?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


List po jesennom daždi
@ eseje     2.11. 06, 05:36

„Každý predsa vie, že víla,
rada hľadá v starých duboch sídla“


(Fairy folks are in old oaks)

Možno chcete vedieť ako to robím, aj keď vám odpoviem, že sa o tom ťažko rozpráva. Nie preto, že by som nechcel prezradiť tajomstvo, ale preto, že sa v takej chvíli ťažko hľadajú slová. Pravda, mohol by som si to uľahčiť tým, že porozprávam príbeh niekoho iného a vy by ste sa na oplátku tvárili, že tomu naozaj veríte. Koniec koncov, nie je to žiaden výmysel, my všetci predsa tak trochu žijeme v príbehoch toho druhého - ten, ktorý vám píše tento list nemusí byť predsa tým, ktorého meno si na jeho konci prečítate, môže veriť rovnako tak vo víly, ako milovať niekoho, kto nie je dostupný, môže to byť súčasne aj ten, kto pri prechádzke lesom bez rozpakov objíme strom a doma zaspáva s jeho listom pod vankúšom.

„Stromy spájajú nebo so zemou a prinášajú rovnováhu“, uvádza o rastlinných spojencoch novodobých šamanov Loren Crudenová. „Rastliny nás učia, aké je to zakotviť sa koreňmi a smerovať nahor, čo prináša spojenie s pôdou a rast, o cykloch a ročných obdobiach. Každá časť rastliny - semená, korene, lodyhy, listy a či kvety ponúka poučenie duchovnému učeníkovi, práve tak ako aj botanikovi, či bylinkárovi.“ Stotožnenie človeka so stromom môže pri najvyššom stupni koncentrácie vyvrcholiť aspoň do chvíľkovej symbiózy ľudského a rastlinného vedomia prepleteného vo víre lesnej moci - bozkom na popraskanú kôru starého dubu, s víchricou vstupujúcou do úst a chuťou živice na perách, šokujúci zážitok, ktorého intenzitu namiesto mňa zhrnul už anglický spisovateľ Paul Kearney: „V jeho mozgu niečo vybuchlo a ako ohňostroj naplnilo každú cestičku, každý neurón, každú jednotlivú bunku - a tým svetlom do jeho mysle vstúpil les. Rútil sa šialenou rýchlosťou z rozpálenej tmy cez kamenie, hlinu a usadeniny, až sa dostal do koreňovej spleti a cez hrubú kôru cítil, ako ho slnko rozohrieva, oživuje a vzduch mu v žilách prúdi ako krv. Potom sa rozplynul do priestoru, zniesol na zem, vsiakol naspäť do hliny a kamennej podstaty, aby začal znova od začiatku.“

Skúsim vám to porozprávať vlastnými slovami. Vy neveríte vo víly, ale ja verím v silu príbehov, bez ohľadu na to, čo vidím. Práve teraz sa pozerám na list a vám nič nebráni, aby ste sa prizerali spolu so mnou. Že nič necítite, to je v poriadku, veď ešte ani nič nezačalo. Podľa vás je to iba list, žltý ako jedna z farieb palety jesene, so symetrickou žilnatinou a prehnutými, rozstrapkanými okrajmi. Na ľavej strane je medzi ďalšími, drobnými, veľká hnedá škvrna - miesto odkiaľ list začal odumierať najskôr a bude teda postupne odchádzať z nášho sveta, aby opäť vyrástol na strome, kdesi veľmi ďaleko odtiaľ. List, ktorý bude - podobne ako raz niekedy aj my - odviaty studeným prievanom medzi dvoma svetmi, zatiaľ čo som ho zdvihol z mláky zablatenej vody, kam spadol - pre vás mláka, pre mňa kaluž čiernej mágie pod chladnou lunou, pokojná a nehybná ako temné, uhrančivé oči čarodejnice upreté k oblohe. Videl som, ako ten list padal a preto som ho zdvihol. Ak sa nemýlim, bolo to krátko po jesennom daždi, v deň svätej Hedvigy, blahoslavenej dcéry grófa Bertolda, ktorá mala sedem detí a veľmi trpela pre ich zvady. Je smutné, že, vy práve tak, ako aj ja, nevieme bez pohľadu do kalendára, kedy to vlastne bolo, ale stalo sa tak 17. októbra, päť dní pred novom čo je možno pre náš príbeh dôležité, možno vôbec alebo vám to je úplne jedno

To ja neviem, rozprávam len o veciach, ktoré vnímam, aj keď sa azda domnievate, že teraz iba splietam.

Možno poviete, že je to chyba, že dôležitejšie ako to, čo cítime, je to, čo si myslíme, ale ak je to naozaj tak, prečo vám pri čítaní týchto riadkov doteraz nenapadlo spýtať sa, aký je to vlastne list, ktorý práve ohýbam pomedzi prsty a pochádza z vílieho stromu, takmer navlas podobného dubu z obrazu viktoriánskeho maliara Johna Alstera Fitzgeralda - éterická, ale pritom hmatateľne vzrušujúca víla s dlhými svetlými vlasmi, vychádzajúca z dubového kmeňa a pripravená splniť tri želania.

Neviem, mne by stačilo splniť iba jedno, aj keď neviem, či by som práve v ňom nebol až príliš neskromný.

Ako sa však víly dostali do stromu? Robert Holdstock, autor príbehov z neprístupného sveta „Lavondyss“, sotva popísateľného lesného kráľovstva, miesta divov a hrôzy, smrti a znovuzrodenia, obývanom fantastickými bytosťami zrodenými z kolektívneho ľudského nevedomia, nám zanechal znepokojivý opis násilného splynutia lesa a ženy, ktorý môžeme považovať za veľmi zriedkavé rozprávanie o transformácii ľudského vedomia do života stromu a nie bolesti zbaveného zrodenia dryády za pomoci sylvanickej mágie:

„Listy ju chránili, ich široké plochy ju zakrývali ako koža. Cítila, ako má telo stlačené, akoby medzi dvoma stromami. Tlak začal byť bolestivý, preto vykríkla a tým výkrikom zdvihla do okolitých korún stromov farebný kŕdeľ. Bola dvíhaná, otáčaná, ohýbaná a vstrebávaná. V nadprirodzenom zelenom svetle sa priamo pred ňou objavil dub a javor, obidva začali fantastickou rýchlosťou rásť, naťahovať svoje vetvy a prepletať sa. Hrab sa plazil ladne ako had, brečtan ovíjal kôru obrastenú machom a naťahoval sa k nej. Jeho ľahký, hebký dotyk šteklil, keď ju začal obtáčať. Potom prišiel hrubší, nepríjemnejší pocit, akoby jej niečo násilím roztváralo nohy, drsná kôra jej prechádzala po tele, vrážala do nej a odierala. Skrútila sa bolesťou, ale proti tlaku obnovujúceho sa lesa bola bezmocná, cítila, ako do nej niečo preniká, jediným pohybom, ktorý nikdy neustal, jednoducho ju naplnil, nafúkol, vo vnútri roztrhal, prstami bolesti, črepinami agónie, zvíjajúcimi sa hadmi tlaku, ktorý zaliezal až po konce prstov na nohách, na rukách, stúpal chrbticou, okolo rebier a vyššie, vyplnil jej žalúdok, pľúca a potom hrdlo.“

Ľudia už oddávna verili v blízke spojenie dubov a víl. A niet divu, keďže dub bol oddávna symbolom sily a kráľom lesných drevín. Majestátny hôrny velikán, posvätný strom mnohých starých kultúr, strom blesku, práve tak ako aj strom Diov spodobňoval silu, moc a stal sa výnimočným prostriedkom spojitosti nebies a zeme. Jeho plod v materiálnom svete v mnohom pripomínal symboliku vajca: hojnosť, prosperitu a plodnosť. V duchovnom význame dub reprezentoval mystickú moc a inšpiráciu, ktorá čerpá z dvoch silných spirituálnych prameňov - tajomstiev prírody a zjavenia. Predstavoval tiež symbol nepretržitého vývoja zo spoločného prazákladu: korene boli chápané ako základné princípy všetkých javov, vetvy zase ako konkrétne prevedenie týchto zásad.

Za šumenia lístia vo vetre dokázali vraj antickí kňazi načúvať božskému posolstvu. Kelti uctievali duby, v ktorých videli predobraz osi sveta, prinášali im obetné dary a keď sa v dôležité chvíle života potrebovali poradiť, zaspávali v ich tieni s vierou, že pod korunami dubov zostúpi na nich prorocký sen. Náboženské idoly sa preto vyrezávali z dubového dreva a neskôr - po príchode kresťanstva - bývalo obvyklé nosiť pri sebe kúsok dubového dreva, prípadne krížik vytvorený z dubových vetvičiek zviazaných červenou niťou, ktorý mal zapudiť všetkých démonov. Litevci nosievali dubové listy zavesené na krku ako ochranu proti nešťastiu, Lotyši a Žmudíni považovali staré duby za sídla, ktoré si vyberali duchovia. Podobne tak aj mnohí pustovníci z úsvitu stredoveku prebývali takmer celý svoj život v kmeňoch bútľavých dubov a svätý Bernard z Aosty, vyhlásený pápežom Piom XI za patróna horolezcov pri viacerých príležitostiach tvrdil, že za svoju činorodosť a múdrosť vďačí práve dubu, v ktorého dutine často meditoval.

Ak bola dlhovekosť duba právom ospevovaná v ľudových piesnach, bájach a starých tradíciách, nebudeme sa čudovať viere, ktorá ich zasvätila najvyšším bohom a hrdinom, urobila z neho univerzálny symbol života i vyjadrenie hlbokej jednoty človeka s prírodou. Dub znásoboval zdravie i silu a uľahčoval často zložité rozhodnutia - stačilo sa oň oprieť, aby človek načerpal jeho silnú, mystickú energiu. Magické rituály sa preto obyčajne konali pod korunami starých dubov a za mesačného svitu tancovali pod nimi víly, zatiaľčo ich z mohutného kmeňa pozoroval uprený pohľad ich zakliatej sestry - dryády:

„Les mlčal a ona bola v jeho srdci. Svetlo malo jasne zelenú farbu. Vnímala, ako nad ňou putuje slnko, ako sa striedajú ročné doby. Občas zaplavila les jemná, tekutá hmla. Niekedy zafúkal vietor, všetko sa rozhýbalo, roztriaslo a znova znehybnelo. Svetlo bledlo, lístie padalo, vzduchom preplával drobný sneh a mizol pod ňou. Potom sa všetko znovu zazelenalo.“

Príklad duba je azda najviac priliehavým vyjadrením myšlienky o tom, že každý strom nielen žije, ale má aj svojho rastlinného ducha a obrovskú životodarnú silu. Pre Keltov, ktorých mytológia formovala aj stredoveké predstavy o vílach bol dub posvätným stromom života, prostredníkom božských zjavení: pôvod označenia ich duchovných vodcov hlboko rešpektujúcich prírodné zákony napokon takisto pochádza z indoeurópskeho slova drys, čo znamená dub. Druidi často požívali jeho kôru, aby umocňovali svoje schopnosti a počas sviatkov jari odtínali zlatým kosákom dubové imelo, ktorým liečili rany, zapudzovali démonov a verili, že dokáže zahnať i morovú nákazu.

Láska a úcta k stromom sa časom premietli do viery o mystickom pute medzi lesom a jeho ochrankyňami. Obraz víly ako strážkyne stromov sa dokonca neskôr v ľudovej tradícii paradoxne premietol do kultu mariánskych kaplniek, kedy blankytný plášť a zlaté hviezdy virgo intacta nahradil smaragdovo zelený šat virgo sylvanica, do výrazu a rozšírenia natoľko silnom, že si von Pergner ešte niekedy v polovici 19. storočia so záujmom poznamenal: „V katolíckych krajinách snáď ani nejestvuje žiaden osamote stojaci vysoký dub, na ktorom by sa nenachádzal nejaký obraz Panny Márie.“

Na tomto mieste si môžeme položiť otázku, prečo rozmanité, často na sebe nezávislé národy urobili z dubov ústredný symbol svojej viery a čo v nich podnietilo názor, že sa najviac podobajú bohom v presvedčení, ktoré sa premietlo aj do diel mnohých súčasných autorov? Bolo to preto, že im prisudzovali ľudské vlastnosti, včítane bohatého vnútorného života? A takisto sa môžeme spýtať, kedy vlastne strom zomiera - veď na pni môže časom vyrásť nový výhonok, práve tak ako aj na mieste useknutých vetiev. Kde sa teda nachádza centrum jeho života, sídlo jeho nadprirodzenej bytosti, v koreňoch, v kmeni alebo vo vetvách?

„Prišlo to náhle. Roztiahla ústa, vykríkla a vydávila silnú, pokrútenú vetvu. Súkala sa z nej ako pevný hnedý had. Rozvetvila sa, po stranách hlavy sa otočila nadol, potom sa naliala púčikmi, vyrašili listy a ovinula lebku. Ako vetva hrubla, roztrhala jej pery, rozlomila čeľusť a potom sa zastavila. Pohyb vnútri ju znepokojoval, akoby získal naliehavosť. Občas vyletel vysoko, až do hrdla, inokedy mala pocit, že sa drží v žalúdku. Nezreteľne si uvedomovala, že už žiadne orgány nemá. Lebečné kosti jej vo vetvách spráchniveli. Mäso odpadlo a zostal len odtlačok tváre v dreve. Miazga ľahko kolovala žilami. Pod kožou jej liezol hmyz, zavŕtaný do tela a vyklovávali ho vtáci, ktorí sa letmo mihali pred jej lesným zrakom, prilietali a znova mizli, iba ich zobáky sa zabodávali do kôry ako žihadlá.“

S hlbokým pochopením pre bolesť stromu drevorubači v dávnej minulosti prosili pred svojou prácou o odpustenie a hneď ako sa jeho špička dotkla zeme bez meškania vyryli do pňa tri kríže. Iba týmto úctivým spôsobom, tak vzdialenom neosobným pravidlám nerovného zápasu dnešnej ľudskej techniky s lesom mohli, ako sa to spomína v jednej sliezskej báji, získať víly dreva svoj vytúžený pokoj, k čomu u Roberta Holdstocka čítame:

„Zostarla. Kôra popraskala a vetvy opadali. Po nohách jej začali šplhať vrásky bolestného tlenia. Pohyb, ktorý cítila vo svojom vnútri, ju celú vyplnil nekonečným trepotaním krídiel, prudkým a neodbytným klovaním zobákov. Jedného dňa pocítila, ako jej puká žalúdok: Bolesť bola neznesiteľná a ona kričala hlasom lesa. Iba prehltla slzy, keď sa kôra otvorila a drevo pod ňou prasklo ako váza. Von sa začali drať čierni vtáci a bolo ich tisíce, vtákov s jasnými očami a žiarivými zobákmi. Náhly pôrod vtákov ju úplne vyčerpal: dívala sa, ako odlietajú a prepletajú sa korunami stromov nahor, za jasnejším svetlo. Keď zmizli, rozlial sa v nej pocit uspokojenia, prázdna a pokoja.“

Stromy umierajú potichu, ale ja mám napriek tomu pocit, že vy by ste radi poznali koniec tohto príbehu. Ročné doby sa naďalej menili. Lesné zvieratá sa túlali, vtáci prilietali, hniezdili a opäť odlietali preč. Keď sa čas naplnil, lesná víla pocítila, ako ju opúšťa sila, keďže napriek presvedčeniu ľudí o ich trvalej kráse, dryády nakoniec predsa len zostarnú. Jedného dňa sa jej štíhly, do machu zahalený driek náhle prelomil a ona spadla do náručia susedného dubu, aby sa postupne prepadala jeho vetvami. Predstavujem si, ako jej halúzky, podobné hrčovitým a predsa jemným prstom naposledy prečesali vlasy, zľahka ju pohladili po tvári a ešte raz prebehli po tele:

Dryáda zatvorila oči a zdvihla ruky nahor. Keď objatie jej silného milenca, ktorého sa roky dotýkala špičkami listov povolilo, padla za praskotu konárov na zem, kde ostala nehybne ležať. Rozložitý strom, žijúci, ale osamelý vo svojom žiali, postupne zhadzoval korunu, aby ešte pred príchodom zimy prikryl jej bezmocnú nahotu. Zdalo sa, že listy pršali vo svetle celú večnosť, ja som videl padať aj ten posledný a preto som ho zdvihol. Ak sa nemýlim, bolo to krátko po jesennom daždi, v deň svätej Hedvigy, blahoslavenej dcéry grófa Bertolda, ktorá mala sedem detí a veľmi trpela pre ich zvady. Je smutné, že, vy práve tak, ako aj ja, nevieme bez pohľadu do kalendára, kedy to vlastne bolo, ale stalo sa tak 17. októbra, päť dní pred novom, kedy sa mesiac podobal na zlatý kosák druida oproti temnej oblohe, čo je možno pre náš príbeh dôležité a možno je to naozaj jedno.

Miloš Jesenský


pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (13) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
niektoGwenhyvar15.Nov:13:05
ZvláštneSaso07.Nov:11:53
druidi a zlaty kosak=blbostjanco02.Nov:10:03

čitateľov: 5247   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy