?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


BOZK SNEHOVEJ KRÁĽOVNEJ
@ eseje     27.6. 07, 15:30

Hoci sa tradične tvrdí, že na počiatku býva slovo, domnievam sa, že na začiatku vzťahu býva bozk a ten je aj súčasťou nasledujúcej historky, ktorú prosím považujte za dôverné rozprávanie dobrého priateľa: „Včera sa mi prihodilo čosi zvláštne. Stretol som na ulici mladú dámu a v tej chvíli som bol úplne stratený. Dodal som si odvahu, aby som ju oslovil. Nahlas sa zasmiala a potom ma nečakane pobozkala, čím ma úplne vyviedla z miery. Keď som ju vzápätí pozval na kávu, povedala, že moje pozvanie musí žiaľ odmietnuť, pretože sa o chvíľu musí stretnúť so svojím manželom. Bola však šťastná a považovala za krásny darček, že pre mňa toľko znamená, ak som sa ju odvážil osloviť. Určite si musel všimnúť, ako mi vypovedá hlas a podlamujú sa kolená.“

Toto rozprávanie mi pripomenulo čarovný bozk, o ktorom sa píše v jednej z Andersenových rozprávok: „V tom šťastnom bozku bolo zlato, zlato srdca. Zlato bolo na ústach, na zemi, na rannej oblohe.“ Napriek tomu, že bozk z nášho predošlého rozprávania neznamenal azda začiatok nového vzťahu, poskytuje rukolapný dôkaz o tom, že sa všetky výhrady a prekážky stanú iba nepodloženými obavami, proti ktorým pomôže iba jediné: sebadôvera, sebaistota.

A v tej chvíli som si spomenul na Snehovú kráľovnú.

„Keď budeme na konci príbehu, budeme vedieť viacej, ako vieme teraz“, ubezpečuje dánsky rozprávkár a mne slová jeho príbehu pripadajú ako zjavenie, napriek tomu, že nezačína bozkom, ale zostrojením magického zrkadla, ktoré „všetko dobré a pekné, čo sa v ňom odzrkadľovalo zmenšilo tak, že z toho takmer nič neostalo, to čo nestálo za nič a vyzeralo ohavne, to sa v ňom odzrkadlilo dôkladne a bolo ešte ohavnejšie.“ Stalo sa však, že toto neblahé zrkadlo jedného dňa spadlo a rozbilo sa na „stámilióny, bilióny a ešte viacej kúskov. A potom prinášalo ešte viacej nešťastia ako predtým. Niektoré kúsky totiž neboli väčšie ako zrniečko piesku a tie poletovali po šírom svete. Ak niekomu spadli do oka, zostali tam. Taký človek videl potom všetko naopak alebo zbadal na veciach len zlé stránky. Každému čriepku zostali tie isté vlastnosti, aké malo zrkadlo. Niektorým ľuďom padol úlomok zrkadla do srdca, a to bolo strašné, lebo také srdce bolo ako kus ľadu. Niektoré kúsky zo zrkadla boli také veľké, že nimi zasklili obloky, a cez taký oblok nebolo hodno pozrieť na priateľov. Niektoré kúsky použili do okuliarov a potom sa ľuďom zle vodilo, ak si ich vzali, aby dobre videli a boli spravodliví.“

Častokrát som mal pocit, že pozerám na svet práve takýmito okuliarmi. Akože tá Andersenova rozprávka, ktorej pozoruhodnú variáciu spracovala pred niekoľkými rokmi americká spisovateľka Joan D. Vingeová vlastne začína ? „Vo veľkom meste, kde je toľko domov a ľudí, nie je dosť miesta na to, aby mal každý záhradku, takže väčšina ľudí sa musí uspokojiť s kvetmi v kvetníkoch“ žili malý Kay a Gerda, ktorí síce neboli bratom a sestrou, ale „mali sa tak radi akoby nimi naozaj boli“. Jedného dňa Kayovi spadol do oka maličký úlomok diabolského zrkadla a jeho srdce sa čoskoro zmenilo na chladný kus ľadu - Andersen presne popisuje, čo sa mu vlastne stalo: „Jeho hry sa po tom všetkom celkom zmenili, prevládal v nich rozum.“

Jednej zimy, kedy cez mesto prechádzala na žiarivých bielych saniach Snehová kráľovná, priviazal si chlapec k nim vlastné sánky a odišiel s ňou až do jej zámku v ďalekých severných končinách. Keď ho unášala Snehová kráľovná, „Kay stŕpol hrôzou, chcel sa modliť, ale spomenul si len na veľkú násobilku.“ V ľadovom paláci za polárnym kruhom sa Kay mohol dosýtosti oddávať skladaniu komplikovaného hlavolamu z úlomkov ľadu a na Gerdu po bozku Snehovej kráľovnej úplne zabudol. „Prázdno, pusto a zima bolo v sálach Snehovej kráľovnej. Polárna žiara horela tak presne, že sa dalo vyrátať, kedy bude najväčšia a kedy najmenšia. Uprostred prázdnej nekonečnej sály bolo zamrznuté jazero. Ľad bol na ňom popukaný na tisíc kúskov, ale všetky boli navlas rovnaké. Vyzeralo to ako hotové umelecké dielo. Uprostred sedávala Snehová kráľovná, keď bola doma. Vtedy vravievala, že sedí na zrkadle rozumu a že to je jediné a najlepšie zrkadlo na tomto svete.“

Gerda si však zamilovala Kaya natoľko, že neváhala hľadať ho na celom svete. Po mnohých a dramatických príhodách sa dostala až do zámku severskej kráľovnej chladu a horúcimi slzami roztopila zamrznuté srdce svojho milého. Obaja sa potom vrátili do mesta, odkiaľ pochádzali a kde - už ako dospelí - našli svoje šťastie v manželstve.

„Vo vzduchu ešte stále lietajú črepinky zo zrkadla“, ubezpečuje v prvom príbehu o zrkadle a črepoch Hans Christian Andersen a ja som sa nemohol zbaviť dojmu, že jedna z nich padla do oka aj mne ešte keď som bol malým chlapcom. Cítil som, že ma čosi neznámeho oddeľuje od mojich rovesníkov, ktorí sa podľa mňa celé hodiny dokázali rozprávať o ničom, nudili sa pri dobrých filmoch a zívali v kostole, zatiaľčo ja som uprednosťoval ústranie s knihou v ruke pred futbalom na školskom ihrisku, či korčuľovaním sa na zamrznutej rieke. Možno by som sa mal teraz priznať k tomu, že som chcel mať srdce z ľadu, také ako bolo to Kayovo po stretnutí so Snehovou kráľovnou, keďže som veril že práve necitlivé srdce dokáže uľahčiť život prinášajúci mnohé zranenia.

Snaha vyhnúť sa zraneniam vedie k úsiliu uzavrieť sa do vlastného, nedobytného kúsku sveta: zakaždým, keď sme milovali a naša láska nebola opätovaná, vyrástli okolo nášho milujúceho srdca hrubé múry, ktoré sme neustále spevňovali v nádeji, že nabudúce sa už dokážeme pred podobnou skúsenosťou uchrániť.

„Moje múry sú zo skla a ocele, veľmi moderného štýlu“, dočítame sa v jednom z takýcho svedectiev o živote zajatca za emocionálnymi múrmi, aké si roky pre svoje zajatie paradoxne sám budoval. „Vidím cez ne vonku. Okolo prechádzajú ľudia a pozerajú dovnútra. Kvôli tým skleneným a oceľovým stenám však spolu nemôžeme hovoriť ani sa vzájomne dotýkať. Niekedy sa ľudia zastavia a pokúšajú sa ma donútiť, aby som vyšiel von. Snažím sa im vysvetliť, že nemôžem výjsť, pretože ma obklopujú vysoké múry, ale oni ma nepočujú. Uvedomujem si, že dokonca ani nevedia o existencii mojich stien, a preto odchádzajú s pocitom ublíženia a odmietnutia. Niekedy ľudí dokážem oklamať, takže si myslia, že som tu pre nich, ale ja viem, že sa v skutočnosti schovávam za svojimi stenami.“

„V mojich predstavách je všetko veľmi staré“
, hovorí sa zase v inej výpovedi spôsobom, ktorý v sebe nezaprie nostalgickú mýtoetymológiu rozprávok. „Moje múry sú porastené popínavými rastlinami, takže nie je možné rozpoznať, kde jeden končí a druhý začína. V húštinách popínavých rastlín žijú všetky možné druhy chrobákov a je v nich veľa vtáčich hniezd. Všetko je zaprášené a zájdené vekom. Už strašne dlho tam nikto nebol, dokonca ani preto, aby si odtrhol vetvičku brečtanu alebo obral suché lístie. V tých múroch sú tajné dvierka, ktoré vedú do sveta vonku. Kedysi som vedel, kde tie dvierka sú, a niekedy som nimi chodieval medzi ľudí. Občas som dokonca niekoho priviedol do svojho tajného sveta. Ibaže už som dávno zabudol , ako tie dvierka nájsť.“

Pri čítaní príbehu príbehu o Snehovej kráľovnej sa nás môžu zmocniť mnohé pochybnosti. Cítil sa Kay naozaj uväznený v ľadovom paláci, alebo jeho púť do polárnych krajín bola len pokusom vymaniť sa spomedzi stien svojej podkrovnej komôrky odkiaľ sa na svet pozeral iba cez malý oblôčik nad odkvapom s rímsou? Rozprávka spomína chudobných rodičov Gerda a Kaya, ale ani slovom sa nezmieňuje o tom, aké ponaučenie im dali vo veku kedy sa už ako deti prvýkrát učíme, že naša pozornosť voči niekomu môže spôsobiť zdesenie, vyvolať neistotu a následne aj odmietnutie, či stratu. „Nikto nám nikdy naše neúspechy v detstve neobjasnil, nikdy sme sa s nimi nevyrovnali, a tak sme sa viac a viac uzatvárali a obracali do seba“, tak by mohla znieť naša námietka Andersenovi.

Kde sa tento strach z lásky odrazu zobral, keď sme sa ním celkom určite nenarodili? „Videli ste snáď niekedy citovo uzavreté bábätko?“, kladie v tejto súvislosti otázky na telo „anjelská“ doktorka Barbara de Angelis. „Batoľa, ktoré potláča svoj hnev? Alebo snáď dieťa, ktoré cítilo, že potrebuje viac priestoru a nedokáže si oň povedať? Nie, deti prijímajú toľko lásky, koľko im ponúkate.“

Deti totiž láske veria.

Neviem ako Kayovi rodičia, ale mne dospelí hovorili, že čím je niekto viacej dobrý, tým skôr si zaslúži lásku. A tu som - ešte ako chlapec - odrazu z príbehu dánskeho rozprávkara vyčítal čosi, s čím by on samotný asi nikdy nesúhlasil - že pokiaľ mužovi chýba srdce, získava citovým chladom nad ženou akúsi podivnú moc. Ona samotná mu chce pomôcť, odčarovať ho veľkosťou obetavej lásky a roztopiť slzami srdce zakliate na ľad, aby nakoniec - ako to už v rozprávkach býva - precitol zo zlého sna.

Toto môže byť najväčšie tajomstvo Andersenovho príbehu, ktorému - našťastie - neverí žiaden z detských a iba výnimočne niekto z dospelých čitateľov: Kay totiž o Snehovej kráľovnej sníval odjakživa, diabolské zrkadlo iba urýchlilo jeho cestu za ňou. Túžba po chladnej kráľovnej jeho snov podobnej Lagerfeldovým modelkám, či s tvárou a postavou Scarlett Johanssenovej ho musela fascinovať už dávno predtým, ako sa s ňou skutočne stretol. Nebezpečné kúzlo odmeranej, mrazivej ženy pôsobí na mužskú predstavivosť naozaj provokujúco. Ako jeden z príkladov uveďme aspoň Cate Blanchetovú v úlohe zlej Bielej čarodejnice, ktorá vo filmovom spracovaní Narnie menila - ako alter ego Snehovej kráľovnej - ľudí na ľadové balvany jediným dotykom kopije zatiaľčo v rukách impozantne zvierala oťaže vojnového vozu ťahaného záprahom ľadových medveďov. Zážitok desivý a - akýmsi podivným kúzlom - erotický súčasne, až z toho naozaj tuhne krv v žilách. Tento moment vystihol napokon aj poľský autor Andrzej Sapkowski, keď vo svojej poviedke „Črepina ľadu“ prerozprával príbeh dánskeho rozprávkara ústami čarodejnice Yennefer slovami:

„Elfovia si rozprávajú legendu o Zimnej kráľovnej, ktorá za metelice prechádza krajinou na saniach, do ktorej sú zapriahnuté biele kone. Kráľovná počas jazdy okolo seba rozhadzuje tvrdé, malé, ostré čriepky ľadu a beda tomu, koho takáto črepina zasiahne do oka alebo do srdca. Taký človek je stratený. Nikdy mu už nič neurobí radosť , všetko, čo nie je snehobiele, mu bude pripadať ohavné, protivné a odporné. Nebude mať pokoj, všetko zanechá a vydá sa za kráľovnou, svojou túžbou a láskou. Samozrejme, že ju nikdy nenájde a zomrie od túžby.“

Vráťme sa však k Andersenovi. Spôsob, akým sa Snehová kráľovná zmocnila chlapcovho srdca patrí medzi najviac pôsobivé momenty rozprávky: „Jej bozk, chladnejší ako ľad, prenikol mu až do srdca a Kayovo srdce zostalo napoly ľadové. Snehová kráľovná bola taká krásna, že si spanilejšiu a múdrejšiu tvár nevedel ani predstaviť. V jeho očiach bola dokonalá a vôbec sa už nebál.“ Zato Gerda sa Snehovej kráľovnej obávala strašne. Nečudo, mala k tomu naozaj dôvody, keďže sa nedokázala vcítiť do intelektuálnych hier svojho priateľa. „Pozri sa cez sklo Gerda“, vyzýval ju sklonený nad zväčšovacím sklom, ktorým si prezeral veľké snehové vločky napadané na rímse okna. „Pozri, aké sú dokonalé. Je to oveľa zaujímavejšie ako naozajstné kvety. Jedinej chybičky na nich niet, sú úplne presné, kým sa neroztopia.“

Ona, ktorá žila predovšetkým vo svete rozprávok, obrázkových kníh a ruží zasadených v záhradke „len o voľačo väčšej ako kvetináč“ ho však mohla pozorovať jeho záujmy iba zobďaleč. Obdivovala Kayov úsudok, ale v skutočnosti sa nezaujímala, o čom premýšľa a v tom mala jej nebezpečná rivalka nespochybniteľnú výhodu. Rozhovor Gerdy s Kayom po prvej návšteve Snehovej kráľovnej pripomína nedorozumenie ku ktorému v každodennom živote často dochádza, keď sa žena chce zveriť mužovi so svojím problémom, ale on zjavne nechápe, čo mu to vlastne hovorí: Ona chce lásku, ale on odpovedá logikou. Ona potrebuje útechu „ako od mamičky“, zatiaľčo on sa k nej chová skôr ako otec.

„Andersen nehovorí len o nejakej zlobe všeobecne; hovorí o tom, že nerovnomerný rozvoj intelektu zabíja city“, píše vo svojej brilantnej štúdii „Ezoterické motívy v rozprávkach H.Ch. Andersena“ známy slovenských bádateľ v oblasti duchovných vied doktor Emil Páleš. „Hovorí o nebezpečí, ktoré hrozí dnes každému; upozorňuje na hrozbu, nad priepasťou ktorej teraz stojí celá civilizácia: jednostranný rozvoj, kryštalizácia brilantného intelektu, ale nepretepleného iskrou lásky; myslenie, ktoré je stále menej pružné, stále skostnatelejšie, stále schematickejšie, abstraktnejšie, stereotypnejšie; vybrúsené ako dokonalý kryštál, ale bez života a bez možnosti ďalšieho vývoja. To je práve ahrimanské pokušenie - petrifikácia, skamenelosť myslenia, ktoré nakoniec úplne odrezáva človeka od spojenia s duchovným svetom, ktoré znemožňuje pochopiť veci srdca a čokoľvek, čo je mimo čas a priestor. Myslenie, v ktorom je už všetko vysvetlené, a nič posvätné, nič záhadné.“

Andersen vyjadruje svoje nad týmto stavom metaforou práve tak poetickou, ako aj čitateľnou zároveň: “Kay ťahal niekoľko kusov ostrého, plochého ľadu, ktoré ukladal najrozličnejšími spôsobmi. Vyzeralo to tak, ako keď sa my pokúšame z drevených kociek zložiť nejakú figúru a volá sa to čínska hra. A Kay skladal obrazce, a to veľmi umelecky. Bola to ľadová hra rozumu. V jeho očiach boli obrazce znamenité a nanajvýš dôležité, to všetko spôsobilo sklené zrniečko v jeho oku. Poskladal celé obrazce, ktoré sa podobali písaným slovám. Nikdy sa mu však nepodarilo zložiť slovo, čo si práve želal, a to bolo: Večnosť.“

Tri slová: - „ľadová hra rozumu“ - Andersen vypísal kurzívou.

„Snehová kráľovná je u Andersena symbolom ženskosti, ktorá nevyžaduje od muža žiadne vrúcne city, čo väčšina mužov prijíma s úľavou“, mieni Stefan Chwin. „Je iba čistým sexuálnym objektom bez citových záväzkov. Žije vedľa muža, oceňuje jeho intelektuálne záujmy - čo je mimoriadne cenné - nikdy si nepomáha prívalom sĺz. On sa jej zasa v skutočnosti obáva, ale súčasne sa jej poddáva, pretože vie, že aj keď ho čaká nesloboda, bude mať pri jej boku voľnosť v najdôležitejšej doméne tvorivých prejavov svojho ducha.“

„Úsmev Snehovej kráľovnej je mŕtvy“, konštatuje autor vo svojom rozbore Andersenových archetypálnych postáv. „Táto maliarka polárnych nocí, stvoriteľka dokonalej štruktúry kryštáľov, hviezdna vládkyňa zimy a svetla, ktorá kreslí na okenných sklách ľadové kvety symbolizuje umelecký talent, to znamená zmysel formy úplne očistenej od ľútosti pre tých, ktorý takýto zmysel nevlastnia. Vlastne práve preto k sebe pritiahne Kaya. Vo svojom mrazivom paláci mu nedala lásku, ale je možné, že dostal niečo oveľa viac: porozumenie pre jeho intelektuálne fanabérie, ktoré mimochodom spôsobili, že sa napriek prázdnym sálam prestal cítiť osamelý. U Andersena Gerda po celý čas pre lásku plače a je to argument, ktorý sa zdá byť nespochybniteľný. Na jednej strane ženské slzy, na druhej podozrivá mužská algebra necitlivého narcistického ducha pohlteného ľadovou ideou dokonalosti, na dôvažok zviazaného so všetko mraziacim bozkom kráľovnej.“

Zatiaľčo Kay skladá úlomky ľadu v studenej ríši Snehovej kráľovnej dostane sa Gerda pri jeho hľadaní do očarujúcej záhrady v ktorej rastú všetky druhy kvetov - okrem jedného jediného - ruže:

“Ach, aká tu bolo vôňa a krása! Všelijaké kvety, z každého ročného obdobia, tu boli v najkrajšom kvete. Nijaká obrázková kniha nemohla byť pestrejšia a krajšia. Gerda skákala od radosti a hrala sa, až pokým slnko nezapadlo za vysoké čerešne. Po prechádzke si ľahla do utešenej postielky s červenými hodvábnymi perinami, ktoré boli vypchaté belasými fialkami a zaspala. Dievčatku sa snívali krásne sny ako kráľovnej v svadobný deň… Tak prešlo veľa dní.“ A Gerda na Kaya úplne zabudla.

Ako vysvetľuje Emil Páleš, v tomto prípade ide o alegorický obraz luciferského pokušenia: „Všetky druhy najkrajších pocitov, hýrenie pestrých farieb, ale nezmyselne, len pre vlastné potešenie; krása a dokonalosť, ale sebecká, bez lásky, bez záujmu o svet, o tých druhých...“

Jedna z mladých žien, ktorá na jednom z duchovných seminárov prvýkrát pohliadla svojím vnútorným zrakom na emocionálne múry, medzi ktorými sa ukryla, popisuje miesto veľmi podobné čarodejkinej záhrade z Andersenovej rozprávky:

„Vidím samu seba v krásnej záhrade. V samom strede stojí malý kamenný dom. Je obklopený hrubými kamennými stenami, ktoré sú nakopené jedna na druhej. V tom dome bývam. Je tam zima a ja viem, ako krásne teplo je vonku v záhrade. Cítim vôňu kvetín, ale neviem, ako preniknúť stenami z kameňa. Neustále si kladiem otázku: „Pred čím sa vlastne schovávam? Veď vonku vyzerá všetko tak krásne“. Som plná beznádeje, pretože nepoznám cestu von. Cítim sa tu uväznená a mám strach.“

Zatiaľčo autorka týchto slov nájde s pomocou terapeutky spôsob akým zo zovretia múrov uniknúť, Gerda sa na konci tretieho príbehu na Kaya predsa len rozpamätá a uteká na koniec začarovanej záhrady: „Dvere boli zatvorené, ale dievča lomcovalo zhrdzavenou závorou dovtedy, kým nepovolila. Dvere sa otvorili a malá Gerda sa bosá rozbehla do šíreho sveta. Keď sa rozhliadla, videla, že sa leto pominulo a nastala neskorá jeseň. Toto vôbec nepozorovala v krásnej záhrade, kde stále svietilo slnko a kvitli kvety všetkých ročných období... Vôkol nej bola zima a nepohoda. Podlhovasté vŕbové lístie bolo celkom žlté a kvapkala z neho rosa. List za listom odpadával. Len na trnke boli ešte plody, ale také trpké, že sťahovali ústa. Ako pusto a nevľúdne bolo v šírom svete!“

„Vlci vyli a krkavce krákali“,
píše rozprávkar, aby zdôraznil nebezpečenstvá a útrapy Gerdinej dlhej cesty na druhý koniec sveta „cez húštiny a pne, cez veľké lesy, ponad močiare a stepi, cez všetko, čo bolo v ceste.“ Nemusíme vôbec pochybovať o tom, že toto putovanie plné chladu, bolesti a odriekania je v prvom rade obrazom osobnej iniciácie, keďže sa na túto úlohu podujala úplne sama. „Slovu „sama“ Gerda veľmi dobre rozumela a hneď pocítila, koľko je v ňom pravdy“, nenecháva nás na pochybách Andersen, pokiaľ ide o presný význam tohto slova.

Samota nie je totiž totožná s osamelosťou. Anglické slovo alone (sám) je odvodené od stredoanglického „all one“ (celý jeden). Keď sme teda sami, neznamená to, že sa azda stránime ostatných, ale že sme so sebou, v súlade so svojom podstatou, s tým ako cítime a myslíme. Nechýbajú nám ľudia, ktorých sme snáď dočasne opustili, keďže si uvedomujeme plnosť samých seba. A práve v tomto okamihu môžeme načúvať svojmu vnútornému hlasu, porozumieť svojim snom a nachádzať samých seba, pokiaľ sme dovtedy blúdili.

Dôležitý je aj ďalší detail - väčšinu cesty putuje Gerda nielen pešo, ale navyše aj bosá - tesne pred cieľom svojej cesty, pred snežnými hradbami zámku osvetlenom polárnou žiarou „stála úbohá Gerda bez topánok, bez rukavíc, uprostred hroznej ľadovej záhrady.“

„Táto verzia príbehu sa netýka len života v studených severských krajinách, kde sú topánky chápané ako nástroje prežitia“, píše o topánkach ako psychologickej metafore Clarisssa Pinkola Estésová. „V archetypálnej symbolike nohy predstavujú pohyblivosť a voľnosť. V tomto zmysle vlastniť topánky na pokrytie nôh znamená mať presvedčenie o svojich názoroch a nástroje, ktorými ich uplatňovať. Bez psychických topánok žena nemôže prekonať vnútorné ani vonkajšie danosti, čo vyžaduje prenikavosť cit, pozornosť a pevnosť.“
Zdanlivo málo pochopiteľným sa zdá zdá byť Gerdin prvý skutok pri hľadaní svojho priateľa, keď si ráno obula nové červené topánky a „samučičká-sama“ vyšla mestskou bránou k rieke:

„Je to pravda, že si mi vzala malého Kaya, s ktorým som sa hrávala? Dám ti svoje červené topánočky, keď mi ho vrátiš!“ Zazdalo sa jej, že rieka akosi čudne prikývla. Tu si Gerda vyzula červené topánočky, to najdrahšie, čo mala, a obe ich hodila do rieky.“

„Život a obeť majú mnoho spoločného“,
dočítame sa u Estésovej. „Červená je farbou života i obete. Ak chceme žiť pulzujúci život, musíme priniesť obete. Problém nastáva, pokiaľ je príliš mnoho obetí, ale žiaden z nich vyplývajúci život. Potom červená znamená farbu stratenej krvi, a nie farbu života.“

Bola Gerdina obeť dostatočne vysoká alebo naopak, zaplatila za svoju lásku príliš veľkú cenu? Symbolika obete červených topánok navyše v sebe možno ukrýva spôsob akým sa vysporiadala so spôsobom života, aký bol pre ňu pripravený, rovnaký aký zrejme oddelil od poznania a schopnosti konať jej matku a predtým aj matku jej matky a pripravil ich o možnosť plne prežívať tajomstvo okamihu, tak ako je to v básni Anne Sextonovej:

„Stojím v aréne mŕtveho mesta
a zaväzujem si červené topánky.
Nie sú moje, sú mojej matky.
A predtým zase jej matky.
Odovzdané ako dedičstvo,
ale ukryté ako hanebné listy.“

Ako to všetko Gerda dokázala prekonať? Kde vzala v sebe silu prekonať všetky útrapy putovania, nahromadiť silu a odhodlanie k záverečnému stretnutiu s mrazivo krásnou Snehovou kráľovnou?

„Nemôžem jej dať väčšiu moc, ako má!“, hovorí fínska vedma jednému z Gerdiných priateľov, ktorý nalieha, aby jej pomohla prekonať ľadové kúzlo sputnávajúce Kayov zrak a srdce. „Či nevidíš, aká je to veľká moc? Nevidíš, ako jej ľudia i zvieratá slúžili, ako sa s bosými nohami dostala ďaleko do sveta? My nemôžeme zväčšiť jej moc, ona ju má v srdci.“

A tak sa stalo, že vo finále Andersenovho príbehu hľadá Gerda Kaya v desiatkách obrovských, desivo prázdnych a ľadovo studených komnatách kráľovninho zámku na severnom póle úplne sama, až kým ho neobjaví a pevne neobjíme:

„Ale Kay sedel celkom ticho, nehybný a chladný. Gerda sa rozplakala horúcimi slzami, ktoré mu padali na prsia, prenikli mu do srdca, roztopili v ňom ľad a rozpustili sklený čriepok Vtedy sa Kay rozplakal; plakal, až sa mu sklené zrniečko vygúľalo z oka, až potom spoznal Gerdu a zajasal: “Gerda! Gerdička drahá! Kde si bola tak dlho? A kde som bol ja?” Poobzeral sa. “Ako je tu zima! Ako je tu prázdno a pusto!” Chytil sa Gerdy a ona sa od radosti rozplakala. Bola to taká šťastná chvíľa, že aj kusy ľadu vôkol nich sa roztancovali od radosti. Unavené sa uložili a zložili práve to slovo, ktoré dala Snehová kráľovná zložiť Kayovi.“

„Keď som svojím duševným zrakom pozoroval túto scénu nemohol som sa zbaviť dojmu, že aj keď bol Kay skutočne vyliečený, jeho zrak i srdce boli o niečo ochudobnené, napriek tomu, že ho láska bezo zvyšku naplnila“, vnáša do tejto rozprávkovej idyly tieň pochybností Stefan Chwin, ktorý akoby pozeral na odraz Andersenovho príbehu v jednom z kúskov rozbitého, zlorečeného zrkadla. „V jednej chvíli napriek tomu, čo mi podsúval Andersen, by som radšej zvolil možnosť, aby v Kayovom oku ostal aspoň drobný, diabolský úlomok. Aspoň taký drobný, ako je zrnko v zrenici, nie azda - božechráň ! - v obidvoch očiach, ale iba v jednom, ľavom, či pravom a že tento astigmatizmus by mu bol naozaj veľmi k úžitku.“

Príbeh o Kayovi a Gerde prináša poznanie, že súčasťou a dôkazom lásky sa stávajú „horúce slzy“, ktorými možno roztopiť ľadové srdce milovaného, aj keď toto posolstvo nie je vo svojom zmysle ani zďaleka také jednoznačné.

„Ty si tulák!“, hovorí Kayovi na predposlednej strane Andersenovej rozprávky zbojnícke dievča, na rozdiel od svojej malej priateľky Gerdy pochybnými finesami dobre zvládajúce rozmanité peripetie života. „Rada by som vedela, či si zaslúžiš, aby za tebou bežal niekto na kraj sveta!“ Bola Gerda naozaj milujúcou bytosťou, alebo azda v skutočnosti prvotným vzorom tých nešťastných mučeníc lásky, ktoré svojich partnerov odmeňujú za to, že sa k nim zle správajú, ako o tom výrečne píše Barbara de Angelis?

„Jednou z najväčších chýb žien je to, že mužom prejavujú lásku potom, čo sa k nim zachovali nepekne. Objímame a bozkávame muža, ktorý nám nadáva, neodvrávame, keď na nás kričí a potom sa mu ešte raz ospravedlníme za to, že sme ho rozčúlili. Milujeme sa s mužom, ktorý sa k nám ešte pred pred niekoľkými okamihmi choval ako k onuci a stále sa ešte neospravedlnil, poletujeme okolo a hýčkame toho, kto ranil naše city, aby sme mu dokázali neutíchajúcu lásku.“

A aké si muži takýchto žien berú z ich správania ponaučenie ? „Môžeš sa ku mne chovať tak nedobre, ako len chceš. Ja ťa aj tak budem milovať. Vlastne, čím horšie sa ku mne správaš, tým budem vystrašenejšia a tým viac ťa budem milovať.“

Nebyť epizódy s úlomkom diabolského zrkadla, ktoré zasiahlo Kayovo srdce i zrak mali by sme azda dôvod myslieť si o Gerde niečo podobné. Napriek tomu sa však možno nazdávať, že Andersen nám chcel vo svojom príbehu odovzdať presvedčenie o sile dobra a všeobjímajúcej zázračnej sile lásky, ktoré s ním zdieľajú aj moderní autori dodávajúci mužom i ženám dobrú vôľu k pochopeniu intímnych vzťahov:

„Láska sa rodí mimo pocit vďačnosti za to, že je človek milovaný“, hovorí americká psychologička Susan Edwardsová. „Je to prebúdzajúci sa pocit povinnosti a zázrak vlastnej schopnosti človeka zasľúbiť sa druhému. Nikto lásku nevynachádza alebo neobjavuje. Láska objavuje nás. Žiada si, aby človek vypol vnútornú ochranu a uveril v silu dobra mimo seba a teda stal sa na základe vlastnej voľby zraniteľným.

Aj keď rozprávka o Kayovi a Gerde po viac ako tridsiatich stránkach končí, naše životy pokračujú, aby sme žili svoje vlastné príbehy. Či už sme konfrontovaní s hľadaním, trápením, či pochybnosťami, považujeme sa za šťastných alebo nešťastných, veríme alebo neveríme v kúzla schopné premeniť srdce na ľad alebo v oslobodzujúcu silu lásky, ktorú sprevádza vytrvalosť aj hlboké presvedčenie, že po každej, hoci aj dlhej a mrazivej zime prichádza leto, skrýva Andersenova rozprávka celé tajomstvo spolužitia muža a ženy, v ktorom niet miesta pre chlad, aj napriek zvodným uisteniam Snehovej kráľovnej, že láska je nielen nebezpečná, ale i nemožná v jednej jedinej záverečnej vete:

„Sedeli tu dvaja dospelí, a predsa deti, bolo leto, teplé, požehnané leto.“

Miloš Jesenský





pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (5) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
asi najlepsipoldo29.Jun:14:47
hlbokoAkuna_Katka28.Jun:03:39
Wooow,AnamenSi27.Jun:18:21

čitateľov: 5959   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy