?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Aj muži potrebujú rozprávky
@ eseje     1.10. 07, 23:50

„To nevyjde“, povedal priateľ v odpovedi na moje predošlé slová. Sedeli sme v írskom pube, vedľa na stene visela zažltnutá fotografia dublinských robotníkov obedujúcich na lešení Empire State Buildingu a hompáľajúcich nohami nad viac ako tristometrovou hlbočinou. Ako som to začul, zdalo sa mi, že napriek fóbii z výšok sedím medzi nimi, aby som vzápätí nasledoval natretý chlieb so salámou a kastról s polievkou pri páde do nekonečnej priepasti.

„Prečo?“ Odpil som si z piva a popolník prisunul pod horiaci koniec cigary, ktorý hrozil každú chvíľu odpadnúť. Odpoveď sa mala týkať mladej dámy pracujúcej pri listovej priehradke pošty neďaleko odtiaľ, do ktorej som na prvý pohľad platonicky zaľúbil.

„Lebo ak je taká pekná, ako vravíš, tak už dávno niekoho má. Navyše sa mi vidí pre teba primladá, takže s jej otcom môžete byť v podstate aj spolužiaci.“

„A okrem toho ty“, pokračoval po chvíli, zatiaľčo som rozpačito odlamoval okraje kartónovej podložky s reklamou piva Guiness, „ty máš jeden problém, ktorý ti ale v niektorých chvíľach závidím, že skoro v každej žene vidíš rusalku, Popolušku a iné bosorky.“

„Popoluška nebola bosorka“, rozhorčene som sa ohradil, akoby to po piatom pive nebolo jedno, zatiaľčo môj priateľ pokračoval: „Pozri, ak v žene, ktorá ťa okúzli dlhými vlasmi, vidíš hneď vílu, nič proti tomu, pokiaľ ide o tvoje eseje, ale čo sa týka vzťahu, vôbec to nehovorí nič o tom, aká v skutočnosti naozaj je. Takže, ak mám použiť tvoju obľúbenú rétoriku, celé to kúzlo rusaliek, ktoré neustále ospevuješ spočíva v tom, že stretneš nejakú ženu, zoberieš nejakú jej výnimočnú vlastnosť a primyslíš si k nej ostatné, o ktorých sa automaticky domnievaš, že by ich mala mať. Teda v skutočnosti sám seba očaruješ jej kúzlom a potom sa budeš diviť, prečo ona nenaplní tvoje predstavy.“

Mlčal som. Kým hovoril, podpivník na stole sa mi pod rukami rozpadol na kôpku kartónových útržkov sotva väčších od nechtu a popol z cigary odpadol rovno na nohavice v rozkroku. Možno mal môj priateľ pravdu, ale ja som to cítil inak a bolo mi z toho smutno na duši.

A tak sme si objednali ďalší velvet, potom ďalší a ďalší až kým som barmanke nehovoril Snehulienka, večer sa nerozostril a nerozbil na čiastočky, čo nebolo nič proti tomu, ako mi bolo, keď som si ráno tesne nad plecami nahmatal vlastnú hlavu a želal si, aby mi vôbec nepatrila.

Napriek tomu som sa svojho výskumu rozprávok nevzdával, možno aj preto, že som sa naozaj zaľúbil. Keďže sa mi to nestalo ani vtedy, keď som mal ešte prednedávnom na krku takmer stovku budúcich zdravotných sestier, ktorým som jedenásť hodín v týždni po desať mesiacov školského roku vbíjal do krásnych hlávok základy latinčiny, navštívil som dobrú priateľku, aby som sa jej so svojimi pocitmi zdôveril.

„Nie, myslím, že to nevyjde“, znela jej odpoveď. Skôr ako som sa spýtal „Prečo?“ tanierik so šálkou kávy sa mi v rukách nebezpečne roztriasol.

„Pretože nie je od nás“, vysvetlila a ja som už cestou domov premýšľal, čo by tento obraz dvojice držiacej sa za ruky - mladá dáma, ktorej ešte čosi chýba do dvadsiatky, hoci zase nie až toľko, čo jej partnerovi do štyridsiatky - mohol v našom malom meste okrem kameňovania klebetami spôsobiť. „O tempora, o mores!“, zakvílil som neúprimne v duchu spoločne s Cicerom.

Rozhodol som sa však, že to nebudem brať o nič vážnejšie ako slová ar Ráziho v stredoveku veľmi obľúbenom spise „Liber continens“, kde ľúbostnú melanchóliu stotožňuje s lykantropiou, ktorá postihnutého núti, aby sa správal ako vlk: „Najprv sa mení vonkajšia podoba zaľúbených, slabne im zrak, oči sú vpadnuté a bez sĺz, jazyk im pomaly vysychá, celé telo je vysušené, ustavične ich morí smäd, teraz už celé dni preležia doluznačky, na tvári a na lýtkach sa im objavujú rany, akoby ich pohrýzol pes, a napokon blúdia nocou po cintorínoch ako vlci.“

Mierne znepokojený vyhliadkou blízkej premeny som sa teda pustil znova do práce a v  podaní Clarissy Pinkoly Estésovej objavil invenčný dôvod toho, prečo treba mladé ženy zastrašovať rozprávkou o ľudožravom vlkovi. Táto verzia prináša rozprávanie o tom, ako Červená čiapočka narazí pri ceste lesom na vlka, ktorého noha uviazla v poľovníkovom klepci a prosí ju, aby mu pomohla. Keď tak po dlhom naliehaní urobila, plakala, pretože si dovtedy prečítala príliš mnoho zlých príbehov a bála sa, že ju vlk zožerie. Namiesto toho si však vlk vytrhol mihalnicu z oka, podal ju dievčaťu a povedal: „Používaj ju a budeš múdra. Od dnes budeš vedieť, kto je dobrý a kto tak dobrý nie je: iba sa pozrieš mojimi očami a budeš vidieť jasne.“

Ďalšie udalosti popisuje autorka spôsobom, akým dešifruje pôvodnú rozprávku úplne nanovo:

„A tak teda išla naspäť do svojej dediny, šťastná, že si zachovala život. A vtedy, keď jej hovorili „Len tu zostaň a buď mojou nevestou“ alebo „Urob, ako ti hovorím“, alebo „Povedz, čo chcem, aby si hovorila a zostaň ako nepopísaná, ako deň, kedy si prišla“, vtedy zdvihla vlčiu mihalnicu a pozrela sa cez ňu a videla ich motívy tak, ako ich nikdy predtým nevidela. A pozrela sa aj na svojho nápadníka, ktorý povedal „Som pre teba taký dobrý“, a ona videla, že ten nápadník bol tak dobrý akurát na nič. A týmto spôsobom – a bolo toho oveľa viac – bola zachránená, nie od všetkých, ale určite od mnohých nešťastí.“

Ešte dôležitejšie, ako vyhnúť sa povrchnému náhľadu a plytkým motívom rozhodovania bola však schopnosť empatie, ktorá sa u Červenej čiapočky rozvíjala vždy, keď sa na niekoho dívala a premýšľala o ňom pomocou daru od zachráneného vlka. C.P. Estésová to vyjadrila v dojemnom, priam baladickom rozprávaní, ktoré v roku 1970 publikovala v antológii „Piesne vesiel pre nočnú morskú plavbu“:

„A videla tých, ktorí boli skutočne dobrí a išla bližšie k nim, našla tak svojho partnera a zostala s ním po všetky dni svojho života, rozoznala statočných a podišla k nim, videla zmätok pod hnevom a ponáhľala sa ho utíšiť, videla lásku v plachých očiach a išla im v ústrety, videla utrpenie na zovretých perách a vylákala z nich smiech, videla potrebu človeka, ktorý nemal slová a hovorila za neho, videla vieru v žene, ktorá hovorila, že nemá žiadnu a tak rozdúchala tú jej svojou vlastnou. Videla všetky veci svojou mihalnicou z vlka, všetky veci pravdivé a všetky veci falošné, všetky veci stavajúce sa proti životu a všetky veci smerujúce k životu, všetky veci videné iba očami toho, kto si váži srdce srdcom a nie iba mysľou.“

Myslím, že verzia Clarissy Pinkoly Estésovej predstavuje tú pravú, liečivú silu príbehu podávanú podľa najlepších tradícií terapie ľudskej duše. Poznávame, že vlk je najmúdrejší zo všetkých, v jeho vytí dostávame odpoveď na otázku, ktorá sa nevzťahuje ani ku koristi, ani k boju, ale k ceste za získaním vnútornej slobody, ktorú si Červená čiapočka musela od svojho okolia vydobyť:

„Nechoď do lesa, nechoď von“, vraveli.

„A prečo nie? Prečo by som dnes večer nemala ísť do lesa?“, opýtala sa.

„Žije tam veľký vlk, ktorý požiera dievčatá, ako si ty. Nechoď von do lesa, nechoď von. Myslíme to vážne.“

Prirodzene, že išla von. S prúteným košíčkom v ktorom nechýbala ani fľaška vína zamierila priamo do lesa a samozrejme, že stretla toho vlka, presne tak, ako ju varovali.

„Vidíš, hovorili sme ti to“, mudrovali všetci.

„Toto je môj život, a nie rozprávka, vy hňupi“, povedala nahnevane Červená čiapočka. „Musela som odísť do lesa a musela sa stretnúť s vlkom, inak by môj život nikdy nezačal.“

Táto verzia je z pohľadu toho, čo sme si vypočuli v detstve od rodičov možno natoľko odlišná, že sa nám zdá byť úplne absurdnou variáciou známej rozprávky. Hranice medzi tým, čo sme si osvojili v detstve, čo sme vstrebali do svojho vedomia a pretvorili svojou fantáziou sú však rovnako podivné, práve tak ako aj dôvody rôznych druhov strachu a predsudkov, ktoré si odnášame z detského sveta aj cez prah dospelosti. Sigmund Freud popisuje v štúdii „Udalosť v snoch z materiálu z detských rozprávok“ sen jedného zo svojich detských pacientov, ktorého nazýva Vlčiak. Chlapec sa narodil na Štedrý deň 1886 v západnom Rusku v rodine z vyššej strednej vrstvy a vyrastal ako ťažko prispôsobivé dieťa. Freud pri opakovaných psychoanalytických vyšetreniach diagnostikoval pôvod jeho detských neuróz pomocou sna, z ktorého usúdil, že chlapec býval vystrašený vlkmi z Červenej čiapočky a iných detských rozprávok.

Chlapcovi sa pravidelne snívalo, ako leží v noci v posteli a ponad prsty nôh trčiacich spod prikrývky pozerá cez veľké krídlové okná na starú orechovú alej. Je zima, staré stromy už nemajú lístie, ale v ich konároch sa drží sneh. Odrazu náhly poryv vetra otvorí okenné krídla dokorán a na strome sedí šesť alebo sedem vlkov. Majú bielu kožušinu, veľké huňaté chvosty a uši nastražené dopredu, akoby načúvali.

A chlapec začína kričať.

„Freudova analýza sa vlkmi veľmi nezaoberá, ale chlapcov sen je určite rovnako tajomná a rovnako nereálna vízia vlkov, aká existuje v rôznych detských rozprávkach“, prízvukuje Barry H. Lopez, ktorý tento prípad cituje vo svojej výnimočnej knihe „O vlkoch a ľuďoch.“ Ak je to naozaj tak, potom si môžeme vytvárať ďalšie, hoci aj z pohľadu iných ľudí nereálne verzie príbehu.

Rozprávky o „Červenej čiapočke“, „Siedmych kozliatkach“, či „Troch prasiatkach“ sú asi naznámejšie detské príbehy, na základe ktorých sme si sformovali, či skôr deformovali obraz vlka do podoby krutej a nebezpečnej šelmy. To však ani zďaleka nie je také jednoduché, keďže viacerí autori hovoria o vlku ako o symbole možností, ktoré má človek v boji: inštiktívnu pudovosť a racionálne správanie. Karen Kennerlyová v knihe „Váhajúci vlk a úzkostlivá líška“ popisuje vlka ako tvora, ktorý sa nám najviac páči v rozprávkach o zvieratách: „Vnútorne nevyrovnaný, je striedavo zdolávaný svojou pýchou a naivitou, neschopný zosúladiť inštinkt a racionálne myslenie.“

Otázkou ostáva, kto začal strašiť takýmito tvormi mladé ženy a dievčatá.
Alebo presnejšie povedané:

Kto ich začal strašiť mužmi?

„Dobre, tak ti to zopakujem ešte raz a naposledy“, povedal môj priateľ, keď sme sa – tak ako každý piatok stretli v pube a v priebehu rozhovoru zase dostali k téme, pre ktorú som už po niekoľko večerov nemohol vôbec zaspať. „Tak teda šestnásťročný rozdiel medzi tridsaťšesťročným mužom a dvadsaťročnou ženou prinesie určite viac problémov ako rovnaký rozdiel medzi šesťdesiatšesťročným mužom a päťdesiatročnou ženou.“

Prevrátil som oči dohora, ale on sa tým nedal vôbec odradiť:

„Tí prví dvaja budú vekovým rozdielom zasiahnutí viac, pretože ich zrelosť a úroveń životných skúseností sa od seba líšia viac ako u toho druhého páru. Existujú všeobecné životné zážitky, ktoré nás formujú a ktorými prechádzame väčšinou vo veku od dvadsať do štyridsaťpäť rokov. Skrátka a dobre, štyridsaťročná žena a päťdesiatšesťročný muž budú mať oveľa viac rovnakých životných zážitkov ako dvadsaťročná s tridsaťšesťročným.“

Uprel som pohľad na už známu fotografiu zarámovanú nad jeho hlavou na stene. Partia prežúvajúcich írskych robotníkov na stavbe mrakodrapu vyzerala, akoby ma pozývala prisadnúť si a spadnúť z lešenia rovno na hlavu. Namiesto toho som sa však zaprel podrážkami do podlahy pod stolom a zamrmlal:

„Pozri, ja som nikdy nebol na čísla. A  nerob mi tu teraz žiadnu prednášku, už aj tak si ma dosť vystrašil.“

„To však stále nie je všetko“, zdvihol môj priateľ a psychoterapeut v jednej osobe ukazovák varovne dohora.

„Prosím ťa, čo môže byť ešte viac depresívnejšie, ako to čo si povedal?“

„Skúšal si sa niekedy zamyslieť nad tým, že taká mladá dáma by v tebe mohla hľadať skôr rodiča, ako partnera?“

V tej chvíli som sa musel začať smiať, aj keď to, čo povedal, smiešne vôbec nebolo:

„Tak potom je svet úplne naruby a ty si v ňom úplne prvý, ktorý začal strašiť vlkov malými dievčatami.“

V ten večer som zase nemohol dlho zaspať. Nepokojne som sa prevaľoval na posteli, občas pozeral na displej budíka, aby som sa uistil, ako sa čas bez spánku mučivo vlečie a premýšľal, čo nám rozprávka zamlčala o prvom stretnutí Červenej čiapočky a vlka. A v jednu chvíľu som tú scénu uvidel v tmavej izbe pred svojimi očami úplne jasne:

Červená čiapočka sa ponáhľala lesom, keď na chodník pred ňou dopadol tieň. Za ohybom cestičky, hneď vedľa veľkého trsu papradia sa oproti oblohe črtal čierny vlk, veľký, zlovestný a krutý, pred ktorým ju stále vystríhali rodičia.

„Vieš, kto som?“, opýtal sa ľudským hlasom, ktorému sa dalo sotva rozumieť.

„Viem“, ledva zašepkala vydesená dievčina.

„To je dobre“, zakýval vlk hlavou so vztýčenými ušami. „Z mamičkiných rozprávok?“

„Nie.“

„To je aj tak jedno. Ja som - vlk, ale to už teda vieš.“
„Naozaj?“


„Naozaj. Hrozný, ľudožravý vlk. Ako ťa volajú?“

„Červená čiapočka.“ Vlkovi sa zaleskli okále a na chvíľu poodkryl zuby, ktoré zasvietili v štrbine papule.

„A teraz už budeš moja.“

„Ako prosím?“

„Už je to tak. Odvlečiem si ťa. Nechceš?“

„Nie.“

„To je aj tak jedno, odvlečiem si ťa. A vieš prečo?“

„Asi áno.“

„Nie, nevieš. Ani ja sám to neviem.“


Červená čiapočka sa schúlila a ruky v ktorých držala košík sa jej od strachu triasli.

„Ja s tým nemôžem vôbec nič urobiť“, zavrčal vlk. „Chystal som sa na to už od prvej chvíle, čo som ťa videl.

Červená čiapočka mlčala.

Na útek ani len nepomýšľaj, našiel by som ťa všade. Ja ti aj tak nedokážem ublížiť – na nikom okrem teba mi totiž nezáleží. Musím ťa vidieť, musím sa na teba pozerať a musím počúvať tvoj hlas. Musím. A všetko ostatné mi je ukradnuté. Chcel by som s tebou niekde žiť, ale ešte neviem, čo s nami bude. Predpokladám, že to veľmi zle dopadne, ale mne je to jedno. Už toto stojí zato. Pretože ja to hovorím a ty to počuješ. Ale nerozumieš. Prichádzaš odtiaľ, kde zbavili lásku nebezpečenstva a drámy, aby ste mohli pohodlne žiť. Ale ja to nedokážem. Nechcem.“

Pointa uvedeného dialógu nie je celkom z mojej hlavy, ale kedže jeho autor by s takouto transpozíciou textu aj tak určite nesúhlasil, z pohľadu nášho rozprávania je úplne jedno za akých okolností sa mohol tento rozhovor v skutočnosti odohrať. Dôležité je to, ako dokáže táto optika videnia zmeniť náš pohľad na vlka, bez toho, aby sme sa utiekali iba k jednostranným psychoanalytickým výkladom.

„Ak by si niekto vytváral freudovské spojenia medzi sexom a násilím vo vlčích symboloch, rýchlo by ho to zaviedlo do analytického bahna“, varuje pred povrchnou interpretáciou Barry Holstun Lopez a my si jeho výstrahu musíme v tejto chvíli zobrať k srdcu viac ako kedykoľvek predtým. Problém je to naozaj zložitý – vlk sa považuje za hrozbu mužskému egu, práve tak ako aj za jeho projekciu. Môže byť práve tak očarujúco zvodný, ako aj impulzívne násilný. Môžete to byť vy, práve tak ako aj ja – protichodné archetypálne vnímanie symboliky vlka na základe našej výchovy v detskom veku je tu viac ako zrejmé. Všetky tie príbehy, ktoré sme zdedili z detstva spôsobujú, že ešte aj ako dospelí si podvedome vybavujeme práve tie násilnícke rozprávania o poživačných a neustále hladných vlkoch. Otázka, prečo je to tak, ostáva otvorená, možno práve preto, že naši rodičia a učitelia tieto príbehy donekonečna zdôrazňovali.

A pritom to mohlo byť aj inak.

Veľký čierny vlk opatrne našľapoval v tme, ktorá uprostred noci panovala v drevenici na okraji hustého lesa. Dlážka pod jeho nohami ticho vŕzgala a pazúry sotva počuteľne škrabali o dosky podlahy. Červená čiapočka, ktorá namiesto babky ležala v posteli nespala a aj keď ho nemohla potme vidieť, vlk zreteľne vnímal jej hrôzu, ktorá v celej miestnosti utkala neviditeľnú pavučinu desu. V temnote a tichu, ktoré akoby už samotné bolo tmou zachytil ostražitým sluchom jej nepravidelný dych s ľahkosťou, s akou by rozoznal zďaleka aj kroky poľovníka, ktorý by sa mohol zakrádať k lesnej chalupe. Mal by predsa len odísť, pomyslel si, ale vzápätí sa v úplnej tme sklonil nad lôžko. Ňufákom sa dotkol Ćiapočkiných vlasov, rozhodených na vankúši a podľa vône ich poznával, zatiaľ ešte neznáme, prekvapujúce a záhadné množstvom pocitov, ktoré to v ňom vyvolávalo. Potom sa dotkol papuľou jej tváre a hrdla. Vlk si položil hlavu na vankúš hneď vedľa Červenej čiapočky, až jeho srsť cítila na svojom ramene a zo všetkých síl zatínal zuby do prázdna. Ešte nikdy mu tak nebolo, pretože doteraz nepoznal dôvod, prečo by mal plakať a ani nevedel, že by to tak mohlo byť.

„Prosím“, ozval sa vlk dutým, neprirodzeným hlasom. „Prosím, zachráň ma.“

V tejto chvíli premýšľam, ako by mal príbeh vlka a Červenej čiapočky ďalej pokračovať. Úprimne sa však priznávam, že to neviem, aj keď to majú odo mňa čitatelia plné právo očakávať. Rozprávkové príbehy obsahujú mnohé roviny interpretácie a útržky, ktoré sa podarí z podvedomia vyzdvihnúť počas mnohých nocí snov a dňov práce zatiaľ nevytvárajú konečnú podobu príbehu. Konečnú nie azda v zmysle jeho celistvosti, rozprávania smerujúceho od úvodu k záveru, ale vyplývajúceho z poznania, že každý z nás žije vo svojom vlastnom príbehu. Z tohto pohľadu nemôže byť ani bádanie nad rozprávkami nikdy zavŕšené – drobné epizódy vynárajúce sa náhle v mysli vo chvíľach medzi snom a bdením, alebo v momentoch silného citového pohnutia budú iba málokedy vytvárať úplný obraz, budú to skôr – povedané slovami prvej medzi cantadoras, držiteľkami liečivých príbehov – „pozorovania, fragmenty starej mapy, malé kúsočky smoly k prilepeniu vtáčich pierok ku stromu k vyznačeniu cesty, húštiny, ktoré nás sprevádzajú naspäť do domova našej duše.“

Napriek tomu vám predsa len dlžím dokončenie jedného príbehu. Mohol by som rozprávať o tom, ako som si chodil kupovať pohľadnice a blahoželania, ktoré som potom ukladal do šuflíka, ako som posielal priateľom v obálke prázdne hárky papiera, keď som už nestíhal písať listy, len aby som mal dôvod chodiť na poštu, ako som sa z podpisu na poštovej sprievodke celé hodiny snažil rozlúštiť jej meno, až som sa nakoniec odhodlal napísať a doručiť trojstránkový list, v ktorom som napísal všetko, o čom pri listovej priehradke s desiatimi ľuďmi dýchajúcimi na chrbát nebola príležitosť hovoriť. Keďže však nejde iba o môj príbeh, dovoľte prosím, aby som sa v tejto chvíli odmlčal a prešiel rovno k záveru. Moji priatelia mali predsa len čiastočne pravdu - „nevyšlo to“, pokiaľ vás zaujíma práve toto, hoci hovoriť o „čiastočnej pravde“ mi nepripadá celkom správne. Pravdu, práve tak ako aj lásku nemožno totiž rozkúskovať na časti a tie potom ponúkať, či prijímať ako na nejakom duchovnom bazári. Myslím, že sa však zhodneme na tom, že v živote sa predsa len nedeje nič náhodne a zbytočne.

„Z autentického kutania príbehov zo svojho vlastného života a zo životov blízkych ľudí, ako aj z toho, v akom vzťahu je súčasný svet k nášmu životu vyplýva, že dôjde k poklesu na mysli a strastiam“, píše v epilógu svojej knihy Clarissa P. Estésová. „Budeš však vedieť, že si na správnej ceste, ak budeš mať odreté kĺby, budeš spávať na studenej zemi – nie raz, ale znovu a znovu – ak budeš tápať potme, chodiť v kruhoch v noci, ak dôjdeš ku mrazivým odhaleniam a zažiješ na ceste dobrodružstvo, pri ktorom vstávajú na hlave vlasy – to všetko stojí za to. Dúfam, že teraz vyjdeš von a dovolíš, aby sa ti príbehy, to znamená život, prihodili, a že budeš s týmito príbehmi zo svojho života pracovať – s príbehmi z tvojho života, a nie zo života niekoho iného, že ich budeš kropiť svojou krvou, svojimi slzami a svojim smiechom, pokiaľ nezakvitnú, dokým ty samotný nebudeš v kvete. To je tá práca. Jediná práca.“

Poznanie toho, že každý žijeme vo svojom vlastnom príbehu a súčasne aj v príbehoch tých druhých, to, že príbehy zomierajú bez nás a my umierame bez nich nás učí, že sa musíme spoliehať na to, čo zažívame, na to, čo sa nedá vždy vyčítať z kníh, čoho sa musíme dotknúť, žasnúť, možno aj obávať sa a pozerať vlastnými očami.

Na to by sme nemali zabúdať, práve tak ako aj ja nezabudnem na mladú dámu (podľa niekoho „primladú“ vzhľadom k môjmu veku a príliš vzdialenú, aby bola „od nás“), ktorej stačila chvíľočka, nie taká dlhá, ako trvá na perách úsmev, ale nie zase až taká krátka, aby pri nej nestihla vypadnúť slza, jeden nepatrný okamih, pri ktorom mi stihla pod viečka umiestniť mihalnice vlka, aby sa môj život zase o čosi zmenil.

Pretože aj muži potrebujú veriť.

Pretože aj muži potrebujú rozprávky.

Miloš Jesenský

Autorove stránky: http://www.jesensky.sk/

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (10) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
peknekie02.Oct:09:19

čitateľov: 17303   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1480)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy