?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Valpurga a dcéry noci
@ eseje     29.4. 07, 22:55

K severnému okraju mestečka doliehalo dunenie ako vzdialené burácanie hromu a večer križovali temný obzor krátke, ohnivé záblesky. V obciach severne od Ingolstadtu sa následkom otrasov začali diať podivné úkazy. V niektorých úradovniach drnčali telefóny, ktoré však v pustých kanceláriách so zatlčenými oknami nikto nedvíhal. Na iných miestach zase blikali a explodovali žiarovky. Na hasičskej stanici v Bayerne sa rozjačala siréna, ohlasujúca poplach a nebolo ju možné vôbec zastaviť. Zo stien padali obrazy, praskali zrkadlá a okenné sklá, ktoré neboli ešte rozbité. Na veži kostola dva kilometre vzdialeného Wintershofu sa ulomil kríž a všade začali zavýjať psi.

Zlovestné dunenie sprevádzané blýskaním sa pomaly približovalo a hoci do filipojakubskej noci chýbalo ešte niekoľko dní zdalo sa, akoby čarodejnice vopred prilietavali v temných mračnách na svoj sabat sponad končiarov Franských hôr. V otvorených oknách sa odrazu začali samé od seba strašidelne vydúvať a vlniť závesy, zatiaľčo ľudí, ktorí spali v krytoch, či pivniciach nezobudil z nepokojného spánku hluk, ale znepokojivé chvenie zeme.

Takmer každý v Eichstätte vedel, čo to znamená – na prízemí malého domu rozpoznal vojnový vyslúžilec takmer okamžite ozvenu delostrelectva a zobudil svoju manželku, aby sa spolu s ostatnými ukryli v pivnici. Iba večer predtým sa zúčastnili bohoslužby pri hrobe svätice, ktorej divotvorné pozostatky tu spočinuli viac ako tisíc rokov predtým s prosbou, aby ich mesto bolo ušetrené najhoršieho.

A dávna mníška z Devonshiru, ktorá pomáhala svätému Bonifácovi šíriť kresťanstvo vo Franskej ríši ich želanie naozaj vypočula, keďže vojaci 7. americkej armády obsadili Eichstätt bez ťažkých pouličných bojov, aké inde zruinovali celé mestá.

„Eichstädt?“, započul som priateľov hlas v slúchadle mobilného telefónu. „Tak to bolo v ruskom sektore. Ak sa nemýlim, bol to 1. bieloruský front. Práve sa pozerám na mapu. Áno je to tak. 47. armáda, spolu s 1. poľskou armádou v smere na Oranienburg a to je len kúsok vedľa. 25. apríla bolo obľúčenie Berlína dokončené v priestore Ketzina, takže Eichstädt musel byť dobytý ešte predtým.“

Aj keď to nemohol vidieť, urobil som odmietavé gesto rukou:

Nie, toto boli stopercentne Američania, len na tej mape, čo mám, nie sú dátumy k frontovým líniám, takže si to momentálne neviem overiť.“

„Američania hovoríš?“ V telefóne zavládlo na chvíľu ticho a potom sa ozval znova: „Zdá sa že to mám...Tak to musel byť potom Eichstätt, rozumieš, ako s dvoma písmenami t a ten leží pri Bayerne severozápadne od Ingolstadtu. Odhadujem, že amíci sa tam dostali od Franských hôr tak akolo 25. apríla a bola to 7. armáda.“

„Dobre, tak si zatiaľ píšem dvadsiateho piateho. Ak mám s článkom dodržať termín, musím so sebou hodiť, ale pre dnešok mi celkom postačí, ak sa stihnú Američania stretnúť s Rusmi. A kedy to bolo presne?“

„O 16.40 v Torgau, neoficiálne však zrejme oveľa skôr“, dozvedel som sa ešte predtým, ako sa zo slúchadla ozval pípavý tón ukončeného spojenia.


30. apríl nie je obyčajný deň a ja som sa musel ponáhľať.
Aj keď je v cirkevnom kalendári 30. apríl zasvätený svätému Piovi V, dominikánskemu mníchovi a renesančnému pápežovi, tradične patrí posledná aprílová noc svätej Valpurge, hoci jej hlavný sviatok ako bojovníčke proti temným silám pripadá na 25. februára. Svätica, známa aj ako Walburga, či Varbourg, niekdajšia predstavená kláštora v Heidenheime je od roku 779, kedy zomrela, nepochybne nesmierne záhadnou osobnosťou kresťanského panteónu. Pretože neexistuje žiaden dobový životopis, sme prakticky odkázaní iba na tradíciu o jej živote a pôsobení.

V roku 870 preniesli jej telesné ostatky z heidenheimskej kláštornej krypty do Eichstättu a odtiaľ sa neskôr doďaleka rozšíril chýr o zázračnom liečivom oleji prýštiacom z miesta jej posledného odpočinku. V roku 893 relikvie preskúmali a ich časti odniesli aj do Porýnia, Flámska a Francúzska. Dôležitým miestom Valpurginho kultu sa stalo Attigny, kde Karol Jednoduchý nechal pre jej relikviár vybudovať kaplnku a prehlásil ju za patrónku svojho kráľovstva. Jej obvyklými atribútmi sa stali koruna, žezlo a fľaštička s olejom na pripomienku údajne zázračného balzamu, ktorý z jej hrobu naďalej vyteká. Ak aj viacerí autori príležitostne neskrývajú svoje pohoršenie nad tým, že sa sviatok 1. mája „nevhodne uvádza súčasne s pohanským sviatkom začiatku leta a hýrenia bosoriek, z čoho pochádzajú zvyky Valpurginej noci, ktoré nijako nesúvisia so sväticou“, nie je vonkoncom vylúčené, že ochrana úrody znázornená v jej ikonografii troma klasmi obilia, ktorá sa jej pripisuje, pochádza pôvodne od mena predkresťanskej Matky Zeme – Walborgy, ktorá má starogermánsky pôvod a v preklade znamená „mocná ochraniteľka.“ Svätica taká zrejme skutočne aj bola, keďže jej bolo zverených hneď niekoľko dôležitých patronátov – nad šestonedieľkami, roľníkmi, ale aj domácimi zvieratami, ktoré mala uchrániť pred uhryznutím a besnotou. Bola tiež vzývaná pri očných chorobách a kašli. Rovnako chránila od morovej nákazy a hospodárstvo od neblahej mágie čarodejníc a škriatkov.

Patrónkino meno bolo teda s poslednou aprílovou nocou spojené iba ak iróniou osudu. Jedno z možných vysvetlení hovorí, že opát eichstättského kláštora z nejakého dôvodu vyložil práve 1. mája 870 na oltár kostola jej ostatky a to sa neskôr v rovnakom termíne opakovalo, čím sa síce jej uctievanie umocnilo novou tradíciou, ale súčasne sa tento dátum dostal do nežiadúceho prepojenia populárnej svätice s čarodejníckymi sabatmi. Po cirkevnom odsúdení pohanskej ceremónie príchodu jari sa tento sviatok začal sláviť tajne a zavedením alternatívneho sviatku kresťanskej svätice boli len posilnené legendy o nespútaných sabatoch čarodejníc, odohrávajúcich sa v poslednú aprílovú noc napríklad na vrchu Brocken v Harze, vo Franskom, či Spessartskom pohorí a na iných ťažko prístupných miestach Nemecka.

... Poručík americkej armády Albert Kotzebue zo 69. divízie na také veci určite neveril, ale mŕtvolné ticho navôkol sa mu vôbec, ale vôbec nepáčilo. Vystúpil z džípu a spolu so svojimi mužmi sa obozretne blížili k usadlosti, ktorú bolo vidieť už zďaleka. Krajina na tomto brehu Labe mu vo svojom mlčaní pripadala ako začarovaná. V dedinách, ktorými prieskumný oddiel prechádzal, povievali biele obrusy, či plachty na znak prímeria, ale nikde sa nič ani len nepohlo – obyvatelia sa ukrývali v uzamknutých domoch a pivniciach. Poručíkovi sa napriek tomu podarilo osloviť niekoľkých starostov, od ktorých však mohol počuť iba dookola to isté: o chvíľu dorazia Rusi, všetkých postrieľajú a ženy znásilnia.

Spolu s vojakmi sa obozretne priblížil ku vchodu do farmy, z ktorej okien tentoraz neviala žiadna biela zástava a dvere boli napoly otvorené. Presvečil sa, či sú jeho muži pripravení, stúpol si nabok a jediným úderom pažby ich rozrazil dokorán. Veraje sa s treskom rozleteli, ponad prah mierili dovnútra hlavne samopalov, ale poručík pri tom pohľade ostal iba ako skamenený stáť. Nie, neveril na žiadne čarodejnice, ktoré by dokázali človeka premeniť na kameň, aj keď by mu to potom, čo vo vojne zažil, pripadalo niekedy ako akt milosrdenstva, ale toto s ním otriaslo, obzvlášť, keď sa s tým nestretol prvýkrát.

Za stolom sedel domáci pán, jeho žena a trojica detí. Pokojná rodinná idyla – až na to, že všetci boli mŕtvi. Poručík len neveriacky pokrútil hlavou:

Ako veľmi sa tí ľudia museli báť, keď si všetci zobrali jed...


Rozložil som si na stole mapu, našiel som dedinku Leckwitz a dopísal k nej meno Kotzebue. Následne som vygumoval ceruzou naznačenú čiaru spojeneckého frontu v juhozápadnom Nemecku 25. apríla 1945, červenou fixkou potiahol šípku znázorňujúcu presun 69. divízie 1. americkej armády až k Labe a namiesto dátumu zatiaľ pripísal otáznik. Keďže som čakal na ďalší telefonát, aby som mohol pokračovať v práci, vo chvíli, kedy Hodges s Konevom roztrhli Tretiu ríšu na dva kusy som svoju pozornosť upriamil na Eischtätt a miesta, kde sa podľa tradície zlietali v poslednú aprílovú noc všetky čarodejnice.

„Za istých nocí, obyčajne v predvečer veľkých sviatkov kresťanských, obzvlášť počas čarovnej noci filipo-jakubskej, zhromažďujú sa čarodejnice na pustých miestach k diabolským zhromaždeniam“, možno sa dočítať v jednom z inkvizičných traktátov. „Riadne snemy sa odohrávajú na určitých horách, menšie a mimoriadne na lesných čistinách, križovatkách, cintorínoch, popraviskách, v jaskyniach, zrúcaninách, ba aj kostoloch.“

Hora Brocken v pohorí Harz zaujíma spomedzi miest, príznačne nazývaných „Hexenplatz“ na území Nemecka naozaj mimoriadne postavenie. Tisícstoštyridsaťdva metrov vysoký končiar je od 18. storočia, odkedy začal byť tento jav vedecky dokumentovaný preslávený „fantómom Brockenu“. Tento vzácny úkaz spočíva v tom, ako sa tieň pozorovateľa na vrchole hory zväčšuje a býva obklopený farebnou aureolou na pozadí oblakov alebo hmly. Prostredníctvom slnečných lúčov sa okolo hlavy tieňa vytvára žiara difrakčných prstencov, ktorých zjavenie je naozaj pozoruhodným zážitkom. Ak sa na končiari naraz ocitne viacero osôb, uvidia skupinu tieňov, ale aureolu budú pozorovať iba okolo vlastnej hlavy. Nečudo, ak si miesto s takýmito výnimočnými úkazmi vybrali za miesto svojho stretávania práve čarodejnice.

„Na svoje snemy prilietajú čarodejnice povetrím. Obkračujú totiž metly, hrable, lavice, vidly, praslice, či povrieslo a vychádzajú na nich ako na koňoch komínom do vzduchu. Aby sa takto mohli vzniesť do povetria, musia tieto predmety kúzelnou vodou pokropiť, alebo zvláštnou masťou nohy a ramená si namazať. Ňou tiež natierajú vydaté čarodejnice lalôčiky uší svojim mužom, aby títo tvrdo spali a položia k nim namiesto seba metlu do postele. Muži, ktorí svoje ženy pri užívaní kúzelnej masti vyčíhali a sami ju tiež upotrebili, zle za to pykali: ocitli sa na sneme čarodejníc, zvolali v hrôze meno božie alebo niektorého svätého, a ihneď zmizlo príšerné zhromaždenie. Oni potom videli za svitania, že sa nachádzajú v úplne neznámej krajine, niekoľko sto míľ od domova.“

V tejto chvíli nedisponujem žiadnou správou od očitých svedkov týchto udalostí, hoci sa mi príslušná pasáž z Goetheho diela o legendárnom nemeckom mágovi, doktorovi Johannovi Faustovi zdá byť príkladom viac ako príhodným. Faust v jeho poéme prichádza na Brocken vo Valpurginu noc v sprievode svojho démonického familára Mefistotela. Za  hrmenia a blýskania sa dostávajú na neobvyklé miesto, na ktorom čarodejnice, mágovia, zvieratá a démoni oslavujú sviatok temných síl. Túto pôsobivú scénu spracoval aj vo svojom známom románe „Majster a Margarétka“ aj Michail Bulgakov a odkaz na ňu nájdeme aj v jednej pasáži „Ulyssea“ Jamesa Joyceho.

Vo svetle nočnej lampy som sa pozeral na knihami a písomnými materiálmi zavalený stôl na ktorom sa v priam absurdných tématických kombináciách stretli odborné historické publikácie s poznámkami o čarodejníctve, či vedecké zborníky v susedstve lexikonov mágie v zmierlivom akademickom prímerí, memoáre bývalých vojnových veteránov väzba na väzbu s knihami o stredovekých inkvizičných procesoch. Celý ten chaos spájala okrem nutnosti dodať do rovnakého termínu redakčnej uzávierky dva úplne odlišné články iba ak mapa Nemecka s frontovou situáciou z konca apríla 1945 s vyznačením hlavných smerov ofenzív a protiofenzív, zatiaľčo elipsy vyznačené modrou fixkou znázorňovali legendárne miesta čarodejníckych sabatov.

Práve som si prehliadal poznámky na strane posledného aprílového týždňa v stolnom kalendári, v ktorom som mal hneď na ďalšej strane zvýraznený dátum 2. mája s niekoľkými výkričníkmi, keď znova zazvonil telefón.

„Mal si pravdu“, dočkal som sa správy, na ktorú som tak netrpezlivo čakal. „Bolo to 25. apríla o pol druhej popoludní. Západní a východní spojenci sa stretli pri mestečku Strehla.“

„Veľmi si mi pomohol“, poďakoval som do mobilu. „Tak teda náš poručík znova vstupuje do histórie.“


Vrátil som sa k stolu a vygumoval otáznik na mape pri dedine Leckwitz. Za klávesnicou som si snažil predstaviť scénu v ktorej Albert Kotzebue prichádza k brehu Labe, kde nachádza pramicu, aby za pomoci pušiek prevesloval s niekoľkými vojakmi rieku, o čom podáva svedectvo Cornelius Ryan slovami:

„Keď sme vystúpili z loďky, Kotzebue si všimol, že celý breh je posiaty mŕtvymi telami civilistov – mužov žien a detí. Všade boli prevrhnuté vozy a káry, všade sa váľalo rozhádzané šatstvo. Nedalo sa poznať, prečo a ako k takýmto jatkám došlo. Onedlho sa prví Američania stretli so skupinou Rusov. Kotzebue vojensky pozdravil. Sovietski vojaci rovnako. Žiadny jasot, žiadne potľapkávanie po pleciach a objímanie. Iba stáli a dívali sa na seba.“

To bolo, ako už vieme, 25. apríla o pol druhej popoludní, čiže približne vtedy, kedy tanky a pešiaci 7. americkej armády zaplavili ulice Eichstättu, ktorý prechodom frontu takmer vôbec neutrpel. Približne v dobe, kedy sa obyvatelia utiekali ku svojej patrónke v modlitbe za ušetrenie ich životov a majetku, rozšírilo sa v Berlíne jedno úslovie. „Nemáme sa čoho báť“, uisťovali sa ľudia navzájom. „Gröfaz nás zachráni.“ Touto skratkou zo slov Grösster Feldherr aller Zeiten pomenovali Hitlera v obkľúčenom hlavnom meste z márnej viery v posledné zázraky falošného apoštola národného socializmu.

O päť dní nato, teda krátko predtým, ako sa podľa tradície zlietali na svoje rákoše čarodejnice z celej krajiny, sa v berlínskom bunkri, podobnom skôr na starovekú hrobku ako na podzemný palác samozvaného vodcu Nibelungov, konala v predvečer Valpurginej noci svadobná hostina. Smrť sedela za stolom a nevesta bola oblečená v čiernom.

Keď Gröfaz a jeho mladomanželka spáchali 30. apríla 1945 samovraždu, vyniesli ich telá zabalené do koberca do záhrady ríšskeho kancelárstva, kde ich poliali benzínom a spálili. Pochmúrnu pohrebnú scénu, ktorú fűhrerov niekdajší pobočník Gunsche označil za „najpríšernejší zážitok svojho života“ nemožno však ani v najmenšom považovať za vikingský pohreb, pri ktorom telo vodcu zhorelo na pohrebnej hranici, aby tak plamene urobili koniec za totemom germánskej ríše.

„Jeho prach ostal rozprášený vo vetre“, ohlásili Rusi, ktorí objavili ohorené pozostatky v kráteri po granáte.

„Diabol ho vzal k sebe“, mohli by sme povedať v spomienke za doktorom Faustom.

Deň, kedy sa rozhlasom rozletela správa o smrti posledného z Mefistotelových adeptov, pripadol na prvého mája, od ôsmeho storočia každoročne slávený sviatok prenesenia pozostatkov svätej Valpurgy.

Miloš Jesenský



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 3311   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1480)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy