?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Hermes na Seine. Ezoterické učenie Antoina Faivra 1
@ eseje     20.2. 07, 02:39

autor eseje

Predstavte si, že ste poblednutý knihomoľ, ktorý prebrázdil špinavé a páchnuce tržnice západnej civilizácie, na smrť unavený z nekonečných príbehov o krvavých výbojoch, mužoch cirkvi naplnených nenávisťou a zo zlovestného pochodu abstraktného a manipulujúceho rozumu. A vtom, práve keď sa chystáte preplatiť svoje hracie žetóny a pripojiť sa ku barbarom a bódhisattvom v bráne, potknete sa o plesnivé bočné vráta pokryté sigíliami, glyfmi a odbleskom záhrobného svetla.

Dvere sa nečakane otvoria a vy sa dopotácate k oživeným sochám egyptských bohov v pivnici naplnenej až po okraj arkánami. Nájdete tam astrologické diagramy, alchymistické schémy, magické kuchárky a hermetické texty, ktoré nie sú usporiadané podľa Deweyho decimálneho triedenia, ale skôr podľa systému usporiadania kabalistického Stromu Života hrajúceho všetkými farbami dúhy. Je tu alchymistická knižnica Isaaca Newtona spolu s hermetickými pokladmi Bretona a Blakea, Waltera Benjamina a aj Umberta Eca. Ako poloslepý argentínsky mudrc putujete týmto ikonickým múzeom, v ktorom každý zväzok vibruje spolu so svojimi susedmi, až kým sa texty nestanú hieroglyfickou zrkadlovou sieňou, ktorá nanovo odzrkadľuje vás samých a svet, ktorý ste stvorili.

Ľuďom, ktorí dokážu kutať aj hlbšie než pod horoskopom z novín, sa ezoterika nezdá byť len podzemnými dejinami západných ideí, ale aj klokotajúcim prúdom vedomia, ktorý približuje a preniká vedu, poéziu aj politiku. Ezoterika je magický realizmus západu, živá metafyzická poézia koreniaca v premieňajúcom potenciáli skúsenosti, merkúrovská, bohatá na obrazy, no napriek tomu ju poháňa skutočne moderný zmysel pre psychologickú dynamiku a individuálne experimenty.

Ezoterický prúd, ktorý zahŕňa gnostickú hermetiku, kresťanskú teozofiu, kabalu, novoplatonizmus, tajné spoločnosti a aktívne okultné vedy ako alchýmiu, astrológiu a mágiu, plynie od opojného eklekticizmu starej Alexandrie priamo až k súčasným rosikruciánskym spoločnostiam posielajúcim svoje traktáty poštou, ako aj k terapeutom zavýjajúcim s vlkmi. Keď sa na to pozrieme z čisto historického hľadiska, tak hermetický príbeh je útržkovitý a zmätený a jeho „Tradícia“ sa vytvára prostredníctvom podozrivého aparátu falošného pripisovania autorstva, fantazírovania a zjavení. Srdce alchýmie a mágie je istým druhom jógy obrazov, pri ktorej jej praktikujúci odvodzuje svoju autoritu od skúsenosti, ktorá ho vytŕha z pevne určených súradníc svetského časopriestoru. Zoči voči ťažkostiam, ktoré takéto požiadavky prinášajú historikovi intelektuálnej kultúry, siaha religionistka zo Sorbonny Françoise Bonardelová po poznámke, ktorú napísal Abbé Lenglet du Fresnoy (autor diela Histoire de la philosophie hérmétique. Paris 1742) v roku 1732: „Učenci, ktorí sa venujú písaniu histórie, právom opovrhujú všetkým, čo má niečo spoločné s touto vedou (s alchýmiou). A Filozofi (alchymisti), ktorí sa zapodievajú svojimi operáciami, ignorujú dejiny a miešajú dovedna najrôznejšie historické doby.“

Čo človek narobí s takouto zmätenou zmesou? Ako sekulárne genealógie, tak aj tajné dejiny slobodomurárov a templárskych rytierov minuli cieľ: Ezoterika, podobne ako aj karneval a sen, žije v priepasti histórie. Po tom, ako ju v časoch osvietenstva donútili stiahnuť sa do tieňa, sa dnešná ezoterika stala istým druhom zeme nikoho, cez ktorú krížom-krážom putujú diletanti, mystagógovia aj seriózni amatéri. Práve toto Antoine Faivre ako človek skúmajúci ezoteriku kritizuje, že je plné „šlendriánov a fantastov, polovičatého alebo celkom nedostupného dôkazového materiálu, nanovo zabalených starých omylov a tvrdošijného blúznenia nad podvrhmi, ako aj nedostatkov vedeckého aparátu pri vydávaní starých kníh.“

Je neslýchaná hanba, že vratká intelektuálna budova ezoteriky drží svoj rajón izolovaný, hoci pre horlivé hlavy predstavuje lákavé ihrisko. Popri dráždivých radostiach, ktoré poskytuje jej náplň, je aj eklektická a stelesnená hermeneutika ezoteriky pre súčasné myslenie prekvapivou zlatou baňou. A to predovšetkým teraz, keď sa ideológie, ktoré rozmliaždili alchymistických anjelov, zrútili a nechali nás bezradne blúdiť vo vysilenej a čím ďalej tým iracionálnejšej krajine ducha. Hoci sa Veľké Dielo duševného a kozmického znovuzrodenia odiera o našu oprávnenú nedôveru voči mystickému holizmu a mýtom o Zlatom veku, alchymista začína tam, kde sme sa nachádzame my, osamelé duše hlboko zapletené do úlomkov a meniacich sa znakov.

Pustiť sa do prehŕňania sa v ezoterike bez toho, aby sme zaplašili jej ducha hrajúceho dúhovými farbami, je výzvou do neľútostného boja. Napriek tomu sa doň už rôznymi spôsobmi pustili ľudia ako Mircea Eliade, Frances Yatesová, Henry Corbin a v novších dobách James Hillman, Joscelyn Godwinová, Adam McLean a Morris Berman. Najznámejším učencom 20. storočia, ktorý sa do týchto záležitostí vrhol celou bytosťou, je pochopiteľne mnohostranný Carl Gustav Jung. Intelektuáli, ktorí ho nikdy nečítali, ho odmietajú. Okultisti ho kvôli jeho prísnosti zas nezvládajú. No on nasledoval svojho učiteľa Freuda v tom, že sa stal brilantným a vnímavým čitateľom v knihe snov. Tým, že pristupoval k alchýmii ako ku snívaniu na úrovni kultúry, pochopil, že táto babrácka predchodkyňa chémie, ako ju poznali dejiny vedy, sa dá chápať ako prvá psychológia. Mala byť teda tradíciou vnútornej duševnej práce, ktorá sa prenášala ďalej pomocou mocných konkrétnych symbolov zapájajúcich do procesu telo aj ducha. Určitým spôsobom majú zarytí racionalisti pravdu v tom, keď ho zavrhujú, pretože jadro jeho myslenia bolo gnostické. V súčasnosti, pod vplyvom publikácie knihy Richarda Nolla „Jungov kult“ (Richard Noll: The Jung cult. Origin of a charismatic movement. Princeton 1994), sa jeho rozsiahle a pomerne rešpektované hnutie prívržencov trochu otriaslo v základoch. Autor knihy sa totiž domnieva, že táto údajne vedecká organizácia je magicko-charizmatickou sektou bazírujúcou na vizionárskej skúsenosti, ktorú mal Jung v roku 1913, keď experimenty s „aktívnou imagináciou“ premenili neboráka doktora na levieho boha ovinutého hadom.

Mne osobne Jungova kozmická extáza nevadí a pravdepodobne neprekáža ani Antoine Faivreovi, profesorovi na Sorbonne, ktorý vedie jedinú katedru západnej ezoteriky. Niektoré čiastky jeho diela síce nemilým spôsobom zafarbuje pedantská katolícka predpojatosť, ale aj napriek tomu Faivre intenzívne pracoval na vybudovaní solídneho historického rámca pre hermetické myslenie. Zároveň vyslovil inšpirujúce myšlienky o jeho súčasnom význame. Viaceré z jeho prác sa nedávno preložili do angličtiny, okrem iných aj „Večný Hermes“, „Zlaté rúno a alchýmia“, „Ezoterika“, ako aj niektoré príspevky v solídnom, hoci aj trochu nudnom zborníku „Modern Esoteric Spirituality“ (1995), ktorý vydal spolu s Jacobom Needlemanom. Znamením určitého postavenia ezoteriky medzi inými disciplínami je skutočnosť, že dve z týchto kníh vydalo vydavateľstvo Štátnej univerzity v New Yorku (SUNY) a knihu „Večný Hermes“ vydalo malé nezávislé vydavateľstvo Phanes Press z Grand Rapids (Michigan), ktoré neúnavne vydáva pekné a cenovo prístupné vydania zásadných kníh a perál hermetizmu, ako napríklad Jamblichovu „Teológiu aritmetiky“ a Porfyriove „Východzie body, ktoré vedú do ríše ducha“.

Ezoterika spochybňuje všeobecne rozšírený názor, že náboženské myslenie je len o niečo viac než zastaralá kôpka navzájom bojujúcich dogiem. Predstavuje totiž istý nevypočítateľný druh hermeneutiky, ktorý mení vnímajúceho rovnako ako aj samotné chápanie. Pre Faivra nie je ezoterika akýmsi článkom v učení viery, ale „formou uvažovania“ (forme de pensée), imaginárnou praxou, pri ktorej „otázka spočíva ani nie tak na viere, ako skôr na znalosti alebo videní“. V tejto archeológii ezoterického poznania vykopáva Faivre na povrch výnimočne vitálnu rudu, kamene mudrcov, ktoré stále žiaria vychádzajúc z kováčskej vyhne. A hoci niektoré z nich sú určite nedopečené, tieto premenlivé a rozkúskované formy vytŕčajú ako obrazce v šerosvite sna.

Tým, že oddeľuje ezoteriku od okultného haraburdia a tiež od bezslovných výšok mystiky, opisuje Faivre niektoré z jej základných „schránok na oblasť imaginárneho“. Jedným z nich je napríklad všadeprítomné vnímanie v analógiách, pri ktorom sa príroda, ľudská existencia a nebo spájajú do rezonujúcej siete vzájomných korešpondencií. (Pozn. nemeckého prekladateľa: „spájajú“ - v angl. origináli grok - umelé slovo pochádzajúce zo sci-fi románu Roberta A. Heinleina „Cudzinec v cudzej krajine“, v ktorom toto slovo znamená v reči Marťanov doslova „piť“, v prenesenom význame však „byť zajedno s“.) Keď sa napríklad chce mág napojiť na atmosféru lásky, naladí sa pomocou medi, ruže, lampy a prirodzenia, s planétou Venuša a znameniami Býka a Váh. Isteže je to poverčivá paradigma, ale rigorózna a krásnym spôsobom konkrétna - ako píše Faivre: „Ak (ezoterici) vnímajú telo ako magický objekt, ktorý je mystickým spôsobom spojený s planétami a prvkami prírody, potom je to preto, lebo všade vo veciach nachádzajú význam a tým prekračujú ilúziu banálnosti. To je poetická úloha v tom najlepšom zmysle.“ V protiklade ku karteziánskej abstrakcii, ktorá berie reálnemu svetu fantáziu, vidí ezoterický praktik Zem ako živú bytosť, ako les symbolov, ktorý preteká túžbou a zmyslom.

A vládcom tejto dynamickej siete bol Hermes, najpostmodernejší z bohov, ktorého meno požehnáva nielen hermetizmu, ale aj hermeneutike. V diele „Večný Hermes“, vo svojej najzrozumiteľnejšej a najväčšmi hravej knihe preloženej do angličtiny, hovorí Faivre o dvoch stránkach tohto boha. O okrídlenom poslovi bohov, ktorého Rimania poznali pod menom Merkúr, a o Hermovi Trismegistovi, mýtickom autorovi Corpus Hermeticum, zbierky gnostických itinerárov a magických a astrologických trikov, ktorá sa stala najvplyvnejším súborom ezoterických myšlienok antiky.

Isteže, Hermes s oboma tvárami má ďaleko od večnosti. V jednom pojednaní opisuje Faivre premenlivé atribúty a neistú genealógiu Trismegista, teda to, ako sa z egyptského kultúrneho hrdinu zodpovedného za písmo, astronómiu a hudbu vyvinul historický ručiteľ hermetického korpusu. Keď sa hermetické texty vrátili počas renesancie na západ, považovali Trismegista za Mojžišovho súčasníka a za natoľko významného, že Cosimo Medici dal tento materiál preložiť ešte pred Platónom. Lenže v roku 1614 vďaka ostrým nástrojom historikov táto mýtická bublina praskla, akonáhle Isaac Casaubon - akýsi Martin Gardner svojej doby (M. Gardner (1914) - americký matematik, popularizátor vedy a kritik náboženstva, pozn. nem. prekl.) - dokázal, že Hermetica nie sú staršie ako evanjeliá. Faivre takisto ide po stopách premenlivého obrazu „Trikrát veľkého“ mudrca v mohutnej galérii portrétov, ktorá dodáva chuť výrečným a surreálnym rytinám žeraviacim ezoterickú predstavivosť.

No súčasne aj posol bohov, ktorý vystupuje ako Trismegistov vrtošivý menovec, podlieha neustálym zmenám. Ako poznamenal Norman O. Brown (americký vedec (1913-2001), profesor klasickej filológie v Santa Cruz, autor kníh Hermes the Thief: the Evolution of a Myth (1947) a Love’s Body (1966); pozn. nem. prekl) v jednom zo svojich starších pojednaní napísaných roky pred knihou Love’s Body, boh Merkúr tým viac zmocnie, čím viac sa rozrastie obchod a komunikácia. Zároveň sa falické kamene, ktoré sú zasvätené jeho menu, premiestnia z križovatiek medzi mestami na trhoviská v centrách miest. Faivre sa neusiluje až o takúto úroveň historickej kauzality, domnieva sa skôr, že podstatou tohto všetkého je neustála premena. V dobe rozkvetu gotiky v 12. storočí sa grécky boh čarodejníkov, pisárov a obchodníkov stal činiteľom alchymistickej transmutácie. Počas renesancie bol zas stelesnením slobodného a intelektuálneho humanizmu. „On je tým, ktorý borí ohrady, uvoľňuje toky a necháva prúdiť poznanie nahromadené strážcami zavedeného intelektuálneho poriadku.“ Osvietenstvo zas zahnalo tohto pána kníhtlače a slobodného prúdenia informácií do tieňa iracionality, kde sa ustanovil za strážcu okultných hieroglyfov tajných spoločností, ako aj pochybného magického podsvetia.
(Pokračovanie)

Erik Davis

DAVIS, Erik: Hermes on the Seine. The Esoteric Scholarship of Antoine Faivre. Online: http://www.techgnosis.com/index_faivre.html

Preložené s prihliadnutím na nemecký preklad Thomasa Lautweina (2006): Hermes an der Seine. Die esoterische Gelehrsamkeit oder die Schule des Antoine Faivre. Der Golem, Jg. 7, No. 22, Samhain 2006, S. 25-30

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (1) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Popularita omylov a cielenych zavadzanidasteht25.Feb:19:36

čitateľov: 3264   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy