?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


PRAMEŇ NYMFY SALMAKIDY
@ eseje     7.3. 07, 02:43

Welcome home darling. Did you miss me? Wish to dwell in dear love?

Touch my milklike skin. Feel the ocean. Lick my deepest. Hear the starry choir.

Rip off this lace. That keeps me imprisoned. But beware of the enchantment. For my eroticism is oblivion.

Old love lies deep you said. Deeper shall be the wound between your legs


Tarja Turunen: Nymphomanic Fantasia


„Neznášam ťa“, povedala Denisa, napravila si kostým, postavila sa na špičky a v rozpore s tým čo povedala, ma zľahka pobozkala na nos, pričom šelmovsky cvakla zubami. Zo stola vzala Príručku plemenára, ktorá zvyšovala pracovnú dosku presne o tých päť žiaducich centimetrov a založila ju do police, čím sa fotka akéhosi ozrutného býka s medailou na krku so stuhami omotanými okolo rohov a šťastného farmára na mierne pokrčenom prebale zase stratila medzi ostatnými knihami a pozorne sa rozhliadla po predajni. Všetko vyzeralo byť v poriadku - za ten rok, čo sme sa zoznámili na open air filmovom festivale, kde náš dvojitý spacák pred polnocou pripomínal skôr medveďa postihnutého epilepsiou, ako pomôcku určenú k nočnému odpočinku dvoch (údajne) normálnych a (vraj) dospelých ľudí rozdielneho pohlavia („do mínus 10 stupňov a 60 percent vlhkosti“, ako bolo uvedené v návode), sme sa pri tom naučili byť aj potichu a bez zbytočného neporiadku. Napriek tomu, že sa všetko prvýkrát zomlelo až príliš rýchlo, vydržalo nám to až dodnes.

„A teraz už choď, o chvíľu musím otvoriť“, bránila sa, keď sa mi dlane opäť prilepili ku jej bokom a rázne ma vystrčila von. Ešte jeden pokus, za ktorý mi zakrútila uchom a ocitol som sa za zadnými dverami vedúcimi z kancelárie kníhkupectva na skladovú plochu a parkovisko. Z tejto strany supermarketu nestáli žiadne autá, zato sa pod otvoreným poklopom kontajnera hrmotne činili nepochybne Faustovi fámulovia upierajúci na mňa zelené okále:

„Čarodejní spoločníci sú iba úplne obyčajné kocúry, ktorí zahrievajú lono bradavičnatým vdovám a zženštilým starcom“, mal som sa možnosť ku svojmu pobaveniu, ale nie súhlasu nedávno dočítať, aj keď autorovi „Vyprávění o obcování mastičkářově s učedníky obojího pohlaví, okořeněné moudrými radami ohledně užití hněvu ku vlastnímu prospěchu“ obvykle dávam za pravdu. Tentoraz však musel byť čarodejník naozaj niekde nablízku, pretože sa odrazu všetko zmenilo. Vrátil som sa v čase o nejakú chvíľku dozadu, v skutočnosti však iba o niekoľko riadkov vyššie a v poslednej vete prvého odstavca nahradil slovo „padúcnica“ epilepsiou, takže už aj vy ste si mohli prečítať v tejto stati opravenú verziu.

Odísť tam, odkiaľ som si len pred chvíľkou priniesol v dlaniach odtlačky Denisinho tela sa mi však už nepodarilo a tak som len mrzuto prehrabol prstami po klávesnici počítača. O pár minút som už vo svete, o ktorom sme sa pre jeho najväčšiu pravdepodobnosť dohodli, že je realitou, v ktorej všetci žijeme a otvoril som dvere, aby som vyšiel na ulicu. Napriek tomu nie je jeho ilúzia dokonalá, keďže mám dojem, že aj keď som za necelú polhodinku urobil cestou na nákup množstvo zmysluplných činností, pamätám si z nich iba máločo. To, že som si zabudol kúpiť cigary ma hodnú chvíľu mrzelo, ale nechcelo sa mi už vracať do trafiky a tento drobný nedostatok čoskoro zapadol do trasoviska každodenných banalít, ktoré neustále sýtia vedomie každého z nás. Kráčal som domov, v sieťke mi okrem rožkov hrkotali medzi niekoľkými plechovkami piva polkilové konzervy, výberom podobné skôr na proviant k prežitiu v divočine ako zdravé stravovacie návyky (keď ale píšem, nemám čas starať sa okrem kávy príliš o svoj žalúdok) a v tom momente sa realita okolo mňa opätovne zmenila.

Dôvodom azda nebolo to, že som nepozornosťou kúpil morcadellu namiesto dolnozemského guľáša, alebo si k vlastnej škode neprepočítal výdavok hneď pri pokladni v samoobsluhe, ako to, že do šedivého sveta sobotňajšieho predpoludnia zažiarilo svetlo malého zázraku. Zem sa napriek niekdajšiemu Koperníkovmu zisteniu opäť stala stredom vesmíru a dažďový baldachýn nebies sa musel okázalým spôsobom pretrhnúť, aby slnko zasvietilo do chvíle, kedy som na autobusovej zastávke zbadal pri obrovskej cestovnej taške mladú dámu, nielen vďaka svojmu menu, zeleným očiam a pôvabným pehám, jedno z tých rusovlasých sylvanických stvorení, ktoré moju fantáziu dokážu zamestnávať naozaj veľmi dlho.

Keďže sa nepatrí, aby ste načúvali rozhovoru iných, prezradím aspoň to, že nás so slečnou Silviou spája také malé sprisahanectvo od chvíle, kedy sme stáli, telo na tele vedľa seba, v preplnenom autobuse zmietaní v zákrutách ako Jonáš v bruchu veľryby a ja som nad hlavou po celý čas držal krehkú maketu rodinného domu z dyhy a tvrdého papiera, ktorú mala v ten deň v škole odovzdať ako ročníkovú prácu. Odvtedy sme sa dlho nevideli („Viete, ja teraz robím v Rakúsku ako opatrovateľka.“) a aj teraz to bolo iba na niekoľko minút, pokiaľ neprišiel autobus, nepomohol som jej naložiť batožinu, pre subtílnosť majiteľky mimoriadne nepatričných rozmerov, a nezaslúžil si tak striedavo bozk na obe líca v príjemnej variácii na limity spoločenskej prípustnosti. Keď som znova osamel a Zem po kopernikovskom obrate znova zostúpila z trónu, pokračoval som ďalej v ceste domov. A keďže vy ma, ako vidím, ešte stále sprevádzate, mal by som niečo vysvetliť, kým prijmete moje pozvanie na návštevu.

Skôr, ako obviníte moju predstavivosť zo zvláštneho druhu promiskuity, chcel by som vysvetliť, prečo myslím na Denisu práve vo chvíli, keď na tvári ešte stále cítim vôňu Silviinho parfumu. Ono je to vlastne tak, že Denisa, ktorá je - ako už viete - majiteľkou kníhkupectva v hypermarkete na konci snového vesmíru, na tej dôležitej križovatke, kde sa zbiehajú cesty vedúce z fantázie do reality a naopak, kam mieria kroky všetkých námesačných pútnikov v množstve predčiacom návštevnosť skutočných obchodných domov, tak teda táto Denisa, ktorá má čosi po tridsiatke a stihla sa už - práve tak ako aj ja - rozviesť s realitou, nosí totiž najčastejšie Silviino telo. Skúste to prosím pochopiť, hoci Denise nepatrí v našej skutočnosti Silviine telo o nič viac ako opatrovateľke v Rakúsku profesia majiteľky snového kníhkupectva plného príbehov vo vesmíre zovretého noc čo noc mojimi lebečnými kosťami. Mám pocit, že som sa zamiloval do každej z nich a pritom ani do jednej, pokiaľ ich nemôžem milovať súčasne.

Že celkom nechápete, to je v poriadku, ja tomu takisto pramálo rozumiem. Že vás to už prestáva baviť? Tak vás aspoň na kúsok vyprevadím, pozrite sa, prejdeme len zopár krokov a odtiaľto už sami poznáte cestu domov. A vás, čo ste ostali, pozývam k sebe na kávu, samozrejme aj na obed, ak vám vyhovujú špagety z morcadellou, nech sa páči dovnútra, prosím nedávajte si dole topánky, vyzúvame sa až tam ďalej v predsieni. Nie, nie, ďakujem za opýtanie, pani nie je doma, ja žijem už dávnejšie sám, ale neupadajte prosím do rozpakov, to ste predsa nemohli hneď vedieť. Nejaký malý aperitív, kým bude tá káva? Áno, nech sa páči, na zdravie, nie, ďakujem, v poslednej dobe som to obmedzil, ale nie o tom som chcel, to je dlhá história a my máme celú debatu ešte len pred sebou.

Už grécky filozof Platón nám zanechal rozprávanie o tom, že na počiatku sveta existovali tri druhy ľudí, mužský, ženský a androgýnny, „postavou a menom z oboch zmiešaný.“ Mužský rod pochádzal od Slnka, ženský od Zeme a zmiešaný od Luny, ktorá má „podiel z obidvoch, keďže sa podobá Zemi a svetlo má od Slnka.“ V „Sympóziu“ tiež opisuje údel týchto zvláštnych bytostí, ktoré ostali neskôr rozdelené a odvtedy sa každá polovica túži spojiť s chýbajúcou, komplementárnou časťou vo večnej záhade lásky: mužov to ťahá k ženám a ženy k mužom v zmysle Herakleitovho výroku o láske ako vzájomnom splývaní protikladov.

A tu naráža Herakleitov výklad na problém: Naozaj môžeme hovoriť o „čisto ženských“ a „čisto mužských“ protikladoch, ktoré sa spájajú vo fyzickom akte lásky? Pokiaľ si zachovanie nášho druhu a telesná príjemnosť vyžaduje „spojenie prvkov o protiľahlých vlastnostiach, rôznych, ale predsa navzájom prispôsobených“ (nebohý Sigmund Freud by nad filozofickými inotajmi určite nadšene zajasal) a pokiaľ je fyzická láska naozaj určitým spôsobom zjednotenia, harmónia protikladov (teda „dokonalé prispôsobenie sa jedného pohlavia k druhému, práve tak, ako aj ich funkcii“) nie je vôbec vecou istou. Už Platón samotný vidí vzťah muža a ženy ako prekrývanie sa náprotivkov, zámenu mužskej a ženskej roly oproti prirodzenej polarizácii však nepokladá ani za možnú, ani za žiaducu. Paradoxom však ostáva, že práve v tomto smere sa musí uberať vzájomné zbližovanie sa mužov so ženami a naopak.

Od čias Carla Gustava Junga si totiž môžeme dovoliť obhajovať hypotézu, ktorá však už v stredoveku patrila k najlepšie stráženým tajomstvám dvornej lásky a rozoznievala struny na lutnách trubadúrov, že totiž každé telesné spojenie privádza na scénu nie dve, ale až štyri osoby (jedného muža-ženu a jednu ženu-muža). Spoločne s hlbokými znalcami ľudského podvedomia a hermetizmu ako je napríklad René Nelli môžeme tvrdiť, že stav milostnej vášne vyvoláva evokácia odvráteného dvojníka v každom z milencov. Muž sa teda zaľúbi do svojej milej do tej miery, nakoľko je ona ženou a žena miluje svojho vyvoleného natoľko, nakoľko je mužom - čo je, ako vidíme ešte platónske - ale napriek tomu neprestávajú byť on mužom, a ona ženou, čo už vonkoncom platónske nie je.

Podľa mytológie sa androgyn narodil pod Venušiným pahorkom, pri prameni Hippokréné, ktorý vyrazil zo zeme úderom kopyta bájneho okrídleného koňa Pegasa a je dodnes obklopený večne sa zelenajúcim vavrínom. Hermafrodit bol podľa Ovídia synom Herma a Afrodity vynikajúci svojou pohľadnosťou natoľko, že sa do neho zamilovala aj nymfa Salmakis. Keď sa jedného dňa išiel okúpať k prameňu, kde žila, objala ho a požiadala bohov, aby ich telá naveky spojili. Toto želanie bolo splnené a Hermafroditov osud mal potom postihnúť každého muža, ktorý sa zo Salmakinho čarovného prameňa napil.

„Nebude však na škodu vysvetliť, prečo sa táto domnienka rozšírila“, napísal Vitruvius na prelome starého a nového letopočtu. Keď totiž starí Gréci založili na mieste súčasného Bodrumu osadu, „zriadil si jeden z osadníkov pri prameni obchod s rozmanitým tovarom a jeho podnik lákal barbarov, ktorí prichádzali, odvracali sa od drsných a divokých mravov a prispôsobovali sa gréckym obyčajom i jemnejšiemu spôsobu života. Tak sa stala jeho voda preslávenou“, a to nie azda preto, že by viedla k zženštilosti mužov, ale „pretože zušľachtila mravy barbarov stykom stretnutím s civilizovanými ľuďmi.“ Pre úplnosť dodajme, že magický prameň nymfy Salmakis tryská zo zeme do dnešných čias. Pre návštevníkov však neostáva prístupný, keďže sa nachádza v blízkosti mužov, ktorých možno sotva pokladať za „zženštilých“ - za plotom kasární špeciálnych jednotiek tureckej armády.

V hermetizme androgyn predstavuje coindicidentia oppositorum, opätovné spojenie mužského a ženského, pevnú konjukciu Neba a Zeme, rebis, dvojvec a teda aj rebus alchymistickej práce. „Rebis je muž a žena“, ubezpečuje nás rudolfínsky lekár a alchymista Martin Ruhland, zatiaľ čo jeho kolega Michael Maier v spise Atalanta fugiens podáva o tejto veci tajomnú, ale predsa inštruktívnu výpoveď: „Keď sa Sokrata spýtali, či je občanom mesta alebo sveta, odpovedal, že čo sa jeho tela týka, narodil sa síce v Aténach, ale duchom prešiel celý svet, a ten je jeho rodnou zemou, pretože múdry muž považuje za rodné miesto také, na ktorom sa cíti dobre. Podobne by na otázku odkiaľ pochádza ich hermafrodit odpovedali aj filozofi: vraveli by, že zo zeme - pretože ako syn filozofov - má svoju rodnú zem totožnú s ich vlastnou.“

Predstavivosť, ktorá nám formou alegórie dokáže preložiť vnímanú skutočnosť do vizualizácie, oného figuratívneho jazyka alchymistov, mágov a ďalších zasvätencov, čo sa vymyká možnostiam nášho obvyklého, analytického jazyka, nás núti novým spôsobom rátať diagram androgyna. Už nemáme pred sebou Platónovu bytosť zrodenú zo syntézy mužskej a ženskej polovice podľa vzorca M + Ž alebo Ž + M (našťastie práve tak výstižného, ako jednoduchého, pretože matematiku od svojho detstva neznášam), ale úplne iné stvorenie, ktoré podľa vzorca 2M + 2Ž fascinuje už oddávna myseľ básnikov i erotomanov podobným úžasom s akým sa v jednom románe Umberta Eca stretáva jeho hrdina s Hypatiou, fantastickou ženou z mýtických krajov predstavujúcim poetickú variáciu erotického snívania. Vo chvíli, keď sa jeho vybájená milenka ocitne bez šiat, uvidí "kučeravé kozľacie nôžky, ktoré tak pôvabne ladia s telom dámy", aby sme dodržali jazyk predlohy a preukázali, že spisovateľ evokuje milostné zázraky naozaj rafinovaným spôsobom.

Každá z našich myšlienok takto zrodených bytostí je k sebe priťahovaná dvoma spôsobmi polarizácie: v každej osobe je teda prítomný jeden mužský a jeden ženský prvok a následkom toho, teda dve (subjektívne) možnosti milovania. Žena sa vo svojich predstavách môže stať mužom, a muž zase ženou, samozrejme bez reálneho odtrhnutia sa od reálneho podložia svojej vlastnej sexuality. Ak pôjdeme do dôsledkov, 2M a 2Ž, z ktorých vo svojej predstavivosti skladáme obraz androgyna sa nenachádzajú na tej istej úrovni reality. Ako upozorňuje už zmienený René Nelli, sú fyzický muž i fyzická žena zdvojení, on prostredníctvom vysnívanej ženy s akou myslí, že sa spája v tej, ktorú práve objíma, a ona cez vysnívaného muža, podobného tomu, ktorého miluje. Naproti tomu v androgynovi nenájdeme iba toto krížové pravidlo - u neho dochádza k ustavičnému prechodu od introverta k extrovertovi alebo - ak sa nám to pozdáva oveľa viac - od reality k vnútornej predstavivosti a naopak. A z tejto dvojitej hry smerov a odkazov dochádza k zrodeniu androgyna dnešnej mytológie lásky.

V čase, kedy píšem tieto riadky ma cesta za tajomstvami alchýmie zaviedla už ďaleko od domova a večer ku mne cez okno do hosťovskej izby múzea v malom, provinčnom meste, doliehajú hlasy žiab. Myslím na čarodejnice, mesačným svitom opité dcéry noci, ktoré počas svojich zhromaždení bozkávali žaby, skôr ako ich roztrhané šaty vírili v tanečnom kroku stridžích kruhov.

„Môžeme si dovoliť počúvať tvory bez srsti, ale pohladiť žabiu kožu nedokážeme“, napísal jeden z novodobých surrealistov. Čarodejnice to však, práve tak ako aj princezné v rozprávkach dokázali.
Jazykom. (Nech už nám to pripadá akokoľvek neslušné)

Spomínam na ľudový zvyk prevzatý zrejme z pokútnych stredovekých grimoárov podľa ktorého na sviatok miestneho patróna v kostole odchytil mladý muž žabu a zahrabal ju do mraveniska. Obielenou stehennou kosťou sa potom dotkol dievčaťa, po ktorom túžil, a to vraj pomáhalo neomylne.

„Samček žaby je skutočným majstrom v umení pevne sa počas styku pridržiavať nôžkami“, čítam zase v Kunešovej Oligofágii žaby. „Žaba nemá chvost, pár sa teda môže privinúť nielen bruchom k bruchu, ale objatie sa podarí rovnako, keď sa posadí samček na samičku. Žabiak miluje dotykom a dvojica tvorí na niekoľko hodín, dní, ale niekedy aj dlhšie ako týždeň najskvelejšie a najpevnejšie indivíduum lásky.“
Hermafrodit. Halucinácia v stave zrodu: „Mechanickosť v kontraste s ľudskou slobodou, fatálnosť objektívneho diania a ľudskej slobody. Človek si rád predstavuje, že svoj život nesie iba vlastnou silou.“

Telo ženy, tak ako ho „vidí“ muž je zrejme vysnívané z podvedomého obrazu androgyna, vďaka čomu žena v jeho očiach naberá auru polomýtickej bytosti. Keďže ona je súčasne priam magickým zhmotnením ženského dvojníka, ktorého nosí v sebe muž, jej vnútorný „vzhľad“ sémanticky zakrýva subjektívny, ženský tvar, aký na ňu muž nanáša, spoločne s jeho presvedčením, že prostredníctvom nej získava svoju vlastnú, vnútornú identitu. Z toho, že žena ostáva pre muža stále subjektívne neznámou, ale predstaviteľnou, z toho, že objektívne disponuje rozmanitejšími erotickými možnosťami, aké si muž dokáže prisvojiť, či skôr „nasledovať“ (alebo naopak zavrhnúť, ak sa príliš obáva stať aspoň na chvíľu ženou, ktorou do rôzneho stupňa takisto aj je), vyplýva napokon aj to, že postava ženy, okrem svojho fyzického tvaru vždy predstavuje obraz navzájom spojených tiel.

Z doteraz uvedeného možno tiež vyvodiť pre mnohých z nás trochu znepokojivé zistenie, že si muž oveľa ťažšie poradí so svojím ženským elementom ako v opačnom prípade žena. Odpovedať na to, prečo je to tak, nie je vonkoncom jednoduchá záležitosť. Je možné, že mužovi nie je zrejmé, akým spôsobom by svoj ženský prvok mohol uplatniť v erotike, tradične (čo neznamená, že aj správne) pokladanej za akési „bojisko lásky“, kde sa počty padlých ilúzií o tom druhom, ako aj o samom sebe obvykle nerátajú. Je totiž iba jeden jediný spôsob na prejavenie jeho ženskej časti a tým je milovať ženu úplne celú, v čom mu však bránia mizogýnne mýty, v tých horších prípadoch aj skreslené predstavy o mužských „privilégiách“, možno nie tak barbarsky okázalých, ale rovnako scestných.

Pritom príťažlivosť a premenlivosť symbolu androgyna už po stáročia dosvedčuje množstvo jeho vyobrazení v ilustrovaných traktátoch neskorého stredoveku, ako bola „Kniha svätej Trojice“ (Buch der heiligen Dreifaltigkeit), „Vychádzajúca Dennica“ (Aurora consurgens) a už citovaná „Atalanta na úteku“ (Atalanta fugiens) Michaela Maiera z roku 1617. Vidíme na nich poväčšinou dvojnohú ľudskú postavu s dvomi hlavami, spolovice ženskú a spolovice mužskú. V Maierovom spise Symbola aureae mensae možno zbadať jedného z patrónov alchymistického bádania, svätého Alberta Veľkého. Ctihodný biskup sa v otvorenej krajine opiera ľavou rukou o svoju berlu a pravou ukazuje na vedľa stojaceho androgyna držiaceho emblém ypsilonu, symbol jednoty rozpadajúcej sa na dvojnosť vo veľavravnej paralele na kresťanské a alchymistické symboly.

Zatiaľ čo anonymný spis Rosarium philosophorum prekvapí množstvom nezastretých erotických obrazov, až si človek právom kladie otázku, akáže bola ta ružová záhradka, poskytujúca útechu stredovekým filozofom, pri listovaní kópiou „Knihy svätej Trojice“ mám už po zotmení pocit, že od strachu prestali kvákať aj žaby v blízkom rybníku. Rukopis, ktorý dostal kedysi cisár Žigmund pri upálení Jána Husa na koncile v Kostnici od neznámeho františkána, mi pri svetle nočnej lampy naháňa v podkrovnej izbe múzea zimomriavky. Kniha je svojráznou zmesou alchymistických a protihusitských názorov. Pokiaľ to viem posúdiť, musel ju napísať zručný praktik snažiaci sa vyrobiť zlato, aby tak podľa odkazu Rogera Bacona, či Raymonda Lulla poslúžil cirkvi v boji proti silám Antikrista. V tomto podivnom spise nachádzam dokonca dve rôzne zobrazenia obojpohlavnej bytosti. Démonický androgyn stojí na drakovi, nepochybne symbole východiskovej látky prima materie alchymistov, so štyrmi hlavami a dvoma chvostami, ktoré sa ovíjajú okolo nôh až ku pásu postavy, kde sú zakončené dvoma ľudskými tvárami. Mužská polovica androgyna oblečená v brnení drží meč pýchy, ženská časť oblečená do zlatých šiat zase (ako sa dá dedukovať z pripojených nápisov) korunu podvodu. Okrem tejto znepokojivej alegórie traktát obsahuje ešte obraz božského androgyna stojaceho vedľa stromu, na ktorého siedmych vetvách dozrievajú ako plody symboly malých slniečok obdarených úsmevmi, s levom a pelikánom kŕmiacich svoje potomstvo v pozadí.

„Mýtus o androgynovi je vytúženým stavom mužského vedomia, kedy sa už stierajú dávne hranice v podobe rozdielov a smeruje ku skutočnému spojeniu so ženou telom i dušou“, domnieva sa René Nelli. „Androgyn je teda mužom snívajúcim stať sa ženou, ktorú miluje, a ktorou je, tesne spojeným so ženou, túžiacou stať sa tým, koho miluje a ktorým je. Oproti mužskej predstavivosti ženská forma ukazuje, že sú naozaj spolu - jeden v druhom, ako aj jedným, aj druhým súčasne. Pretože ak telesný akt určuje chvíľkové vytvorenie objektívneho androgyna, stane sa očividným, že ak nesmeruje k svojmu, hedonistickému cieľu, pokiaľ neodkryje každému z partnerov existenciu jeho podvojnej sexuality, a že potešenie, ktoré dáva, nie je výrazom naozajstnej výmeny vedomia.“

Následkom toho často veľmi priamočiara mužská obrazotvornosť nedosahuje v tomto ohľade úroveň ženskej, keďže jej chýba vynaliezavosť tej druhej („Bože, aké zázračné dobrodružstvá spriadala moja fantázia“, píše Nabokov. „Inokedy nado mnou stála v metre ryšavá školáčka a zjavenie jej temného podpazušia mi dlhé týždne pulzovalo v žilách.“) Zrejme práve v odpovedi na (subjektívnu) nepripravenosť dospievajúcich gentlemanov prichádza ako reakcia ich vrstovníčok v podobe prahnutia po škandáloch onen zvláštny druh ženského exhibicionizmu, ktorým akoby mužovi chceli niečo predčasne tlmočiť. Fenomén Lolity, ktorý existoval už dávno pred románom Vladimira Nabokova, je v tomto ohľade naozaj veľavravným príkladom.

Už aj pri listovaní časopismi s fotografiami viac ako skromne oblečených modeliek či herečiek, čo je zážitok, ktorému sa pri súčasnej mediálnej honbe za celebritami sotva dokážeme vyhnúť, mám veľmi často pocit, akoby sme ženské telo nikdy nedokázali vidieť celé. Čím častejšie ho vidíme v skutočnosti, tým menej ostáva „nahé“, a to dokonca i vtedy, keď nahým naozaj je. Hoci by ho nám mužom vizuál servíroval neviem už ako nahým, môže sa takým stať iba vtedy, ak vnútorne prijmeme účasť na ženskosti ako takej, bez obáv a predovšetkým bez hanby za obraz, ktorý vytvára v našom vnútri, a ktorý musíme akceptovať, hoci naďalej ostaneme mužmi.

„Úbohý trubadúr“, píše Joe Bousquet v jednom zo svojich diel, „chápal svoju dušu ako veľmi čisté telo, ktoré jeho telo mohlo nájsť iba v nahote nejakej inej bytosti.“ A zdá sa, že je to naozaj tak: od veku trubadúrov a rytierskych turnajov až po storočie surrealistov oslavujúcich absintové víly v parížskych kaviarňach priznávali legendárni amanti minulosti, že by nemohli poznať žiadne potešenie, ktoré by nebolo „na podobenstvo“ potešenia milovanej ženy. Je teda zrejmé, že ženské chápanie erotiky je aj súčasťou vedomia muža alebo s ňou prepojené. Ich predstavivosť môže triumfovať jedine vtedy, keď cítia, že idol ženy, ktorý vo svojom tele nosia, sa po jej opätovnej projekcii do skutočnosti, opäť pripája k ich vlastnej matérii, vďaka čomu budú môcť po Cecco d´Ascolim zopakovať „Som ňou“, Io son ella.

„Je možné, že ďalším veľkým tajomstvom androgyna je práve to, že na úrovni hedonizmu sú muži ženami a ženy mužmi, a teda, že v skutočnosti nie sú ani mužmi, ani ženami, ale ľuďmi, ktorí sa od seba odlišujú telesnými formami, ale približujú sa k sebe na základe práva byť sebe podobnými práve tak, ako po tom túžia, prostredníctvom ich spoločnej účasti v androgynálnej podstate.“

René Nelli, ktorý je autorom týchto riadkov vo svojej eseji „Ženské telo a svet predstavivosti“ k uvedenému tvrdeniu za použitia gramatických kategórií dodáva:

„Okrem objektívneho rozdielu, ktorý z neho utvára tvar na „preniknutia“, je v obrazotvornosti muža ženské telo vždy umiestnené medzi androgynom-podmetom (samotným mužom natoľko, nakoľko sa zúčastňuje na ženskosti a túto účasť si aj predstavuje) a androgynom-predmetom (samotná žena, ktorá je vtelením mýtického androgyna oveľa reálnejšie ako muž, ale napriek tomu by sa dokázala úplne uskutočniť iba vďaka tomu druhému). Preto je aj ženské telo tak tajomne vzrušujúce, že sa javí vždy mimo alebo ponad svoju fyzickú skutočnosť. Jazyk lásky smeruje k objektu iba preto, aby prehovoril k sebe samému a odpoveď je obsiahnutá už v otázke. Keďže je však pravdivý predmet, teda žena stotožnená s podmetom, ho odosiela vždy k podmetu, uniká mu ako čistý predmet. Týmto spôsobom by sa nedalo skutočného androgyna nazývať: je totiž slovom kolujúcim, nekonečne utopeným v predstavivosti, a jeho prirodzenosť je taká, že iba poézia sa môže pokúsiť o zvečnenie jeho mihotavých obrysov.“

Mýtus o androgynovi dokazuje, akým spôsobom sa pri zjednotení protikladov, mužského a ženského, tela a duše, vedomia a nevedomia, svetla a tmy, zrodí niečo nového. Bytosť zložená z muža a ženy, nazývaná, ako už vieme, rebis (dvojvec) je práve symbolom tejto akoby „tretej veci“ mimo pohlavia, ktorá poukazuje na pôvodnú jednotu spájajúcu ľudstvo ako celok. Androgyn nie je ani jedným, ani druhým. Zatiaľ čo naša logika odmieta akúkoľvek tretiu možnosť medzi kladom a záporom, medzi súhlasom a nesúhlasom, láska pozostáva ako cit prevažne z takýchto „vylúčených tretích“ možností. Taký je účinok skutočnej alchýmie života, ktorá zmierňuje nielen disharmóniu vonkajšieho sveta, ale aj vnútorné konflikty našej duše, k čomu Carl Gustav Jung napísal: „To čo alchymista vyjadruje pojmom rebis a kvadratúrou kruhu a čo sa moderný človek pokúša vyjadriť kružnicami a štvorcami, je celistvosť - celistvosť, ktorá odstraňuje všetky protiklady a konflikty, alebo prinajmenšom otupuje ich hrany.“ Vzájomná kombinácia protikladov, ktorú symbolizuje androgyn, nie je však zosobnením vlastného cieľa alchymistickej premeny života, ale prostriedkom smerujúcim k naplneniu lásky. Touto úvahou alchýmia podľa Junga kompenzuje častú jednostrannosť kresťanskej spirituality a patriarchálny útlak ženského prvku. Završuje ich, a tým, ako zbližuje protiklady mužského a ženského, slnka a luny, prikladá erotike vyšší význam, kedy dochádza k zduchovneniu tela, rovnako ako k stelesneniu ducha.

Pokiaľ je podľa Nelliho ženské telo už samo osebe androgynom, tak túžby muža predstavujú jeho obraz, ale iba do miery, do akej sa s tým chce stotožniť. Okrem toho, keďže ženské telo by sa mohlo stať androgynálne iba vtedy, keby našlo svoj zodpovedajúci náprotivok v podobe dokonale pripravenej mužskej subjektívnosti, sa to nemôže uskutočniť a táto úplná integrácia, známa alchymistom ako „mystická svadba“, nemôže byť nikdy dokončená.

Poväčšine nedokážeme zosúladiť jej iluzórnosť s realitou, ktorá však záleží iba od nás. Ak sa to však predsa len podarí, je o tom takmer nemožné hovoriť, keďže - ako sme už spomenuli - analytický jazyk nedokáže sprostredkovať mimozmyslovú skúsenosť lásky a my poväčšine nie sme ochotní akceptovať myšlienku: „Vy ste sila, ktorá sa hrá s vašou mysľou, a pre svoju zábavu používa vaše telo ako obľúbenú hračku.“ Ak vám teda budem chcieť ako svojim priateľom predstaviť Denisu, túto úžasnú majiteľku z kníhkupectva príbehov na konci môjho snového vesmíru, nedokážem vás zoznámiť, ak je pre vás nemožné „vidieť“ ju jednoducho takú, aká je, dokonca aj keby si v našom svete obliekla Silviine telo. Pretože ak je iba mužovi prisúdená subjektívna premena jeho polovice androgyna na androgyna úplného, nebude takáto žena pre vás nikdy dosť skutočnou, pričom sa však zabúda na očividný fakt, že bez jej „neskutočnosti“ by sme sotva vlastnili nejakú erotickú realitu.

A to je vážení, keďže nám už vychladla káva, aj koniec nášho rozprávania.

Miloš Jesenský

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (4) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Fííííha ................................ .kvaksaso10.Mar:17:00
ujasnenie + prekladmiracle.flame07.Mar:13:10

čitateľov: 3415   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1480)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy