?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


DRAK PANNY MARGARÉTY
@ eseje     3.4. 07, 22:20

Posledná sobota tohtoročnej plesovej sezóny ma zastihla celkom atypicky na tanečnom parkete kultúrneho domu, v obci asi desať kilometrov od nášho mestečka, kde som sa ocitol na pozvanie mojich priateľov. Nie, že by som priveľmi holdoval spoločenským udalostiam vyžadujúcim cit pre hudobný sluch a rytmus, s čím som ako bývalý hráč na bicie nástroje nemal zvláštne problémy, ale dostatočnú motiváciu predstavovala pre mňa už vidina večera stráveného v príjemnej spoločnosti. A tak som teda v dobrej nálade dobré dve hodiny po polnoci aj napriek spoločenským povinnostiam, únave a pohárikom gruzínskeho koňaku dodržiaval tanečné kroky a zároveň pozorne sledoval do lodičiek obuté nôžky krehkého zlatovlasého stvorenia v mojom náručí:


„And as the hands would turn with time
She'd always say that she was mine
She'd turn and lend a smile,
To say that she's gone.
But in a whisper she'd arrive
And dance into my life.
Like a music melody,
Like a lovers song.“

Blízkosť mladej dámy znásobená vôňou parfému zrýchľovala rytmus môjho srdca viac ako štyri šalky silnej kávy vypitej v priebehu toho večera, obzvlášť, keď si na chvíľu oprela hlávku tesne nad sponou kravaty, možno na mieste, kde sa srdce vzápätí najhlasnejšie rozbúšilo a to nielen v snahe udržať svojho majiteľa pri živote:

„Oh tonight, you killed me with your smile.
So beautiful and wild, so beautiful.
Oh tonight, you killed me with your smile.
So beautiful and wild so beautiful and wild.“


Ani neviem, ako sa v rozhovore, ktorý sme neskôr pri stole viedli objavila i téma tejto eseje. Tajomná svätica s rozpustenými vlasmi a drakom na obojku sa vynorila spod hladiny podvedomia úplne spontánne, tak akoby sa na chvíľu zjavila medzi tancujúcimi pármi, ktoré si pri nenásilnom zápase o miesto na parkete akoby vôbec nič nevšimli. Na obraz, aký v zápale rozprávania stvorila moja predstavivosť nikdy nezabudnem - Margarétin záhadný úsmev, v ľavej ruke zelená palmová ratolesť a na pravej malý zelený dráčik sediaci na predlaktí ako nejaký podivný papagáj.

Možno to bolo tým, že sme obaja hovorili o neľahkých peripetiách života, možno tým, že mladá dáma, ktorej pre podobnosť prepožičiame zdrobnelinu od mena Margaréta pracuje ako reštaurátorka a pod jej drobnými rukami nejedenkrát ožili staré plastiky a obrazy, nemohol som na odkaz antiochijskej panny, ktorá sa mi pripomenula vo sne nasledujúcom po onej prebdenej noci vôbec zabudnúť. A tak, keď sa očarujúca dáma môjho večera na druhý deň ráno poponáhľala do práce, ku stolu so štetcami, farbivami, glejmi a fľaštičkám s roztokmi, aby zase navrátila rozhodnosť do vyblednutej tváre niektorého z bradatých apoštolov, zlatý lesk do svätožiary anjelov a cherubínov, či nebeskú farbu do Madoninho časom ošumelého plášťa, podnikol som cestu napriek stáročiami po pozvaní, ktoré sa pre jeho naliehavosť nedalo vonkoncom odmietnúť:

..Oného jarného rána voňali v Antiochii veľké ružové kvety. Ťažká vôňa sa presúvala do izby už nie celkom mladej ženy. Eutychia privádzala na svet dieťa. Nebolo prvé a Eutychia cítila, že jej život už väčšinu síl odvial. Možno ešte stihne malú Margarétu odkojiť a vyslať do šíreho sveta. Aj keď je to iba dievča. Nie muž...

Margaréta bola podľa legendy, ktorú tak pôsobivo spracoval Leo Zerhau dcéra pohanského kňaza Aedisia z Antiochie, vyhnaná pre svoju kresťanskú vieru z rodičovského domu. Neskôr upadla do rúk miestodržiteľa Olibria a ten sa pokúsil urobiť z nej svoju milenku. Keďže neuspel, mučili ju a zvádzali mnohými neuveriteľnými spôsobmi, až kým ju za panovania cisára Diokleciána nepopravili spolu s ďalšími kresťanmi, ktorých získala pre svoju vieru presvedčivými kázňami.

Breviár zo Salisbury uvádza, že na sklonku života prisľúbila, že tí, čo napíšu alebo budú čítať príbeh jej života, dostanú v nebi nesmrteľnú korunu (čo už samo osebe pôsobí na mňa inšpirujúco) a tí, ktorí ju budú vzývať v hodine smrti, uniknú úkladom diabla. V prísľuboch pamätala na tých, ktorí zapália na jej počesť sviece a dostane sa im potrebnej ochrany, ako aj na tehotné ženy, ktoré sa pri jej uctení vyhnú podobne, ako ich deti nebezpečenstvu spojenému s pôrodom, čím si získala už v ranom stredoveku nesmiernu popularitu, aj keď pápež Gelasius v roku 494 vyhlásil jej legendu za apokryfnú a Margaréta nikdy vlastne nemala starobylý liturgický kult. Jej meno sa prvýkrát objavuje v martyrológii Rhabana Maura v 9. storočí. Jej údajné relikvie preniesli v roku 908 z Byzancie do kostola San Pietro della Valle neďaleko Bodamského jazera, odtiaľ v roku 1145 do montefalconskej katedrály a ešte raz v roku 1213 do Benátok. Stála sa slávnou predovšetkým v časoch križiackych výprav.

Ako patrónka rodičiek sa stala jednou z uznávaných Štrnástich svätých pomocníkov, ktorých úcta dosiahla vrchol v 15. storočí. V tejto súvislosti rozhodne stojí za zmienku, že väčšina z nich sa vyznačuje výraznou, niekedy až priveľmi svojráznou symbolikou. Svätý Krištof mal obrovskú postavu, svätý Blažej bol znázorňovaný v brlohu šeliem. Svätý Achátius bol korunovaný tŕňovou korunou, svätého Egídia nasledovala laň, svätého Juraja zase drak. Svätý Cyriakus držal diabla na reťazi, svätého Eustacha maľovali spoločne s jeleňom s krížom medzi parohami. Zatiaľčo svätý Denis nosil hlavu pod pazuchou, svätému Erazmovi vyťahovali vnútornosti z brucha vratidlom, bol svätý Pantaleón znázornený s levom, svätý Vít v kotli, svätá Barbora s vežou, svätá Katarína s kolesom a mečom, práve tak ako aj svätá Margaréta s drakom.

Napriek tomu, že zvláštny priazeň a úcta, ktorej sa tešili nebeskí pomocníci súvisí s ich neobvyklým javom, nemôže nás toto vysvetlenie úplne uspokojiť. „Uctievanie Štrnástich svätých pomocníkov v núdzi bolo v ľudovej zbožnosti po celé veky dobrou a prospešnou cestou, ako premeniť rany na perly“, píše Anselm Grűn vo svojej knihe „Duchovná terpaia a kresťanská tradícia“. „Štrnásť pomocníkov veriacim potvrdzovalo, že zranenia k životu patria, práve tak, ako aj to, že ochorejú, dostanú do bezvýchodiskových situácií, stroskotajú, že k životu patrí aj strach prekročiť prah k novému životnému úseku. Tak sa ľudia pri pohľade na Štrnásť svätých pomocníkov naučili čeliť svojmu utrpeniu a bez strachu, či pocitu viny s nimi zaobchádzať.“

Čo znamená oná záhadná „premena rán na perly“ ? Zrejme v prvom rade to, že môžu byť naozaj našimi ranami, ktoré nemusíme zakrývať, ale ich môžeme otvorene nosiť nie však ako zranenia infikované, ale ako drahocenný poklad, ako perly, ktoré napriek bolesti robia náš život hodnotnejší.

„Každý z nás utŕži vo svojom živote nejaké rany a na tom sa nedá nič zmeniť“, zdôrazňuje citovaný nemecký spisovateľ. „Ale iba na nás ostáva, ako sa s nimi vyrovnáme: či sami seba ľutujeme a v tejto sebaľútosti sa aj utápame, či svoje rany vytesníme alebo potlačíme, či ich použijeme ako výhovorky, aby sme sa vyvliekli zo záväzkov, ktoré na nás život kladie, alebo či opakovane zvaľujeme vinu za svoje problémy na niekoho iného. Náš život bude plodný iba vtedy, ak vezmeme svoje rany na vedomie, znovu ich pretrpíme a spracujeme.“

Pátraním po atribúte svätej Margaréty sa dostávame aj ku jej dramatickému stretnutiu s drakom, ktorého okolnosti Jakub de Voragine zaznamenal v Zlatej legende nasledovnými slovami: „A hľa, objavil sa tam preveľký drak. Keď sa na ňu hnal, aby ju zožral, urobila znamenie kríža a drak zmizol, alebo, ako čítame inde, priľahol ju od hlavy až k pätám a chystal sa ju úplne pohltiť, ale zatiaľčo ju chcel zožrať, ona sa prežehnala a preto drak mocou kríža zoslabol a panna z neho vyšla bez zranenia.“

Poučenie z tohto rozprávania jasne presvitá cez kontúry gotickým písmom poznačenej legendy: svätá panna bojuje proti zlu, ktoré stelesňuje drak - úsilie pohltiť ju by sme prostredníctvom stredovekej rétoriky mohli vysvetliť ako snahu zviesť ju z cesty a pohltiť tak čistotu jej duše. Hoci dnes by sme v rámci hlbinnej psychológie volili zrejme iné termíny, samotná podstata tejto výpovede sa vôbec nemení.

Drak s jasným odkazom na symboliku zla a temnú stránku našej duše predstavoval jasnú výzvu pre moje ďalšie pátranie. A tak zatiaľ čo sa Margarétka venovala svojej práci, sedel som v kúte jej pracovne so silnou lupou nad faksimile rukopisu Summa hostiensis Susa Amanda, ktorý vznikol v Avignone niekedy v druhej polovici 13. storočia.

S drakom som sa v ňom stretol na dvoch miestach - v prvom prípade som si povšimol nádherné počiatočné písmeno slova Fratres z listu svätého Pavla Rimanom. Pri jeho dolnej časti bolo vidieť drobučkú postavu svätca, ktorému žehná Boh, v hornej časti siluetu nebeského Jeruzalema. Samotnú os písmena tvoril v skutočnosti modrý strom, obtočený hadom, ktorý teda predstavoval rajský strom z príbehu o hriechu našich prarodičov. Drak bol znázornený mimo svätú symboliku iniciály, na ktorú akoby útočil v snahe vyvrátiť biblický strom poznania z koreňov.

Chvíľu som pozoroval Margarétku, ktorá práve čistila portrét akejsi zachmúrenej šľachtičnej s poškodeným lakom a so stáročným prachom zájdenými farbami. Najprv šikovne povkladala kúsky lepenky medzi plátno a slepý rám, aby sa neotlačil na obraz a potom urobila prvý pokus na okraji maľby s chumáčikom vaty namočenej v zmesi riedidla a liehu. Až keď ním zľahka začala čistiť kruhovými pohybmi obraz pochopil som, prečo si cez týždeň nelakuje nechty - činidlo rozpúšťajúce lak nanášala kvôli citu iba tak, bez použitia rukavíc. Vždy som rád pozeral na jej ruky, drobné prsty bez šperkov, ktoré skúmavo blúdili po starých plátnach a zlatistých intarziách s rovnakým citom, ako sa vo chvíľach, kedy sme boli sami, dokázali dotýkať mojej pokožky. Keď si odhrnula opakom ruky neposlušný prameň vlasov z čela, dvihla oči od svojej práce a usmiala sa. Ja som sa na ňu zazubil cez silné zväčšovacie sklo lupy a keď sa opäť sklonila k obrazu, vrátil som sa znovu ku skúmaniu bohato zdobeného kódexu.

Ďalší drak tvoril zase súčasť maľovanej kapitálky I, kde útočil na akúsi postavu, aby ju vzápätí stiahol do hlbín. Alegória o drakovi - pokušiteľovi, ktorý svojimi úkladmi sťahuje svoje obete do temných zákutí našej mysle tak ostáva veľmi jasne čitateľná. Akoby to nestačilo, drak svoj chvost rozvinul po celej dĺžke strany a uzol na jeho konci mal symbolizovať zrejme skutočnosť, že jeho sila spočívala viac vo chvoste ako v zuboch a zauzlený chvost predstavoval symbol porazeného draka.

Drak symbolizuje zlo, tmu a tieň v našej vlastnej duši. Existuje však spôsob, akým ho integrovať, o čom hovorí príbeh svätej Margaréty. Obrazy na ktorých sa svätica prechádza s drakom na reťazi naznačujú, že jej temné alter ego nebolo zničené, ale skrotené a tak jej slúži, tak ako čítame u Anselma Grűna:

„Margarétin horizont sa rozšíri a ona tak dostáva novú silu. Tieň sa stáva pre ňu zdrojom novej energie. To je krásny obraz vlastnej realizácie človeka. Existuje tma, ktorú je treba zo seba vyvrhnúť a zabiť - existuje však aj tieň, a s tým by sme sa mali spriateliť. Spriateliť sa s potlačenou agresiou, pretože tá nám pomôže lepšie sa vymedziť a starať sa o seba samých. Je potrebné zmieriť sa aj s potlačovanou sexualitou: tá sa pre nás stane zdrojom plodnosti a vitality. Tieň vzniká z toho, že zanedbávame jeden pól svojho života, a to buď zo strachu, že nezodpovedá ideálu, ktorý sme si o sebe vytvorili, alebo jednoducho preto, že nás druhý pól príliš fascinuje, či už ide o pól nášho rozumu alebo našej vôle. Každý z nás má nejaký tieň, pretože nikdy nebudeme môcť žiť všetko naraz. Najneskôr uprostred života je však našou úlohou ho integrovať, teda musíme pozrieť na všetko, čo sme za svojho života ignorovali, a vyrovnať sa s tým.“

Integrácia vlastného tieňa nás nepochybne obohatí, oslobodí od jednostrannosti a usmerní k dosiahnutiu vnútornej celistvosti. Existuje však aj cesta boja, ktorý stelesňuje svätý Juraj porážajúci draka: „Niekedy je potrebné netvora stúpajúceho z močiara nášho podvedomia zabiť, aby nezničil iba naše ovce, ale aj dieťa v nás. Pohltil by v nás všetko, čo je úprimné a nedotknuté.“

A tým sa do nášho rozprávania okrem panny Margaréty dostáva aj rytier Juraj, mučeník a patrón Anglicka, ktorého hrob uctievali v palestínskej Lydde. Už v 6. storočí mu zasvätili početné kostoly v Jeruzaleme a Antiochii a od najstarších čias bol označovaný za ochrancu byzantských armád. Príbeh o Jurajovi a drakovi sa však stal populárnym hlavne vďaka Voraginovej Zlatej legende, ktorá rezonuje aj v našich povestiach a rozprávkach: Drak, postrach miestneho obyvateľstva zabil alebo svojím dychom otrávil každého, kto sa k nemu, čo i len priblížil Na uzmierenie mu ľudia prinášali každý deň ako potravu dve ovce, ale nakoniec si drak vyžiadal ľudskú obeť, ktorú malo určiť žrebovanie. Lós padol na kráľovskú dcéru, ktorá si išla po smrť oblečená ako nevesta. Juraj však smelo napadol draka, zranil ho svojou kopijou a odviedol spútaného princezniným opaskom. Potom posmelil ľudí, aby sa nebáli a vyzval, aby sa dali pokrstiť a on ich úplne zbaví príšery. Keď drakovi zasadil smrtiaci úder, chrabrý rytier neprijal žiadnu odmenu, iba požiadal kráľa, aby udržiaval kostoly, mal v úcte kňazov a bol milosrdný k poddaným.

A aký je odkaz stredovekej , fantastickej a miestami snáď aj na prvý pohľad naivnej legendy?

Svätý Juraj je výrečným symbolom sily, mužnosti a odvahy v našom vnútri a nezávisle , či ide o muža alebo ženu, stelesňuje všetko, čo nás zbavuje strachu z draka vystupujúceho z temných priepastí duše. Carl Gustav Jung vo svojich dielach viackrát zdôraznil, že sa mnohé démonické obrazy z nášho kolektívneho nevedomia jednoducho integrovať nedarí a preto je ich nutné zabiť. Časť z toho, čo je obsiahnuté v našom vnútri musí byť vyvrhnuté, inak podľahneme sami sebe: každý máme svoje depresívne myšlienky, ktoré nás ako bažina sťahujú nadol, práve tak ako aj silné emócie nenávisti a hnevu. Príklad svätého Juraja ilustruje skutočnosť, že voči žiadnej hlave tohto draka nie sme bezmocní, naopak, že s príšerami môžeme a musíme s Božou pomocou srdnato bojovať:

„Agresivita je dôležitá životná energia“, pripomína Anselm Grűn. „Dodáva nám silu, aby sme sa zdravým spôsobom vymedzili voči očakávaniam i požiadavkám svojho okolia, aby sme sa bránili silám, ktoré na nás nepôsobia dobre. Juraj zabil draka, pretože pohltil mnoho ľudí. Existujú ľudia, ktorí by nás svojou láskou najradšej zabrali pre seba a pohltili. Proti nim sa musíme vymedziť. Existujú aj takí, ktorí by nás radi nakazili svojou nespokojnosťou. Aj v tomto prípade je pri obrane proti potrebná agresivita. Svätý bojovník nám ukazuje práve cestu, ako svoju agresivitu nepotlačovať, ani sa jej nezriekať ako čohosi bezbožného, ale ju účinne použiť k realizácii svojej ľudskosti.“

Svoj boj s temnou stránkou vlastnej duše vyhrala aj svätá Marta, sestra Lazára a Márie, zvyčajne stotožňovanej s Máriou Magdalénou, ktorá prijala Ježiša v ich dome v Betánii, ktorý podľa Lukášovho evanjelia veľmi rád navštevoval. Stredoveká legenda ju dáva do súvislosti so šírením kresťanstva v Provensálsku - údajné Martine pozostatky sa našli a uložili do hrobky v roku 1187 v Tarascone. Jej príbeh hovorí o drakovi, ktorý prebýval v bažine blízko Avignonu a sedem rokov ohrozoval každého, kto sa k nej neopatrne priblížil. Svätá Marta však prišla k démonického stvoreniu s rozpustenými vlasmi, bosá a v bielom odeve vyzbrojená iba nádobkou so svätenou vodou. Predtým sa však tri dni modlila k Bohu a nakoniec drakovi uviazala okolo hrdla šerpu, čím ho skrotila a odviedla do Arles, kde ho zabili. Kus látky obkrútený okolo drakovho krku, poznáme už z legendy o svätom Jurajovi a podobne ako on, či Marta prekonáva aj Margaréta jednoduchým gestom spojeným s aktom viery zdanlivo nepremožiteľnú moc netvora v pozemskom svete.

Opäť som sa pozeral na Margarétku, ktorá už stihla odstrániť z obrazu starý lak a chystala sa naniesť nový, aby maľbu ochránila pred nečistotou. Tvár šľachtičnej s vysokým, čipkovaným golierom na plátne teraz doslova žiarila. „Syntetiku neznášam, radšej pracujem s kopálovým alebo damarovým lakom “, vysvetlila, pričom naklonila fľašu, aby si navlhčila prsty priložené k otvorenému hrdlu nádoby: „V minulosti maliari často nanášali lak na obrazy iba tak, prstami“, zasmiala sa, keď videla môj užasnutý výraz. „Výhodou je, že takto ho veľa neminiem a netvoria sa mi vzduchové bublinky.“ Počúval som ju a pozeral na drobné prsty s nakrátko ostrihanými nechtami, ktoré si takmer vôbec nelakovala. Na tie prsty, ktorými mi prechádzala po tele v sprche, keď mi rozotierala tekuté mydlo po chrbáte a potom držala okolo pása, tak ako malé dievčatko stratené v teplom, letnom daždi.

Žena, ktorá odrazu precitne z vnútornej letargie, musí čeliť otázke prečo sa tak stalo. Drak, ktorý ju ohrozuje, bude usilovať o jej oddelenie od vlastného vnútra, pocitov, či snívania. Aby nad ním zvíťazila, musí žena podstúpiť ako princezná bázlivú cestu do temnej drakovej jaskyne hlboko vo svojom vnútri:

„Najhlbšia práca je obvykle najtemnejšia“, píše Clarissa Pinkola -Estésová. „Statočná žena, ktorá naviac zmúdrie, obrobí pre seba ten najchudobnejší duševný pozemok, pretože, keď bude pracovať iba na najlepšom území svojej duše, bude mať najmenší výhľad na to, čím vlastne je. Nebojme sa teda preskúmať to najhoršie. Zaručuje to navýšenie duševnej sily pomocou nových náhľadov a možnosti pre nové prehodnotenie vlastného života.“

Pri stretnutí ženy a draka, žena pochopí do akej miery sa stala obeťou vo vonkajšom i vnútornom svete a v tomto momente ju to sotva nechá ľahostajnou. Položí si otázku, kým vlastne je a rozhodne sa draka skrotiť, či zabiť, pretože musí. V Zlatej legende Margaréta tuší, že jej skutočný protivník je niekto iný, modlí sa teda, aby jej bolo dovolené vidieť na vlastné oči nepriateľa, ktorý s ňou bojuje, čo je naozaj veľmi významný detail: Vo chvíli hlbšieho zasvätenia ženy do prirodzených pocitov, nezotretých okolím, či výchovou, je schopná draka vidieť a prehliadnúť jeho skutočné zámery. Mení sa z bezbrannej panny prichystanej pôvodne pre netvora na silnú ženu, ktorá si ho dokáže podrobiť, čo môžeme vyjadriť voľnou parafrázou slov Clarissy Pinkoly-Estésovej:

„Akonáhle ženy draka premôžu, zistia, že sú plné vitality a chuti do života. Vzali si od draka to, čo im bolo ukradnuté, priebojnosť a celistvosť. Drakova zúrivosť môže byť prečistená na vnútorný oheň ku splneniu veľkého poslania vo svete. Drakova schopnosť môže byť použitá k preskúmaniu a pochopeniu vecí na diaľku. Drakova vraždiaca povaha sa môže použiť na zabitie toho, čo má v živote ženy zomrieť alebo k čomu má ona zomrieť vo svojom vonkajšom svete, čo sú rôzne veci v rôznych dobách. Obvykle žena presne vie, o čo ide.“

Ak sme v Margarétinom príbehu postrehli jeho hlboké, pod povrchom legendy ukryté posolstvo možno ešte stále nie ste presvedčení, keď možno hovoríte: „Bože, a kto by už chcel byť ako Margaréta?!“ Pre všetky dámy, ktoré čítajú tieto riadky odpovedám, že to chcete práve vy. To vy sa chcete stotožniť s jej úsilím, keďže to je naozaj jeden z mála, i keď obtiažnych spôsobov, ako si uchrániť a udržať svoju ženskú dušu.

„Tu na konci cesty k zasväteniu do ženskej duše, máme mladú ženu s desivými zážitkami, ktorá sa naučila nasledovať svoje poznanie. Splnila všetky úlohy k úplnému zasväteniu a patrí jej koruna. Rozpoznanie intuície je snáď tou najľahšou úlohou, ale udržať si ju vo vedomí a nechať žiť to, čo môže žiť, a nechať zomrieť to, čo musí zomrieť, je omnoho náročnejšie, prináša to však uspokojenie.“

Margaréta počula hlas, ktorý ju nazýval nevestou a na ďalšie udalosti svojho života sa už dívala z iného pohľadu. Keď som pozoroval Margarétku, ako so sústredeným výrazom v tvári nanáša bruškami prstov lak na tristo rokov starý obraz, pocítil som kdesi hlboko v srdci hrejivé presvedčenie o tom, že sa tak pozerá dnes aj na nás.

Miloš Jesenský

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (7) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Margaretaita206.Apr:13:51
odstup a bojminimax04.Apr:04:21

čitateľov: 6114   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy