?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


RYTIEROM Z NÁDEJE A PRINCEZNOU Z LÁSKY
@ eseje     7.2. 07, 03:58

„Porque el caballero andante sin amores
es árbol sin hojas y sin fruto, y cuerpo sin alma“

(Miguel Cervantes: Don Quijote de la Mancha)

„Prvou povinnosťou úradníka pre styk s verejnosťou je lojalita, druhou diskrétnosť. Veľkohubosť spojená s dobre podrezaným jazykom je až na skromnom treťom mieste“, píše John Christopher a ja k jeho dobre mienenej, i keď dosť cynickej formulácii môžem pridať dodatok, ktorý z nej možno vyvodiť aj smerom k jej autorovi: „Môj problém asi spočíva v tom, že si vždy držím palce, ak sľubujem lojalitu a diskrétnosť niekomu, kto nie je mojím osobným priateľom.“

Pre túto chvíľu zatváram knihu „Public relations moderne a účinne“, pretože – hoci sa mi vyššie uvedený titul dostal až do popisu pracovnej náplne – moje myšlienky sa uberajú úplne iným smerom, ak uvažujem nad čímkoľvek iným, ako nad „budovaním dôvery a pozitívnych vzťahov s verejnosťou.“ Nie, že by som svoje zamestnanie so širokým spektrom tvorivých prístupov nerešpektoval, to by som ho asi nikdy nevykonával, ale napriek tomu v sebe opatrujem nostalgiu za časmi, kedy sa o cti hovorilo práve tak veľa, ako sa o nej dnes príliš nehovorí. Aby sme si rozumeli, nehovorím o nedostatku cti v modernej dobe, skôr myslím na skutočnosť, že svoj vrchol slávy zažila za čias Okrúhleho stola legendárneho kráľa Artuša. Tak ako u Susan Edwardsovej, aj u mňa vyvoláva slovo „česť“ predstavu rytierov, hrdinských výprav a nedobytných hradov: „V modernom svete je často ťažké prekonať špinu denných správ, aby sme zachránili kvetinku zvanú česť.“ Príbeh, z ktorého som si urobil hlavný motív nasledovného rozprávania sotva zapadá do artušovskej legendy. Napriek tomu v ňom defiluje čestný, hoci bláznivý hrdina, nájdeme v ňom stratu cnosti, ako aj boj za jej opätovné získanie.

Beriem do rúk knihu muža, ktorý bol starostlivým kronikárom jeho života a spolu s ním sníval sen o rytierstve a vznešenosti, práve tak ako aj dávnych želaniach, kedy sa celý svet na priedomí detstva otváral ako rozkvitnutá lúka nádeje a lásky. Neopustím ho, aj keď neraz spolu s ním zažijem hlboké sklamanie, ktoré mu tento sen pripraví, a budem v sebe nosiť aj časť toho nekonečného smútku, ktorý ostal v jeho spomienkach. Budem ho sprevádzať aj vo chvíľach, keď  vo svojej viere zakolíše, inak by som opustil aj samého seba a podvolil sa vlastným pochybnostiam:

V čase, kedy hladní vlci zavýjajú do temnoty duše, sa zdá každá úloha priveľká, každá cesta priďaleká a vo všetkom, čo robíme, možno vystopovať úzkosť ťahajúcu sa ako krvavá stopa, kade sme sa vliekli ťažko zranení.

Možno som si na to nevybral vhodný deň, možno je to práve jeden z tých nedobrých večerov, kedy nedokážem zaspať z obavy pred nočnými morami, alebo jedno z tých neblahých popoludní, kedy za oknom pozorujem dúhu zo všetkých farieb temnoty, mnohoraké odtiene čiernej a sivej, v celom spektre od smútku až ku dešpektu. Možno som len príliš unavený. Chvíľa, kedy mi na myseľ nič neprichádza, celé hodiny, kedy nedokážem písať, čítať a vôbec na nič sa sústrediť. Moment, kedy pochybujem o samom sebe a svojom snažení, ktorého márnosť mi niekedy pripadá viac ako očividnou. Nikoho to nemusí zaujímať, ale je to čas, kedy musím len tak ležať, odpočívať a snívať, aby som sa vrátil do bežného života.

Každý máme vlastné depresie, nehovorte, že také chvíle nemáte, ale našťastie, aj svoje spôsoby, ako ich prekonať:

Z listovej obálky teda opatrne vyberám kresbu, ktorú mi kedysi venovala Liliana: pred pozadím pustej, vyprahnutej krajiny načrtnutej úsporne, niekoľkými čiarami uhlíkom, sedí v sedle koníka s melancholicky zvesenými ušami rytier smutnej postavy, s veľkým srdcom, kresleným tak, ako to robia deti, v chatrnom brnení a s črtami tváre, okuliarmi a briadkou príliš podobný adresátovi na to, aby to bolo iba vecou náhody. Z druhej strany okrem dátumu pripísala aj vetu, ktorá bola i jedným z najkrajších komplimentov, akého sa mi kedy dostalo: „Rytierske mám srdce, láskavé a bojovné, ale chýba mi dáma, zbroj, kopija i mlyn.“

Aj dnes teda myslím na Dona Quijota. Možno pod vplyvom filmu „Stratený v La Mancha“ od Terryho Gilliama, ktorý som si nedávno vybral v požičovni, alebo v spomienkach na španielsky televízny seriál o jeho tvorcovi, ktorý si pamätám ešte z detstva. V každom prípade myslím na rytiera „bez bázne a hany“, ktorý sa zrodil vo fantázii geniálneho autora, aby dokázal predsa len omnoho viac, ako len bojovať s veternými mlynmi, a to aj bez „budovania dôvery a pozitívnych vzťahov s verejnosťou.“

Iba tak, z vlastného chápania cti, čomu už dnes z vlastnej pohodlnosti nechceme príliš porozumieť.

„ V jednom z minulých storočí“, napísal historik Thomas Carlyle, „bojoval akýsi chrabrý muž hrdinsky v bitke u Lepanta, statočne nosil otrocké putá v Alžírsku, s nezdolnou veselosťou znášal hlad a biedu, i všetku nevďačnosť sveta, aby nakoniec napísal v žalári jednou rukou, ktorá mu ostala, najutešenejšiu a pritom najhlbšiu knihu novšej doby, ktorú nazval Don Quijote.“

Už viac ako štyristo rokov putuje po krajine, ktorej hovoríme svet, potulný hrdina, „bláznivý mudrc a múdry blázon“, ako sa mu tiež zvykne hovoriť, posledný zo slávnych rytierov stredoveku. Na jeho ušľachtilú cestu ho po prvýkrát vyslal španielsky dramatik Miguel Cervantes y Saavedra (1547-1616), ktorý sa vďaka nemu preslávil ako „vir unius libri“, básnik jednej knihy, a to aj napriek tomu, že počas svojho života napísal a vydal aj množstvo ďalších diel. Počas uplynulých štyroch storočí bol Don Quijote preložený takmer do všetkých jazykov a v španielsky hovoriacich krajinách sa stal hneď po biblii druhou najviac vydávanou knihou. Od roku 1690 do konca 18. storočia bolo len v nemecky hovoriacich krajinách zložených viac ako dve desiatky opier na motívy Cervantesovho románu. V zbierkach americkej Kongresovej knižnice sa nachádza 974 quijotovských titulov v rozmanitých jazykoch. Prvá filmová adaptácia pochádza z roku 1908 a kompletná filmografia presahuje štvrť stovky spracovaní včítane televíznych seriálov.

Čomu vďačí Cervantesov sen za také dlhé trvanie? Ako čítať v elektronickej dobe takmer tisícstránkový román plný alegorických symbolov a magických metafor, obzvlášť, keď sa jeho hrdinovia v našich časoch nemôžu stať celebritami, keďže v motívoch ich konania absentuje kult tela a násilie, také typické pre naše televízne kratochvíle?

Odpovedať na túto otázku je priam nemožné, pokiaľ nevezmeme do úvahy kritérium, podľa ktorého je svojbytnosť každého človeka určovaná jeho vlastným postojom k hodnotám. Z tohto dôvodu si tiež môžeme dovoliť obhajovať tvrdenie, že skôr ako karteziánske cogito ergo sum je pôvodnejšie aestimo ergo sum oveľa bližšie našej duchovnej ceste. Bláznovstvo Cervantesovho hrdinu sa dnes zväčša objasňuje tým, že si prečítal veľké množstvo rytierskych príbehov a bezvýhradne im uveril do tej miery, až na seba prijal úlohu ich protagonistov. Toto vysvetlenie nás však nemôže úplne uspokojiť: ako sa totiž ukáže, stredoveký rytier, ktorého archetyp Don Quijote tak tvrdohlavo nasleduje má možno takmer všetky rysy jeho zbožňovaných literárnych vzorov, ale v žiadnom prípade nie je čitateľom, čo je naopak základnou charakteristikou samotného Dona Quijota.

Teraz nejde ani tak o to, že žije v ilúzii (a ruku na srdce, veď kto z nás v nej viac-menej nežije?), ale to, že okolitý svet vníma výlučne prostredníctvom kníh, ktoré pre neho niekto napísal. V tomto ohľade nie je teda žiadnym prízrakom bludného rytiera stredoveku, ale naopak, nám až príliš blízkym hrdinom našich čias, v ktorých „svet pohlcuje teória ako niečo svet vysvetľujúceho, avšak zároveň od sveta oddeleného“, ako si to správne povšimol jeden z filozoficky erudovaných komentátorov, k čomu zároveň dodáva:

„Realizmus, rešpektujúci veci také, aké sú, je vo vzťahu ku Quijotovi paradoxne teóriou o tom, ako veci majú byť. Quijotovi je povedané, ako sa má, či nemá chovať, aby videl svet správne. Teda oné má byť tu chtiac, či nechtiac predchádza onému je. Realizmus náhle zlyháva práve v tom, v čom má mať privilégium, teda v schopnosti nenadradiť vlastný obraz sveta svetu samotnému. Nie je totiž súčasťou sveta aj Don Quijote so všetkým svojím bláznovstvom? Neodmieta realizmus pochopiť dômyselného rytiera takého, aký je, a nenúti ho byť iným, prispôsobiť sa tomu, aký ma byť? Nechová sa potom realizmus rovnako, ako ideológia, vnucujúca svetu svoju teóriu o ňom? A pokiaľ áno, je ešte realizmom?“

Znepokojivé otázky, ktoré umožňujú pochybovať o realite, možno iba iluzórnom matrixe našej doby, nás teraz povedú štyri storočia do minulosti, do sveta, v ktorom je ľudská myseľ, spolu s hmotným svetom, o ktorom premýšľa, na základe vzťahu dôvernosti a vzájomnej previazanosti nakoniec zahrnutá do jedinej, Božej mysle, aby tak jeho zmysluplnosť a platnosť bola vopred zaručená v čase, kedy nebolo treba public relations agentúr.

Španielsko bolo v Cervantesovom storočí ešte stále fascinované rytierskymi príbehmi oslavujúcimi zmysel pre spravodlivosť, odvahu a hrdinské činy, v neposlednom rade tiež lásku a vernosť, nech nám to už v našej dobe, kedy istá populárna spisovateľka prehlasuje „Ak stretnete verného muža, pýtajte si hneď autogram“, pripadá akokoľvek podivné. Celá Európa prepadla okúzleniu potulným rytierstvom, tak ako ho podávali autori dobrodružstiev Palmerína Anglického, Dona Galaora, či Amadísa Galského. Rytierske romány boli v mladosti obľúbeným čítaním aj svätej Terézie z Avily (1515-1582), o čom ona samotná neskôr vo svojej biografii spomína: „Toto čítanie sa postupne stalo pre mňa nevyhnutnou potrebou. Nevidela som nič zlého na tom, že som strávila hodiny a hodiny, vo dne i v noci zaujatá čítaním a to ešte potajomky pred otcom. Túžba po tomto potešení ma natoľko pohltila, že keď som skončila s jednou knihou a nemala som poruke druhú, nemohla som vôbec nájsť pokoja.“

Aj samotnej Tereze sa neskôr podarilo napísať dve takéto, z hľadiska obľúbenosti veľmi podobné knihy. Pod názvom „Vnútorný hrad“ sa skrýva nádherné dielo, obsahujúce azda najzrelšie náhľady na modlitbu a rozjímanie, zatiaľ čo „Cnostná cesta“ hovorí o jej životných osudoch a založení rádu bosých karmelitánok. Je však naozaj možné, aby sa zo zaujatia príhodami legendárnych rytierov zrodila v mladej žene z váženej kastílskej rodiny i odvaha preniknúť do najväčších tajomstiev duchovného života?

„Žena je ako jagavo krištáľové, čisté zrkadlo“, dozvieme sa od Dona Quijota. „Dýchnite však naň, zájde a zakalí sa vám. Voči žene sa treba správať ako ku svätým relikviám: zbožňovať ju, ale nedotýkať sa jej. Rešpektovať a chrániť treba ženu, ako chránime a rešpektujeme krásnu záhradu plnú kvetín a ruží, ktorej pán nedovolí nikomu prechádzať sa v nej a ustavične sa ich dotýkať.“

Tereza prejavovala hlbokú nábožnosť už vo veľmi mladom veku, raz sa dokonca pokúsila s mladším bratom o útek do Maroka, kde chcela zomrieť ako mučenica. Vychovávali ju doma primerane vysokému spoločenskému postaveniu, pokiaľ jej ako štrnásťročnej nezomrela matka. Keď v tom istom období prepadla nadmernej vášni pre módu, parfumy a rytierske romány poslal ju otec na výchovu k augustiniánkam. O rok a pol ochorela, ale keď si počas choroby prečítala Hieronymove listy, rozhodla sa vo svojich dvadsiatich rokoch ku vstupu do karmelitánskeho kláštora v Ávile. Tu si časom získala veľkú vážnosť pre svoj šarm, veľkodušnosť a prezieravosť, vďaka ktorej ju neskôr zobrazovali s ohnivým oblúkom nad hlavou, na čo si spomeniem vždy, keď mi oblohu mojich myšlienok preklenie dúha zo všetkých farieb temnoty. Postupne začala mať pri hlbokom rozjímaní mystické videnia, až napokon v roku 1555 prežila vnútornú konverziu – stotožnila sa s dvoma kajúcnikmi – Máriou Magdalénou, azda najtajomnejšou sväticou všetkých čias a Augustínom, ktorého kniha „Vyznania“ na ňu veľmi zapôsobila.

Svätý Ignác z Loyoly (1491-1556), žijúci približne v tej istej dobe ako Tereza, bol v mladosti takisto okúzlený rytierskymi románmi, a ako najmladší syn z jedenástich detí baskického šľachtica, vychovaný za vojaka, bol takisto pripravený na každé dobrodružstvo v mene hodnôt zrodených z ušľachtilej predstavivosti. Udatne bojoval proti Francúzom v Kastílii, ale v roku 1521 bol pri obliehaní Pamplony ťažko ranený do nohy guľou z kanóna. Roztrieskaná noha mu zle zrástla, preto ju lekárom bez ohľadu na bolesť prikázal dolámať znova a opätovne zložiť. Ako tridsaťročný muž si nedokázal predstaviť iný spôsob života ako život rytiera. Počas dlhých mesiacov ležania v cirkevnom špitáli si žiadal čítať rytierske ľúbostné romány, ktoré však v kláštore neboli: namiesto toho dostal Ježišov životopis od Ludolfa Saxónskeho a „Zlatú legendu“ Jakuba de Voragine. A tu sa v jeho vnútri odohrala veľká zmena, keď ho tieto knihy na rozdiel od tých, ktoré ho priviedli iba k dobrodružstvám vojenského umenia posunuli ďalej a premenili na skutočného bojovníka Svetla, o ktorom svojho času napísal brazílsky spisovateľ Paulo Coelho:

„Bojovník svetla nikdy nezabúda na trvalé hodnoty, na pevné putá, ktoré tkal čas, iba tak dokáže rozlíšiť trvalé od pominuteľného. Kto porozumie zmyslu života, vie, že nič nemá začiatok a nič nemá koniec, preto netrpí úzkosťou. Bojuje za to, v čo verí, nesnaží sa nikomu nič dokazovať, udržiava si tichý pokoj človeka, ktorý mal odvahu vybrať si vlastný osud.

To platí rovnako v láske, ako aj vo vojne.“


Bývalý kráľov vojak sa po svojom vyliečení utiahol na jeden rok do pustovne, kde strávil celý rok v pokání a modlitbách, na dohľad od starobylého opátstva v Montserrate. Tam sa mu ešte pred púťou do Jeruzalema v roku 1523 dostalo v jeho opustenosti duchovnej útechy a napísal konspekt svojho diela „Duchovné cvičenia“, inšpirovaného tradičným montserratským učením. Aj on sa, podobne ako svätá Tereza, táto skutočná princezná srdca, preslávil napísaním diela, ktoré určovalo životný smer svojim čitateľom spôsobom, akým prekonával akékoľvek zaujatie pre rytierske romány, ktoré predtým s takou obľubou čítali.

Dnes, keď úlohu literatúry dávno po dobe rytierskych románov prevzali televízne programy a číta sa čoraz menej a menej kníh, začína kino zdieľať osud divadla – umenia nie pre každého, o obrazoch a sochárstve ani nehovoriac. Náš život, okrem pochybnej kráľovnej vizuálu – televízie, určujú aj komerčné rozhlasové stanice a trendové magazíny vychádzajúce vo vysokých nákladoch, ktoré produkujú záväzný model hrdinu, akúsi nepodarenú karikatúru Cervantesovho ušľachtilého rytiera.

S Donom Quijotom ho spája iba ak jedno: život v neskutočnosti.

V jednom, ako vykazujú príslušné prieskumy, aj najčítanejšom mesačníku pre ženy som sa mal možnosť dočítať: „Už skoro mesiac žijem v celibáte. Môj drahý odišiel na päťtýždňovú cestu a ja som nemala čas, ani peniaze, aby som išla s ním. Očakávala som, že mi bude smutno za jeho bozkami, láskaním, žiarivom úsmeve a vyznaniach. Ale priznám sa, že ma ani nenapadlo, ako hlboko mi bude chýbať istá, v podstate bezvýznamná časť jeho postavy, ktorá sa tak skvele hodí k vyznávaniu lásky telesnej.“

„V mojich celibátnych snoch sa prelínajú spomienky s prianím, dávnymi túžbami i bohapustou fantáziou do úžasne inšpiratívnej zmesi. Naviac som sa ich počas tých pár týždňov, čo s nimi experimentujem, trocha naučila i ovládať. V źiadnom prípade to nemám ešte prejdené, ale už tuším, ktorým smerom sa dať. Jediný panák whisky alebo rumu ma napríklad spoľahlivo premení v samčeka, obvykle ľudského, prebytok kávy zo mňa robí hmyz, biele víno vtáka, žúr spojený s jedlom a pitím nosorožca, slona, či prasnicu. Akýkoľvek náznak zo strany muža, že by sme si mohli napríklad začať, keď tu teraz nemám svojho miláčika, ma spoľahlivo mení na jednu, či viac lesbičiek. To všetko mám vyskúšané …Konečne chápem, ako je možné, že sa mníšky prehlasujú za nevesty Kristove.“


Úprimne povedané, autorka textu spod nadpisu „Rozkoše celibátu“ chápe potrebu kontemplácie v dočasnej, či trvalej samote iba žalostne málo, zatiaľ čo list Rytiera smutnej postavy dáme svojho srdca, ktorý píše hlboko v divokých horách Sierry Moreny, bude väčšina z nás považovať možno iba za zábavný, ak nie priam štylisticky trápny anachronizmus:

Hrotom odlúčenia ranený a zasiahnutý šípmi do hlbín srdca, želám Ti blaho, ktorého sám nemám. Ak Tvoja láska zhŕda mnou, ak Tvoja výtečnosť nie je na môj prospech, ak Tvoja povýšenosť zráža ma k zemi, hoci som aj navyknutý na utrpenia, sotva budem môcť zniesť toľko súženia, ktoré nielen presahuje moje sily, ale aj príliš dlho trvá. Ak sa Ti blahosklonne uráči pomôcť mi, som Tvoj, ak nie, urob, čo sa Ti páči, lebo keď ukončím život svoj, zadosťučiním Tvojej krutosti a svojim túžbam.

Až do smrti Tvoj Rytier smutnej postavy


Zabávate sa? Pokiaľ áno, vôbec sa vám nečudujem, pokiaľ nie, máte moje sympatie, pretože ani mne to nepripadá smiešne. To isté môžem adresovať aj na môj vkus až priveľmi komplikovaných vysvetlení násilne navážajúcich do dvorany rytierskej lásky haraburdie modernej psychoanalýzy. V jednej z takýchto novodobých, a k Donovi Quijotovi netaktných odpovedí na jeho list, sa môžeme napríklad dočítať: „Don Quijote nedokáže milovať za hranicami sveta stvoreného jeho ilúziami. Prostriedky ilúzie a vlastnej mystifikácie sú nevyhnutné, aby mohol uskutočniť svoj veľký sen. Láska je tu iba jednostranným pocitom, uväzneným v jeho brnení, ktoré si rytier sťahuje iba preto, aby masochistickou askézou kompenzoval vlastnú impotenciu. V širšej perspektíve sa teda môžeme domnievať, že bojovnosť Dona Quijota v spoločenskom živote je iba reverzom jeho pasivity pri osobných kontaktoch so ženami.“

Napriek tomu, že predošlému tvrdeniu nechýba zmysel pre dramatickosť, ktorý bol s istou mierou teatrálnosti záväzný pre libros de caballerias, obľúbené čítanie Rytiera smutnej postavy, dovolím si s ním hlboko nesúhlasiť.

V dramatizovanej podobe Cervantesovho románu „Zmúdrenie Dona Quijota“ od Viktora Dyka sa totiž problém nášho rytiera domýšľa úplne originálnym spôsobom, ktorý nám ho umožňuje pochopiť. „Sme silní, pokiaľ je naša láska silná, zoslabneme, akonáhle zoslabla“, hovorí Don Quijote na ceste k svojmu zmúdreniu. Toto zmúdrenie mu pripravujú jeho najbližší priatelia, ktorí vychádzajú z ďalšej životnej pravdy: „Jediná pomoc proti túžbe je uskutočniť ju.“

A tak sa teda Don Quijote, unavený svojim putovaním a vysilený túžbou po žene svojich snov, ocitne konečne pred samotnou Dulcineou, v skutočnosti jednoduchým vidieckym dievčaťom „drsného chovania a hlasu“, aby ju v závere svojho príbehu vášnivo vyzýval: „Bolo to smiešne. Smejte sa mi predsa, veď sa takto nemiluje vôbec, ako som miloval. Nemiluje sa vôbec, ak sme rozumní“, hovorí Don Quijote vo chvíli zmúdrenia, príliš krutého na to, aby statočný rytier, ochudobnený o svoj vysnívaný ideál a s bolestným prázdnom v srdci mohol aj naďalej žiť.

„Jedny prostriedky otravujú, iné zase liečia“, napísala v jednej zo svojich esejí o mediálnej kultúre Ela Konderaková a ja s jej slovami môžem naozaj úprimne súhlasiť. „Rytierske príbehy mohli človeka postupne uviesť do poblúznenia, keď mu odobrali schopnosť života v skutočnosti, ale iné knihy ho zase prinavrátili do sveta. Ideálom je písať také texty, ktoré uvedú čitateľa do hlbokého zamyslenia a pripravovať také programy v televízii, po ktorých sledovaní už človek nebude nezmyselne pozerať do obrazovky, ale pochopí, že je čas prestať behať s miskou na hlave za dvestoročnými drakmi a čarodejníkmi. Prebudí sa a začne pravdivý život, v ktorom je každá chvíľa cennou.“

Iba zriedkavo však dnes môžeme objaviť v mediálnom svete ideály, ktoré by nás mohli inšpirovať k životnej ceste potulného rytiera v tom najlepšom zmysle tohto slova pre odvahu, česť a službu blízkym. Žijeme v neskutočnosti, ale snívame úplne iný sen ako Don Quijote. V jeho svete bol svet hodnôt naozaj takým, akým aj skutočne je. Cervantesov Rytier smutnej postavy totiž mnohokrát trpel hlavne preto, pretože vo svojom okolí nedokázal vidieť to, v čo hlboko veril a nenachádzal nič z toho, o čom bol pevne presvedčený v realite, v ktorej žil. Keď sa však v epilógu románu, v dojemnom rozprávaní, zo svojho sna preberie, zmieri sa pre pokoj duše nielen so svojimi blízkymi stojacimi pri jeho smrteľnej posteli, ale predovšetkým aj so skutočnosťou, v ktorej žijú: „Len pomaly, páni, pomaly, lebo v lanských hniezdach niet už vtákov toho roku. Bol som blázon a už som zmúdrel. Nie som už don Quijote de la Mancha. Som zase Alonso Quijano, ktorého kedysi nazývali dobrým.“

Áno, takto sa končí rozprávanie o poslednom a najušľachtilejšom rytierovi všetkých čias, jednoduchým, čarovným slovíčkom: dobrý, kiežby sme to raz mohli povedať aj o našich vlastných životoch.

Namiesto toho však naďalej snívame svoj sen, v ktorom je svet hodnôt a meradiel sotva taký, ako ten, ktorý existuje v tom pravdivom a skutočnom. Na príklade zo života svätého Ignáca si teda môžeme položiť otázku, že ak aj nám Boh vo svojom milosrdenstve roztrieska nohu a my sa budeme musieť znova učiť v živote chodiť od samého začiatku, či sa vôbec nájde ešte nejaká „Zlatá legenda“, ktorá by nám znova ukázala stratenú cestu vedúcu k láske?

Miloš Jesenský

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (5) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
blázonLM09.Feb:10:48
:-)li08.Feb:06:07
:)Adinka07.Feb:10:41
ánoLM07.Feb:05:08
........saso07.Feb:04:10

čitateľov: 5587   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1483)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy