?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Posvätná geometria v Biblii 2: Príprava Chrámu
@ záhadná história     11.12. 06, 02:29

V prvej časti sme sa trochu pozreli na prvé židovské posvätné objekty - na Noemovu Archu, na Svätostánok a na Archu Zmluvy. V tejto časti sa pokúsime priblížiť, čo predchádzalo výstavbe Šalamúnovho chrámu. Načrtneme si tradíciu spojenú s posvätnou Chrámovou horou Moriah (Mórijá) a so Základovým kameňom (Even ha-Šetijah). Napokon si na zdanlivo paradoxnom príklade z biblických dejín ukážeme tri veci: po prvé, akú správu nám podáva Biblia o Chrámovej hore; po druhé, ako súvisí príprava Chrámu s hlbokou premenou starovekej židovskej spoločnosti a náboženského myslenia; po tretie, názorne si ukážeme základné úskalia naivného výkladu Písma.

Počiatok ríše
Keď Izraeliti dobyli Kanaán, čiže územie na východnom pobreží Stredozemného mora pri rieke Jordán, pomerne rýchlo v ňom vybudovali rozvíjajúcu sa ríšu. Dnes je ten kraj suchý a nehostinný, v staroveku to však bola úrodná oblasť. Darilo sa tam poľnohospodárstvu, vinohradníctvu, rybolovu. Na severe v horách Fenície - tam, kde je dnes štát Libanon - rástli rozsiahle cédrové lesy. Tie poskytovali nielen potrebné stavebné drevo, ale vytvárali aj príjemnú klímu priaznivú pre ľudí aj krajinu. Po desaťročiach putovania v púšti to bola skutočná zasľúbená zem.

Kráľovstvo Izraela vzniklo na konci 2. tisícročia pred Kr. No najväčší rozkvet zažilo za vlády kráľa Dávida (vládol cca v rokoch 1008-970 pred Kr., avšak údaje sa u rôznych autorov trochu líšia), keď sa z malého orientálneho kráľovstva zmenilo na rozsiahlu ríšu. Po úspešných bojoch s okolitými národmi (najmä s Filištíncami) sa mu podarilo upevniť hranice, ktoré siahali od Červeného mora až po pramene Eufratu na severe (v dnešnom Kurdistane). Upevnenie panovníckej moci a vytvorenie fungujúceho štátneho aparátu malo priaznivý vplyv na rozvoj obchodu a s ním samozrejme aj moreplavby. Historické pramene hovoria o významnom prístave Ezijón-Geber na brehu Červeného mora, ktorý slúžil najmä Dávidovmu synovi a nástupcovi na tróne, kráľovi Šalamúnovi. Izraelské lode sa odtiaľ plavili okrem iného do Ofíru, odkiaľ dovážali cenný tovar (zlato, drahé kamene, santalové drevo apod.). Kde sa však Ofír skutočne nachádzal, to nevieme s istotou. Niektorí historici sa domnievajú, že šlo o prístav na juhovýchode Arabského polostrova (približne tam, kde je dnes Jemen), iní ho kladú na africký kontinent (bývalá oblasť Habeš, t.j. Etiópia, Eritrea a Džibutsko). Nech to však bolo kdekoľvek, šlo zrejme o významné stredisko obchodu s ďalekým svetom.

Chrámová hora ako omphalos mundi a základ stvorenia
Za hlavné mesto novej, zjednotenej ríše si kráľ Dávid zvolil Jeruzalem. Tam boli neskôr postavené dva najvýznamnejšie monumenty izraelského kráľovstva: Dávidov palác, ktorý vyjadroval monarchovu moc, a Chrám neskôr zvaný Šalamúnov (Beit HaMikdaš), pretože ho postavili za vlády Dávidovho syna, kráľa Šalamúna. Postavenie Chrámu z kameňa a dreva bolo pre Izraelitov niečím dovtedy neslýchaným. Dovtedy vídali len chrámy cudzích božstiev, ktorým sa klaňali národy, územiami ktorých putovali alebo s ktorými bojovali. Svojho Boha uctievali v prenosnom stánku, ktorý bol však tiež modelom sveta. Zároveň však plne vyjadroval dovtedajší charakter židovskej spoločnosti. Chrám z kameňa znamenal prechod z kočovného spôsobu života na život v kráľovstve s vybudovaným štátnym aparátom, stabilizovanými vzťahmi s inými národmi apod. Aj preto sa táto stavba nemala uskutočniť za vlády kráľa Dávida, ale až za jeho nástupcu - Šalamúna. No cesta ku chrámu nebola priamočiara. Na jej začiatku bolo niekoľko dramatických udalostí, ktoré viedli k vytýčeniu miesta, na ktorom mal stáť Chrám.

Biblia a ústna tradícia nám ukazuje, že miesto, kde mali neskôr Židia postaviť svoj Chrám, nemohlo byť ľubovoľné. Nebolo možné jednoducho vybrať nejaké miesto, ktoré by ponúkalo vhodné podmienky; samotné umiestnenie malo spájať prítomnosť s históriou. A to nie s históriou „vonkajšou“, teda so striedaním panovníkov a spoločenských usporiadaní, ale s históriou Pánovho pôsobenia medzi ľuďmi. Miestom, na ktoré preniesli najskôr oltár a neskôr tam postavili Chrám, bol kopec Moriah, pod ktorým sa začalo rozrastať mesto Jeruzalem; ten povýšil kráľ Dávid na hlavné mesto ríše.

Hora Moriah ako miesto pre chrám v žiadnom prípade nebola len náhodne vybraným miestom. V židovskej tradícii ide o jedno z najvýznamnejších, ak nie aj najposvätnejšie miesto na Zemi; možno ho označiť za skutočný omphalos mundi („pupok sveta“):

„Tak, ako je pupok v strede ľudského tela,
Tak je izraelská zem pupkom sveta...
V strede sveta umiestnená,
S Jeruzalemom v strede izraelskej zeme
A so svätyňou v strede Jeruzalema,
A so svätým miestom v strede svätyne,
A s archou uprostred svätého miesta.
A so základovým kameňom pred svätým miestom,
Pretože na ňom bol založený svet.“

Midraš Tanchuma, Kedošim

Podľa židovskej tradície údajne ide o miesto, kde malo začať stvorenie Zeme v prvý deň (prvým stvoreným mal byť Even ha-Šetijah, Základový kameň). Z hliny z hory Moriah údajne Hospodin odobral hrsť zeminy, z ktorej stvoril Adama. Na tomto mieste mal Adam obetovať svoju prvú obeť a takisto aj jeho synovia, Kain a Ábel, ale aj Noe a Abrahám. V Jeruzaleme (ale nie priamo na kopci Moriah) sa mal Abrahám stretnúť s Melchizedekom (Genesis 14:17 a ďalej). Aj Abrahámovo obetovanie syna Izáka sa malo diať tiež tam (prinajmenšom podľa neskoršej interpretácie) (Gen. 22:1-19). Údajne tam mal Izák stretnúť Rebeku (Gen. 24:63-67). Aj Jákobov sen o rebríku do neba sa mal odohrať tam (Gen. 28:10-22). Prinajmenšom na to nasvedčuje neskoršia interpretácia skutočnosti, že Jákob nazval dané miesto Bét-el (Dom Boží) (Gen. 28:19) a keďže tam vztýčil posvätný kameň, tak sa to berie ako akýsi predobraz Chrámu. No a napokon tam mal kráľ Dávid preniesť Svätostánok a za jeho syna, kráľa Šalamúna, tam mali postaviť prvý chrám.

Nie všetky tieto udalosti je možné „vystopovať“ v písmach. Je pravdepodobné, že vo väčšine prípadov nejde o rabínsku tradíciu, ale o židovský folklór. Nasvedčuje tomu aj fakt, že toto chápanie hory Moriah sa vyskytuje v súčasnom (novo-)židovskom folklóre. Nové oživenie a pripomenutie významu tohto posvätného miesta nachádzame aj v učení a folklóre mesianistického krídla radikálneho chasidského hnutia Chabad Lubavič. Ak by sme chceli siahnuť po zapísanej tradícii, potom sa o Základovom kameni (Even ha-Šetijah) dočítame nasledujúce:

„Pretože sme sa učili: kameň leží tam [pod Archou] od čias raných prorokov a ten kameň sa nazýva Základovým.“ (Babylonský Talmud, Nezikin, Sanhedrín 26b)

Pripisuje sa mu aj istý význam pre dobu druhého jeruzalemského chrámu:

„Po tom, ako Archu odniesli preč, tam bol od čias prvých prorokov kameň zvaný Šetijah, a to na tri palce nad zemou, na ktorý On [kňaz] umiestnil [panvu so žeravým uhlím].“ (Babylonský Talmud, Mo\'ed, Yoma 53b)

Podľa talmudistickej tradície teda kameň slúžil ako náhrada stratenej Archy Zmluvy v prázdnej Veľsvätyni druhého chrámu. Informáciu o polohe Veľsvätyne Šalamúnovho chrámu a teda pokračovanie tejto tradície máme aj v správe anonymného pútnika do Svätej Zeme Itinerarium Burdigalense (okolo roku 333): „Sunt ibi et statuae duae hadriani; est et non longe de statuas lapis pertusus, ad quem ueniunt iudaei singulis annis et unguent eum et lamentant se cum gemitu et uestimenta sua scindunt et sic recedunt.“

„Sú tam aj dve Hadriánove sochy; neďaleko sôch je skala, ku ktorej každý rok prichádzajú Židia, pomazávajú sa a nariekajú, počas náreku roztrhnú svoj odev a potom odchádzajú.“

(ENCHIRIDION, s. 445-446)

Spojenie skaly Šetijah so stvorením Zeme vychádza z iného miesta v Talmude, ktoré však tento kameň kladie na susednú horu - Sion:

A to sa nazývalo Šetijah: Tanna učí: [Tak sa to nazývalo], pretože na tomto mieste bol založený svet. (pozn.: Tosef. II. Uvažuje sa, že prvý bol stvorený Sion a okolo neho sa formovali ďalšie hrudy, skaly, útvary, kontinenty, až kým sa nedokončila Zem). Učili nás v súlade s názorom, že svet bol stvorený s počiatkom v Sione.
O tomto nás učili:
Rabbi Eliezer hovorí: Svet bol stvorený zo svojho centra, tak, ako sa hovorí: Aby svlažená země zase stuhnouti mohla, a hrudy se v hromadě držely? (Jób 38:38).
Rabbi Joshua povedal: Svet bol stvorený od svojich okrajov, ako sa hovorí: Sněhu zajisté říká: Buď na zemi, tolikéž pršce dešťové, ano i přívalu násilnému. (Jób 37:6).
Rabbi Izák zvaný Kováč povedal: Jediný Svätý, nech je Požehnaný, vrhol kameň do oceánu a na tomto kameni bol založený svet, keď povedal: Na čem podstavkové její upevněni jsou? Aneb kdo založil úhelný kámen její? (Jób 38:6)
Ale Mudrci povedali: Svet sa [začal] tvoriť od Sionu, ako sa hovorí: Žalm Azafovi. Bůh silný, Bůh Hospodin mluvil, a přivolal zemi od východu slunce i od západu jeho. Z Siona v dokonalé kráse Bůh zastkvěl se. (Žalm 50: 1-2)

(Babylonský Talmud, Mo\'ed, Yoma 54b)

Kabalistická literatúra (predovšetkým však Sefer ha-Zohar I:231a (Vayechi) sa tiež venuje Základovému kameňu a jeho úlohe v stvorení, no nesnaží sa ho lokalizovať. Ak však Talmud hovorí o hore Sion, potom pravdepodobne nemá na mysli konkrétnu pevnosť na jednom z pahorkov Jeruzalema, ale Jeruzalem ako taký. Tento náhľad prináša nemecký biblista Claus SCHEDL (1959: 204). Pokúša sa analyzovať názov a prostredníctvom jeho pravdepodobného významu ho zaradiť do kultúrnych dejín. Schedl uvádza, že pôvodný význam hebrejského výrazu sijjôn sú diskutabilné. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o význam „skala, hrad“. Vedú ho k tomu nasledujúce etymologické úvahy: „Miesto, ktoré je vystavené Slnku“ (od sāhâh - žiariť, ligotať sa) alebo sājâh - byť suchý; od toho sijjôn - suchá zem, skala. Iná možnosť je význam „hrad“, pričom tu vidí spojitosť s arabským výrazom sûn (ochraňovať), alebo s hebrejským sāwâh - vysoký, vyvýšený. Ak by to bolo tak, potom by miestny názov Sion označoval citadelu pôvodného mesta Jebúsejcov. Podľa Schedla sa neskôr pomenovanie „Sion“ začalo používať ako výraz zastupujúci celé mesto. Toto prenesenie významu (pars pro toto - časť za celok) sa objavuje najmä v náboženskom význame ako označenie náboženského centra Božieho ľudu. Nachádzame to predovšetkým v žalmoch a u prorokov, napr. Žalmy 2:6; 14:7; 87:1-5; Izaiáš 18:7; Jeremiáš 3:14 atď.. Zaujímavý je z tohto pohľadu verš u proroka Izaiáša (Iz 28:16): „Z té příčiny takto praví Panovník Hospodin: Aj, já zakládám na Sionu kámen, kámen zkušený, úhelný drahý, základ pevný; kdo věří, nebudeť kvapiti.“ Ak je úvaha profesora Schedla správna, potom tento verš neodporuje tradícii, o ktorej hovoríme, pretože názvom Sion označuje všeobecne Jeruzalem.

Máme teda niekoľko prameňov, písaných aj nepísaných, o rôznej závažnosti, ktoré nám poukazujú na náboženské a kozmologické súvislosti spojené s posvätným miestom. Lenže hebrejská Biblia sa spravidla nevyjadruje v podobe abstraktných úvah. Biblické postavy sú spravidla muži činu, ktorí sa rozhodujú aktívne a v konkrétnych situáciách. Práve preto je doménou Biblie - či už Tóry alebo Tanachu - príbeh. Naše doterajšie rozprávanie sa však od príbehu odklonilo. Vráťme sa preto ku kráľovi Dávidovi a budovaniu ríše.

Sčítanie ľudu, morová rana a anjel na Chrámovej hore
Na sklonku svojej vlády nariadil kráľ Dávid svojím úradníkom vykonať sčítanie ľudu (2. Samuelova 24; tú istú udalosť zachytáva o niekoľko storočí neskôr 1. Paralipomenon 21). To však bolo proti Božej vôli. Hospodin nechcel dovoliť, aby Dávid sčítal obyvateľov svojej ríše. Dávid sa však nedal presvedčiť a napriek Hospodinovmu nariadeniu aj odporu obyvateľov sčítanie vykonal. Nasledoval trest v podobe morovej epidémie, ale aj kráľove uznanie chyby.

Priblížme si však, o čo tu šlo: Na začiatku príbehu nám kronikár - autor Druhej knihy Samuelovej - hovorí, že Dávidovi vnukol myšlienku o sčítaní ľudu sám Boh, a to na základe hnevu voči Izraelu (2 Sm 24:1). Neskorší kronikár, autor Druhej knihy kroník (často sa stretávame s gréckym názvom 2. Paralipomenon), už túto „pokušiteľskú úlohu“ pripisuje Satanovi (2 Pa 21:1). Tento rozdiel nám poukazuje na posun v náboženskom myslení Hebrejov. Kým v prvom prípade človek videl konečnú príčinu prakticky čohokoľvek (teda dobrého aj zlého) v Bohu, o pár storočí neskôr sa objavil diferencovanejší pohľad.

No ani táto zmena v náboženskom postoji, ktorú si môžeme všimnúť pri porovnaní dvoch paralelných textov, nám nevysvetlí zdanlivý paradox. Na jednej strane obaja kronikári vyslovujú obdiv kráľovi Dávidovi a vítajú vybudovanie ríše a štátneho aparátu, na druhej strane prisudzujú neskoršiu katastrofu - morovú ranu - bežnému administratívnemu úkonu, zmienenému sčítaniu ľudu. Musí za tým teda byť niečo, čo bolo starovekému orientálnemu človeku jasné a čoho význam sa nám dnes stráca. Dnes si nevieme činnosť štátneho aparátu predstaviť bez toho, aby tento mal údaje o tom, koľko vlastne občanov v štáte žije. Ani v staroveku to však nebolo inak. Dávid sa pri svojom pokuse o sčítanie obyvateľstva riadil príkladom z Egypta. V Egypte už od dôb Strednej ríše fungoval systém, pri ktorom prednosta domácnosti (spravidla najstarší či najváženejší muž) mal pod prísahou oznámiť presný počet členov rodiny. Tieto údaje slúžili jednak na čo najpresnejšie zdanenie obyvateľstva, jednak na plánovanie vojenských operácií. Keď však Dávid predniesol podobnú požiadavku energickému veliteľovi vojska Jóabovi, ten namietal z náboženského, nie štátnického pohľadu: prečo chce kráľ hľadieť Hospodinovi na prsty? Boh predsa môže Dávidových poddaných mnohokrát rozmnožiť, tak prečo ich mať takýmto spôsobom pod kontrolou? V Jóabovom argumente sa ukazuje podstata starovekej židovskej predstavy: vedomosť predstavuje moc; poznanie počtu znamená získanie absolútnej, neohraničenej moci nad národom. Táto moc však v orientálnom chápaní prislúchala jedine Bohu (SCHEDL 1959: 288).

Keď úradníci sčítali obyvateľov, Dávid si uvedomil, že porušil Pánovu vôľu. Boh videl, že Dávid zmenil zmýšľanie a uznal jeho autoritu. Prostredníctvom proroka Gáda mu dal na výber, aký trest prijme. Z troch možností si Dávid vybral trojdennú epidémiu moru. Tu si musíme uvedomiť, že v staroveku sa ľudia nepokúšali odhaľovať prirodzené príčiny epidémií. Z dnešného pohľadu je preto takmer ľahostajné, či sa mor objavil skôr alebo neskôr po sčítaní. Pre orientálneho človeka bol podstatný náboženský význam udalosti: kráľ sa previnil nariadením sčítania ľudu, preto prišiel trest v podobe náhlej smrti desaťtisícov obyvateľov.

Hospodin teda udrel: vyslal anjela s mečom, ktorým ťal v rôznych krajoch Izraela. No po uplynutí určitého času, keď anjel udrel aj na Jeruzalem, sa nad ľuďmi zľutoval a prikázal anjelovi, aby zastavil ničenie. Anjel sa zastavil práve pri holohumnici Aravnu Jebúsejského (2 Sm 24:16). Paralelné miesto (2 Pa 3:1) toto miesto nazýva Moriah; ide o posvätnú horu, o ktorej sme písali v predchádzajúcich odstavcoch. Prostredníctvom proroka Gáda potom Hospodin nariadil Dávidovi, aby na tom mieste, postavil oltár a obetoval na ňom. Kráľ Dávid prišiel za roľníkom a chcel ten pozemok od neho odkúpiť; keď Aravna počul, prečo chce Dávid jeho pozemok, chcel mu ho prepustiť zadarmo a pridať aj dobytok a obilie na obetovanie. Dávid o tom nechcel ani počuť. Vyplatil Aravnovi plnú sumu v zlate, pretože chcel za svoju chybu niesť zodpovednosť sám.

Oltár, na ktorom kráľ Dávid obetoval, sa stal základom pre neskoršiu stavbu Chrámu. V predchádzajúcich odstavcoch sme videli, že nešlo o všedné miesto. V tradícii („vysokej“ rovnako ako aj folklórnej) šlo o miesto, kde sa odohrali rozhodujúce „zjavenia posvätného“ - hierofánie - náboženských dejín Izraela, a to počnúc stvorením sveta. Aj v poslednom príbehu ide o hierofániu, ktorá vyčlenila konkrétne miesto v krajine ako posvätné. No na príbehu o Dávidovom prekročení náboženského pravidla môžeme ukázať oveľa viac, než len ďalšie zo zjavení, ktoré definujú posvätné miesto. Prvá vec sa týka rizika naivného doslovného výkladu: ak by sme príbeh chceli brať doslovne, nikdy by sme nepochopili jeho pozadie. Videli by sme len protirečivé vystupovanie Boha (najskôr zvedie Dávida k zakázanému skutku, aby ho potom potrestal a vynútil si obetovanie); navyše by sme videli nezmyselnosť príkazov a zákazov, ktoré Boh vydáva. Pri takomto pohľade však stratíme cennú stránku príbehu: dáva nám totiž možnosť nahliadnuť do mentality starovekých ľudí a tým lepšie pochopiť súradnice nášho vlastného myslenia a postojov. Tu sa to týka najmä dobového chápania moci a jej súvislosti s poznaním.

Druhá úroveň, kvôli ktorej sme tento príbeh rozobrali trochu podrobnejšie, súvisí so starovekou židovskou predstavou posvätného miesta: konkrétne miesto v krajine sa stáva posvätným vtedy, keď sa začleňuje do dejín Božieho pôsobenia na svete. Chrám nemožno postaviť kdekoľvek. Keďže je modelom sveta, tak priamo súvisí nielen s príbehom o stvorení (čo sme videli na citáciách z Talmudu), s kozmológiou (ako si možno preštudovať na zmienenom mieste knihy Zohar), ale aj s konkrétnymi rozhodnutiami kráľa ako človeka prijímajúceho zodpovednosť za iných ľudí.

Gorimír, december 2006

Pramene a literatúra:
Babylonský Talmud
Biblí Svatá Kralická
Sefer ha-Zohar
(Za poskytnutie materiálov ďakujem Zdendovi z diskusie na serveri

http://www.grimoar.cz

[ENCHIRIDION]: Donatus BALDI: Enchiridion Locorum Sanctorum. Jerusalem: Franciscan Printing Press 1982; okrem toho online na stránke

http://www.christusrex.org/www1/ofm/pilgr/bord/10Bord01Lat.html

SCHEDL, Claus (1959): Geschichte des Alten Testaments, III. Band (Das goldene Zeitalter Davids). Innsbruck-Wien-München: Tyrolia

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (29) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Posvätná geometria?dasteht12.Dec:15:03
CIJONnegev12.Dec:07:45
Sionlev11.Dec:05:05

čitateľov: 4025   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1483)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy