?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


NIKDY, NAVŽDY A SPOLU
@ eseje     23.5. 07, 00:11

„Dovoľ, aby som dlho, dlho vdychoval vôňu tvojich vlasov,
ponáral do nich celú tvár, ako smädný do pramenistej vody,
aby som sa s nimi pohrával rukou, ako voňavou šatkou,
aby som vzduchom rozvíril spomienky.
Keby si tak mohla vedieť všetko, čo vidím!
Všetko, čo cítim, všetko, čo počujem v tvojich vlasoch.
Moja duša cestuje pri vôni, ako duše iných ľudí pri hudbe.“
(Charles Baudelaire: Hemisféra vo vlasoch)


„Myslela som, že sa so mnou nebudeš chcieť ani stretnúť“, povedala Iveta, zatiaľčo z kabelky vyberala zapaľovač a škatuľku cigariet. Mentolové. Petry, napomenula pamäť, ešte skôr ako ich vyložila na stôl. „Je to vôbec zázrak, sa ti čo i len dovolať“.

„To je len taká moja detinská hra so svetom“, odtušil som. „Ale to vieš azda posúdiť oveľa lepšie. Pri tomto stole to nie som ja, kto je od takých vecí doktorom.“

Pozeral som, ako si pripálila. Rovnaké, akoby nacvičené pohyby prstov. Bledá, pre citlivosť na slnko neopálená tvár, výrazný červený rúž a očné tiene. Dlhé čierne vlasy takmer po pás vďaka ktorým pripomínala meter sedemdesiatpäť vysokú, na tmavo prefarbenú Barbie. Vlastná ordinácia, starosť o dvoje detí a rozvod pred troma rokmi jej vôbec neubrali na kráse, aj keď z nej vyžarovalo čosi smutného.

„Páčilo sa mi, že si sa nedala ostrihať aj keď si sa vydala.“ Zasmiala sa: „Tak to by si mal počuť moju bývalú svokru.“ Prečesala si prstami prameň vlasov a prehodila dozadu. „Ešte ujdú. Ale s farbením si musím už dať viacej záležať.“

„Vieš, keď si sa...“, zmĺkol som akoby som nechcel do nášho rozhovoru zaťahovať môjho bývalého spolužiaka a jej niekdajšieho manžela. „Skrátka, keď sme sa rozišli, bol by som urobil všetko na svete, len aby si ostala.“
„A?“
„A dnes som rád, že som z toho vôbec nič neurobil. Aj keď odvtedy neznášam doktorov cez hlavu.“
„Ale ja som psychologička, nie psychiatrička“,
ohradila sa a vyfúkla mi dym rovno do tváre.
„Akoby to nebolo jedno. Štvalo ma čo i len pomyslenie, že si sa so mnou hrala ako mačka s myšou, ale keď si odišla, vôbec som nevedel čo so sebou urobiť“, vyhŕkol som, ale vzápätí ma moje vlastné slová mrzeli. Nebola to náhodou spolovice aj moja vina? Všetko bolo ešte aj po rokoch také prekvapujúco bolestné. Mlčala.
Prepáč“, cítil som sa previnilo a zdvihol som pohár na stopke na znak prímeria. Unavene sa usmiala a skôr ako sme si pripili, zahasila v popolníku sotva do polovice vyfajčenú cigaretu:

„Dobre, ale teraz povieš svojmu dievčatku na dobrú noc nejakú rozprávku“.


Pozeral som na vázu s umelými kvetmi, nevkusnú, ako ostatne celá kaviareň, v ktorej sme sedeli a svojej šance sa uchopil až po chvíli premýšľania: „Bol raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí nemali deti, a to ich tak kormútilo, tak skormucovalo, že sa to ani vypovedať nedá. Pochodili všetky kúpele, pokúšali sa kde len o čo - skladali sľuby, chodili na púte, konali rozmanité pobožnosti, ale márne. Naveľa kráľovná predsa len oťarchavela a povila dcérku. Rodičia vystrojili chýrne krstiny, malej princezničke pozvali za kmotry všetky víly, koľko ich len v kráľovstve bolo, dovedna sedem, aby ju každá dačím obdarovala, ako to v tých časoch bolo zvykom. Nečudo, že princezná dostala vlastnosti od výmyslu sveta.“

Šípková ruženka, ktorú vo francúzskej verzii Charlesa Perraulta poznáme aj pod názvom „Krásavica v spiacom lese“ v akom prešla aj do iných jazykov (La Belle au bois dormant, The Sleeping Beauty, Спящая красавица ) však nie je iba kratochvíľou z našich detských čias, ale súčasne aj nanajvýš dramatickým príbehom o slobode a láske, v ktorej sa odrážajú mnohé aspekty ľudského hľadania a vedomia.

Rozprávka začína opisom zmien práve nastupujúcej ženskosti a rozporuplnosť jej výpovede spočíva v tom, ako sa dospievajúce dievča, Šípková Ruženka, musí ďalej rozvíjať, pričom je hnacia sila tohto rozvoja zverená niekomu inému, teda princovi, ktorý ju objaví a bozkom prenesie do sveta dospelých žien. Ako si v jednej zo svojich štúdii povšimol americký psychoterapeut Rollo May, „Šípková Ruženka sa síce blíži k objaveniu svojej moci, ale pohyb vpred závisí od niekoho, nejakej vonkajšej sily, teda od vymysleného princa.“

Symbol šípky je tu pomerne názorným vyjadrením ženskej obrany, ruža pri troche fantázie so svojimi lupeňmi a neznámymi hĺbkami zase výrazom tajuplnej mnohosľubnosti pre prípadného pytača. Táto rozprávka nezobrazuje nerozhodnú ženskú pasivitu, predstavuje skôr asertívne vyhlásenie, podmienené tým, čo May nazýva „tvorivým vyčkávaním.“

Vo verzii bratov Grimmovcov príbeh začína trochu inak ako u Perraulta, čo mu prepožičiava ďalšie významy pre naše interpretácie: „Bol raz jeden kráľ a kráľovná, ktorá každý deň vzdychala: „Ó, keby sme tak mali dieťatko!“, ale stále ho nemali. Stalo sa však, že raz, keď sa kráľovná kúpala, z vody vyliezla žaba a povedala jej : „Tvoje prianie sa splní, skôr než prejde rok, budeš mať dcéru.“

Zatiaľčo francúzsky rozprávkár tento detail nepozná, začína vlastný dej u Grimmovcov predpoveďou žaby, ktorá zohráva vo viacerých ich príbehoch natoľko zreteľnú sexuálnu rolu, že tohto obojživelného tvora povýšila na priam ukážkový príklad vzťahu „vody a hlienu“ k rovinám nevedomia, aký len môžeme nájsť vo Freudových a Jungových teóriách. Žaba je symbolom znovuzrodenia a zmeny - jej výskyt vo sne je sprievodcom vnútornej premeny snívajúceho, ktorá môže byť skrytá, tušená alebo viditeľná. Ak pominieme modernú feministickú interpretáciu vychádzajúcu zo symbolu žaby ako telesného splynutia a nasadzujúce chudákovi kráľovi parohy tvrdením, že kráľovná pri ceste do kúpeľa jednoducho stretla iného muža, prejdeme k ďalším udalostiam počas ktorých ohrdnutá sudička, nepozvaná ku svadobnému stolu (u Perraulta siedma, u Grimmovcov trinásta v poradí) predpovedá, že sa princezná na prahu dospelosti pichne do prsta vretenom a zomrie. Posledná víla, ktorá dovtedy nevyslovila želanie však túto strašnú hrozbu zmení zo smrti na storočný spánok, čo môžeme chápať i tak, že dievča „prespí“ istý vek v zmysle rokov jej života.

Jej otec, „ktorý by rád uchránil svoje drahé dieťa pred nešťastím, rozkázal spáliť všetky vretená v kráľovstve“, čím Grimmovci síce sebe vlastnými slovami, ale predsa len vyjadrujú niečo na spôsob Tillichovej definície neurózy v zmysle toho, ako sa „snaží vyhnúť nebytiu zamedzovaním bytia.“ Podobne tak čítame u Perraulta: „Kráľ chcel zabrániť nešťastiu, ktoré zvestovala stará víla, a ihneď vydal nariadenie, že pod trestom smrti sa každému zakazuje priasť, alebo mať doma vreteno.“

A ďalej: „Minulo pätnásť, či šestnásť rokov. Kráľ a kráľovná sa raz vybrali na jeden zo svojich letohrádkov. Princezná pobiehala po zámku z komnaty do komnaty, až prišla vysoko na zámockú vežu a vkročila do podkrovnej izbietky, kde si samučká priadla akási starenka. Tá dobrá duša vôbec nepočula, že kráľ vydal zákaz priasť na vretene.“

Napriek opatreniam kráľovského otca, ktorý nadmerne ochraňuje svoju dcéru tým, že jej jednoducho zabráni vo vývoji, ak ju uzavrie na hrade, sa dievčaťu prihodí presne to, čo jej bolo súdené. Takéto vedomé obmedzovanie totiž nie je prirodzené vlastnému životu, vyžadujúcemu skúsenosti získavené z vlastnej iniciatívy. Preto Šípková Ruženka načúva svojmu vnútornému hlasu a zdravému úsudku, keď sa napriek otcovmu zákazu vyberá objavovať svoje okolie a vchádza do rôznych, vrátane tých najtajomnejších zákutí hradu.

Ak by sme si to podľa vzoru moderných autorov premietli do psychoanalytického jazyka, dospievajúca dievčina sa sama vyberá do sveta - to je dôležitý moment, ktorý je mnohokrát zdôrazňovaný aj v iných rozprávkach. Urobí tak, keď sa chvíľu ocitne osamote, bez kontroly, čomu ani ten najstarostlivejší otec nedokáže pri všetkej svojej vôli zabrániť. Tým sa pre ňu otvára oná príslovečná trinásta komnata plná úžasu, nebezpečenstva i pokušenia súčasne. To že sa tak rozhodne „sama“ je nesmierne dôležité, pretože slobodný krok do dospelosti musí každý urobiť sám a pritom aj prevziať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Princeznino pichnutie do prsta a následné krvácanie je symbolikou prvej menštruácie, po ktorej však prichádza obdobie útlmu, pokým v nej bozk muža neprebudí dovtedy nepoznané ženské cítenie a vzrušenie. To však nasleduje až potom - zatiaľ sme v príbehu iba na mieste, kde sa hovorí ako sa pre princeznú zastaví čas:

Zo všetkých strán sa zbehli ľudia, liali princeznej na tvár vodu, uvoľňovali odev, potriasali rukami, treli spánky vodičkou kráľovnej Uhorska, ale nič ju neprebralo. Na krik pribehol aj kráľ a hneď si spomenul, čo víly princeznej predpovedali. Dobre vedel, že čo raz povedia, to sa aj stane, a dal princeznú uložiť do najkrajšej komnaty na lôžko vyšívané zlatom a striebrom. Všetci vraveli, že je ako anjel, taká bola krásna. Mdloba nezotrela živú farbu jej pleti: líca mala na´dalej ružové a pery ako koraly. Iba oči mala privreté, no bolo počuť, ako tichučko dýcha, a to bolo jediným znamením, že nezomrela. Kráľ rozkázal, aby ju nechali na pokoji, kým nadíde chvíľa, keď sa zobudí.“

Keď sa zastaví čas, z ktorého si existencionalisti, ako bol Heidegger, či Minkowski urobili jednu z kľúčových kategórií vlastných filozofických koncepcií, zdá sa, že aj príroda stíchne a znehybnie. Práve tak sa v živote človeka zastaví rozvoj jeho vnútra, ak je blokovaný sám sebou alebo ľuďmi zo svojho najbližšieho okolia. Pokiaľ nemá dostatok vlastných síl, zmietaný vo svojom duševnom rozpoložení, nie je vôbec ľahké mu pomôcť alebo ho dokonca zachrániť, a to aj keď na scénu nastúpi niekto, koho skúsenosti ďaleko prekračujú obvyklé možnosti získané z každodennej empírie, ako sa môžeme dozvedieť od Charlesa Perraulta:

„V tom čase prebývala dobrá víla, ktorá predtým veštbou zachránila princeznej život v matakénskom kráľovstve vzdialenom dvanásťtisíc míľ. Sotva sa však čarovným spôsobom dozvedela, čo sa na zámku stalo, ihneď sa vydala na cestu a o hodinu už vystupovala na nádvorí z ohnivého dračieho záprahu. Víla odobrila všetko, čo kráľ prikázal urobiť, ale nezabudla pritom na budúcnosť.“

Víla sa teda dotkla sa svojim čarovným prútikom všetkých okrem panovníckeho páru, načo všetci zaspali: „Kráľ a kráľovná potom pobozkali svoje drahé dieťa, odišli zo zámku a vydali rozkaz, že sa v tie končiny nesmie nikto priblížiť. Ani to nebolo treba, lebo okolo parku vyrástlo za chvíľu toľko veľkých a malých stromov, navzájom poprepletaných ostružín a tŕnia, že ním nemohlo prejsť zviera ani človek. Iba zďaleka bolo vidieť vrcholky zámockých veží.“

Zakliaty zámok, ktorého paláce, bašty a hradby postupne miznú za nepreniknuteľnou húštinou šípkových ruží patrí medzi najsilnejšie momenty rozprávky, ktoré sa v detstve dotknú predstavivosti akiste každého - pamätám si, že keď mi otec premietal ako malému chlapcovi diaprojektorom kreslenú rozprávku o Šípkovej Ruženke, pri tejto scéne som takmer ani nedýchal. Ako podotýka Rollo May, symbolika živého plota rastúceho z tŕňov a obkolesujúceho dovtedajšie opevnenie nie je vôbec dielom náhody, ale nanajvýš premysleným posolstvom: „Tento rastúci plot okolo hradu v rozprávke symbolizuje sťahovanie sa do seba ako charakteristickú črtu neurózy. Plot skrýva nielen Šípkovú Ruženku, ale aj ostatných ľudí v hrade, ktorý zakrýva do takej miery, že nie je vidieť ani zástavu na streche. Totožnosť paláca je stratená. Miesto sa stáva len spomienkou.“

Vnímavý dospelý čitateľ si akiste urobí vlastný úsudok o osude mládencov, ktorí sa usilujú preniknúť cez tŕnie a prebojovať k Šípkovej Ruženke a to skôr ako sa naplní storočie a ona je pripravená k prebudeniu. „Princovia predstavujú jednostranné želanie“, komentuje autor eseje „Na návšteve u Šípkovej Ruženky“. „Želanie sa stáva zámernou výzvou, ak neberie do úvahy potreby a pripravenosť toho druhého, ak nie je naozaj obostranné. Princovia útočia na plot vtedy, keď ich ženú vlastné potreby a túžby, nezávislé od potrieb a túžob dievčaťa. Ich správanie má charakter donucovania, ide skôr o znásilnenie Šípkovej ruženky ako o vzájomnú lásku.“

Skrátka a dobre, v zatiaľ spiacej kráľovskej dcére vidia skôr predmet svojich túžob, ktorého sa treba zmocniť, ako vysnívaný ideál milovanej ženy a preto sú vo svojom úsilí až tragicky neúspešní: „Princovia uviazli v obranných mechanizmoch Šípkovej Ruženky, lebo ináč by sa stala obeťou ich vášní. Ak niekto prinúti telo otvoriť sa skôr, než je pripravené, pravdepodobne sa dostaví značná trauma vrátane možnosti, že sa už nikdy neotvorí z vlastnej vôle.“

Potom príbeh pokračuje ďalej: „Keď prešlo sto rokov, šiel tými končinami na poľovačku kráľovič, ktorý pochádzal z iného rodu ako spiaca princezná. Pýtal sa, aké veže to vidieť ponad veľký hustý les, a každý mu povedal, čo sám počul. Jedni hovorili, že je to starý zámok, kde sa schádzajú duchovia. Druhí vraveli, že tam mávajú rákoš strigy z celého kraja.“

V tejto súvislosti si dovolím upozorniť na detail, ktorý doterajšie interpretácie rozprávky ponechávali bez výraznejšiej pozornosti. Ide o podrobnosť, ktorá má však zásadný význam - menovite o fámy, ktoré majú princa odhovoriť od „odvahy vzťahu“. Okrem neprístupnosti princeznej symbolizovanej dvojitým okruhom hradieb a tŕňov sa musí náš hrdnia vysporiadať s predstavami démonizujúcimi obraz mladej ženy, teda dievčiny odmietajúcej vpustiť muža do svojho života i súkromia, a to aj spôsobmi, ktoré sa stávajú pre ostatných výstrahou. Obraz ženy-čarodejnice má byť v tomto ohľade veľavravným a dostatočne odstrašujúcim príkladom.

Ako však z rozprávky vieme, na radu starého vidiečana sa princ predsa len vydal ku zakliatemu zámku. „Sotva prišiel k lesu, všetky tie veľké stromy, ostružiny a tŕnie sa mu samo rozostúpilo, aby mohol prejsť.“

Princ uspel predovšetkým preto, lebo tu bol aj v pravý čas, nestačilo byť ako v prípade ostatných iba na pravom mieste. Mohli by sme dlho rozprávať o tom, že bol asi mužom, ktorý vnímal čas ako intenzívny zážitok, ktorý sa zdá byť mimo lineárneho času meraného hodinami. Bol azda tento kráľovský syn existencionalistom? To nevieme, ale zato môžeme byť presvedčení, že vedel prežívať to, čo sme si z nedostaku slov pomenovali „plnosťou okamihu“, že rozpoznal onen magický čas duše, čas, kedy robíme tie najdôležitejšie rozhodutia: je to čas napätia, zásadného obratu života alebo spôsobu nahliadania na svet.

„Keď kráľovič vkročil na veľké nádvorie, strachom div nezamrel. Vládlo tam desivé ticho, všade sa prestieral obraz smrti, navôkol ležali telá zvierat a ľudí, ktoré vyzerali ako mŕtve. Princ ide ďalej komnatami a všade vidí plno šľachticov a dvorných dám. Všetci spia, jedni postojačky, iní posediačky. Nakoniec vojde do izby celej zo zlata, a na lôžku s odhrnutými záclonami zazrie nevídane krásny obraz. Pätnásť, či šestnásťročnú princeznú, ktorej oslnivý zjav vyžaroval čosi božské.“

Princezná a všetci, ktorí vytvárajú jej svet spia, až kým nepríde muž, ktorý ju prebudí a potom sa z tŕňov stané nádherné kvety, ktoré sa samy rozostupujú. „Nemohol od nej odtrhnúť oči“, dočítame sa v príbehu a v tej chvíli chápeme, že išlo o obojstranný vzťah, taký odlišný od úsilia predošlých mladíkov, ktorí neuspeli pri dobývaní hradu. Šípková Ruženka dostane bozk, ktorý ju prebudí po všetkých stránkach, k čomu Charles Perrault s iskrou vtipu dodáva: „Kráľovič pomohol princeznej vstať. Mala skvostné rúcho, no kráľovič sa jej ostýchal povedať, že šaty s tvrdým golierom nosila jeho babička, veď princeznej to na kráse neubralo.“

Aký bol prvý rozhovor princa a práve prebudenej krásavice? Podrobnosti nepoznáme, ale nevidím dôvod, prečo by sa nemohol podobať na dialóg, ktorý mi zvýrazňovačom označila Lucia v jednom z románov Davida Herberta Lawrencea, keď si ho pred štátnicami z anglickej literatúry čítala:

Vytiahol ruky z vreciek a vrátil sa k nej ako kúsok železa priťahovaný magnetom. Znova si sadol pred ňu, zahľadel sa jej do tváre a vystrel k nej ruky.
„Dajte mi ruky“, povedal nežne tým zvláštnym bezobsažným tónom, ktorý ju zbavoval všetkých síl, a nemohla neposlúchnuť. „Podajte mi ruky, nech cítim, že sme spolu. Slová znamenajú tak málo. Neznamenajú nič. A všetko, čo si človek predstavuje a plánuje, aj tak nevedie k ničomu. Dajte mi pocítiť, že sme spolu, a na tom ostatnom mi vôbec nebude záležať.“

Rozprával pomaly a melodicky a zovrel jej ruky do dlaní. A ona sa namáhala, aby zo seba vydala hlas.

„Ale bude vám musieť záležať. Musíte sa rozhodnúť. Jednoducho budete musieť“, naliehala.

„Áno, asi áno. Asi budem musieť. Ale teraz, keď sme tu spolu, nebudem sa tým trápiť. Teraz sme tu spolu, zabudnime na to.“
„Ale čo ak na tro už nemôžeme zabudnúť?“
„No - potom, neviem. Ale - dnes večer - myslím - myslím, že by sme na to mohli zabudnúť.“


A keďže ich rozhovor sa medzitým ukončil, nasledujme náš pár k hodovaniu do zrkadlovej siene: „Hudobníci vyhrávali na husliach a hobojoch staré pesničky, a hoci už nehrali sto rokov, bola to utešená muzika. Po večeri hradný kňaz princa z princeznou zosobášil, aby nestrácali čas, a dvorná dáma im zatiahla na lôžku záclonu. Spali málo, veď princeznej sa spať vôbec nechcelo.“

Záver je šťastný tak, ako to už v rozprávkach býva - tam kde však bratia Grimmovci konštatujú, že po svatbe „dlhé roky šťastne žili a kraľovali“, ponúka francúzska verzia pred tradičným happy endom ešte horrorovú vsuvku o nebezpečí, aké hrozilo mladej kráľovnej a jej dvom deťom od manželovej kanibalskej matky a ktorá v psychologickej rovine rieši konflikty nevesty a svokry, teda tému, aká v našej diskusii istotne neostáva na okraji záujmu, od vtipkárov počnúc a u psychológov končiac.

Aký by však bol epilóg rozprávky o Šípkovej Ruženke, keby ju napísal napríklad už citovaný David H. Lawrence, či povedzme Selma Lagerlöfová? Americký psychoanalytik Theodor Reik (1888-1969), prináša v jednom zo svojich diel inšpirujúci príbeh o tom, ako sa po bombardovaní za druhej svetovej vojny našla ledva čitateľná, obhorená stránka z rukopisu. Išlo údajne o posledný list alternatívnej verzie rozprávky o Šípkovej Ruženke, v ktorom stálo približne toto:

...a potom žili šťastne. Prešlo niekoľko mesiacov a kráľoviča začal zožierať nepokoj a nuda. Chcel odísť zo zámku a hľadať nové dobrodružstvá. Myslel si, že niekde musia byť aj iné spiace krásavice, ktoré môže zobudiť bozkom. Predstavoval si, ako otvoria oči - niekedy modré, inokedy orieškovohnedé alebo tmavohnedé - a sladko sa naňho zahľadia. Raz, keď sa prechádzal po zámku, všimol si, že stena z kvetov sa znovu premenila na húštinu z tŕňov, takú vysokú a hustú, že sa cez ňu nemohol dostať. Každý deň sa potom vytratil zo zámku bočným východom a snažil sa nájsť v húštine otvor. Tá však každým dňom rástla do výšky i do šírky. Zobral meč a pokúšal sa prerúbať von, ale tŕne držali spolu, akoby mali ruky. Nakoniec to princ vzdal a vrátil sa k svojej žene Šípkovej Ruženke. Ona mu porozprávala o problémoch s kuchárom a slúžkou v kuchyni, aj o tom, čo povedal lokaj práčke a čo mu práčka odpovedala a čo chcela povedať ona sama chyžnej, ale nepovedala. Kým rozprávala, princovi oťažievali viečka a napriek všetkým snahám svojej ženy a dvoranov, tvrdo zaspal na sto rokov.“

„A to je už moja milá“
, predniesol som ponad kaviarenský stolík s plastovou imitáciou ruží vo váze smerom k Ivete, „aj koniec našej rozprávky.“


Miloš Jesenský

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (21) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
nikdy,navždy a spolusabrina.xxl25.May:15:08
přeslicekatka24.May:10:45
Ako vzdydel224.May:00:58
táto je vydarenásaso23.May:05:31
Návrh: jaký by byl závěr podle Betty, ne podle Selmy?lightascension23.May:01:40

čitateľov: 3886   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1483)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy