?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Rozumieme všetkým významom Vianoc?
@ eseje     17.12. 06, 10:42

1.
Týždne predvianočného času by podľa idylických predstáv mali byť naplnené radostným očakávaním. Alebo jednoducho len očakávaním radosti. Radosti zo stretnutia so slávnostným okamihom. Radosti, ktorú cítime v spoločnosti rodinných príslušníkov alebo priateľov. Deti v predvianočnom čase sa tešia na darčeky, na výnimočný televízny program, na prádzniny, lesk a ligot v hypermarketoch. „Nábožnejšie“ založení dospelí sa tešia na oslňujúce dekorácie v kostoloch, v ktorých sa bude oslavovať príchod Mesiáša na svet. Príčin na radosť je možno aj viac, spomenul som len tie „najpopulárnejšie“. Tie, ktoré sú najväčšmi zafixované v mysli bežného človeka. Určite mnohí so mnou budú súhlasiť, ak poviem, že žiadne z období roka nie je také hektické a naplnené nevraživosťou ako predvianočný čas. Čím je to spôsobené?

Asi nie len tým, že sa všetci náhlia, aby v práci všetko do Vianoc postíhali a aby po práci zohnali darčeky. Zavládnu zmätok a pomätenosť. V zamestnaní je náhle viac napätia, viac hašterenia, hádky ostrejšie než inokedy. Po práci - keď už je väčšinou tma - v nákupných centrách čaká človeka nepokojná, huňatá tlačenica. Kým prídu Vianoce, ľudia sú už takí vyčerpaní, že si už sviatočnú atmosféru nevládzu ani užiť. Predvianočný čas a veru aj samotné Vianoce sa tak každodročne menia na pekelnú jazdu. Z roka na rok na čoraz pekelnejšiu, ak sa pekelnosť dá ešte stupňovať. Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že sa dá.
Stres, nervozita, veľké očakávania, dav. Pod neznesiteľnosť predvianočných dní sa nepodpisujú len tieto faktory. Ale aj, ako to psychológia často s obľubou tvrdia, nedostatok svetla. Pravý význam Vianoc, pochádzajúci z ešte predkristovských čias, spočíva totiž v čakaní na znovuzrodenie Svetla. Takže tí, ktorí pred Vianocami nepoznajú príčiny svojho nepokoja, môžu hľadať vysvetlenie trebárs v nedostatku svetla, ako keby blúdili v temnej jaskyni nedostatočného sebapoznania.


2.
Dvadsiaty piaty december, prv než sa stal sviatkom narodenia Ježiša Krista, bol sviatkom perzského boha Mithru. Mithraizmus bol vážnym konkurentom kresťanstva a bol rozšírený na území celej Rímskej ríše, čiže jeho vplyv siahal aj do našich končín. Podôb mitharizmu bolo, pravdaže, viacero. Zdokladované sú jeho védske, helénske, avestské, arménske podoby.
Motív príchodu kresťanského (židovského) Mesiáša sa dá ezotericky vysvetľovať takisto ako zrod Svetla - Svetla poznania, pretože Ježiša Krista niektoré tradície považujú za - či už fyzický alebo éterický - stelesnený Logos. Stačí zostať pri tejto interpretácii a už sa ani nemusíme ďalej zapodievať mithraizmom. No i tak tu naďalej bude vyvstávať znepokojujúca otázka: prečo práve kresťanstvo a nie mithraizmus sa stal dominantnou duchovnou tradíciou Západu?

Tým, že sa Kristove narodeniny stanovili na 25. december, sa mal demonštrovať triumf kresťanstva nad mithraizmom. Tento termín vybral svätý Augustín, no i Ján Zlatoústy sa priklonil k verzii, podľa ktorej Spasiteľ prišiel na svet v noci z 24. na 25. decembra v roku 4 alebo 5 pred naším letopočtom. Tento dátum bol kodifikovaný definitívne niekedy v 4. aleo 5. storočí nášho letopočtu, no ešte v roku 525 škótsky mních Dionysius Exiguus hlásal, že Ježiš sa narodil 1. januára v 1. storočí nášho letopočtu.

Dvadsiaty piaty december je dňom zimného slnovratu a po ňom sa už noci začínajú skracovať. Starí Rimania v tento deň oslavovali sviatok Slnka - saturnálie. Vlastne všetky „nekresťanské“ či predkresťanské národy v tento deň oslavovali slabnúcu moc temnoty a nastupujúcu vládu svetla. Bohatá hostina, zábava a vzájomné vymieňanie si darov tento deň sprevádzali už u Rimanov. Sviatok zimného slnovratu je však starší ako mithraizmus. Opäť to boli Rimania, ktorí v 3. storočí stanovili narodeniny boha Mithru na 25. decembra. Podľa ranokresťanských prameňov sa aj kresťania s obľubou zúčastňovali na mithraistických bohoslužbách. Cirkevnej vrchnosti sa však takýto stav vecí ani v najmenšom nepozdával; pápež Lev Veľký preto kresťanov nabádal, aby 25. decembra neoslavovali Mithrove narodeniny, ale príchod Ježiša Krista. Pre spestrenie príbehu vzťahov medzi kresťanstvom a mithraizmom dodávam, že kríž, okrem toho, že bol u Rimanov nástrojom popravy, bol aj mithraistickým bojovým (či ochranným?) symbolom a stadiaľ ho prevzali aj kresťania, ktorých symbolom do 4. storočia bola ryba…


3.
Dvadsiaty piaty december je teda nielen symbolom, ale aj skutočným kozmickým mostom medzi obdobím temna a obdobím svetla. Motív sveta, v ktorom raz vládne temno a raz zas svetlo, má jasný dualistický pôvod a poukazuje kamsi ďaleko do čias staroiránskych náboženstiev, alebo hádam ešte ďalej, do predzarathuštrovských čias, keď na územie neskoršej Perzskej ríše prišli animistické kmene odkiaľsi zo stredoázijských stepí.

Mithra, ktorý sa považoval za spasiteľa, záchrancu sveta, za toho, kto svet opäť oživuje, prebúdza z temnoty, je skutočným Slnkom, Slnkom nepremožiteľným (Sol inuictus), predurčeným na to, aby nastúpil do slnečného voza. Mithra je premožiteľ, ale aj spojenec Slnka (Sol). Ich spojenectvo je spečatené posvätnou hostinou na koži stiahnutej z býka. Toto stolovanie možno považovať za predlohu všetkých neskorších spoločných hostín mithraistov. Hoci sme od čias rozkvitajúceho mithraizmu veľmi vzialení a o tomto fascinujúcom náboženstve toho vieme strašne málo, predsa len by sme bohato prestretom vianočnom stole mali mať na pamäti, že posvätný význam spoločného hodovania nepochádza len z jedného náboženstva a že aj mithraizmus, spolu s inými tradíciami, je súčasťou našej ciivlizácie, toho, čím sme dnes a čím ešte môžeme byť.

Mithraizmus môže poslúžiť ako príklad znášanlivosti medzi náboženstvami. Veď keď sa dostal do Ríma, bol len jedným z mnohých kultov, ktoré bok po boku v pokoji existovali - rímski bohovia sa nehnevali na Mithru a zrejme ani Mithra nemal problém s nimi koexistovať. A prví kresťania Ríma si takisto radi zajedli na hostinách mithraistov, až kým im to pápež nezakázal. A keď už je reč o znášanlivosti, mihra v jazyku véd znamená „priateľ“, „spojenectvo“, „priateľstvo“. V iných gramatických formách znamená, alebo súvisí s významami „pluh“, „výmena“, „miera“, „presná miera“, „zmluva“…


4.
Mithraizmus s kresťanstvom spájajú teda obrady (spoločné hostiny, oslava znovuzrodeného svetla) a tiež motívy ako spasiteľ, záchrana sveta. Nezanedbateľným spoločným znakom je výskyt jaskyne v kresťanstve a mithraizme. Nechám bokom možné asociácie s Platonovou „svetovou jaskyňou“, svetlom pri jej ústí, a s mithraistickými rituálmi, ktoré sa vykonávali v jaskyniach (speleum)a pripomeniem len betlehemské udalosti.

Podľa tradície sa Ježiš Kristus narodil v maštali. V blízkovýchodnom kontexte to mohla byť miestnosť kamenná, buď vybudovaná v zadnej časti domu, aby vyhĺbená do skaly. Tak či onak, populárne betlehemčeky pripomínajú skôr jaskyňu. Podľa mithraistickej tradície sa Mithra zrodil zo skaly. Aká náhoda, však? Skala by nás poľahky mohla doviesť k ďalším motívom - motívom alchymistickým. Napríklad k rebríku. Órigenés hovorí o „rebríku so siedmim stupienkami“, ktorý má predstavovať prechod duše astrálnymi zónami. Robert Turcan v knihe Mithra a mithraizmus píše: „Mithraický rebrík je časový. Môže znamenať, že duša musí znovu prejsť časom veľkého siderického týždňa, ktorý začína Saturnom a končí Slnkom. Orficko-pythagorejské a iránske (Hystaspova veštba) apokalypsy skutočne predpovedali vládu Hélia-Apollóna. Nový začiatok času mal navrátiť vládu Saturnovi. Na dunajských stélach sa Krónos-Aión znovu objavuje na konci cyklu, po tom, ako Mithra nastúpi do slnečného vozu.“
V arménskych legendách Mithru sprevádza havran - ďalší symbol často sa vyskytujúci na alchymistických vyobrazeniach (havran = putrefakcia, sublimácia, Saturn; hnitie, rozklad, čistenie, oddelenie ducha od tela, obetná smrť). Havran predstavuje prvý stupeň v iniciačnej hierarchii (Helmut Gebelein v knihe Alchýmia - Mágia hmoty uvádza, že „čierny havran na polmesiaci patrí k druhému stupňu Diela, v ktorom drak požiera svoj chvost“). V sprievode čierneho havrana sa Mithra vrhá do hlbín jaskyne, aby z nej na konci časov vyšiel. Či toto nepripomína alchymistickú výzvu nazerania do vlastného temného vnútra, do hlbín zeme, kde má byť nájdený lapis philosophorum? Či nie je celý náš rok temnou jaskyňou, alebo váhavým, bezradným, skrušujúcim pobytom v nej, jaskyňou, do ktorej Svetlo vtrhne práve v deň zimného slnovratu?


Peter Macsovszky

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (3) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
DikyMiriam270918.Dec:14:08
vďaka:-)li18.Dec:02:27

čitateľov: 6143   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy