?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


MOJA LÁSKA SNEHULIENKA
@ eseje     2.8. 07, 10:22

„Myslím na snehovú vločku na jej tvári.
Myslím na jej vlasy čierne ako uhlie,
na pery červenšie ako krv a na jej snehobielu pleť.“


(Neil Gaiman: Sneh, zrkadlo a jablká.)

Rozprávku o Snehulienke, dramatický príbeh o kráľovskej macoche, otrávenom jablku, magickom zrkadle a dievčine v krištáľovom sarkofágu prebudenej silou princovho bozku dôverne poznáme z rokov nášho detstva. Mnohokrát sme pri nej zaspávali, keď dodávala naším detským snom rozmer tajomného znepokojenia i strašidelného úžasu. Na jej postavách sme si vytvárali prvé emocionálne postoje ku svetu, aby sme neskôr pod jej koloritom objavili posolstvo vzťahujúce sa k jednému zo zložitých rébusov citového života, obostierajúce zvolanie zúfalé i obviňujúce zároveň:

„Nie, ty nie si moja matka!“

Nevlastné matky sa tejto vety boja ako ohňa, avšak väčšina z nich skôr, či neskôr bude tieto slová naozaj počuť. Určitým konfliktom sa jednoducho nemožno vyhnúť, keď do hry vstupujú silné emócie. Každá zo zúčastnených strán má svoju pravdu: žena, ktorá miluje manžela a domáha sa rešpektovania svojich práv, dcéra, bez ohľadu, koľko má rokov, bojuje o city svojho otca. Muž, ktorý sa zmieta medzi pocitom zodpovednosti voči partnerke a pocitom viny voči dcére. Existuje vôbec východisko z takejto situácie?

A čo to má vôbec spoločné so Snehulienkou?

Dnes už klasické čítanie o psychoanalýze rozprávok bratov Grimmovcov môžeme nájsť u Bruna Bettelheima. Príbeh o Snehulienke v nej dešifroval ako vzorec rodinnej drámy. Máme tu žiarlivú, priam toxickú matku, slabého otca, ktorý akoby nebol a bezbranné dieťa, ktoré sa musí postaviť čelom ku všetkým problémom úplne samotné. Podľa Bettelheima je rozprávka predovšetkým varovaním pred uviaznutím v Oidipovom vzťahu medzi jedným z rodičov a dieťaťom. Nachádzajú sa tu „výstrahy“ pre dospelých, práve tak ako aj pre ich potomkov, akurát s tým rozdielom, že pre tých druhých nie sú definované priamou rečou, ale prostredníctvom podvedomia. Podľa tohto výkladu ide v príbehu o nenávistnú žiarlivosť macochy k dcére: rivalitu spôsobuje predovšetkým strach, aby dospievajúca a čoraz krajšia ratolesť neohrozila pozíciu nevlastnej matky. Kráľovná sa totiž obáva, že sa Snehulienka stane v kráľových očiach oveľa atraktívnejšou ako je ona samotná a v obavách o svoje postavenie ju neváha pripraviť aj o život.

Vynikajúca švédska prozaička Birgitta Trotzigová vykreslila vo svojej poviedke „Za morom“ pôsobivý obraz ženy, ktorý by mohol byť aj jednou z výstižných charakteristík Snehulienkinej nevlastnej matky: „Ako dieťa ju priviezli z vidieka a adoptovali. Preslávila sa, urobila kariéru a teraz sa vozila v kočiari potiahnutom mäkkým hodvábom ako rukavička. Pochádzala z temnoty, z temnej, inej krajiny, ale prešla na druhú stranu. Vo vnútri jej ale stále viac a viac chýbalo to temné, na čo sa pokúšala zabudnúť. Pretože tak to bolo, životné okolnosti tak chceli, že v živote tejto ženy existovalo množstvo vecí úplne oddelene - ako keď plávajú ľady a medzi praskajúcimi ľadovými kryhami zíva temnota, čierna, hlboká, a ľady sa od seba vzďaľujú preč, miznú ako slabnúca žiara do noci.“


Psychoanalytický výklad Snehulienkinho príbehu sa príliš nelíši od jeho všeobecne prijímaného chápania, napriek tomu ponecháva ešte mnoho miesta pre ďalšie, podrobnejšie analýzy. Začnime teda samotnými slovami rozprávky, ktoré uvádzajú idylickú scénu v jednej z prepychových komnát kráľovského paláca: „Bolo to raz prostred zimy, keď sneh padal z oblohy ako páperie. Jedna kráľovná sedela pri obloku, ktorého rám bol z čierneho ebenového dreva, a šila. Ako tak šije, zahľadela sa na sneh a pichla sa ihlou do prsta. Do snehu padli tri kvapky krvi. Červená farba na bielom snehu bola veľmi pekná a kráľovná si pomyslela: “Kiež by som mala dieťa biele ako sneh, červené ako krv a čierne ako drevo na obločnom ráme”.

Pokúsme sa o rozbor tejto scény. Pichnutie ihlou spôsobilo v symbolickej rovine vytrhnutie kráľovnej z bezčasového trvania v kontemplácii. Moment zranenia, zasadený do dovtedy nenarušenej súčasnosti mal za následok okamžité prebudenie predstavivosti. Krv na snehu vyvolala záujem, poranenie bolo pomenované a prostredníctvom toho sa zrodil reálny, práve prítomný okamih. Bolesť je konfrontovaná s tým, čo je naozaj skutočné, nemožno ju necítiť a preto si vyžaduje konanie. Symbolika kráľovninho zranenia je definíciou vyššieho významu a to nezávisle od bolesti, ktorú prináša, pretože je vytrhnutím z kataleptického stavu príjemnosti po ktorom žena pocíti túžbu po naplnení, harmónii a celosti. Keby sa kráľovná nepichla ihlou, stagnovala by v stave nekonečnej a monotónnej príjemnosti, v ktorej by sa nemohla prejaviť zázračná intuícia toho, čo je skutočné.

Vráťme sa ešte raz ku scéne, kedy kráľovná sedí pri okne a je očarená vločkami padajúceho snehu. Človek, ktorý medituje je pohltený svojou kontempláciou, je to ten, „kto sa poznávaním podmetu stráca v poznávanom predmete“. Scéna s padajúcim snehom je v texte rozohraná akoby sama osebe, bez vedomej účasti človeka. Až bodnutie ihly, tento bolestivý dotyk s realitou dokáže privolať kráľovnú ku nej samotnej.

Kedy vlastne túžobné očakávanie ovládne myseľ kráľovnej? V ktorom momente formuje svoje vnútorné „Ja“? Je to práve tá magická chvíľa, kedy obraz kvapiek krvi na snehu pokrývajúcom tmavý rám okna prostredníctvom obrazotvornosti vyvolá túžbu po dieťati, do ktorého by sa vtelila krása tohoto okamihu:

„Und weil das Rote im weissen Schnee so schon aussah, dachte sie bei sich hatt ich ein Kind so weiss wie Schnee, so rot wie Blut, und so schwarz wie das Holz an dem Rahmen.“

Zdanlivo nezmyselný obraz, napriek tomu fascinujúci podivnou krásou. Zdá sa nepochybným, že kráľovná je paňou situácie, keďže obraz vyvolaný predstavivosťou formuje do podoby dieťaťa. Na druhej strane je kráľovná úplne uchvátená svojou predstavou (neskôr vtelenej do Snehulienky) a to aj napriek tomu, že ju spočiatku pevne uzatvára vo svojom vnútri.

Existencionalisti by ju nepochybne zaradili do filozofickej kategórie nevoľníkov, ktorými sa ľudia stávajú na úteku pred konečnosťou existencie, vlastnou smrťou, či ničotou. Preto sa nemožno diviť kráľovnej pre ktorú je „zrkadlový“ obraz cennejší viac ako vlastný život. „Obraz je oveľa viac dôležitejší pre jeho majiteľa ako je majiteľ pre seba sám“, dočítame sa v jednej z psychologických štúdií. „Je podmienkou jeho substancie, jeho najhlbšej bytosti, jeho duše, stáva sa jeho najcennejšou súčasťou, ktorá z neho vytvára človeka. Je jeho nesmrteľným prvkom a ochranou proti smrti..“

Keď kráľovná sleduje krvavú škvrnu na snehu, poddáva ju podvedomej idealizácii - je niečím výnimočne pekným, s čím sa môže identifikovať a pokúša sa ju stelesniť do podoby Snehulienky. Jej narcizmus však spôsobuje vtiahnutie dovnútra tohoto obrazu, čo prináša ďalšie komplikácie.

Snehulienka sa javí ako ideál kráľovninho Ja a stane sa tak predmetom jej milostnej fascinácie. A práve pre toto zahľadenie sa do seba bude v budúcnosti kráľovnino konanie korunované fatálnymi následkami.

„Und wie das Kind geboren war, starb die Konigin.“

Kráľovna teda umiera vo chvíli, kedy rodí vysnívanú dcérku. Na akú smrť v skutočnosti ale mysleli bratia Grimmovci, keď do príbehu napísali túto vetu? Kráľovná symbolicky umiera, pretože stratila svoju najcennejšiu čiastku, akou bolo jej dieťa. V túžbe po harmónii, ktorá bola do nej vtelená, si vnútorne osvojila predmet svojich očakávaní, ktorý sa stal jej súčasťou. Kráľovná neumiera vo fyzickom zmysle, ale dochádza u nej k premene - narodením Snehulienky „stratila“ to najcennejšie čo v sebe nosila a opätovne pociťuje predošlú prázdnotu, ako čítame u Birgitty Trotzigovej:

„Obraz v zrkadle je temný, doma nikto nie je, doma prebýva prázdnota. Okolo trojdielneho zrkadla sa mihoce svetlo. V zrkadle sa teraz odráža temné lesklé svetlo, ktoré rýchlo pohasne ako záblesk vody dole v studni, v tej čiernej svetielkujúcej vode možno niekedy vidieť, ako by na hladinu vyliezal vekom zašlý človek, premenený v nepoznanie a potom opäť mizne.“

A tak sa ešte malá Snehulienka stáva stelesnením úplnosti, ktorá jediná môže vytesniť stav prázdnej, akoby vykradnutej existencie. Kráľovná sa pokúsi zaujať dcérkine postavenie, teda bude robiť všetko preto, aby sama bola uznaná za najkrajšiu.

V nerovnom súboji so závistlivým nátlakom matky Snehulienka rezignuje na svoje dospievanie a uchýli sa do bezpečnejšieho, detského sveta. Začne bývať s trpaslíkmi a napriek populárnym prvoplánovým interpretáciám nenájdeme v tejto situácii ani náznak sexuality. Snehulienka ustúpi z konkurenčného vzťahu s kráľovnou, ale v skutočnosti v nej erotické cítenie naďalej pretrváva a čaká na chvíľu, kedy sa v jej živote objaví milujúci muž.

V živote sa žiadnej matke nepodarí vyhnúť situáciám, kedy v srdci naplno nepocíti tŕň kráľovninej závisti, dôležité však je, ako sa s týmto pocitom vyrovná. Či si bude hovoriť „Ešte nedávno som bola takisto pekná a mala všetko pred sebou“, tešiť sa z mladosti, príťažlivosti a budúcnosti svojej ratolesti. Alebo ju bude pohľad do magického zrkadla napĺňať závisťou a z podvedomej pomsty za vlastné starnutie sa bude snažiť úplne ovládať dcéru a zbaviť ju tak potešenia zo svojej vlastnej ženskosti.

Dôležité je aj to, čo v rozprávke dokážeme prečítať medzi riadkami. V živote totiž nie iba matka závisí svojej dcére. Podobne tak dospievajúca dievčina závidí matke slobodu, vzťah k mužovi, ktorý je jej otcom, zrelú ženskosť, ako aj toho, že matka už nemá rozmanité problémy so sexualitou, ktorú ona samotná práve teraz iba poznáva. V skutočnosti môže matka svojej dcére podávať otrávené jablko práve vtedy, keď v nej zraňuje prebúdzajúcu sa dospelú ženu a hovorí: „Dobre ja viem, s kým a kde chodievaš. Vravím ti to naposledy, potĺkaš sa ako tuláčka. Nič nepomáha, ani otcove hrozby, ani moje dobré slovo, stratíš sa a nikde ťa niet, mobil mi nedvíhaš, vláčiš sa s tým ... A pozeraj sa mi láskavo do očí, keď s tebou hovorím: odo dneška je všetkému koniec. Ostaneš pekne tu a kým ti to nedovolím z domu sa ani len nepohneš!“

Podstata problému nespočíva ani tak v rovine výpovede, ale v nadmernej intenzite kritiky a vôli ovládať - či matka iba občas nedovolí dcére niekam výjsť alebo útočí na ňu zakaždým, keď sa chystá na schôdzku so svojím priateľom. Veľa tiež závisí aj od vzťahu matky s mužom. Čím silnejšie je manželské puto, tým menej potrebuje matka kontrolovať svoju dcéru.

V rozprávke Jacoba a Wilhelma Grimmovcov z roku 1811 si kráľ berie za manželku inú ženu (andere Gemahlin), čo autori ako napríklad Damian Piechaczek interpretujú ako „samotnú kráľovnú, pre ktorú sa narodenie dieťaťa stalo momentom pohrúženia do smrti, v zmysle toho, že po tejto udalosti už nemôže byť tou istou osobou.“ Bruno Bettelheim však vo svojej knihe „K čomu sú dobré kúzla“ prináša iné, a - ako sa zdá - aj pôvodnejšie verzie tohoto príbehu. Súčasne hovorí o potrebe rozdvojenia osobnosti matky na dva odlišné charaktery vzhľadom na dieťa, ktoré nedokáže vnímať spojitosť „dobrej“ a „zlej osoby“ v jednom tele, čo si v tejto chvíli zasluhuje osobitné vysvetlenie.

Ako malé deti sme nemali žiaden pocit oddelenia od ženy, ktorá nás zrodila. Náš vlastný obraz bol založený na pocitoch, ktoré sa odzrkadľovali v matkinej tvári. V úplne ranom veku je zrkadlenie matky a dieťaťa nielen dokonalé, ale aj vzájomné. „Pokým sme boli v spojení s materským lonom, nemali sme vedomie“, píše John Bradshaw. „Potom sme si potrebovali uvedomiť samých seba a na to sme potrebovali matkinu tvár ako zrkadlo. Potrebovali sme, aby nás prijímali a „odzrkadľovali“ presne takých, akí sme boli, pretože všetko, čo sa odrazilo na matkinej tvári, sa stalo našim pôvodným Ja - čokoľvek z nás odmietla ona, odmietli sme aj my.“

Na svet sme pozerali matkinými očami. „Ja malého dieťaťa je identické s matkiným chápaním jeho Ja“, tvrdia detskí psychológovia. Doktor James Masterson o tom píše. „Intenzívna detská potreba lásky a súcitu zo strany matky má pre vybudovanie štruktúry ega absolútny význam a hnev dieťaťa v prípade, keď mu matka neuspokojí túto potrebu, je taký veľký, že má strach, že tieto pocity zničili ju a jeho. Aby sa dieťa vyrovnalo s týmito pocitmi, rozdelí si matku na dve osoby, a to na dobrú a zlú matku. „Zlá“ matka nie je jeho matka, ale niekto iný. Tak dieťa môže obrátiť svoj hnev priamo na ňu bez obáv, že ju stratí.“

Deti si teda potrebujú vyvinúť jednotný obraz matky, tej, ktorá je rovnako príjemná i nepríjemná, ako aj celistvý obraz seba. Úspešné osamostatnenie dáva dieťaťu možnosť vybudovať si vzťah k ostatným i sebe ako k celostným osobnostiam, čo je rozhodujúcou prípravou na neskoršie spoločenské i intímne vzťahy. Vnímať druhých ako celostné osobnosti znamená podľa Mattersona „vidieť ich dobrých aj zlých, príjemných aj nepríjemných a zachovať si k nim takýto vzťah napriek sklamaniu z ich strany.“

Joel Covitz v jednej zo svojich kníh ponúka sondu do života mladej ženy, prototypu modernej Snehulienky, ktorá vo vzťahoch s mužmi narážala iba na samé podriaďovanie a pocity zmätku. Stopy jej problému viedli do minulosti k jednému z autoritatívnych rodičov, ktorý rozhodol, aký má žiť život skôr, než sa narodila o čom Covitz píše: „Na svoje zdesenie zistila, že cíti jeho lásku iba vtedy, keď nie je sama sebou.“

Určite viete čo to znamená, keďže mnohí z nás poznajú nivočiacu silu podmienenej lásky z ktorej vyplýva pomýlená viera v to, že sme lásky hodní iba vtedy, keď nie sme sami sebou. A tento náhľad úplne stačí k tomu, aby sa náš život naozaj stal iba „odleskom skutočnej existencie“ ako v kráľovninom magickom zrkadle.

V detstve sme potrebovali ochranu a pomoc, aby sme sa učili, poznávali a rástli, neskôr však bolo rovnako dôležité odlíšiť sa, mať možnosť byť inými, ako naši rodičia, stať sa samými sebou. Bez tohoto odlíšenia by sme sa nemohli psychicky a teda po druhýkrát narodiť. Neúspešné osamostatnenie, či neskoré oddelenie od pupočnej šnúry v spirituálnom zmysle slova môže často znamenať smrť našej duše. Keď Snehulienka spočinie pod vekom sklenenej rakvy, symbolizuje to psychickú smrť, o ktorej - tentoraz bez rozprávkových metafor - píše existencionalistický filozof David Cooper: „Niektorí ľudia, vlastne veľmi veľa ľudí, sa nikdy nenarodili, či skôr ich narodenie pripomína objavenie sa tieňa a ich životy sú len odleskom skutočnej existencie.“

Mnoho z nás sa dokáže odlíšiť, ale iba do určitej miery a podmienenčne: môžeš sa odlíšiť, ale musíš mi vždy robiť radosť. Alebo: môžeš byť iná, len ak sa staneš takou, akú si ťa želám ja.

A každodenný rituál pred čarodejným kráľovniným zrkadlom tak pokračuje naďalej.

„Sedí pred zrkadlom, pred temným zrkadlom. Biele ramená, pevné silné svaly sa lesknú v odtieňoch šedej a modrej. Rozpaží sa, natiahne zápästie a ruku, jeden kĺb prsta po druhom - gesto sa zachveje, vibruje, chce dosiahnúť pokiaľ možno čo najďalej. Práve sa mení, ruka rastie ako krídlo smrti, krídlo života, niečo úplne iného. V očných jamkách svietia oči neznámeho pôvodu. Sivé pery. Jazyk a ústa sú naopak červené, svieže, vlhké, plné života, môžu sa zaodieť do reči pravdy, či lži, spredu alebo zozadu - telo už ostatne dávno opustila vôľa, cez moria a rieky sa nesie vtáčí krik, volanie vtáka v duši.“

Nevlastná matka, ktorá potrebuje k zrkadleniu svojej krásy adoptívnu dcéru, či slabý otec, ktorý sa úplne ocitol v jej područí - možno si položíte otázku, do akej miery ich namiesto v rozprávke stretávame aj v reálnom živote. Spomínam si na mladú slečnu, ktorá bola už na prahu dopelosti úžasne atraktívna. Postava Lolity, pleť a vlasy Snehulienky, pätnásťročná miniatúra žiadúcej ženy, ktorú jej otec a matka s obľubou brávali do hypermarketu alebo na iné frekventované miesta. Nechali ju vždy kráčať pred nimi, aby mohli pozorovať, ako sa muži za ňou so záujmom obzerajú. „Používali ma ako kus tela, aby si zvýšili vlastné sebavedomie. Moja mama bola celá bez seba, keď jej muži hovorili, akú má ohromnú dcéru“, hovorila o tom po rokoch.

Snehulienka, novodobá Snehulienka.

Genderové výklady rozprávky sa azda až príliš pozostavujú na detailoch rozprávania: napríklad na tému pôvodu macochinej posadnutosti vlastným zovňajškom, prejavov tak typických narcizmus (otázky donekonečna kladené pred zrkadlom by tomu mohli nasvedčovať), alebo pre kráľovnino pragmatické presvedčenie, že miesto na tróne vedľa manžela jej garantuje iba trvalá a nevädnúca krása.

„V každom prípade predstavuje rozprávka o Snehulienke výrazné typy ženských a chlapčenských postáv, a veľmi nevýrazné typy postáv mužských“, prichádza do široko koncipovanej diskusie Blanka Knotková-Čapková. „V podstate ide o skrytý boj medzi ženami, kedy sa nástrojom boja stáva krása, v tomto boji je kráľovná vedomým agresorom, Snehulienka nevedomou obeťou. Rozhodcom boja je však muž - kráľ, ktorý je, bez ohľadu na svoje vlastnosti a (ne)schopnosti nositeľom moci spoločenskej. Preto musí byť boj skrytý, kráľovná sa pred manželom štylizuje do roly neagresívnej roztomilosti. Cieľom boja je poistiť si kráľovského manžela, čo sa darí mladšej a krásnejšej žene: získava princa, kráľovna kráľa naopak stráca. V príbehu sú kľúčom ku šťastiu hrdinky bezmocná krása, mladosť a dobrosrdečná naivita.“

A čo podľa tohto názoru vyplýva z charakteristiky a konania jednotlivých rozprávkových postáv?

„Predovšetkým, že zmyslom a cieľom snažení mladého človeka, menovite dievčaťa je svadba“, dočítame sa v kritickom príspevku „Ženská krása čakajúca na bozk alebo o Snehulienkách, princoch a čarodejniciach“. „To je obraz šťastia - ktorým, zrejme pre istotu, väčšina rozprávok končí. V každom prípade by mali byť skromné, poslušné, láskavé a prívetivé. Trochu naivity nie je na škodu, je to roztomilé. Kladný chlapec by mal byť odvážny, silný, priebojný, úspešný a mocný. Pokiaľ nie je priamo princom, a teda jedným z mocných, usiluje o moc - samozrejme iba čestnými prostriedkami alebo je ňou odmenený za svoje hrdinské činy. Moc v každom prípade náleží do mužskej sféry, ženy usilujúce o moc spravidla skôr, či neskôr končia ako čarodejnice a sú predmetom všeobecného odsúdenia. Muž môže byť neschopný, pokiaľ už bezpečne sedí v úlohe patriarchu, potom si ostatní tento postreh nechajú pre seba.“

Z citovaných typov ako najviac reálny vyzerá len posledne zmienený, ostatné postavy detskí čitatelia a čitateľky neskôr v reálnom živote stretnú zrejme iba málokedy, aj keď autorka v závere svojej analýzy dvíha výstražne ukazovák na môj vkus až príliš vysoko dohora:

„Stretnú sa ale s mnohými takzvanými nepeknými dievčatami, ktoré sa prejavia ako kladné životné hrdinky a takzvanými peknými dievčinami, ktoré sa prejavia ako povrchné naivky. Stretnú sa s mužmi, ktorí nebudú úspešní ani mocní, aj keď budú dobrí, milujúci, spravodliví, a naopak. Čo si s tým len majú počať? Majú dievčatá trpieť anorexiou, aby boli „krásne“ a ulovili „ženskými zbraňami“ svojho princa, a chlapci znášať šikanovanie, či trpieť komplexmi, pokiaľ nie sú „mužní“ a nevyšvihnú sa medzi úspešných? Majú časom „zmúdrieť“ ako ich rodičia a vybrať si z rozprávok iba stereotypizáciu ženskej a mužskej roly vo vzťahu k moci? Brániť sa kritickým analýzam rozprávok a obhajovať stereotypy pohodlnou sentimentalitou? Rozprávky by predsa v deťoch nemali vyvolávať prípadné komplexy menejcennosti, ale vieru v otvorenosť šancí nielen pre krásnych a silných a predovšetkým životnú nádej. A tá nemusí nevyhnutne spočívať v kráľovskom tróne a snubnom prstienku.“

„So snahou sťahovať svadbu Šípovej Ruženky, Snehulienky a Popolušky do animálnej roviny potom súvisí aj neodolateľný sklon novších vydavateľov falšovať ich skutočný vek“, píše v jednej zo svojich štúdií doktor Emil Páleš. „V nových verziách nachádzame všetky možné vekové údaje, avšak nie menšie ako šestnásť rokov. Autori “zracionalizovaných” verzií si totiž nevedia predstaviť, že by sa niektorá z dievčat mohla vydať a mať deti skôr, ako šestnásť, sedemnásť alebo osemnásťročná.“

Šípková Ruženka však v skutočnosti zaspala po pichnutí vretenom na svoje štrnáste narodeniny. A Jakob a Wilhelm Grimmovci dokonca píšu, že Snehulienka “keď mala sedem rokov, bola krásna ako jasný deň.” Vtedy sa o ňu začala zaujímať zlá kráľovná a vtedy jej zrkadlo po prvý raz povedalo: “Pekná si, kráľovná, pekná veru žienka,ale stokrát krajšia je naša Snehulienka.”

Údaje o veku sú pre úvahy o ezoterickom význame rozprávkového príbehu kľúčové, pretože vo svojej pôvodnej podobe dokazujú správnosť interpretácie podľa ktorej poukazujú na to, že proces inkarnácie duše tela prebieha postupne a pri narodení dieťaťa nie je vonkoncom ukončený.

„Pred fyzickým narodením je vyvíjajúci sa človek obklopený zo všetkých strán iným fyzickým telom“, domnieva sa známy rakúsky filozof Rudolf Steiner „Nevstupuje do styku s vonkajším fyzickým svetom samostatne. Jeho okolím je matkino fyzické telo. Len toto telo môže pôsobiť na dozrievajúceho človeka. Fyzické narodenie spočíva práve v tom, že ochranný obal materského tela prepúšťa človeka, na ktorého tak môže bezprostredne pôsobiť vonkajší fyzický svet. Zmysly sa otvárajú okolitému svetu, ktorý nadobúda ich prostredníctvom na človeka rovnaký vplyv, aký predtým mala fyzická materská schránka.“

To však nie je všetko, ak si uvedomíme, že úvodná scéna Snehulienky, ktorá je v novších vydaniach pre deti poväčšinou úplne vynechaná predstavuje fascinujúcu indíciu o tom, ako sú budúce matky so svojimi deťmi v spojení ešte pred ich narodením, či dokonca počatím a vedome, alebo v podvedomí komunikujú s dušou prichádzajúceho dieťaťa. V nemiestne redukovanej podobe prológu je tento obraz nahradený obratom, ktorý iba zdanlivo dáva „väčší zmysel“ deformuje jeho pôvodný význam: „Jedného dňa sa kráľovnej narodila krásna dcérka, ktorú podľa jej bledej pokožky pomenovali Snehulienka.“

„Príčinnosť je tu teda obrátená: nie čistý duševný svet kráľovnej je príčinou, že sa jej narodilo dievča ako tri kvapky krvi na snehu, ale náhodný fyzický znak je príčinou Snehulienkinho pomenovania a jej krásy“, upozorňuje Emil Páleš na zásadný posun v myšlienkovej rovine rozprávky. „Toto druhé vysvetlenie však umŕtvuje v ľudskej duši každé nadšenie, pretože nedáva matkám inú možnosť, ako bezmocne a pasívne očakávať, čo za dieťa sa im narodí. To prvé však doslova okrídľuje a otvára rodičom nedozierne perspektívy: záleží len od nich, či privolajú k sebe nejakého čistého, vznešeného ducha z hviezdnych sfér, alebo hodia rebrík nejakej polodémonickej bytosti z predpeklia.“

V skrytej rovine inotaju nám rozprávka o Snehulienke ďalej odovzdáva svoje skryté posolstvo, podľa ktorého pri narodení zostupuje duša do fyzického tela, nie však do tela éterického alebo životného: „Ako je človek obklopený až do okamihu narodenia fyzickou schránkou matkinou, tak až do výmeny zubov - teda asi do siedmeho roku - ho obklopuje éterická a astrálna schránka. Až počas výmeny zubov prepúšťa éterická schránka éterické telo. Potom tu zostáva ešte astrálna schránka až do doby pohlavného dospievania. V tom čase sa z každej strany uvoľňuje astrálne, či pocitové telo ako telo fyzické pri fyzickom narodení a éterické telo pri výmene zubov.“

Podľa citovanej antropozofickej koncepcie, ktorú Rudolf Steiner v ucelenej podobe sformuloval v prvom dvadsaťročí 20. storočia sa astrálne telo silnejšie spája s fyzickým práve v štrnástom roku života, kedy sa osamostatňuje a je po prvýkrát vystavené konfrontácii s fyzickou realitou. V tom čase človek „stráca svoju nevinnosť, stráca ideály. Jeho duša pre duchovný svet zaspí“, upozorňuje Emil Páleš.

Moderné podoby rozprávky sú svojvoľnou a väčšinou nie šťastnou adaptáciou pôvodného príbehu. Väčšina z nás pozná verziu, v ktorej zlá kráľovná prikáže poľovníkovi doniesť Snehulienkine srdce, aby ho zjedla a potom sa ju snaží otráviť jedovatým jablkom. Ako však tvrdí jeden z pozorných komentátorov „v pôvodine zlá kráľovná prikáže poľovníkovi priniesť aj Snehulienkinu pečeň a pľúca - teda tie orgány, ktoré najviac súvisia s éterickými, životnými funkciami organizmu. A potom usmrcuje Snehulienku na trikrát: zapichnutím otráveného hrebeňa do vlasov (otrávenie krvného obehu); zadusenie šnurovačkou (zastavenie dýchacieho systému) a nakoniec jedovatým jablkom (otrávenie tráviaceho systému).“

„Keby som vedela to, čo viem dnes, tak by som jej nechala vyrezať srdce“, hovorí zase v jednej z mrazivých variácií Snehulienkinho príbehu z pera Neila Gaimana nenávistná kráľovná. „Ale ešte by som jej nechala odseknúť hlavu, ruky a nohy. Prikázala by som ju vyvrhnúť. Potom by som na námestí sledovala, ako katovi paholkovia rozdúchavajú oheň na hranici, bez mihnutia oka by som pozerala, ako ju plamene stravujú kúsok po kúsku. Okolo by som nechala rozmiestniť lukostrelcov, aby zastrelili akéhokoľvek vtáka alebo zviera, ktoré by sa priblížilo k hranici, či už by to bol havran, pes, sokol alebo krysa. A nezavrela by som oči, pokiaľ by sa prineczná nezmenila v popol, ktorý by vietor rozfúkal po snehu. To všetko som neurobila a za svoje omyly platíme..“

Ak teda dochádza v súčasnosti ku variáciám pôvodného textu na úkor jeho pôvodnej zrozumiteľnosti mali by si moderní editori ako rozprávkové rekvizity nutné k pochopeniu symboliky vybrať srdce a hrebeň, alebo pečeň a jablko. S podobným prístupom sa môžeme stretnúť v keltskej verzii Snehulienky, ktorá však napriek dvojstupňovej gradácii rešpektuje vzťah medzi životnými orgánmi a funkciami: Kráľovná si najprv žiada srdce a pečeň svojej dcéry a až potom sa ju pokúša otráviť pichnutím jedom napustenej ihly do prsta a čašou otráveného vína.

“Dlho, dlho ležala Snehulienka v sklenenej truhle; za ten čas sa nič nezmenila a vyzerala, akoby spala. Bola stále biela ako sneh, červená ako krv a vlásky mala čierne ako ebenové drevo.”

Snehulienka je teda takmer mŕtva a predsa nie celkom. Akonáhle jej princ uvoľní šnurovačku, vytiahne otrávený hrebeň spomedzi prameňov vlasov a ohryzok jedovatého jablka vypadne z hrdla, krásavica z priezračného sarkofágu opätovne ožíva.

Koniec rozprávky bratov Grimmovcov každý pozná, iná vec je však koniec samotnej zlej kráľovnej. Zatiaľčo v hororovej poviedke Neila Gaimana kráľovnú upália ako čarodejnicu jej vlastní poddaní a vo vydarenej filmovej adaptácii Michaela Cohna z roku 1996 zhorí v ruinách svojho zámku, pôvodná nemecká verzia z prelomu 17. a 18. storočia o kráľovnej neprináša žiadne dramatické finále, keďže sa z rozprávania akoby mimovoľne vytráca. Napriek tomuto udivujúcemu faktu nám fantázia umožňuje nahliadnúť do kráľovninho života v jej čiernu hodinu a na mieste, kam nedoliehajú zvuky svadobnej hostiny princa so Snehulienkou. Môžeme ju tak vidieť v skľučujúcom obraze samoty noc, čo noc sediacu pred svojím magickým zrkadlom, naplnenú pochybnosťami, pocitom prázdnoty a výčitkami svedomia:
„Pred temným zrkadlom horí svetlo. Prsty sa zaborili do krabičky s masťou. Masť chladí, dokáže vyhládzať. Práve vyhládza obočie a jedno oko, druhé na ňu doširoka pozerá stuhnutým a divokým pohľadom z temného zrkadla. Vždy príde okamih, kedy je polovica tváre maskou. Ktorá? Druhá polovica je vyhladená, niečo sa skrýva v snehu, to temné sa ukrýva v snehu. Jedna a druhá polovica sveta, kto je to? Kto je tá, čo sa narodila v tretej miestnosti a je oboma polovicami, ona a tá druhá, takisto prítomná v tretej miestnosti, ktorá tam žije, má na rukách krv a nakoniec umiera násilnou smrťou vlastnou rukou?“

V čase, kedy sa kráľovná pozerá na snehové vločky víriace za oknom, vidíme tú istú scénu, ako aj na začiatku. A predsa zdanie klame. A rozdiel nie je azda v tom, či premieta o svojom živote pod klenbami korunovačnej siene alebo pod nízkym stropom zle vetranej podkrovnej izbietky medzi obitým umývadlom a škvrnitým zájdeným zrkadlom. Nie to si kráľovná zakrýva oči pred pohľadom na zasneženú krajinu, na svet, ktorý sa postupne zaodieva do skvostnej a iskrivej beloby, zatiaľčo ona samotná slovami Neila Gaimana zatrpknuto hovorí:

„Lži a polopravdy padajú ako snehové vločky a zakrývajú pravdy, ktoré si pamätám, a veci, ktoré som videla. Krajinu zmenenú po snežení k nepoznaniu: to je to, čo Snehulienka urobila z môjho života.“

Miloš Jesenský
autorove stránky: http://www.jesensky.sk/



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (9) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
precojankar03.Aug:10:11
to je o sasovi?kinka02.Aug:18:08

čitateľov: 19233   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1483)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy