?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Ženy chcú počúvať rozprávky
@ eseje     29.8. 07, 20:57

Kedysi dávno žil v každej dedine rozprávač, ktorý zabával ostatných príbehmi o malých dievčatách, vlkoch, nenávistných macochách a rytieroch bozkávajúcich spiace krásavice. Tieto historky boli často brutálne a plné temnej erotiky, pretože boli pôvodne určené pre dospelých - ako však išli veky, prispôsobili sa vnímaniu a citom detského poslucháča. Hoci milujeme happy end a nechceme, aby niečo zlého postretlo hrdinov nášho detstva prinášajú rozprávky znepokojivé posolstvo.

Napriek všetkým štrukturálnym premenám, ktorými prešli, sú rozprávkové príbehy naozaj liekom. „Od chvíle, kedy som si vypočula prvý, ma úplne uchvátili“, píše Clarissa Pinkola Estésová, ktorej viac ako štvrťstoročia trvajúce bádanie nad archetypálnymi vzorcami, mýtmi, rozprávkami a folklórom umožnilo vcelku presne určiť, čo sa z príbehov vytratilo a tieto chýbajúce časti presne nahradiť: „Tajomstvo nemožno zničiť. Jediné, čo potrebujeme, jediné, čo vôbec budeme kedy potrebovať, je tichý šepot z kostí príbehu, ktorý je možné opäť zostaviť.“

Ak pripustíme, že rozprávky majú naozaj nesmiernu moc, vyvolávajú vzrušenie, smútok, otázky, túžbu a snahu porozumieť, práve tak ako dokážu definovať potrebu a cestu k oslobodeniu nášho vnútra, ľahko sa vcítime do rozprávania tridsaťročnej ženy, ktorá jedného rána zaviedla svojho syna do škôlky, nešla do práce, ale namiesto toho si oblečená ľahla do postele ako „Snehulienka vystavená v sklenenej rakve predpísaného šťastia“:

„Nie mŕtva, ale nenarodene zmrazená. Pochovaná v manželskej symbióze som nevedela, kde sa končilo moje telo a kde začínalo telo muža. Siamská obluda, javiaca sa navonok ako utešená, čiernovlasá, melancholicky zvodná. V pozadí ktosi námesačne blúdil zámkom, každodenne oprašoval dvanásť izieb, poslušne, frigidne chodiac okolo trinástej. Feminizmus bol tajným kľúčom k nej, našepkávačom: otvor ju, otvor. V trinástej izbe som našla seba prikovanú, až po krk uzavretú v sude plnom výkalov, smädnú, zakliatu, nemú, zachrípnutú od kriku. Ocitla som sa v kabinete nespočetných spôsobov banálne týranej ženy. Feminizmus pomenoval to, čo som videla, roztrhal vyprázdnené pojmy, aby ich na inom mieste spojil, má jasný, štruktúrovaný jazyk, rozprával príbeh dievčaťa, ktoré sa namiesto toho, aby samo písalo, vydalo za spisovateľa. Feminizmus, môj brúsny kameň ostriaci nožnice, ktoré mi zachránili život. Sama som sa nimi po kúštičkoch povystrihovala. Odvtedy mám kontúry. Bolestivý chirurgický zásah, to oddelenie mužského tela odo mňa. Životu nevyhnutná negácia, obraz mužského nepriateľa, detonácia, národné povstanie, vymedzenie hraníc - predpočiatok vedomia, plavba okolo sveta k sebe samej.“

Toto rozprávanie plné rozprávkových symbolov čerpá silu svojej vášnivej výpovede zo sveta predstáv a symbolov kolektívneho nevedomia. Motív trinástej komnaty podáva potom vnútorným utrpením vykúpenú správu, čo si počať so ženským zranením, ktoré nechce a nechce prestať krvácať. Odhaľuje tiež mnoho z iniciačných rituálov a ponúka aj pomoc pre ďalšie roky ženského života, hoci vzápätí stroskotáva na úskalí (dnes nie celkom šťastne chápaného) feminizmu, popierajúceho všetko, čo náleží mužom, tak ako to robí vo svojej genderovej analýze rozprávky o Popoluške Blanka Knotková-Čapková:

„Popoluška je síce zneužívanou obeťou, je poslušná, ale zase nie príliš. Rozhodne sa totiž ísť napriek zákazu macochy na ples, aj keď v preoblečení, čo si vyžaduje aktivitu. Cieľom je získať princa. Prostriedkom boja o neho je nielen ženská krása, ale aj tajomnosť, čo podľa očakávania zaberie. Treba povedať, že v druhej fáze príbehu sa zase princ aktívne usiluje o ňu, keď pátra po tajomnej kráske prostredníctvom črievičky. Princ má však k tomu z titulu svojej spoločenskej pozície všetky možnosti, má k dispozícii svojich ľudí a môže každej dievčine v kráľovstve prikázať, aby si črievičku vyskúšala. Toto hľadanie ho teda veľa nestojí, možno len trochu nepohodlia a trpezlivosti. Črievička je taká malá, že ho žiadne dievča okrem Popolušky neobuje. Interpretujme to priaznivo, Popoluška je drobná, nežná a jemná, čo má byť znakom ženskej krásy, a ponechajme bokom provokatívne interpretácie, že Popoluška je liliputánka alebo princ pedofil a Popoluška hlboko pod zákonom. Obrazom šťastia je teda znova svadba skromnej krásky so spoločensky úspešným krásavcom. Macocha i nepekné sestry so svojimi intrigami neuspejú, dokonca sa stanú predmetom oprávneného výsmechu.“

Poznanie vyplývajúce z rozprávok nemožno však zjednodušovať iba na objavovanie genderových antagonizmov. Nech už v citovanej ukážke nechýba kúsavý humor ženského protestu včítane nezodpovedanej otázky, či by Popoluška so všetkými piatimi pohromade stála o princa, keby k nemu nepatril kráľovský trón, ale napríklad hrable, či vidly zapichnuté do kopy hnoja, zabúda sa tu predovšetkým na fakt, že vzájomné vzťahy medzi oboma pohlaviami nie sú univerzálnym faktom, ale skôr historickým napomenutím doby. To nás má naučiť odohrať spoločenské roly, ktoré naša kultúra považuje za mužské alebo ženské správanie, pričom znakom toho druhého sa stáva pomýlená premisa od útleho veku vtĺkaná do hlávok príslušníčiek nežného pohlavia: „Musím robiť iba to, čo sa odo mňa očakáva.“

Skúste si predstaviť nasledujúcu scénu, v ktorej sa desaťročné dievča počas návštevy pohodlne rozvaľuje s rozkročenými nohami na gauči, zatiaľ čo ju otcov priateľ napomína: „Dievčatá takto nesedia.“ (Na matkinu námietku, že dieťa má predsa nohavice, nereaguje). A hoci ten zazerajúci ujo nepovedal, ako to má vlastne sedieť, malé dievča inštinktívne zaujalo pozíciu v ktorej pôsobilo ako ešte mladšie, drobnejšie a poslušnejšie. Dokonalý obraz vynútenej ženskej servilnosti: už ako dieťa musí pochopiť, že sa má stiahnuť, narovnať a nohy pritisnúť k sebe.

Ako na základe podobného príkladu píše Ute Erhardtová, silné posolstvá tohto druhu sú pre ženy skryté v rozprávkach, ktoré používa k definovaniu „popoluškovského syndrómu“: „Popoluška dlho robila presne to, čo od nej zlá machocha vyžadovala. Bola usilovná a pokorná. Nikdy sa ani len neposťažovala. Jej poslušnosť však nikto neocenil. Všetko sa dalo do pohybu až vtedy, keď porušila príkaz a vyšla z domu, obstarala si krásne šaty a napriek macochinmu zákazu sa vybrala na ples. Úspech prišiel až potom, keď Popoluška prestala byť poslušná a pasívna.“

Moderné pravidlá pre Popolušky majú celkom jasný zmysel. Bez ohľadu na to, či nosia sukne alebo nohavice, vyžaduje sa, aby sa často krčili a chúlili. A Popolušky poväčšine poslušne načúvajú, hoci sa pre nich nevymýšľa práca ako oddeľovať zrno od pliev. Dnes úplne postačí, ak so sklonenou hlavou, zošnurovaným hrdlom, so stisnutými nohami a na labilných vysokých podpätkoch majú problém nahlas sa ozvať a presadiť svoj názor.

„Nebuď prostoreká, ale čakaj, kým ťa objavia!“ Popoluška si rozpačito odhŕňa z čela prameň vlasov, nesmelo si napráva sukňu, váhavo prechádza dlaňami po stehnách, či nervózne prehadzuje nohu vez nohu. Podľa toho, ako ju naučili, čaká a čaká na princa a vyskúšanie striebornej črievičky. Ale anglická spisovateľka Angela Carterová si vo svojom vyjadrení nedáva pred ústa žiadne servítky: „Chodidlo pasuje do črievice tak, ako telo do truhly.“

Príbeh o Popoluške je z tohto pohľadu skrytou drámou o snahe presadiť sa i slepej poslušnosti, citovej a sexuálnej vzbure proti poddajnosti, či sesterskej rivalite o získanie vytúženého princa, ktorý je predpokladanou zárukou životného úspechu. Dozvedáme sa tiež o tom, že dôležitá je nielen zmena zovňajšku, ale aj radikálna vnútorná premena, ak máme spoznať lásku.

Takmer každý z nás zažíva vo svojom živote chvíle plesového opojenia, práve tak ako aj pocity osamelosti, vnútornej prázdnoty, či márneho prehrabávania vychladnutej citovej pahreby. Popoluška, ako vieme, neustále prehrabáva a vynáša popol, až má od neho zamazanú celú tvár. Vo verzii bratov Grimmovcov každodenne navštevuje matkin hrob, čo iba podkresľuje jej žiaľ - popol je zvyškom po láske medzi matkou a dcérkou, ktorá sa nie náhodne sa jednom mieste nazýva aj „spálenou dievčinou“. V posteli, v ktorej zomrela skutočná matka, spí teraz falošná, teda tá, ktorá svojim konaním dáva najavo iba to, že Popoluške na rozdiel od vlastných dcér nebude nikým iným, iba ak macochou.

To si môžeme podľa Bruna Bettelheima vysvetliť tak, že dieťa si potrebuje vytvoriť obraz zlej macochy, aby mal na koho preniesť negatívne pocity, ktoré v ňom príležitostne vzbudzuje aj jeho vlastná matka. Ale môžeme tiež povedať, že v prípade dievčaťa medzi tretím a piatym rokom života ide o stratu prvotného láskavého vzťahu s matkou, ktorú musí „odvrhnúť“, obrátiť sa a priľnúť k otcovi, aby vošla do heterosexuálnej kultúry. Od chvíle, kedy matka začína byť nápomocná pri jej formovaní do pasívnej ženskej úlohy, objavuje sa aj ženský antagonizmus a rivalita vo svete, kedy muži organizujú pre ženy voľby kráľovnej krásy.

Zlé sestry, ktoré majú matku, veľké chodidlá a silu, aby sa mohli vzoprieť vymáhaniu „ženskosti“ musia byť dokaličené. V grimmovskom rozprávaní macocha svojim vlastným dcéram veľkým nožom zraní chodidlá, aby sa zmestili do črievičky. Krv sestier symbolizuje víťazstvo Popolušky a rituálne pokorenie rivaliek.

Maličké, alebo dokaličené nôžky, o ktorých sa tak často rozpisoval Andersen skutočne ochromujú rozprávkové dievčiny, ale keby sa niektorá z nich predsa len rozhodla napriek zákazu podstúpiť osamelú cestu naprieč temným a nebezpečným lesom za objavením ženskosti, ešte stále je tu veľký, zlý vlk, ktorým ich môžeme dopredu postrašiť.

„Spomínam vlka, ale vieme,
podobu rôznu vlci majú,
líškajú sa a hrkútajú.
Ba neraz dievča uprosia,
do domu i na lôžko sa nanosia.
No beda vám, ak neviete to, slečny,
že zaliečavý vlk je najviac nebezpečný.“


Týmito veršami na záver rozprávky o Červenej čiapočke poúčal svoje čitateľky v roku 1697 Charles Perrault, zatiaľčo som o 310 rokov neskôr vysvetľoval jednému zo svojich priateľov spôsob, ako môže jej protagonistku rozpoznať aj v reálnom živote medzi ostatnými ženami: „Červená čiapočka začína so svojim sexuálnym životom pomerne skoro.“ Sedeli sme v saune omotaní plachtami, ale už po prvej vete som zistil, že mám k predostretiu svojej teórie oveľa viac zaujatých poslucháčov, ako by sa našlo v akademickej posluchárni.

„Podľa toho si Červená čiapočka vyberá tiež nie celkom normálnych mužov, napríklad umelcov, rôznych podivných inťošov, či anarchistov“, vysvetľoval som, zatiaľčo sa mi pot lial dole chrbátom a drevená lavička omínala na zadku. „Všetci sa vymykajú zavedenému poriadku, sú divokí, nevypočítateľní ako vlci. Majú v sebe vlastnosti pripisované v rozprávkach a mýtoch zvieratám alebo božstvám prírody: intuíciu, temperament, bláznivosť alebo, čo sa nepríjemne prejaví až pri hlbšom zoznámení, nezodpovednosť. Ženy, ktoré sú Červenými čiapočkami fascinuje divokosť vlkov, ale keď už dôjde k ... no, doslovnému konzumovaniu vzťahu, tak z neho odchádzajú.“

„Vlk totiž nedáva istotu“, vysvetľoval som a pohľadom behal po tvárach poslucháčov predĺžených úžasom, hoci nie takého druhu, aký by som rád očakával. „Istotu teda dáva ako v rozprávke normálny, ľudský poľovník: pomstou Červenej čiapočky za jej nesplnené očakávania je potom naplnenie vlkovho žalúdka kameňmi, čo by sa dalo vysvetliť ako akési „uzemnenie“ nevyspytateľného zvieraťa. Postavu poľovníka si však možno vysvetliť aj tým, že on a vlk je v podstate tá istá postava. Môže to dokazovať napríklad to, že na konci rozprávky ostane poľovník s vlčou kožou. Takýto hybrid by bol ideálnym mužom pre Červenú čiapočku: bláznivý individualista vlk a zodpovedný, vnútorne dospelý poľovník. Ale keď sme už došli tak ďaleko v tejto interpretácii, mali by sme spomenúť aj tú verziu rozprávky, v ktorej sa namiesto poľovníka objavuje otec, zachraňujúci svoju matku i dcéru a tak sa v ich očiach stáva ideálnym mužom, záchrancom.“

„Ty si úplný blázon“, prehlásil môj priateľ za tichého súhlasu zúčastnených. V debate sa nepokračovalo, hoci ja som ešte niekoľko dní vo svojej hlave sumarizoval svoje skúsenosti s Červenými čiapočkami, ktoré som vo svojom živote stretol.

Červená čiapočka sa tak javí ako typ ženy, ktorá chce za každú cenu porozumieť rozporuplnosti mužskej povahy, spoznať silu jej ničivej energie a egoizmu, ale aj zodpovednosť a schopnosť chrániť, či opatrovať. A tak teda Červenú čiapočku fascinuje život vo všetkých jeho prejavoch (chlieb a víno, ktoré nosí v košíku symbolizujú každodennosť i opojnosť niektorých okamihov súčasne). Dôkaz tejto fascinácie a jej túžby poznávať, ktorá ju priviedla k dobrodružstvu s vlkom môžeme vidieť práve v záverečných vetách rozprávky, kedy Čiapočka sľubuje, že „už nikdy nezíde zo svojej cesty, keď jej to matka zakáže.“ Aj keď vie, že ešte nie je schopná samostatne „putovať a žiť“, rozumie napokon i tomu, že už vlastní v sebe niečo, čo provokuje vlkov.

„Hľa, ako zle si deti počínajú,
a najmä malé krásavice,
postava driečna, pekné líce,
keď s každým sa do zhovorky dajú.
Nečudo potom, že dievčina taká
hneď vbehne vlkovi do pažeráka.“


Perraultov slávny moralizmus však môžeme vidieť dnes ako výnimočne tendenčný. Červená čiapočka je síce najskôr obeťou divého vlka a potom vyslobodená dobrým poľovníkom, ale hoci jej osud smeruje od násilníka ku osloboditeľovi, na inej úrovni príbehu môžeme zase identifikovať cestu prechodu od matky k babke, teda osamelé, iniciačné putovanie malej, ale aktívnej a túžbou naplnenej dievčinky. Červenú farbu pokrývky hlavy, považovanú často za znak prvej menštruácie, možno dešifrovať ako znak ženskej moci. Práve stará mama (archetypálna vedma ženského rodu) daruje vnučke čiapočku (alebo šál), aby jej odovzdala silu tvorivosti a plodnosti. Niektorí autori zachádzajú vo svojich vysvetleniach ešte ďalej, keď pohltenú a z „mužského lona“ vlka za pomoci mužského pomocníka znova narodenú, lepšiu a dospelejšiu Červenú Čiapočku považujú za originálnu verziu „otcovského pôrodu“, teda symboliku prechodu od matky k otcovi.

Zdravým feminizmom inšpirované autorky nezriedka tvoria vlastné variácie tradičných rozprávok. Zatiaľčo Clarissa P. Estésová porovnáva stretnutie s vlkom so získaním ženskej sexuality a uzavretie prímeria s divokou ženou, aká žije vo vnútri každej príslušníčky nežného pohlavia, píše Angela Carterová vo svojej verzi Červenej čiapočky neobalenými slovami: „Sladko a tuho spí dievčina v babkinej posteli medzi labami bdelého vlka.“

A ja sa obávam, že po týchto zisteniach sa viacerým z nás nebude už spávať ľahko.

Miloš Jesenský

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (19) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
femminizmusKaylin30.Aug:10:49
No nie !!! - Ženy chcú počúvať rozprávky?saso30.Aug:07:28
Ehm...dreamingwolf30.Aug:02:15

čitateľov: 20527   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy