?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Vianočný stromček ako Strom života
@ záhadná história     26.12. 06, 05:33
Mnohí z nás si už nedokážu predstaviť vianočnú idylku bez rozsvieteného, ozdobeného stromčeka. Živý strom, či už borovica, smrek, jedľa alebo hoci aj niečo exotickejšie, navyše šíri okolo seba príjemnú vôňu. Slovom, dnešný človek má viac dôvodov, prečo pred Vianocami zháňať do svojho príbytku stromček. Niektorým z nás však možno napadne aj otázka, prečo vlastne oslavovať Vianoce, ktoré stoja na samotnom začiatku zimy, so zeleným stromom. A práve tým, ktorých zaujíma pozadie tohoto zvyku, venujem tento článok.

Od etnografov sa dozvedáme, že ozdobovanie vianočného stromčeka nie je na Slovensku vôbec starý zvyk. Na dediny sa začal dostávať až začiatkom dvadsiateho storočia, a to najmä v tých rodinách, v ktorých niekto pracoval v meste. Do miest v Hornom Uhorsku sa dostal z Nemecka a keďže pred druhou svetovou vojnou žilo na Slovensku v mestách pomerne veľa Nemcov, našiel tu úrodnú pôdu. Od Nemcov sa zvyk rozšíril aj medzi ľudí iných národností. Je pravdepodobné, že pri jeho šírení zohrali rolu dve významné skutočnosti: Na jednej strane sa ľudia chceli vyrovnať najskôr Nemcom, potom mešťanom. Na druhej strane, aj v dedinskej kultúre mal tento zvyk na čo nadviazať. Ľudia si totiž dávno pred príchodom vianočných stromčekov nosili na Vianoce do domov vetvičky kosodreviny alebo šašiny. Inde si zas zhotovovali symboly stromu, ktoré si vešali do izieb. Ťažko povedať, či zámerne alebo skôr len inštinktívne tým vyjadrovali základnú symboliku Vianoc ako kresťanského sviatku s bohatým predkresťanským podhubím: zrodenie nového života, roka, svetla, ale aj božského Života, Svetla, Boha osobne.

Vianočný stromček a jeho predchodcovia na Slovensku
Pozrime sa teda najskôr na to, ako sa vianočný stromček usídľoval na Slovensku a čo tomuto zvyku predchádzalo. Vieme, že na naše územie ho doniesli Nemci koncom 18. storočia. Okrem historických záznamov tomu nasvedčujú aj jeho pomenovania v niektorých nárečiach, ktoré majú pôvod v nemčine. Napríklad v okolí Nového Mesta nad Váhom sa nazýval „kriskindla“ (čo je odvodené od slova Christkindl, Ježiško). Zvyk sa rozšíril spočiatku len medzi bohatšími nemeckými meštianskymi rodinami. Začiatkom 20. storočia sa však postupne dostáva aj na vidiek. Tento zvyk sa však nevynoril len tak zo vzduchoprázdna. Nadväzuje na prinášanie zelenej vetvičky - ratolesti alebo prúta - v čase oslavy zimného slnovratu. Roľník totiž kedysi nevnímal prírodu tak, ako my dnes. Považoval sa za jej súčasť, patril do nej. Nasvedčuje tomu aj fakt, že až do pomerne nedávnej doby sa v európskych jazykoch takmer vôbec nehovorilo o „prírode” v tom zmysle, ako ju chápeme dnes. Grécke slovo fýsis (resp. jeho latinská podoba Natura) totiž znamená niečo iné: podstatu, prirodzenosť, to, s čím vec prichádza na svet (s čím sa rodí). Toto spočiatku len pojmové oddeľovanie človeka od prírody sa objavuje až v dobách renesancie, a aj to len u učencov. Do všeobecného povedomia sa dostalo až oveľa neskôr.

Ak sa však človek cítil byť súčasťou toho, čo dnes nazývame „príroda”, potom jeho zvyky, predstavy, myšlienky museli verne sledovať prírodné cykly. Nešlo len o to, že bol od ich rešpektovania existenčne závislý, teda ak by ich nerešpektoval a napríklad zasial v nesprávnom čase, tak by nemohol zožať úrodu. Človek sa neprispôsobuje na vonkajšie podmienky výlučne svojou činnosťou, bezprostrednými “materiálnymi” aktivitami v prostredí. Naopak, podstatou ľudskej adaptácie na podmienky prostredia, v ktorom žije, je úroveň symbolov, rituálov, poznatkov, imaginácie. Preto keď skúmame nejaký rituál súvisiaci s kolobehom ročných období, musíme si všímať práve tieto jeho širšie súvislosti a nesnažiť sa za každú cenu hľadať jeho „racionálne jadro”. Je totiž pravdepodobné, že na rozdiel od iných vianočných zvykov (dôkladné upratanie domu a dvora, zhotovenie nových nástrojov na pečenie - ohrebla, ometla a pekárskej lopaty, či hoci konzumácia medu a cesnaku počas Štedrej večere) by sme len ťažko hľadali nejaký “racionálny dôvod”, prečo do domu nosiť zelenú ratolesť. K reálnemu zvýšeniu šancí na bezproblémové prežitie v danom prostredí to nemá ako prispieť; otázka estetiky bývania, tak dôležitá pre súčasného človeka, takisto príliš neprichádza do úvahy. V tmavej izbe plnej ľudí a rozličných predmetov si len ťažko môžeme predstaviť umiestňovanie akýchkoľvek “prakticky nepotrebných” predmetov z čisto estetických dôvodov. Tým vôbec nechceme povedať, že by roľníci nedbali o estetiku svojich príbytkov a predmetov dennej potreby. Práve opak je pravdou. Chceme však poukázať na to, že vysvetľovať prítomnosť nejakého zvyku poukázaním na jeho „racionálne jadro” - či už by sme jeho „racionalitu” hľadali v adaptácii na podmienky alebo v estetike - nemá veľký zmysel. K symbolike zelenej ratolesti či prúta, inokedy zas vetvičky kosodreviny pripevnenej na zrkadlo alebo okno, sa dostaneme tak, že si pripomenieme súvislosť s oslavou slnovratu. Obdobie blízko zimného slnovratu (ktorý však v časoch pred gregoriánskou reformou kalendára pripadal na Luciu, t.j. na 13. december) bolo obdobím, keď sa na tento svet navracali duše zosnulých. K dušiam predkov mali Indoeurópania ambivalentný vzťah. Na jednej strane si ich vážili a snažili sa primerane si ich uctiť, na druhej strane sa ich báli a tak sa s nimi usilovali byť zadobre. Preto aj viaceré vianočné zvyky nesú v sebe toto posolstvo; dušiam predkov sa hádžu orechy do kútov, inde sa zas prestiera pri stole o jedno miesto navyše. Zelená vetvička, ktorá na začiatku zimy symbolizuje aj rodiaci sa nový život, tu pôsobí ako ochrana pred zlým, nepriateľským pôsobením. Táto črta sa neskôr objavuje v niektorých obciach na Slovensku v podobe vianočného stromčeka, ktorý posväcuje kňaz a preto po odstránení ozdôb putuje na povalu, aby chránil dom pred bleskom a všeobecne pred zlými vplyvmi (Liptovská Teplička).

Zelený prút nosili do domov často pastieri. Jeho symbolika obsahuje viacero vrstiev. Ako sme povedali, zahŕňa obraz nového života, ktorý prichádza do domov v čase, keď vládne tma, zima a teda v predstavách našich predkov aj smrť. Je však aj divotvornou palicou (porovnaj s Mojžišom) a v stredoveku slúžil aj na hľadanie pokladov v zemi („božský prút”, virgula divina). Je pravdepodobné, že kosodrevina alebo šašina niesla tú istú symboliku, a to preto, že aj v najtuhšej zime ostávala zelená. Emília Horváthová píše, že „v severných podhorských oblastiach, predovšetkým na Spiši, gazda priniesol z hory jedľové vetvičky a pozapichoval ich nad zárubne všetkých dverí. Ihličie malo chrániť ľudí i zvieratá pred škodlivými zásahmi démonov a zomretých, ktorí podľa starších predstáv európskych národov prichádzali cez Vianoce na krátky čas k svojim žijúcim potomkom.“ (HORVÁTHOVÁ 1986: 65)

Na Hornej Orave sa však okrem kosodreviny alebo prútov až do pomerne nedávnych dôb zachoval iný zvyk. Ľudia tam vešali nad stôl „vianočný stromček“ - závesný predmet konštrukciou čiastočne pripomínajúci kostolný luster (pozri obrázok). Ten býval celý rok uložený v komore a vytiahli ho a zavesili len na Vianoce (BEDNÁRIK 1943: 79). Bednárik tento útvar, ktorý často nadobúdal pomerne značné rozmery, považuje za priameho predchodcu vianočného stromčeka, ako ho poznáme v súčasnosti. Je možné, že ho k tomu vedie skutočnosť, že aj vianočný stromček - jedlička - sa pôvodne vešal nad stôl (často dolu vrchovcom) a až neskôr ho začali stavať do zvláštneho podstavca v inom kúte izby. O tomto „stromčeku“ zhotovenom zo slamy, ktorý spomína Rudolf Bednárik, píše aj Emília Horváthová. Zmieňuje sa o takzvanej „kvočke“ či „venčeku“ zo slamy, na spodku ktorej boli klasy. Na severnom a východnom Slovensku sa tento venček vešal nad stôl. Podľa Horváthovej (HORVÁTHOVÁ 1986: 65) mal hospodárstvu zabezpečiť kontinuitu úrody.

Zaujímavé je vedieť, čo sa stalo so stromčekom (pravda, už tým „skutočným“) po Vianociach. Spomenuli sme, že v Liptovskej Tepličke spravidla po Troch kráľoch poputoval na povalu, kde mal chrániť dom a dvor pred bleskom a všeobecne pred zlými udalosťami. V iných obciach zas obrali stromček hneď po večeri a zapichli ho na hnojisko. Tým chceli jeho plodonosnú silu preniesť do zeme a tak zabezpečiť úrodu na ďalší rok.

Tieto príklady nám naznačujú, že podkladom moderného zvyku ozdobovať vianočný stromček je podstatne staršia zmes tradícií, ktoré v pomerne nedávnej dobe získali iné výrazové prostriedky. Aj historické záznamy z iných krajín Európy nám hovoria o podobných tradíciách, ktoré sa spájali približne s časom okolo zimného slnovratu. Zdalo by sa teda, že na tomto mieste by sme mohli náš článok ukončiť. Nie je to však tak. Zatiaľ sme totiž ukázali len dve vrstvy tvoriace základ tohto zvyku. Je to na jednej strane pokus o ochranu príbytkov pred dušami a démonmi zobudenými v „čase prechodu“, ktorým je najmä zimný slnovrat, ale potom aj celý ďalší rok; na druhej strane je to symbolika života a plodnosti, ktorá má zabezpečiť bohatú úrodu. Lenže tieto dve vrstvy sú pravdepodobne len odvodeninami od hlbšej, menej viditeľnej úrovne symboliky. Tou je symbolika Stromu života, ktorá sa objavuje v takmer všetkých tradíciách sveta; my sa však v tomto článku obmedzíme len na kresťanskú.

Arbor vitae
Podľa starej anglosaskej povesti bol prvým misionárom Británie Jozef z Arimatie. Tento člen Sanhedrínu a tajný nasledovník Ježiša, ktorý ho podľa evanjelií aj pochoval, sa mal zároveň stať držiteľom Svätého Grálu. Poďme si však tieto legendy priblížiť:

Najstarší cirkevní spisovatelia ešte nespájali Britániu priamo s menom Jozefa z Arimatie. Uvádzali však, že Britské ostrovy boli „podriadené Kristovi“ (Tertullianus, asi 155-222). Biskup Eusebios z Cézarey (260-340) písal, že „apoštoli prekročili oceán a dostali sa na ostrovy, ktoré sa nazývajú Britské“ (Demonstratio Evangelica, Kniha 3). Aj neskorší autori, ako napríklad Ján Zlatoústy, písali o skorej christianizácii Británie. No s osobnou účasťou Jozefa z Arimatie ju priamo spojil až Rabanus Maurus (766-856) vo svojom diele Život Márie Magdalény. Francúzsky stredoveký básnik Robert de Boron (koniec 12. - zač. 13. stor.) túto legendu rozšíril o dôležitý prvok - o Svätý Grál. Podľa neho Jozef z Arimatie zachytil do čaše, ktorú použil Ježiš pri Poslednej večeri, pár kvapiek Ježišovej krvi. Kalich mu potom pomohol prežiť väzenie. Doprevádzaný hŕstkou príbuzných a nasledovníkov potom preniesol Grál do Avalonu (Glastonbury). Na de Borona nadväzovalo rozsiahle prozaické dielo - základ neskoršej literatúry o rytieroch kráľa Artuša - takzvaný „Prozaický Lancelot“ alebo „Cyklus o Lancelotovi a Grále“. V ňom však Grál nepriniesol do Británie sám Jozef z Arimatie, ale jeho syn Josephus.

Nech už to bolo akokoľvek, v povestiach ostalo spojenie Jozefa z Arimatie, Svätého Grálu a artušovských príbehov. A práve s týmto Jozefom sa spája aj iný príbeh, ktorý priamo súvisí so symbolom Stromu života a tiež s Vianočným stromčekom. Keď totiž Jozef prišiel o Avalonu, tak podľa povesti zapichol do zeme svoju palicu. Táto palica ihneď zapustila korene a zakvitla. Údajne od toho okamihu kvitne počas každých vianočných sviatkov ako živý symbol víťazstva života nad smrťou. Tento takzvaný „Hloh z Glastonbury“, ktorý kvitne dvakrát do roka (na jar a v zime), sa počas anglickej histórie stal predmetom viacerých pokusov o zničenie. Najskôr sa ho pokúsili zničiť puritáni, ktorí v ňom videli pohanskú modlu; proti nim sa však postavili rojalisti (prívrženci kráľovstva), ktorí zo zázračného hlohu zachovali niekoľko vetvičiek a tie znovu zasadili. Keď sa v roku 1752 pokúsila anglická vláda zmeniť kalendár z pôvodného juliánskeho na gregoriánsky, vyvolalo to veľkú neistotu v tom, ktorý termín Vianoc sa ukáže byť „pravým“; ak by totiž hloh zakvitol 24. decembra nového kalendára (teda v novom termíne Vianoc), potvrdili by sa obavy konzervatívcov, ktorí v zmene kalendára videli diabolské sprisahanie schopné zmanipulovať aj Božie zázraky. Našťastie však hloh vtedy údajne zakvitol až 5. januára, teda tak, ako to vychádzalo podľa starého, juliánskeho kalendára.

Existujú ešte ďalšie staré povesti a legendy, ktoré kladú do súvislosti strom (resp. drevo) a symbol obnoveného života, ktorý v kresťanstve zosobňuje Kristus. Tak to nachádzame napríklad v starej anglosaskej básni Dream of the Rood (Sen o Kríži). Aj na stredovekých a novších obrazoch sa Kristov kríž často zobrazuje v podobe ovocného stromu. Má to byť aj pripomenutím rajského Stromu života, ku ktorému stratili ľudia prístup po vyhnaní z Edenu.

Späť k vianočnému stromčeku
Či má moderný vianočný stromček skutočne a priamo tieto korene, to sa dnes už asi nedozvieme. Ide však o vyjadrenie určitého archetypu, ktorý sme sa pokúsili v náznakoch priblížiť. Čo však vieme, je to, že najstaršia známa zmienka o vianočnom stromčeku pochádza z roku 1419 z Freiburgu, kde ho postavili a ozdobili v miestnej pekárni. Po Novom roku mohli deti obrať dobroty, ktoré na ňom boli zavesené. Neskôr podobné stromčeky nachádzame v cechových domoch, kde ich ozdobovali remeselníci pre svoje deti. Až z roku 1611 máme prvú správu o sviečkach na stromčeku. To sa však už z prostredia cechových domov dostal vianočný stromček aj do domácností. Napokon - ako sme už povedali, tak prostredníctvom slovenských Nemcov - aj do našich.

Gorimír, Vianoce 2006

Literatúra:

BEDNÁRIK, Rudolf (1943): Duchovná kultúra slovenského ľudu. In: Slovenská vlastiveda II. Bratislava: Slovenská akadémia vied a umení, s. 5-121

HORVÁTHOVÁ, Emília (1986): Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran


pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 5740   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1483)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy