?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Hermes na Seine. Ezoterické učenie Antoina Faivra 2
@ eseje     21.2. 07, 04:06

So svojimi strelenými, ale fascinujúcimi odkazmi na Harpa Marxa a „Mad Maxa III.“ poukazuje Faivre aj na to, nakoľko je Hermes stále s nami. Ako ukázali psychológovia archetypov ako napríklad David Miller a James Hillman, pohanskí bohovia prebývajú tam, kam ich umiestnil už William Blake: v ľudskej hrudi. Ale Faivre skôr, než by nás viedol ku svojmu vnútornému alchymistickému dieťaťu, jemne poštucháva Herma smerom k postmoderne. Hermes, ten eklektický a veľmi pohyblivý, doslova ortuťový prekladateľ v sieti znakov, ktoré rovnako odkrýva ako zatajuje, zľahka surfuje po našom zadrôtovanom svete, a jeho veda vyznačuje „cesty inakosti, živej rôznorodosti a komunikácie duší“. Ako zlodej, ktorý „kradne veci len preto, aby ich vrátil nazad do obehu“, požehnáva DJ-om, „boričom reklám“ (angl. Adbusters - „advertising busters“, pozn. prekl.) a digitálnym samplerom.

Faivre spomína jednu pochybnú, ale inšpiratívnu etymológiu slova „Merkúr“, ktorá siaha do keltského živlu a odvodzuje ho z výrazov pre „znak“ (merc) a „človeka“ (cur). Hermes je „človek znakov“, putujúci glyf, signifiant („označujúce“ v semiologickom modeli znaku podľa F. de Saussura, pozn. prekl.) na prechádzke. Namiesto hľadania mystickej jednoty s bezprostrednou prítomnosťou sa Hermes a jeho nasledovníci vrhajú do motanice znakov, a to nie ako pisatelia, ale ako pluralistickí čitatelia. „Ak naozaj platí, že jazyk začína pri čítaní, potom musíme pripustiť, že dnes sa až priveľmi tára o ‚písaní’.“ Faivre odmieta Derridovo nekonečné odsúvanie, „agnostickú slepú uličku tých, ktorí sa oddávajú čistému abstrakcionizmu, tých, ktorí unikajú pred významom tým, že ho stotožňujú s formálnymi vzťahmi a s výmenou prázdnych znakov... Čítanie v štýle Herma je otvorené, je to čítanie idúce do hĺbky, také, ktoré nám obnažuje metajazyky, čiže takú štruktúru znakov a vzájomných vzťahov, ktorú môže uchovať a prenášať len symbolizmus a mýtus.“

Prirodzene, všetka táto debata o čítaní má veľmi svetský základ, a to knihy. Fanúšikovia hermetizmu prekopávajú knihy, obrovské knižnice plné kníh, vzácne knihy, faksimile známych kníh, bibliografie kníh, ktoré nikdy ani len neuvidia. Polovicu z toho, čo robí Faivra zábavným, tvorí jeho výstižná a erudovaná cesta ezoterickým literárnym svetom, pri ktorej tituly prechádzajú okolo ako slávne mestá, ktoré nám vstupujú do zorného uhla, keď nad nimi prelietame: Picatrix, Arcana coelestia, Kniha Krates, Tabula Smaragdina, Posvätná mágia Abramelina. Čím hlbšie sa človek začíta, tým viac sa všetky oblasti poznania oživujú a komplikujú, ale rezonancie a trecie plochy okultného a alchymistického poznania pôsobia na čitateľa zvláštnou silou, akoby sa symboly a obrazy rozžeravili vo vyhni „rozpálenej melanchólie“ premýšľajúceho ducha. Faivre cituje Mirceu Eliadeho: „Sme predurčení učiť sa o živote ducha a prebudiť sa k nemu pomocou kníh.“ Vo svojej knihe Foucaultovo kyvadlo plnej arkán Umberto Eco - sám nie malý zberateľ hermetických spisov - spomína, že ezoterická pravda nie je nič iné než semiotická konšpiračná teória, ktorá sa rodí z nekonečne premieľanej literatúry, ktorá odkazuje sama na seba. Lenže je možné, že táto večná hra textu a jeho vnímania je to jediné „skutočné“ zasvätenie.

Od 17. do 19. storočia sny hermetizmu o znovuzrodení, univerzálnej harmónii a transformovanej zemi klokotali v liberálnych, utopistických a socialistických politických kruhoch. Ale rovnako, ako surrealizmus, do ktorého by sme mohli zahrnúť komunistu Bretona aj royalistu Dalího, je aj ezoterika 20. storočia silno schizoidná. Viacero prúdov kontrakultúry, ktoré nám ponúkli východní guruovia, New Age a populárny okultizmus, má sklon k progresívnemu alebo individualistickému (libertariánskemu) cíteniu. Ale mnohí ezoterici starej školy kvočia v opozícii voči tejto sekulárnej zberbe a zmenili sa na konzervatívcov alebo dokonca na fašistov.

Akákoľvek výzva na návrat k mýtu vzbudzuje zoči-voči ideologickej nočnej more 20. storočia oprávnené obavy. Kto ešte potrebuje nejaké „zlaté časy“, „kozmické hierarchie“ a spevy o spáse? Ale môžeme skutočne povedať, že sekulárny materializmus, scientizmus, logika racionálneho riadenia alebo subjekt zbavený centra a mýtu nie sú také isté vodiace mýty, ktoré nás orientujú smerom k v podstate intuitívnemu dojmu oslobodenia? Čo nás vlastne ženie? V rámci svojho domáhania sa práva na mýtus Faivre píše, že „remytologizácia neznamená tvorbu falošných mýtov, ale ich odmietnutie. Nie je to obetovanie starým alebo novým modlám, ale odmietnutie robiť z histórie modlu. To znamená, odmietnuť podľahnúť ideológiám a pseudofilozofiám dejín. Ak má dnes hermetizmus nejakú úlohu, ktorú by mohol hrať, potom je to skôr zrušenie mystifikácie, aby mohol nanovo pustiť ku slovu mýtus.“ Lenže čie mýty berieme do hry?

Faivre rozlišuje tri moderné ezoterické mýty. Prvým je evolučné a vysoko synkretické krídlo, ktoré sa domnieva, že civilizácia postupuje k nejakej veľkej jednote, ako napríklad teozofická fúzia Východu a Západu. Iné sa zas púšťajú na cestu „devolúcie“ (orig. Devo road, slovná hračka s menom americkej undergroundovej skupiny Devo založenej v r. 1972; pozn. nem. prekl.). Tí obviňujú civilizáciu, že zdegenerovala odpadnutím od pôvodného zjavenia, ktoré drží pri živote len málopočetná elita tradicionalistov. Faivre sa však dovoláva tretej cesty otvorenej voči modernému, eklektickej a dynamickej cesty, ktorá „zaujme miesto v spleti protichodných síl tvoriacich živé napätie.“ Takáto cesta súhlasí s post-štrukturalizmom v odmietnutí abstraktnej dialektiky identity, ktorá poháňa hegeliánsky idealizmus a jeho materialistických nástupcov. Uisťuje nás, že „Hermes je proti-totalitárny boh par excellence.“

Jeden z príznakov, že táto cesta nie je únikom do ríše rozprávok, je pozoruhodný fakt, že ezoterické zmýšľanie vždy čerpalo z vývoja vedy. Knihy ako Tao fyziky a nespočetné populárne publikácie o čiernych dierach a kvantových záhadách sú len ostatná kapitola v príbehu, ktorý sa vinie cez rozsiahle alchymistické dielo Isaaca Newtona a kopernikovský obraz sveta Giordana Bruna až dozadu k posvätnej geometrii grécko-egyptských matematikov. A napriek obrovskému rozdielu medzi tabuľkami derivácií a Smaragdovou tabuľkou je myseľ hermetika doma v najnovších kozmologických teóriách, pretože je pohodlné obývať „mnohostrannú realitu, ktorá je vzdialená od obmedzovania sa na projekt plochej racionality, a ktorá by mohla spojiť mäso s ohňom.“

Faivre sa však bohužiaľ cíti aj byť nútený na túto oblasť dozerať, a tak, ako všetky policajné akcie, ani táto nevyzerá lákavo. V knihe Access to Western Esotericism tvrdí, že neognostické kozmológie, ktoré obsahujú panteizmus a zamietajú antropocentrizmus a určitý prvotný Pád, nie sú „pravá gnóza“. Zároveň sústavne očierňuje moderný okultizmus ako „triviálnu ezoteriku“ - je absurdné, že jeho antológia modernej ezoterickej spirituality neobsahuje nič o ceremoniálnom novopohanstve alebo o fascinujúcom dedičstve Aleistera Crowleyho. Takisto nenávidí Východ, ako dokazujú jeho odkazy na „otupené cestopisy Jacka Kerouaca“ a ignorantské poznámky o zen-buddhizme. Faivre ako nie práve nadšenec dnešných potetovaných tiel s piercingom tiež útočí na „primitívnu fantáziu“ nových náboženských hnutí, a to pre ich pôžitkárstvo a nedostatok prísnosti, hoci oceňuje, že „napriek všetkému svedčia o potrebe uniknúť z „oficiálneho“ režimu fantázie.“

Kedykoľvek však nejaký ezoterický autor začne rozdeľovať gnózu na „pravdivú“ a „nepravdivú“, je jasné, že Hermes utiekol zo scény a jeho miesto zaujal nejaký demagóg so svojou agendou. Skúška silného a krásneho svetonázoru spočíva v tom, ako reaguje na svoje vlastné obmedzenia. V momente, keď dosiahne svoje hranice, Faivre žalostne skolabuje na pedantného katolíckeho mystagóga, čím poprie svoje výzvy ku pluralizmu, tolerancii a ezoterickej technike, ktorá nezávisí na predbežnom prijatí nejakého systému viery. Od dôb renesancie bol hermetizmus Santeriou západu - pragmatickým synkretizmom pohanstva a ezoterickým rozmerom kresťanstva. Ale mýtus a mystérium, ako ich predkladá Faivre, sú v konečnom dôsledku výslovne ortodoxné.

Celé sa to začína silno zatemňovať, keď sa Faivre obracia na svoj obľúbený predmet, teda na okultnú nemeckú teológiu známu pod názvom teozofia. Najskôr som sa tešil na jeho esej o láske a ontologickej androgýnii (obojpohlavnosti) u autora menom Franz von Baader. Alchymistický androgýn je veľmi bizarná postava - podľa von Baadera z 18. storočia bytosť, ktorá predchádzala Adamovi a Eve, bola stvora bez čriev, ktorej záhadné rozmnožovacie orgány sa nachádzali v srdci a ktorá trávila potravu už v ústach. A tak, ako mnohí pôvodní šamani, aj hierofant Hermes je androgýn, magický transvestita, a nebude trvať dlho, kým sa nejaký post-štrukturalistický semiotik tela neponorí do tohto výnimočne plodného materiálu.

Lenže zoči-voči tejto pôsobivej sexuálnej predstave naskočia Faivrove katolícke programy so svojimi obohranými príbehmi o hriešnom tele. Pri hľadaní pravých postáv posvätnej androgýnie zamieta pozemské polymorfy pohanských predstáv a západných tantrikov, pričom ich nahrádza panenskými Madonami a bezpohlavnými anjelmi. Pripomína nám, ako sa môže mýtus zmeniť na odpudzujúci, akonáhle začne ľudské zvyky meniť na zákony. V jeho rukách obrazotvornosť plná sexuality, ktorá poháňa polyteistickú dynamiku mýtického myslenia (a možno aj ľudskej psychológie) degeneruje na sexistické lipnutie na doslovnom znení. Podobným spôsobom, ako niektorí kňazi rozdávajú rady manželom, aj Faivre vysvetľuje pasivitu žien, mystické dôvody pre ich nepochopiteľné záchvaty mlčania a ich skutočnú podriadenosť manželom, ktorých túžby formujú, manželom, ktorí naopak nachádzajú svoju slobodu v podriadenosti Bohu. Píše dokonca, že zmenšujúca sa sexuálna túžba v manželstve je zdravé znamenie. Keď som čítal tento odpad, cítil som sa ako lapený do akéhosi svätého panoptika, a jedine perverzný sex a dunenie satanskej industriálnej hudby vyčistilo ten dusný vzduch.

No napriek týmto konzervatívnym a dosť protivným náladám pomáha Faivrovo dielo ustanoviť ezoteriku za legitímny predmet akademického výskumu. Okrem toho je cenné preto, lebo vytvára usporiadaný náčrt a podrobnosti z textov hermetickej histórie (už len kvôli samotným bibliografiám majú Faivrove knihy hodnotu). Prísne dejiny ezoteriky ponúkajú mocnú protiváhu a kultúrnu hĺbku tým duchovne založeným čitateľom, ktorí nedokážu stráviť nablýskanú show New Age a nedokážu sa obrátiť na Východ bez hlodavého podozrenia, že človek v skutočnosti nikdy nedokáže ujsť zo svojho domova. Tak, ako zrúcanina, ktorej rozorvané tvary komunikujú nové a mimovoľné významy, práve tak aj úlomky hermetickej duše Západu im poskytujú priestor na dýchanie.

Erik Davis

DAVIS, Erik: Hermes on the Seine. The Esoteric Scholarship of Antoine Faivre. Online: http://www.techgnosis.com/index_faivre.html

Preložené s prihliadnutím na nemecký preklad Thomasa Lautweina (2006): Hermes an der Seine. Die esoterische Gelehrsamkeit oder die Schule des Antoine Faivre. Der Golem, Jg. 7, No. 22, Samhain 2006, S. 25-30

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (1) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Taký dobrý článok.negev26.Feb:23:18

čitateľov: 2794   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy