?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Deň svätej Lucie
@ eseje     13.12. 06, 03:30

Vigiliae

Niekedy som presvedčený o tom, že môj problém často spočíva v hlave, v predstavách ktorých sa nedokážem zbaviť, v myšlienkach, bez ktorých by som sa aj rád zaobišiel, na rozdiel od chvíľ, kedy sa na svoj rozum spolieham najviac a on ma vtedy necháva bezradného, práve tak ako aj teraz, keď sa uprostred noci namáham nad prapodivným textom Alberta Veľkého, ktorého citát sa uhniezdil na šesťdesiatej strane mojej dizertačnej práce: „... mulier cum in coitu fuit cum viro similiter in eodem tempore emittit menstruum in quo vir sperma, ita quod ista duo semina in vulva mulieris, concurrunt simul et unum alteri incipit commiscere et tunc concipit mulier ...“ Neschopný pochopiť takmer pornografickú dikciu ctihodného Alberta snažiaceho sa pri všetkej počestnosti vysvetliť vznik Kameňa mudrcov spojením mužského a ženského princípu, siaham po lexikóne Michaela Maiera z roku 1617, aby som sa vzápätí k spornej vete dočkal vysvetlenia, ktorého objavnosť by sotva nadchla niektorého zo súčasných konzumentov červenej knižnice, i keď to vonkoncom nebolo zámerom jeho autora. Vôbec nie nadšený objavnosťou poznania „...vide, quod sperma philosophorum est aqua viva“, práve tak, ako aj tým, že slovo Creten v nasledovnom texte predstavuje grécky akuzatív, častujem týmto termínom i nebohého autora „De secretis mulierum“ a posielam jeho knihu inde ako ad fontes tentoraz rýdzo slovenskými výrazmi.

Sú dve hodiny v noci, mal by som si zapnúť mobil aspoň kvôli správam, rituál, ktorého sa - viem, že nezmyselne, ale predsa - obávam, aj keď väčšinu času nie som vôbec na príjme. Neodvážim sa a kým sa uložím, viackrát sa za svoju nesmelosť v duchu dekorujem gréckym akuzatívom. Zatváram radiátor, lebo sa mi urobilo horúco a myseľ napriek únave začína pracovať po svojom.

V polospánku sa otáčam na druhú stranu. Teraz som tam s Ňou, nezáleží na to, aká je to dávna spomienka. Proste som tam znova s Ňou. Na chodníku zisťujem, že som na niečo zabudol, prosím, aby ma ešte chvíľu počkala a vraciam sa hore. Zo stola beriem vreckové hodinky, oblievam sa pritom nedopitým pohárom paradajkového džúsu, ktorý má tak rada, vyzerá ako krv, červená, lepkavá a hustá, prezliekam si teda sako a vychádzam na ulicu z domových dverí. Sanguis est non aqua.

A už nie som tam.
Teda, na tom mieste, a zdá sa, že ani nie v tom čase.

Tak ako Lucia, na ktorú si spomeniem ráno, keď sa prebudím. Na jej vlasy, tvár a oči.
Oči svätej Lucie, pohľad, o ktorom sa rozprávajú legendy...

Matutinae
Milujem ťa. Milujemťamilujemťamilujemťa. Som rád, že som to nahlas nevyslovil, znelo by to asi hlúpo v byte, kde som úplne sám. Je trinásty december, za oknom padá sneh a na stole pred ním pochoduje medzi mohylami papierov a kníh fľaša Crusadera tak ako na mol spitý zbrojnoš, ktorého zabudli pri stráži nad ránom vystriedať. Dnes som si vzal dovolenku, nemusím ísť do práce a môžem ostať v posteli.

Keď si spomeniem na preklad Alberta Veľkého, ani sa mi z nej nechce zdvihnúť.

Obraciam sa nabok, pozerám na bielu plochu vankúša a predstieram, že táto spomienka mi vôbec nepatrí. Alebo je to naopak? Raz ma potajomky odfotila počas spánku a v svetle blesku som vyzeral na tej pustej snežnej pláni vankúša ako vyčerpaný, podozrievavý a utrápený vlk. Vlk. Tú fotku v albume som nikdy nemal rád, ale čo to hovorím, veď tento príbeh nie je mojím o nič viac, ako film na káblovke, ktorá beží celú noc bez zvuku, len aby som zaspal. Mala rada telenovely kvôli šťastným koncom: „Na ne sa môžeš dívať spoločne a rozprávať sa o nich. Ale tie tvoje knihy sú sebecké. Samotárske. Niektoré ani nie sú k čítaniu, rozpadajú sa, len čo sa otvoria. Koho zaujímajú iba knihy, nikoho nepotrebuje, a ja mám z toho strach.“

Ale nie, vidíte, zase som si to pomýlil s príbehom, ktorý patrí komusi druhému, ale to už sa stáva ľuďom, ktorí s knihami aj spávajú.

„A niekedy mám strach o teba.“

Statočný zbrojnoš sa na chvíľu dôverne nahol k širokým bokom napoleonky a spolovice ju naplnil, kým sa nevrátil ku osamelej varte na opačnej strane miestnosti. Cestou pod paplón beriem pod pazuchu niekoľko ťažkých zväzkov a zapínam nočnú lampu. Ešte nie je toľko svetla, aby sa bez nej dalo čítať, ale ja viem aj bez pohľadu do kalendára, že dnešný deň je zasvätený práve svetlu.

Prima
Príbeh z Oxfordského slovníka svätých poznám skoro naspamäť, ale ide iba o jednu z verzií legendy, ktorá ma stále neprestáva fascinovať - nečudo, veď Lucia je okrem iného aj patrónkou autorov:

LUCIA (zom. r. 304), panna a mučenica. Zomrela v Syrakúzach za Diokleciánovho prenasledovania kresťanov. Už v dávnych časoch ju začali uctievať a jej kult bol veľmi rozšírený. V Syrakúzach sa zachoval nápis približne z r. 400, kde je o nej zmienka. Jej meno sa uvádza v kánonoch rímskych a ambroziánskych obradov a vyskytuje sa aj v najstarších rímskych sakramentároch, v gréckych liturgických knihách a na mramorovom kalendári v Neapole. Sú jej zasvätené kostoly v Ríme, Neapole a Benátkach, kde je v kostole neďaleko železničnej stanice uložené čiastočne ešte zachované telo, ktoré sa jej pripisuje. Dva starobylé kostoly sú jej zasvätené aj v Anglicku, kde bola známa už za čias *Andhelma, ktorý ju chváli vo svojich spisoch O panenstve z konca 7. storočia.

Podľa jej Skutkov, ktoré sú historicky bezcenné, bola Lucia bohatá Sicílčanka, ktorá odmietla ponuky na manželstvo, rozdala majetok chudobným a jej nápadník podal na ňu žalobu. Sudca dal príkaz, aby ju znásilnili v nevestinci, ale akoby zázrakom ňou nevedeli pohnúť, potom ju chcel dať upáliť, no neúspešne, tak ju napokon zabili mečom. Z týchto Skutkov vychádza aj jej ikonografia, zvyčajným atribútom sú oči, ktoré jej vylúpili a zázračne sa obnovili. Tento atribút sa objavuje predovšetkým na jej zobrazeniach z konca stredoveku: najstaršia zachovaná podoba je však jednoduchá, bez atribútov, Lucia je jednou v rade panien na mozaike zo 6. storočia v kostole S. Apollinare Nuovo v Ravenne. Sviatok: 13. december.


S výhradou, že Gesta sanctae Luciae celkom určite nepovažujem za „historicky bezcenné“ sedím už o hodinu nato za klávesnicou počítača a púšťam sa do práce, ktorá má identifikovať rôzne pramene a variácie legendy. Text kontrolujem trikrát, v budúcnosti by ma nesprávny zápis mohol zviesť zo stopy:

C.M.H., s. 647, Greek Acts vyd. G.R. Taibi (Instituto Siciliano di Studi Byzantini, Testi vi, 1959) and Latin Acts vyd. A. Beaugrand: Sainte Lucie (1882), pozri tiež Andhelm v R. Ewald: M.G.H., Auctores Antiquissimi, XV (1919), 293-4, O. Grana: S. Lucia nella tradizione, nella storia, nell´arte (1958) a M. Capdevila: Iconographia de Santa Lucia (1949), D. Sox: Relics and Shrines (1985)

Ak je to únavné, chápem a vôbec vám to nezazlievam - možno sú tie knihy naozaj „sebecké, samotárske a niektoré ani nie sú k čítaniu“, ale verte mi, že je to naozaj dôležité. Ak totiž hneď z prvej skratky viem, že profesor Farmer vychádzal pri tvorbe tohto hesla zo šesťstoštyridsiatejsiedmej strany Commentarius Perpetuus in Martyrologium Hieronymianum, ktoré v 65. zväzku Acta Sanctorum z roku 1643 vydal začiatkom tridsiatych rokov H. Dehelaye, môže ma to v mojom pátraní po Luciinom živote naozaj posunúť dopredu.

A o Luciu, o tú ide predovšetkým. Veríte mi? Asi by ste mali, keď som sa už k tomu priznal. Verte, toto nebolo naozaj jednoduché napísať. Ale aj o tom je asi život. Niektoré veci skrátka robíme, aj keď sa ich bojíme pomenovať.

Tercia
Lucia. Jej meno sa dostalo do rímskeho omšového kánonu spolu s inými sväticami starovekých čias, Felicitou, Perpetuou, Agátou, Agnesou, Cecíliou, či Anastáziou a cirkev si ju uctieva krátko pred Vianocami, aby svojím verným pripomenula, že ku kolíske Dieťatka musia pristúpiť nielen s vierou, ale aj s čistým srdcom, bez ktorého nemožno nasledovať stupaje Boha. Lucia je jednou z troch hviezd kresťanskej Sicílie a Syrakúzy si ju ctia rovnako ako Katánia Agátu a Palermo Rozáliu. Jej život poznáme z tradície podávanej legendami, keďže raná obec kresťanov pripisovala oveľa väčší význam spôsobu mučeníctva, krvou vydaného svedectva o láske martýra k Vykupiteľovi, ako samotnému životopisu. Jedným z jej atribútov sa stala olejová lampa ako výraz nádhernej symboliky, ktorá jej meno navždy spojila s nositeľkou svetla:

Lucia dicitur a luce. Lux enim habet pulchritudinem in aspectione, quia, ut dicit Ambrosius, lucis natura haec est, ut omnis in aspectu eius gratia sit. Habet etiam diffusionem sine coinquinatione, quia per quaecumque immunda diffusa non coinquinatur. Rectum incessum sine curvitate, longissimam lineam pertransit sine morosa dilatione. Per hoc ostenditur, quod beata virgo Lucia habuit decorem virginitatis sine aliqua corruptione, diffusionem caritatis sine aliquo immundo amore, rectum incessum intensionis in Deum sine aliqua obliquitate, longissimam lineam divinae operationis sine neglegentiae tarditate. Vel Lucia dicitur quasi lucis via.

Legenda aurea ma aj za pomoci slovníkov poriadne potrápi, kým sa prsty opäť rozbehnú po klávesnici, zatiaľ čo je myseľ uchvátená svedectvom Jakuba de Voragine o Pani svetla, obklopenej nadpozemskou žiarou:
„Lucia znamená svetlo a toto svetlo je nádherné. Už svätý Ambróz povedal: Svetlo je láskavé na pohľad, objíma všetkých bez výnimky, preniká priamo bez pochybností a váhania, čo znamená, že svätá Lucia sa vynímala v kráse panenstva bez poškvrny, oplývala milosrdenstvom bez pomýlenej lásky, kráčala po ceste dobra a oddanosti Bohu bez chybného kroku a život prežila v neustálej práci bez nedbalosti a záhaľčivého otáľania. V Lucii je cesta svetla.“

Ak som správne počítal, Zlatá legenda uvádza jej meno v spojitosti so svetlom celkovo dvadsaťkrát. Lucia, ad te levavi oculos. Vlasatica na oblohe mojich snov. Je ako nebeský list pozemšťanom, v ktorom sa pri mene milovanej telo zakaždým rozochveje od rovnakej túžby, ako plamienok olejovej lampy v pustovni, pri modlitbe kdesi vysoko vo veterných horách.

Sexta
Ak je Lucia ochrankyňou zraku, mali by sme ju považovať aj za patrónku toho druhu vnútorného videnia, ktoré nám umožňuje zahliadnuť cez lásku záblesk nadpozemského svetla v každom jednom dni našich životov. Kedy ste naposledy sedeli večer s niekým, ku komu chováte vo svojom srdci náklonnosť, kedy ste sa delili spoločne o myšlienky, nádeje a najtajnejšie pocity? Možno zo začiatku ste sa len tak zhovárali, vy ste pili červené, ona zase biele víno, ale potom v určitom okamihu vzniklo niečo hlbšie a mocnejšie ako príjemná atmosféra dvojice usadenej pri malej lampe na kaviarenskom stolíku. Býva to takmer hmatateľné, dá sa to naozaj vycítiť. Priestor, ktorý zrazu spoločne obývate, ohraničený žiarivými dotykmi aury vo vzájomnom objatí, silnom hoci neviditeľnom, chvíľou zázraku posvätené miesto, ktoré vzniká, keď bolo povedané a prijaté dostatočné množstvo pravdy.

Vitajte na court´d amour, naozajstnom dvore lásky a prežívajte skutočný okamih. Vaše pravidlá sa zrušili, prísni strážcovia vašich pocitov, títo pochmúrni gardisti, ktorých si už roky najímate do služby, sa ľahostajne odvrátili chrbtom a nechali vás s neistotou vlastnej zraniteľnosti. Dvorný ceremoniál zase prerazil drahocennú berlu etikety cez koleno a zložil slávnostnú reťaz z krku. A je to tu: niekto iný vás vidí bez vašej obvyklej masky, je hosťom vo dvorane vašich najvnútornejších pocitov. Čo na tom, že je to možno aj kľačiaci rytier s krížom na cestou zaprášenom brnení, helmica pod pazuchou, štandarda s erbom sklonená k zemi, keď sa dostal až sem, cez žulové hradby vášho súkromného hradu?

Ach, drahá, pred čím to doteraz utekáme? Pred vlastnou duchovnou nahotou. Čoho sa bojíme? Toho, že by nás pohltila sila mocnejšia, ako sme my sami. Iste, je to ako zvláštny druh smrti - zániku našej osamelosti a ilúzií o samých sebe. Väčšinou žijeme v hre na schovávačku - vynachádzame sa a robíme, čo len môžeme, len aby sme nemuseli čeliť pravde a preskúmať svoje temné miesta, hoci sme aj tak pustovníkmi, ktorí si večer ustielajú na púšti s balvanom každodenných starostí namiesto vankúša pod hlavou.

Pri očiach svätej Lucie, vyplačme už konečne všetky tie slzy, čo sme nikdy neuronili, prepustime zo svojho vnútra všetok starý hnev a znova objavme svoj hlas, aby mohol vypovedať o veciach, ktoré sme tak dlho držali v tajnosti. „Rozprávať sa učíme hovorením, študovať študovaním, behať behaním a pracovať prácou, a presne tak sa milovaním učíme láske. Všetci, ktorí si myslia, že sa ju naučia inak, klamú seba samých“, povedal pred viac ako štyristo rokmi svätý František Saleský.

Ako teda máme prežívať skutočné okamihy v láske? Jednoducho začnime. Neodkladajme to na budúcu dovolenku, na nedeľu večer alebo do momentu, kedy spoločne dôjdeme na koniec tejto úvahy. Nečakajme na lepšiu príležitosť, neskrývajme sa za predstavu vhodnej chvíle. Ten čas je práve teraz - myšlienka, ktorú som si osvojil a tiež už som nečakal. Stalo sa to presne týždeň pred pamiatkou ctihodného Alberta Veľkého, ktorý ma zvykne tak potrápiť a hoci nebolo 13. decembra, zasvätil som vo svojich myšlienkach celý deň Lucii.

Nona
„Muži sú bytosťami sami pre seba, vedia, kde sú ich hranice, kde končí a kde začína svet“, napísala americká psychologička Barbara De Angelis a ja sa - nielen vďaka jej priezvisku - domnievam, že tieto tézy možno vztiahnúť aj nebeský panteón kresťanských svätcov. „Avšak hranice medzi ženami a svetom okolo nás nie sú pevne dané - sú priepustné. Naše okraje nie sú sformované, naše hranice porézne a prostredníctvom množstva drobučkých otvorov presakuje náš duch. Nepretržite preto rozdávame všetko, čo je v nás.“

„Väčšina žien, ktoré poznám, trávia svoj život tým, že rozdávajú jeden po druhom kúsok zo seba“, pokračuje autorka „Tajomstva okamihu“. „Kúsok dáme svojmu mužovi, kúsok každému dieťaťu, ďalšie kúsky priateľom, rodičom, známym, nadriadeným, zamestnancom a každému ďalšiemu, kto o to požiada, ba dokonca aj tým, ktorí nežiadajú. Rozhadzujeme okolo seba kúsočky svojej duše ako nadbytočné haraburdy a potom sme naraz prekvapené zistením, aké sme prázdne a citovo vyplienené, že sa nemôžeme dopátrať toho, čo sa vlastne stalo.“

Životopisy svätých sme si zvykli považovať za bizarnú zbierku príbehov, ktoré akoby nepatrili do nášho sveta, plné alegorických obrazov, ktorým už dnes pramálo rozumieme. Kliešte a skrvavené šaty svätej Agáty, olivová koruna svätej Agnesy, veža svätej Barbory, koleso svätej Kataríny, hudobné nástroje svätej Cecílie, nahota svätej Zuzany, či šípy svätej Uršule. Pôsobivé, až desivé emblémy martýria, ktoré symbolicky vyjadrujú cenu, ktorú boli ženy ochotné zaplatiť za vlastnú svojbytnosť, bez toho, aby podplácali vlastnú dušu a obchodovali s najdrahšími kúskami svojho vnútra tak, ako to napísala jedna z najlepších lekáriek ľudskej psychiky: „Boli to úlomky mojej duše, čiastočky mojej celistvosti, mojej sebaúcty, mojej dôvery a mojej pravdy. Niektorých z nich som sa vzdala ešte v detstve, o iné som prišla, keď som sa zamilovala, v nádeji, že sa vyhnem konfliktom, v dôvere, že všetko bude v poriadku. Ďalšie kúsky som postrácala, keď som mlčala, pretože som mala hovoriť, keď som predstierala, že mám dosť, a pritom som potrebovala viac, keď som plakala a mala som kričať, keď som sa usmievala a mala som sa zobrať a odísť.“

Príbeh o svätej Lucii, podobne ako mnohé ďalšie rozprávania zo „Zlatej legendy“, obsahujú podobenstvo o hodnote každého z nás, možno viac žien ako mužov, neustále vystavených pokušeniu iluzórnych istôt, či potrebe za každú cenu niekam a niekomu patriť. Prečo ale? Aby sme mohli povedať, že máme nejaký vzťah? Aby sme mali na ruke prsteň, ktorý má dokazovať, ako nás niekto miluje? Aby sme nemuseli tráviť dlhé večery a noci osamote, aby sme vlastnili veľký dom so záhradou a plný šatník, aj keď sa cítime mizerne? Aby naše deti mali otca, aj keď je to v podstate lump?

Je mi ľúto každej ženy, ktorá predáva svoju dušu a vzdáva sa svojho mena iba preto, aby sa mohla cítiť ako niekto“, zdôveruje sa Barbara de Angelis. „Je mi ľúto každej, ktorá je ochotná zmeniť svoje hodnoty, svoje názory, ba dokonca aj veľkosť svojho poprsia iba preto, aby sa niekomu zapáčila. Je mi ľúto nás všetkých, ktoré sme po kúsku stratili svoju dušu.“

Skúsme sa nad tým zamyslieť.
Luciine oči, Agátine poprsie a Margarétin drak.

V živote raz nastane chvíľa, kedy nebudeme môcť napredovať bez toho, aby sme neprecitli a nepozbierali stratené kúsky svojej duše, aj keď podľa Barbary de Angelis to u každej ženy prebehne inak:

„Niektoré z nás, ktoré majú veľmi malú duševnú silu, potrebujú opustiť miesto, kde sú, a tých, s ktorými sú, aby sami seba získali späť. Iné potrebujú prestať utekať pred láskou a usadiť sa. Niektoré z nás potrebujú začať hovoriť veci, ktoré sme až doposiaľ tajili pred všetkými navôkol. Iné potrebujú prestať toľko hovoriť a začať načúvať tichu. Niektoré z nás potrebujú všetkým v našom živote určiť nové pravidlá. Iné potrebujú začať pravidlá porušovať. Niektoré z nás potrebujú vyjsť z domu a prestať sa schovávať. Iné potrebujú zase zatvoriť dvere, odpojiť telefón a na chvíľu sa stať pustovníčkami.“

Svoje predstavy teraz skladám do obrazu zatiaľ neznámej ženy, hľadajúcej postrácané úlomky duše, aby nimi naplnila klenotnicu osudu zdobenú drahými kameňmi života: žltým hyacintom lásky, bielym chryzolitom múdrosti, modrým zafírom pravdy, zlatožltým topásom pokoja, červeným karneolom viery a triumfujúcim sardonyxom radosti. V duchu tiež počítam stáročia deliace autora „Zlatej legendy“ od autorky „Tajomstva okamihu“, čas, ktorý nič nezmenil na aktuálnosti príbehu o svätej Lucii, predstavujúcom zásadné riešenie dilemy, ktorá si našla cestu aj do titulu knižného bestselleru nemeckej psychologičky Ute Ehrhardtovej:

Dobré dievčatá sa dostanú do neba.
A zlé azda všade?

Vesperae
V roku 1574 dostala Hortenzia Borromeová portrét od svojho manžela, ktorý bol už dlhý čas mimo domova na cestách. Ako odpoveď mu napísala: „Bolo mi tak sladko, keď som ten obraz videla. Žasla som, pozerala na tú krásnu tvár a stratila som záujem o čokoľvek iné na tomto svete.“ Kráľovná Viktória bola zase známa tým, že nosila pečatný prsteň s piatimi miniatúrnymi podobizňami členov jej rodiny a dívala sa na ne za pomoci zväčšovacieho skla práve tak, ako teraz ja pozorujem Luciine fotografie. Aj keď som si dobre vedomý tvrdenia psychológov o tom, že nič tak nepriťahuje našu pozornosť, ako práve ľudská tvár, nemôžem svoju myseľ tak úplne odpútať od predstavy dlhých nôh mladej dámy, ktorá sa na mňa pri predošlom stretnutí trochu neprítomne, trochu pobavene usmievala, akoby prehliadla moje skryté myšlienky, ktoré iba pramálo, hoci zásadne súviseli s naším rozhovorom.

Odpil som si zo šálky dúšok takmer vriacej kávy, zalievanej, bez mlieka a tentoraz i bez cukru a opäť som sa zadíval na obrázky ležiace predo mnou. Modrastý dym cigary stúpal k ventilátoru na strope, v takmer prázdnom bare hrali z jukeboxu Everything but the girls:

I step off the train
I'm walkin' down your street again
And past your door
But you don't live there anymore
It's years since you've been there
And now you've disappeared somewhere
Like outer space
You've found some better place.


Od samého úsvitu kresťanstva umelci čerpali z biblických príbehov. Epizódy zo života svätých sa v prevedení maliarov a sochárov stali rovnako populárne ako naše televízne seriály. Dnes ale väčšina z nich ostáva pre nás obostretá tajomstvom, úchvatným mystériom, v ktorom budem hľadať tvár svojej Lucie. Odsúvam šálku nabok a znova prezerám fotografie. Je ich čosi okolo dvadsať, od reprodukcie zlátenej miniatúry z modlitebnej knihy Michelina de Besozza zo začiatku 15. storočia až po „Posledné prijímanie svätej Lucie“ Giovanni Battistu Tiepola z roku 1748. S menom tejto patrónky sa spájajú obrazy umelcov ako bol Domenico Beccafumi, Francisco de Zurbarán, Federico Barocci, Giovanni Cariani, Domenico Veneziano, Altichiero da Zevio, či Francesco del Cossa. Pri posledne menovanom sa v mysli na chvíľu pristavím, keďže ho poznám ako autora pôvabných fresiek „Záhrada lásky“, ktoré namaľoval roku 1470 vo ferrarskom paláci Schifanoia. Znázornil v nich alegóriu dvanástich mesiacov v roku, nad nimi sa rozprestiera výjav „Venušin triumf“, kde sa milenecké dvojice prechádzajú a objímajú na brehu rieky. Prenikavý zmysel pre skutočnosť, jemná elegancia šiat a postojov, podivné tvary skál a zelene spolu so skupinou troch nahých Grácií dávajú obrazu nádych tajomnej poézie, čo sa žiaľ, nedá povedať o jeho obraze svätej Lucie z roku 1470, ktorý sa mi vôbec nepáči. Zato „Portrét dámy ako svätej Lucie“, jedna z menej známych olejomalieb Leonardovho žiaka Giovanniho Boltraffia z roku 1500 ma svojou záhadnosťou úplne uchvátila: pleť tváre a šije ozdobenej ružencom kontrastujúca s farbou vlasov splývajúcimi s temnou farbou pozadia i šiat, palec a ukazovák držiace v delikátnom geste štíhlu stopku ukončenú okom, ako charakteristický atribút svätice.

Completorium
Zdá sa, že moje bádanie sa blíži k záveru. Objednávam sedmičku Chardonnay, v pohári na stopke rubínového ako krištáľový grál s krvou dávnej mučenice a okuliare čistím papierovou vreckovkou. Vino est non sanguis. Nakoniec som odložil dve fotokópie, pre svoju veľkosť doteraz napoly zložené na okraji stola. Neznámy majster „Legendy svätej Lucie“, ktorý je autorom veľkolepého triptychu maľovaného olejovými farbami na dubovom dreve sprostredkoval tri epizódy z rozprávania Jakuba de Voragine: Lucia po vykonanej púti v rozhovore so zázračne uzdravenou matkou, jej obhajoba pred sudcom Paschesiom a neúspešný pokus o vykonanie rozsudku. Obraz vytvorený v Bruggách okolo roku 1480 som si doslova zamiloval, až kým sa ku mne nedostala fotografia retábula oltára benátskeho kostola svätého Zachariáša „Madona s dieťatkom a štyrmi svätcami“ vytvoreného v roku 1505 vtedy už viac ako sedemdesiatročným Giovannim Bellinim, o ktorom Venturi právom napísal: „Zo svojej lýry dokázal Giovanni vylúdiť jedine zvuky, ktoré vytvárali tú najjemnejšiu harmóniu.“

Uprostred obrazu sedí Madona s dieťatkom na tróne samotného Pána zástupov s melancholickým anjelom hrajúcim na sláčikovom nástroji pri nohách a štyrmi svätcami po stranách. Za otvorenou apsidou, kde sa nachádzajú, vidieť tajomnú krajinu - vľavo figovník, vpravo agát - v neobvyklej perspektíve a kompozícii. Farby - červená, blankytne modrá, zelená a rôzne odtiene oranžovej sú plné chvejivého tepla, tváre všetkých doslova dýchajú pokojom a čistou vnútornou radosťou. Úplne vľavo stojí Peter so zádumčivým pohľadom upretým do zeme, s evanjeliom pod pazuchou, v ľavej ruke s dvoma kľúčmi - jedným pozemským a druhým od samotnej brány nebies.

Vedľa neho sa nachádza Katarína so zelenou palmovou ratolesťou, symbolom zmŕtvychvstania spravodlivých. Pri pravom okraji obrazu sa zase Hieroným v charakteristickom habite pustovníka s kapucňou začítal do biblie, ktorú preložil z gréčtiny do latinčiny a potom je tam už len Ona, stojaca na druhej strane Máriinho trónu s palmou mučenice a pohárom očí, ktoré venovala nechcenému nápadníkovi. Zatiaľ čo sa všetci pozerajú nadol, jej vlastný pohľad akoby nesmelo smeroval vyššie k chodidlu nôžky dieťaťa, ktoré Mária s výrazom materinskej lásky podopiera dlaňou, akoby mu chcela zabrániť vykročiť do prázdna.

V nasledovnej chvíli tajím od prekvapenia dych. Z pohľadu diváka je ľavá strana Belliniho obrazu akoby ponorená do šera, tváre Petra a Kataríny poznačil šerosvit, práve tak ako tieň bradatú tvár Hieronýma pod záhybmi kapucne. A tak napriek tomu, že je pustovník osvietený vo chvíli inšpirácie Duchom svätým, sám sa ocitá v nadpozemskej žiare vychádzajúcej spoza hlavy svätej Lucie, ktorá dopadá až na tvár božského dieťaťa v Madoninom náručí a osvetľuje všetko navôkol.

Lucia. Lucia mea.

Patrónka všetkých autorov, vytúžená hviezda mojich úsvitov, ktorej po návrate domov zapálim v striebornom svietniku sviecu a postavím ju do okna. Ešte skôr ako anjel so svetlom vo vlasoch opäť zostúpi do mojich snov, budem sa naň pozerať, mihotavý plamienok oproti hlbokej temnote noci, svetlo nádeje do každého jedného dňa, keď budem znova ranený slepotou.

Vel Lucia dicitur quasi lucis via.

Miloš Jesenský

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (3) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
jejej:-)li13.Dec:07:15

čitateľov: 6067   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy