?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Mágia. Láska. Osvietenie (1.)
@ eseje     7.11. 06, 14:48

Mriežka lásky od MaSatyamJila

1.
V debatách o povahe, podstate, zmysle a cieľoch mágie sa jej „ezoterickíô i „pobožní“ odporcovia často uchyľujú k nadužívaniu banálnych výrokov o všemohúcnosti lásky. Ako keby mágia zakaždým musela byť súborom temných, nebezpečných, diabolských praktít, ktoré s určitými vznešenými citmi, viac či menej oprávnene stotožňovanými s láskou, sú nezlučiteľné. Skutočne mágia je čímsi temným a manipulatívnym a práve preto nemôže vstúpiť do symbiózy s láskou?

Prv než sa pokúsime na túto otázku odpovedať, musíme si položiť inú otázku. Tá bude znieť takto: Je láska naozaj cit vznešený? A natíska sa ďalšia otázka: Je vôbec nejaký cit vznešený? A ďalšia: čo je to vznešenosť?

Ak sa citové prejavy považujú za prejavy neracionálne, nevypočítavé, nerozumné, impulzívne, potom asi len sotvakedy sa v nich môže zablysnúť to, čo, samozrejme na základe spoločenského dohovoru, nazývame vznešeným.

Citové prejavy, nech si už ich privátne idealizujeme akokoľvek, sú „výstupom“ interpretácie založenej na dátach, ktoré nám sprostredkúvajú zmyslové receptory. Radosť, depresia, únava, hnev, podráždenosť, znudenosť, ľahostajnosť, ale aj láskavosť, zištnosť, závisť a veľa, veľa ďalších emócií - všetky súvisia s tým, či sme sýti alebo hladní, či máme dostatok svetla alebo nás mučí alebo aj upokojuje tma; či sme v teple alebo na sychravej ulici drkoceme zubami… Na našom citovom živote sa podpisuje aj genetická výbava, zážitky z detstva, prijímané alebo odmietané výchovné modely z rodiny, to, čo konzumujeme a aj to, či sme alebo nie sme na niečom závislí…

Zhodneme sa na tom, že láska je cit, že je to súčasť citového života. Odporcovia mágie a hlásatelia celovesmírnej a všepresahujúcej lásky budú však tvrdiť, že láska nie je len cit, ale čosi viac, čosi vyššie, božia iskra v nás, niečo, čo nás odlišuje od ríše zvierat, rastlín a minerálov. Nuž, pravdu povediac, mám pochybnosti. Ezoterickí šíritelia lásky predsa tvrdia, že iskra nestrannej božej láskavosti preniká celým stvorením, každou molekulou, atómom, meňavkou. Takže láska je prítomná v tkanive rastlín, v mriežkach minerálov, ale aj v srsti drichmajúcej mačky. Rastlina i zviera - a trúfam si povedať, že aj kameň - dokázateľne reagujú na to, ak sa na ne človek obracia s láskou. V celej tejto komunikácii však zatiaľ nevidím nič transcendentálne, nič mystické, nič také, čo by dokazovalo, že láska odlišuje človeka od zvierat a rastlín a že pestovanie lásky človeka zušľachťuje väčšmi ako napríklad štúdium mágie. Pretože človek ku zvieratám a rastlinám nedokáže byť až taký vľúdny, keď je hladný, uzimený, chudobný a vystresovaný. Láskavosť u človeka je teda podmienená pohodou jeho organizmu a mysle.

Kritik týchto riadkov určite namietne, že zatiaľ hovorím len o živočíšnej a hádam tak trochu o egoistickej, egocentrickej láske. Kritik má určite pravdu: presne o takej hovorím a hovorím o nej smelo už len preto, lebo práve poniektorí gýčiarski a bohurovní ezoterici, trpiaci pripútaní k pochybnému konceptu vševesmírnej, všeobjímajúcej lásky, často hovoria, že na to, aby človek svojou láskou mohol objať svet, musí sa najprv naučiť milovať seba samého. Milovať seba samého neznamená milovať sa láskou egoistickou, dodajú jedným dychom a majú pravdu. Do seba zahľadený egocentrik, spútaný závislosťami na krátkodobých pôžitkoch, kráča do náručia sebadeštrukcie. Len ten vie, ako milovať seba, kto pozná sám seba. Sebapoznanie vedie k striedmosti a vyrovnanosti. Striedma, primeraná askéza má však aký cieľ? Sebauchovanie.

Som ochotný uznať, že jestvuje rozdiel medzi sebaláskou a sebastrednou láskou, no hneď aj dodávam: šanca vymaniť sa z pazúrov egocentrizmu je naozaj mizivá. A má vôbec egocentrizmus pazúry? Máme egocentrizmus naďalej vnímať ako čosi negatívne, neprijateľné? Musíme si pripomínať, že bez egocentrizmu asi ťažko prežijeme?


2.
S láskou, ak sa hovorí o láske nesebeckej, a to aj napriek tomu, že je vysoko diskutabilné, či sa niekomu v dejinách človeka podarilo vôbec niekedy takúto lásku realizovať, sa spája predstava o rozplývaní. Láska - to nie som ja, to je predovšetkým ty. Slovami z evanjelií: nech je ako ty chceš. Človek, ktorý sa ponára do stavu „bezbrehej“ lásky, sa nestačí čudovať: prestáva vnímať to, čo doposiaľ považoval za opevnenie svojho vnútorného hradu, za kontúry svojej (pomyselnej) osobnosti. Láska je rozpúšťadlo, ktoré desí: stráca sa v ňom „osobnosť“, ktorú sme z akýchsi nejasných dôvodov považovali za dôležitú, na jej miesto však nenastupuje objekt našej lásky, ten „druhý“, ale len naša predstava o druhom. Samozrejme, v ohromnom harmatanci rozpúšťania, rozplývania, nedisponujeme takou jasnozrivou reflexiou, aby sme vedeli jednoznačne identifikovať, že nás naplnila predstava o tom druhom a nie ten druhý ako taký, sám osebe. A presne v tomto bode vidím nebezpečenstvo (ezoterických, subkultúrnych, ale aj inštitucionálnych cirkevných) fráz o odovzdanej, obetavej, všeobjímajucej láske: odovzdávame sa, obetujeme sa, objímame - ale, žiaľ, len predstave toho, pre čo sme sa chceli pôvodne obetovať. Opäť musíme konštatovať, že sme vôbec nevystúpili zo seba. Vystúpili sme len z jednej predstavy a priľnuli k ďalšej. A obdive predstavy sú len pozvaní alebo možno aj nečakaní hostia na hostine, ktorá sa poriada stále a stále dokola a dokola, iba vo vnútri nášho hradu…

Na našu predstavu o milovanom objekte nabaľujeme ďalšie fantázie, pocity, očakávania. Jarmoční rytieri univerzálnej lásky by sa teraz asi spýtali: „Očakávania? Nezištná láska predsa nepozná očakávania!“ Tak po prvé: dá sa definitívne oddeliť nezištná láska od zištnej? Po druhé: aj ten, kto si myslí, že realizuje nezištnú lásku, má očakávania: že objekt, terč jeho „láskavých“ aktivít, s bude cítiť dobre, bude aspoň chvíľu blažený.

K najvýznamnejším pocitom „nezištnej“ lásky patrí úzkosť. Najprv je to značne „sebastredná“ úzkosť zo straty milovaného objektu. Vynárajú sa otázky: „Čo so mnou bude na tomto svete, keď sa niečo stane? Nezošaliem z toho? Ak prídem o teba a zošaliem, ako sa budem životom pretĺkať ďalej? Čo budem robiť hneď na druhý deň? Nájdem ešte vôbec nejakú lásku?“ Úzkosť sa v láske postupom času prehlbuje a prichádzajú vízie. Milovanú bytosť vidíme v nesmiernom utrpení: padá pod vlak; napadla ju rakovina; v práci ju psychicky týrajú; niekto ju uväznil a mučí ju elektrošokmi a veľa podobných obludností. Skrátka premkne nás smrteľný strach z utrpenia toho druhého, pričom cítime, že sme bezmocní a že nič pre milovaného človeka nemôžeme urobiť. Môžeme mu spríjemniť prítomnosť, ale pred možnými monštruóznosťami blízkej alebo ďalekej budúcnosti ho nijako nevieme ochrániť… Láska nás nechá padať do zvieracej ríše úzkostí… Nie je to povznášajúce, nie je na tom nič vznešené… V takých chvíľach pomôže možno jedna vec: spomenúť si na to, že to, čo sa s nami deje, je len vrtošivá hra nami samými upevňovaných myšlienkových foriem...


Peter Macsovszky





pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (56) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
OShoAlok09.Nov:22:54
trefa do ciernehoMarian09.Nov:07:14
a čo ak ... ?sahita09.Nov:00:25
Na zamyslenievlasto08.Nov:12:12
Bla,bla,blaSatori08.Nov:03:27
. . .

čitateľov: 4996   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy