?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Pravidlá pre život s vílami
@ eseje     6.11. 07, 22:57

Naposledy som stretol vílu 28. augusta štyri minúty pred pol šiestou večer. Ak ste sa nad tým pozastavili slovami, že to v hlave asi nemám v poriadku, mohol by som vás vyviesť z omylu tým, že to mám v  poriadku rovnako ako vy a okolnosti toho stretnutia si veľmi dobre pamätám. Stalo sa to v hypermarkete na Košickej ulici v Žiline, kde som robil nákup pre priateľov, s ktorými som sa chcel načas rozlúčiť pred svojou cestou do Španielska. Sedela pri pokladni číslo 7, medzi uchom a ramenom držala biele slúchadlo firemného telefónu a mala tie najkrajšie modré oči, aké som kedy videl.

„Prepáčte, že to tak dlho trvalo“, povedala, keď som sa dostal na rad po predošlom zákazníkovi.

„To je v poriadku“, odpovedal som a namiesto nej pridržal nad skenerom čiarový kód na dvojkilovom kuse krvavého bravčového mäsa – víly by sa takých vecí predsa len nemali dotýkať. „Okrem toho, čakať na očarujúcu dámu by nemalo byť mužovi nikdy pridlho.“

Usmiala sa a rýchle preberala tovar ďalej.

„Navyše sa môžem o to dlhšie dívať do vašich očí.“ Mierne sa začervenala, pohľad však nechala sklopený k obrazovke pokladne, ale čo som už začal, to som aj dokončil: „Práve tie mi prezradili, že v skutočnosti budete určite víla.“

„Lebo vy ste na to určite odborník,“ ozvala sa a v jej hlase som postrehol mierny náznak irónie.

„Možno“, odvetil som a podľa množstva tovaru na páse sa ešte snažil odhadnúť čas, ktorý mi ešte zostával. „Takže, ak mi aj pochopiteľne nemôžete prezradiť, že ste víla, mohli by ste mi povedať aspoň to, či ste romantická.“

„Tak napoly.“

„Potom dúfam, že hovorím s tou správnou polovicou.“
Zasmiala sa.

„Bude to všetko?“ Otázka sa ani tak nevzťahovala k pokračovaniu nášho rozhovoru, ako k tomu, že sa všetok tovar opäť premiestnil do môjho nákupného košíka. Prikývol som.

„Váš účet“, povedala, keď z tlačiarne vyliezol dlhý pás papiera a opätovala pohľad pre ktorý som si predtým takmer nemohol spomenúť na bezpečnostný kód vlastnej kreditky.

„Bude tam vaše meno?“, urobil som posledný pokus, skôr ako som si potvrdenku vložil do peňaženky.

„Žiaľ, nie“, znova sa usmiala. S príchodom ďalšieho zákazníka mi ostávala už len posledná šanca.

„Cestujem na nejaký čas preč. Ako vás teda potom nájdem?“

„Skúste to“, poradila mi s úsmevom, ktorý mohol byť rovnako tak sľubný, ako nevyspytateľný zároveň.

Samozrejme, že o tri týždne neskôr som ju napriek niekoľkým dňom trvajúcemu úsiliu vôbec nenašiel. Víly sa totiž dlho nezdržujú na jednom mieste, dokonca ani vtedy, keď sa vydávajú za vysokoškolské študentky, ktoré cez prázdniny brigádujú v hypermarkete. To je pravidlo číslo jedna, z ktorého hneď vyplýva pravidlo druhé :

Ak neobetujete pre stretnutie s vílou naozaj všetko, nemáte ani najmenšiu šancu ju opätovne stretnúť.

Ako však možno poznať vílu?

“Na prvý pohľad sa víla ničím nelíši od žien, či dievčat a tiež konkrétne prejavy pohromy, ktoré vílu sprevádzajú, môžu byť veľmi rôznorodé”, mieni český astrológ Petr Rastokin, ktorý víly považuje za nanajvýš problematické stvorenia. “Mnohé je možné poznať už podľa horoskopu, avšak ani tu nemožno dať jednoduchý návod. Pokiaľ však budeme rezignovať na všetky nuansy, potom je základná astrologická “signatúra” víly pomerne jednoduchá: Venuša vo Vodnárovi.”

Základná schéma príbehov o vílach je v podstate rovnaká: víla zahorí láskou k mužovi, okúzli svojho princa a dôjde k ich zblíženiu. Vo svete ľudí to môže priniesť v najhoršom prípade nejakú tu jazvu na srdci, pre vílu to má však naozaj fatálne následky, keďže nadprirodzený svet víl je ideálny a “človečinou zasiahnutá” víla v ňom už nemá miesto:

“Neideálny svet ľudí je láskavý k človeku, jeho zlyhaniam i slabostiam. Tu máme dovolené mýliť sa, poklesnúť, aj padnúť a tiež dokážeme odpúšťať i tolerovať neideálne jednanie. Pokiaľ máme ostať ľuďmi často to ani inak nejde, pretože mnohé situácie – ak ich vôbec majú – majú riešenia veľmi neideálne. Z uvedeného teda vyplýva, prečo je ideálny, absolútny svet víl vo svojej nekompromisnej dokonalosti taký neľudský. A takisto aj to, prečo mnohé víly tak vehementne utekajú zo svojich ideálnych čistín do sveta ľudí. Odtiaľ tiež plynie vlastná príčina zmienenej pohromy, aká sprevádza ich prítomnosť medzi ľuďmi.”

V čom táto katastrofa spočíva, dedukuje autor inšpirujúcej state “O rusalkách, vílach a podobných pohromách medzi nami” predovšetkým na základe úvahy, že víla nevie s neideálnym svetom zaobchádzať. Z vlastného sveta si totiž prináša iba ideálne predstavy, absolútne merítka a nekompromisné požiadavky. Jej princ sa nesmie na inú ani len pozrieť, musí ju milovať až za hrob a pokiaľ by si zobral druhú, puklo by jej srdce:

“A to už nie sme v rozprávke, ale v neideálnom svete ľudí, vo svete, kde je každý človek viazaný do jemnej priadze medziľudských vzťahov, sympatí, antipatií a náklonnosti”, pokračuje astrológ, ktorého pracovňu podľa jeho vlastných slov navštevujú víly pomerne často. “Viazaný do pradiva meniaceho sa s tepom života a prestupujúceho vzťahy spoločenské, partnerské i vnútorné. A v takomto svete sú požiadavky víly naozajstnou pohromou a to pre všetkých zúčastnených. Víla nesmierne trpí konfrontáciou s opovrhnutiahodným správaním ľudí (meria ho predsa absolútnym meradlom svojich ideálov) a keďže nedokáže tolerovať, odpúšťať sebe ani druhým, sama sa zaplieta do následkov svojho neľudského počínania. A okolie víly takisto trpí, keďže požiadavky naň kladené sú (tu na zemi) nielen neľudské, ale hlavne – a to aj pri najlepšej vôli – nesplniteľné.”

Táto charakteristika popisuje víly, ocitávajúce sa vo svete zložitých medziľudských vzťahov ako v podstate nešťastné stvorenia, ktoré sa pre svoje nekompromisné ideály pripravujú o možnosť prežívať svoj život tak, aby smeroval ku naplneniu. Víly môžu byť medzi ženami v našom svete vyhnankyňami, ale sú tu hlavne preto, aby hľadali lásku. Môžu sa preto často cítiť ostatným odcudzené, ale celkom iste sa pokúšajú chrániť svoju vďaka citu nadobudnutú dušu, ktorú – ako už rozprávok vieme – získajú práve príchodom do sveta ľudí. Možno sa to deje mnohokrát vo chvíli, kedy ženy zabúdajú na detstvo, ktoré mohlo byť poznamenané práve snahou nenechať sa ohýbať a tvarovať do foriem, ktoré im neprináležia, obmedzujú ich a s príchodom dospelosti sú dokonca pripravené žiť vo svojom vlastnom vyhnanstve, v nezlučiteľnom vzťahu a s úplne odlišnými mužmi.

„Viete, aká je moja prvá spomienka na detstvo?“, pýta sa jedna z  novodobých rusaliek a ja mám v prvej chvíli problém pochopiť, ako tento začiatok súvisí s pokračovaním jej rozprávania, v ktorom sa neskôr objavilo more, príboj i piesočnaté pobrežie, tak ako to poznáme z príbehov o morských vílach. „Otec mi zabudol obliecť sukničku. Svoj deň v škôlke som strávila v obrovskom vypätí a béžových bavlnených pančucháčoch. Na štvorročnom telíčku s výrazným bruškom pôsobila malá, absurdne krátka sukienka smiešne, ale veľmi mi chýbala a celý deň som prežívala muky. Celé moje okolie považovalo situáciu za dobrý vtip. Učiteľkám oteckova roztržitosť pripadala roztomilá. Muž s malým dieťaťom pôsobil ako exotická bytosť, od ktorej sa nedalo očakávať racionálne konanie.“

O viac ako desať rokov sa však karta obrátila, kedy sa dieťa zmenilo práve na ten druh exotickej budosti, ktorá začala postupne prekvapovať okolie svojim „neracionálnym“ konaním, práve tak ako aj v dospelom veku okúzľovať mužov neodolateľnou, ale pre nich poväčšinou zničujúcou charizmou rusalky. V tomto je tradícia s citovaným názorom astrológa úplne zajedno – očarenie je ako sa zdá charakteristickou vlastnosťou všetkých vodných víl, hádam ešte omnoho viac ako u ich pozemských sestier. S pomocou svojho vzhľadu a vábivého spevu tak privádzali mužov ku skaze. Kto by si v tejto chvíli nespomenul na zlatovlasú Lorelei češúcu sa na brale pod ktorým sa hromadia vraky stroskotaných lodí spolu s vybielenými kosťami neštastných plavcov?

Napriek tomu milujem vodné víly, pretože vo chvíľach, keď o nich píšem, sa mi zdá, že ich nasledujem pomedzi zelené riasy, húfy striebristých, dúhovo sfarbených rybiek a majestátne plávajúce medúzy do tajomných hĺbok oceána. Nie je to cesta prostá nebezpečenstiev. Ak sa necháte pozvať, môžu vás očarovať nové pohľady, zabudnete na čas, zostanete pod hladinou príliš dlho a dôjde vám vzduch v pľúcach Vôbec sa nedivím, ak práve ponáranie v mori ktosi prirovnal k písaniu. „Ponoriť sa do hĺbky“ znamená pre tvorcu zobrať na seba podobné nebezpečenstvá ako hlbokomorský potápač. Riskuje, že položí otázky, ktorých zodpovedanie si bude vyžadovať naozaj intenzívne sústredenie a neochvejnú disciplínu. Riskuje aj tým, ak doteraz strávi viac ako rok prácou nad novelou podobnou na môj „Denník čarodejnice“ a netuší, či sa mu ju podarí ku spokojnosti svojej i čitateľov dokončiť.

Zatiaľčo väčšina rozprávok popisuje premenu vodnej víly v ženu vystupujúcu z príboja, rozprávanie ženy, ktorá sa dobrovoľne rozhodla pre život rusalky je natoľko vášnivým vyznaním lásky k vodnému živlu, že to zďaleka prekračuje všetky naše predstavy o zážitkoch z dovolenky pri mori:

„Voda. Žiadne mechanické piesty, vtláčanie a vytláčanie. Len ľahkosť a sloboda. Skoro ako beztiažový stav. Obrovská slasť, ktorá sa nedá vydržať. Bezmedzná láska vody. Absolútna láska. Pokoj... splynutie. Bola som čoraz hlbšie. Švihla som nohami a ponorila sa, otáčala okolo svojej osi. Nič som nevážila. Vyzliekla som si plavky. Voda prichádzala vo vlnách. Sústredila som sa na ten rytmus. Bolo to príjemné - voda bola všade, objímala moje telo, hladkala ma. Všade. Vo vlnách som cítila, ako sa blíži, pomaly sa opiera o moje telo, aby sledovala jeho zákutia. Úplne jemne ma odniesla hlbšie. Telo sa vznášalo. Bola som ľahučká. Cítila som teplo a chlad. Bolo to tu. Slastný pocit, bez prítomnosti nervóznej ruky, spoteného tela a kontrolných otázok.“

Zatiaľčo je väčšina tradičných príbehov na opis premeny ženy vo vodnú vílu – ako sme už spomenuli – naozaj skúpa, história nám ponúkla minimálne dva príklady tejto podivuhodnej a trvalej premeny, či už ide o baletku, podľa ktorej v roku 1913 odlial Edvard Ericksen bronzovú sochu Malej morskej víly melancholicky sediacej na skale v kodaňskom prístave alebo o dvadsaťtriročnú poetku Krystynu „Danutu“ Krahulskú, pózujúcu v roku 1937 pre plastiku varšavskej Rusalky, ktorá bude  o sedem rokov nato zastrelená ako zdravotníčka odbojovej armády okupantmi počas varšavského povstania.

Táto téma je teda príliš vážna a dôležitá na to, aby sme mohli ignorovať bytosti, ktoré sa rozhodli stať vodnými vílami. Nemyslím, že na to má príliš veľký vplyv nepriaznivá astrologická signatúra Venuše vo Vodnárovi, skôr pôjde o ženy, ktoré si po celé roky kládli donekonečna stále a tú istú otázku. „Prečo som iná ako ostatné?“ A ak ich prirovnáme k rusalkám, ktoré sa na citovo vyprahnutej pevnine všedného života cítia byť neznesiteľne mučené všetkými tými zákazmi proti ich prirodzeným túžbam, možno len súhlasiť s Clarissou P. Estésovou, ktorá pomenovala ich trápenie v našom svete: Ak boli dcérami prírody, držali ich medzi štyrmi stenami, ak sa chceli vzdelávať, vyžadovalo sa, aby boli matkami. Keď chceli byť matkami, bolo povedané, že toto poslanie ich musí naplniť všetkým a bezo zvyšku. Ak chceli tvoriť, hovorili im, že domáca práca trvá do nekonečna. A tak teda vždy, keď sa rusalky chceli prejaviť, bol tam ustavične niekto, kto im zahatal cestu k vode a nedovolil prekročiť biely pás prílivu, deliacemu citovú pustatinu od živlu, aký potrebujú ku svojmu životu.

Ak sa do toho vcítite, nebude vám pri šálke kávy problém pochopiť ženu, ktorá sa vyzná zo svojej vášne k moru, ako symbolu toho, čo jej doteraz unikalo, napriek tomu, že po tom túžila každou bunkou svojho tela a nakoniec adresuje otázku až priveľmi otvorenú na to, aby bola rafinovaná:

„Kedy sa voda stáva mojím milencom?
To je oprávnená otázka. Voda ma musí unášať, nadnášať, ovládať, a zároveň mi poskytovať slobodu. Čím je jej viac, tým lepšie. Ak raz pocítite dotyk večnosti, poznáte to.
A potom je už len málo vecí, na ktorých záleží.

Mali ste už taký dobrý sex, pán doktor?“


Vždy, keď som vo svojich snoch nasledoval rusalky do ich koralového paláca na dne mora zdalo sa mi, že mám na sebe nemotorný, starodávny skafander s medenou kuklou a okrúhlymi priezormi. Neschopný napodobnovať ich prirodzené a nenútené pohyby, bez možnosti pocítiť dotyk ich rozviatych, zelených vlasov na tvári som iba klesal a olovená záťaž ma ťahala ďalej do hlbín. Keď som sa zobudil, vliezol som do sprchovacieho kúta, sadol si v prúde horúcej, takmer vriacej vody s hlavou medzi kolenami a za zatiahnutým plastovými dverami si v kúdoloch pary pripadal ako v dekompresnej kabíne.

Hlbinný potápač vracajúci sa do sveta nad hladinou.

Ako spisovateľ som sa už dávno stotožnil s myšlienkou, že pri tvorbe, rovnako ako pri potápaní, môžeme v neznámych hĺbkach zablúdiť a stratiť orientáciu. Ostrý skalný výbežok môže náhle pretrhnúť prívodnú vzduchovú hadicu alebo môžeme príliš rýchlo vyplávať nahor a dostať kesónovú chorobu. A to sú iba niektoré z nebezpečenstiev, ktoré tam dolu na nás čakajú. Keď sa však budeme držať iba blízko hladiny, kam ešte dosiahne slnečný svit, ostaneme iba na povrchu a nikdy neuvidíme nádheru, ktorú nemožno poznať bez toho, aby sme išli do hĺbky. Budeme si musieť počkať na to, až nám to ostatní sprostredkujú. Títo ľudia budú tvoriť – a my im budeme iba ak závidieť. Nie je azda zmysluplnejšie podstúpiť rôzne riziká, aby sme sa napokon ocitli vo svojom živle a pochopili nasledovné slová ženy, ktorá dosiahla naplnenie iba vďaka svojmu stotožneniu s rusalkou?

“Voda mi hučala v ušiach a bolo to, ako by som počula sama seba. Počula som sa. Bola som to ja. Cez jemný hukot mora som počula samu seba. Vynorila som sa len na chvíľu - aby som sa nadýchla. Plutvy mi v pohybe pomáhali, ale nič viac som nepotrebovala.

Toto som bola ja. Bola som to ja. Ja... Pohyb bez otrasov - bez otrasených kĺbov, bez dotyku zo zemou, bez tiaže, ktorá by ma zbavovala energie a zraňovala. Bez sily svalov, bez ich chvenia, bez závažia. Nič, len voda. Rozkoš prichádzala bez námahy ako príliv. Milovala som sa s vodou. Samozrejmý zážitok.

Kto som bola? Ako sa to stalo? Bola som sama - nikto odo mňa nič nechcel. Voda ma prijala absolútne - ako nikto doposiaľ. Ani jeden muž. Všetci sa ma dotýkali z nejakého dôvodu. Toto bola telesná slasť a ja som nestála nad svojím telom. Bola som tam.

Bola som Morská víla.“


A na záver dodajme, že nechcela byť už nikým iným.

Miloš Jesenský













pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (10) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
:-)li11.Nov:12:38
hmm...ewita10.Nov:10:27
Vynaraniedel207.Nov:06:10
:-)mmiracle07.Nov:05:01

čitateľov: 18600   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy