadúcom ovocí?

A tu sa možno dostávame k riešeniu celej záhady. Veď pokiaľ plody zo „stromu poznania dobrého a zlého“ neboli skutočným ovocím, potom aj samotný strom musel byť veľavravným symbolom, ktorý predstavuje niečo iné. Na základe mytologického rozboru by sme ho mohli prirovnať k „mesačnému stromu“ reprezentujúcemu dynamickú, inšpiratívnu a extatickú ženskú energiu. Predstava „mesačného“, či „maternicového“ stromu je starobylá, pričom jej doklady možno vypátrať v tak rozmanitých zdrojoch, počínajúc starovekou asýrskou kultúrou cez stredoveké až po moderné kresťanské cirkvi. „Maternicový strom“, ktorý je obrazom stromu života a poznania je zobrazovaný vo forme orgánu, ktorého vetvy nesú plody života a má tiež tvar mesiaca, aby poukazoval na vzájomné prepojenie ženy a energií jej vlastných i lunárnych cyklov. Vody „maternicového stromu“ sú vnútorným zdrojom tvorivej inšpirácie, vodami ženského podvedomia, z ktorých sa vynárajú myšlienky a intuície.

Aj keď sa to v biblii nepíše priamo, stotožnila tradícia strom z rajskej záhrady s jabloňou, tak ako to nachádzame v dielach mnohých umelcov od prvých malieb na stenách rímskych katakomb, cez Dűrerove „Stvorenie Adama a Evy“ až po dnešok. Nie je určite náhoda, ak sa práve jabloň objavuje v mnohých legendách ako strom, ktorý nesie ovocie života a je zdrojom „menštruačnej múdrosti“. Spojenie symbolu jablka s prebudením menštruácie a „kliatby smrti“ v príbehu o Adamovi a Eve je viac ako prirodzené: červená farba tohto ovocia sa od nepamäti spájala s energiami života, predstavovala krv žíl, krv pôrodu, krv plodnosti i krv menzesu. Ovocie „maternicového stromu“ nesie v sebe poznanie a silu lunárneho cyklu a rytmu života. Keď Eva odtrhne jablko, prebúdza v sebe tieto rytmy a aktivuje vzťah medzi svojou mysľou, maternicou a tvorivými energiami. Toto ovocie sa však nedá odniesť bez pomoci hada, pretože je to práve skúsenosť plaza a jeho regeneratívnej energie, ktorá prináša poznanie menštruačného cyklu.

A tak by sme teda mohli naše zistenie zhrnúť do poznatku, že Eva pod korunami rajského stromu objavila spolu s Adamom nielen sexualitu, ale aj svoju plodnosť.

„Ženstvo je právom spájané s plodnosťou“, zdôrazňuje Jiří Šimek. „Plodnosť je dar, ktorý súčasný človek iba veľmi málo oceňuje. Najskôr preto, že je spojený s tajomstvom a povinnosťami. A predsa. Čo môže byť v ľudskom svete úžasnejšie ako žena, ktorej je dovolené vybudovať si svoj vnútorný priestor vo svojej duši, práve tak, ako aj vo svojom príbytku? Materstvo si nevážime iba preto, že matka dokázala vybudovať potrebný ženský svet, ale aj preto, že svoj svet urobila základňou pre naplnenie ďalších ženských rolí, ktoré potrebuje ku starostlivosti o narodené deti a ich výchovu. Aj keď je materstvo nesporne vrcholom ženstva, práve tieto ďalšie roly ponúkajú príležitosť prežiť naplnený ženský život aj tým, ktorým bolo materstvo odopreté.“

Podľa názoru Emanuela Lévinasa, ktorý vyslovil v knihe „Totalita a nekonečno“ je ženstvo neoddeliteľnou súčasťou iného ideálneho pojmu - domova, teda miesta, odkiaľ vychádzame a kam sa pravidelne vraciame. „Eva tiež naučila Adama stavať domov“, píše sa v Evanjeliu Márie Magdalény a my vieme, že hovorí o mieste s ktorým sme najviac zoznámení a z ktorého perspektívy vnímame svet.

„Človek sa rodí predovšetkým žene, ženou je kŕmený a ošetrovaný v prvých okamihoch života“, píše predtým citovaný profesor lekárskej etiky. „Niektorá zo žien ho prijíma, kŕmi a láska vlastne väčšinu jeho života. Niet teda divu, že ženstvo vnímame ako súčasť domova a že jeho základným atribútom je prijatie. Od ženskej bytosti očakávame prijatie vo vlastnom domove, ale aj v jej, pokiaľ je to inde. Prijatie je tiež základným atribútom ženskej sexuality. K ženstvu patrí snaha o vymedzenie časti sveta, ktorá sa nazve“naša“, či “moja“, a pokiaľ sa to podarí, žena (vybavená ženstvom) si tento priestor privlastní a stará sa o neho. Vnútorný priestor a domov nezriedka splývajú. To však predpokladá stanovenie únosných pravidiel a neustály zápas o ich dodržiavanie. Žena pozýva a prijíma návštevy vo svojom priestore. Robí to s potešením, so ženskou eleganciou a nehou. Byť pozvaný predpokladá jediné: ochotu dodržiavať stanovené pravidlá. K ženstvu však patrí nielen starostlivosť, ale aj vláda nad privlastneným priestorom. A ako každá vláda, môže byť ženské ovládnutie priestoru nutkavé až ku krutosti, môže byť tiež bezradné, či ľahostajné.“

Možno práve túto posledne zmienená skutočnosť ilustrujú slová apokryfného evanjelia, ktoré sa ako červená niť vinie všetkými našimi úvahami: „Mnohokrát bola ešte Eva s Adamom, ktorý bol zarmútený k smrti. Vtedy vzniklo štvoro ročných období: jar, leto, jeseň a zima. Tak sa Boh rozhodol vyhnať Evu a Adama z raja a raj vzal Zemi. Vojny a práca, to je chlieb temných síl. A v tom im Eva, srdce ľudské, mnoho pomohla.“

Ak však budeme skúmať históriu ľudskej spoločnosti od biblických čias, uvidíme práve Adama, ktorý musel od počiatku uplatňovať svoju agresivitu, aby si podrobil nehostinnú divočinu po vyhnaní z bezpečia rajskej záhrady a urobil ju obývateľnú pre svoju družku a jej potomstvo. Temnou iróniou však práve Adam hrozí zničením toho života, ktorý sa v Edene naučil chrániť. Adamova sila spolu s jeho inteligenciou spútala dostatok nukleárnej energie, pred ktorou blednú aj ohnivé meče cherubínov, keďže môže za necelú polhodinu vyhladiť všetko tvorstvo na celej planéte. Adam v mene svojho i Evinho blaha vyhubil celé rastlinné a živočíšne druhy, naučil sa produkovať toxický odpad, rakovinotvorné látky, kyslé dažde, naďalej znečisťuje podzemné vody a vzduch, ničí tropické pralesy i ozónovú vrstvu a pod rúškom viery v jediného Stvoriteľa úspešne zabíja ďalších svojich druhov a družky.

Je možné, aby v dobe, kedy Adam vyrába umelé srdcia, klonuje zvieratá a prostredníctvom mikročipov tvorí strojovú inteligenciu spočívala nádej na prežitie ľudstva práve v Eve? V jeseni 1992 vystúpil v mimoriadnom vydaní časopisu Time kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez s tvrdením, ktorým spustil nadmieru kontroverznú diskusiu. „Jedinou novou ideou, ktorá by mohla zachrániť ľudstvo 21. storočia je, že žena preberie vládu nad svetom. Som presvedčený, že mužská hegemónia premárnila svoju desaťtisíc rokov trvajúcu príležitosť. Obrat v moci je záležitosťou života alebo smrti.“

Či už budeme s týmto názorom súhlasiť alebo nie, diskutovať o tom, či sú muži pripravení odovzdať a ženy prevziať moc, skutočnosťou ostáva, že od úsvitu dejín iba žena dokáže spútať ničivú silu muža, teda iba Eva dokáže zachrániť Adama pred ním samotným a zabrániť možnému zničeniu ľudského života. Možno práve toto mala na mysli konkubína francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV Francoise d´Aubigne, markíza de Maintenon, keď prehlásila: „Žena je večnou spasiteľkou muža.“

„Občerstvite ma jablkami, lebo som chorá od lásky. Jeho ľavica je pod mojou hlavou a jeho pravica ma objíma.“ Toto biblické zvolanie ženy, ktoré nájdeme vo Veľpiesni môžeme prisúdiť aj Eve, ak si ju predstavíme v Adamovom náručí pod strechou domu, ktorý pre nich postavil v pralese po vyhnaní z Edenu a pod oblohou plnou hviezd. A tak si práve teraz, keď do dňa Adama a Evy chýba už len niekoľko minút predstavujem scénu v ktorej naši prví rodičia držia v náručí svoje deti a od prahu domu pozerajú na horizont za ktorým sa navždy zavreli brány do vytúženej rajskej záhrady. Zatiaľčo ich malí synovia a dcéry nemajú žiadnu predstavu o budúcnosti, okrem istoty rodičovskej lásky, obracia Eva svoju starosťami poznačenú, ale predsa krásnu tvár k Adamovi a vysloví vetu, ktorá síce nepochádza z Knihy kníh, ale predsa vyjadruje nádej do budúcnosti:

„Nededíme zem po našich predkoch, ale požičiavame si ju od svojich detí.“

A tak teda vždy, keď vezmete do náručia dieťa, skúste si na Evine slová spomenúť.

Miloš Jesenský

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (1) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Možno každýsaso22.Dec:16:21

čitateľov: 20369   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1480)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy