?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


DESAŤ DNÍ V NESEBĂRE
@ eseje     9.10. 06, 02:40

„Vaše posvätné miesto je tam, kde sa môžete nachádzať zase a znovu.“
Joseph Campbell

Človek by sa vždy mal vedieť vynájsť. Uvedomil som si to hneď v prvý deň dovolenky, keď som bez okuliarov vbehol do mora a až po hodine hľadania som s hendikepom štyroch dioptrií našiel na preplnenej pláži miesto, kde ostala osuška s mojimi osobnými vecami. Od druhého dňa som si preto predvídavo vyhliadol ležadlo hneď vedľa mladej dámy v plavkách nápadnej červenej farby a do vody vchádzal a vychádzal na hranici spoločensky prípustnej dištancie tesne za ňou. Neviem síce, čo si o mne dotyčná slečna myslela, ale s jej nevedomou pomocou som sa k uteráku, okuliarom a otvorenej knihe vrátil už takmer bez problémov. Estetickým prínosom a zároveň miernou nevýhodou tohto spôsobu orientácie bola však skutočnosť, že si dáma počas slnenia dávala horný diel plaviek dole a ja som sa iba ťažko sústredil na čítanie. A o to išlo predovšetkým.

Do Bulharska ma dostala zvláštna, priam rozmarná zhoda okolností, pozvania a mojich ďalších vyhliadok do života, ktorý sa už veľmi dlho pohyboval vo vychodených koľajách. Možno v tom bol aj kus náhody, pokiaľ možno za náhodný považoval spôsob, akým som stihol v jediný deň zmeniť zamestnanie a chytiť na last minute letecký zájazd na pobrežie niekdajšej provincie Východorímskej ríše s cestovnou taškou na úkor šatstva veľkoryso napratanou knihami tak, aby som si už na druhý deň máčal nohy v mori, ktoré Gréci zvykli nazývať ářčáářΕύξεινος Πόντος, Morom pohostinným.

Nesebăr, niekdajšie byzantské pevnostné mesto postavené na polostrove v severnej časti Burgaského zálivu, na mieste starovekej Mesambrie založenej pred viac ako dva a pol tisícročím antickými plavcami a vypálené v temný rok východného kresťanstva osmanskou armádou Mohameda II, predstavoval nielen vytúžený locus standi v hektickom období, aké som dovtedy zažíval, ale aj ideálne miesto kde som mohol konečne dopísať svoju štúdiu o príčinách zániku rímskeho impéria, ku ktorej som sa pre nedostatok času dlho nemohol venovať.

Z tohto dôvodu bol pre mňa okrem okrem vychádzok do krivolakých ulíc starého mesta a pokušeniam plážového života dôležitý predovšetkým čas, ktorý som trávil so svojími poznámkami na balkóne najvyššej manzardy penziónu pani Eleny na ulici Preslav 3, kde som s nadhľadom nad škridlovými strechami, komínmi a zadnými dvormi okolitých domov premýšľal za škriekania čajok nielen nad svojimi plánmi do budúcna, ale aj nad pádom starovekých impérií.

A začal som hneď kapitolou, ktorá je priam povinným, hoci nepochybne potešenie poskytujúcim čítaním pre každého bádateľa tejto oblasti - klasickou knihou Eduarda Gibbona „Úpadok a zánik Rímskej ríše“ z roku 1776.

„Vzostup mesta, ktoré sa rozrástlo na ríšu, si svojou výnimočnosťou zasluhuje filozofovu pozornosť“, napísal Gibbon. „No úpadok Ríma bol prirodzeným a nevyhnutným následkom nesmiernej veľkosti. Blahobyt urýchľoval úpadok. Príbeh skazy je jednoduchý a názorný. Nemali by sme sa pýtať prečo sa Rímska ríša rozpadla, ale skôr by sme sa mali čudovať, že sa udržala až tak dlho. Víťazné légie, ktoré si v ďalekých vojnách osvojovali neresti cudzincov a žoldnierov, najprv utláčali slobodu republiky a neskoršie porušovali aj majestát purpuru.“

Jedného predpoludnia, keď som ponad okraj Gibbonovej knihy pozoroval opálenú slečnu na vedľajšom ležadle zaujatú dôkladným vtieraním krému do pokožky (pohľad mierne zboku na ňadro podobné broskyni dozrievajúce v slnečnom jase a vzdorujúce pozemskej tiaži oproti blankytu oblohy, bulharské vydanie Stars s nápadným titulkom „Всяка звeзда си има“ pod portrétom Madonny na kolenách) som možno trochu zlomyseľne obmenil Gibbonovu otázku inšpirovanú niektorým z tých momentov života, nad ktorými som práve premýšľal: „Príbeh skazy je jednoduchý a názorný. Nemali by sme sa čudovať prečo sa naše vzťahy rozpadli, ale skôr by sme sa mali čudovať, že sa udržali až tak dlho.“

Nebude to azda aj nedostatkom, či nadbytkom romantiky, spôsobujúcej možno nereálne očakávania vo svete určovanom predovšetkým povinnosťami, ktoré plníme, ale si ich poväčšinou nevyberáme ?

„Nie, Miloš, daj si povedať, ženy nie sú o nič viac romantické ako muži“, povedal mi priateľ nedávno v šatni plavárne, kde sme omotaní plachtami čakali, až sa uvoľní miesto v saune. Nesúhlasne som vrtel hlavou, ale on trval na svojom ďalej: zatiaľ čo muži oveľa viac žijú vo svojej fantázii, sú ženy oveľa pragmatickejšie, silnejšie a cieľavedomejšie v otázkach životných istôt a zabezpečenia.

„Počuj, už si niekedy chcel, aby ti nejaká žena poslala kvety ?“

Táto otázka ma zaskočila. To je ale poriadna blbosť. Aby nejaká žena poslala kvety mne ?

„No, dobre, viem, že je to divné, ale skús sa nad tým zamyslieť. Nejaká kytička alebo pohľadnica, vďaka za krásny večer a tak ďalej a tak ďalej ...“

Toto mi pripadalo naozaj zvláštne, a od tej doby som začal premýšľať nad tým, či je vôbec možné, aby sme v otázkach romantiky zohrávali nielen stereotypnú, ale navyše aj obrátenú úlohu? Práve vo chvíli, kedy som si o niekoľko týždňov spomenul na tento rozhovor, prešla okolo mňa bohyňa vodného živlu akoby mi chcela pripomenúť vlastnú verziu odpovede na túto otázku. Plavé vlasy prepletené v afroúčese s drobnými mušľami, náhrdelník z farbených lastúr, zelené oči a zelené plavky, nepochybne jedna z tých hosťujúcich rusaliek od ďalekého Baltického mora, kráčajúca v pene príboja s morskými riasami omotanými okolo členkov a mobilom pri uchu: „Mamo, przepraszam, ale bardzo zle cie slysze !“

Panebože, tak kto je tu vlastne romantik ?

Chvíľu som len tak sedel, presýpal piesok pláže z jednej dlane do druhej, aby som sa po chvíli opäť pohrúžil do témy „Úpadku a zániku Rímskej ríše“ , popisujúcej podľa autora jeden z najviac veľkolepých a úžasných príbehov v dejinách:

„Rozličné príčiny a stupňujúce sa následky súvisia s mnohými, nanajvýš zaujímavými udalosťami ľudskej histórie: s obratnou politikou cézarov, ktorí dlho opatrovali meno i zdanie slobodnej republiky, s výstrelkami vojenského despotizmu, so vznikom, uzákonením a rozpadom kresťanstva, so založením Konštantínopolu, s rozdelením ríše, s vpádmi a usádzaním germánskych a skýtskych barbarov, s občianskymi zákonnými ustanovizňami, s Mohamedovou povahou a vierou, so svetskou zvrchovanosťou pápežov, s obnovou a rozkladom Západorímskej ríše Karola Veľkého, s latinskými križiackymi výpravami na východe, s výbojmi Saracénov a Turkov, so zánikom Gréckej ríše, so stavom a prevratmi v stredovekom Ríme.“

„Tento úžasný zvrat je veľmi poučný aj pre novovek“,
napísal Gibbon v epilógu prvého zväzku. „Rovnováha síl sa bude meniť a blahobyt náš, či našich susedov sa môže zvyšovať, alebo upadať, ale tieto drobné výkyvy v podstate nijako nenaštrbia všeobecný neporiadok, sústavu remesiel, zákonov a mravov, ktorými Európa aj kolóniami tak vyniká nad ostatným svetom. Možno si s obavami kladieme zaujímavú otázku, či Európe ešte hrozia pohromy, ktoré kedysi zmietli rímske vojská a ustanovizne. Tie isté úvahy azda ilustrujú pád mocnej ríše a súčasne vrhnú svetlo na pravdepodobné príčiny našej terajšej istoty.“

Po prečítaní predošlých riadkov ma dodnes prenasleduje znepokojivá predstava, čo by asi napísal tento Diderotov priateľ, keby mu pred očami prebehol krátky film o moderných dejinách. V jednej jedinej chvíli by z premietacieho plátna vystúpila celá tragédia Európy v minulom storočí a defilovali tu mená a názvy ako Verdun, Ypres, Lenin, Hitler, Stalingrad, práve tak ako aj koncentračné tábory, gulagy, gestapo, komunizmus, studená vojna, či rozstrieľané Sarajevo a masové hroby v Bosne. Možno jeho pocity z vnútorného úpadku vlastnej spoločnosti by pri záberoch na habešských vojakov v slamených sukniciach hroziacich kopijami duceho bombardérom vyústili do strachu z prípadného nového barbarstva, moderného rimanstva zneužitého fašizmom, ktoré sa snažil rozptýliť v obavách z tejto temnej perspektívy v pojednaní „Všeobecné pozorovania o páde Rímskej ríše na Západe“ a ešte viac by sa primkol k myšlienke vyslovenej v prológu svojej knihy: „Keby ma niekto vyzval, aby som posúdil, v ktorom období svetových dejín žilo ľudské pokolenie v najväčšom šťastí a blahobyte, bez váhania by som spomenul roky od smrti Domiciána po začiatok vlády Commoda.“

Krátko nato som si dožičil nestriedmu realizáciu vlastnej predstavy o šťastí a blahobyte, keď som v reštaurácii „Cárevec“ na ulici Hrista Boteva konzumoval morské špeciality a bádal pri niekoľkých fľašiach burgaského nad ďalšími osudmi cisárstva v miere, ktorá sa mi potom uprostred noci pripomenula miernou nevoľnosťou žalúdka, pričom som zistil, že práve Eduard Gibbon bol jeden z prvých historikov, ktorých Fridrich Engels (a vieme aj prečo) pochválil za formuláciu nasledovnej myšlienky:

„Pretože prvoradým cieľom náboženstva je budúce šťastie, možno nás prekvapí, alebo pobúri myšlienka, že zavedenie alebo aspoň zneužívanie kresťanstva sčasti ovplyvnilo úpadok a zánik Rímskej ríše. Viera, fanatizmus, zvedavosť, ale aj svetskejšie vášne, ako zlomyseľnosť a ctižiadostivosť rozdúchavali plameň teologických sporov. Cirkev, ba i štát sa zmietali v náboženských rozporoch. Tie viedli zavše ku krvavým, a vždy k nezmieriteľným zrážkam, odvracali pozornosť cisárov od bojísk k synodám a na rímsky svet doľahla nová tyrania, keď sa prenasledované sekty stávali skrytými nepriateľmi krajiny. Duchovenstvo úspešne hlásalo náuku o trpezlivosti a zbabelosti, nevražilo na spoločenskú činorodosť a posledné pozostatky bojovnosti našli hrob v kláštoroch.“

A vojenská moc pritom, ako som sa dočítal na balkóne svojej manzardy nasledovného rána garantovala už od počiatku samotné jestvovanie Večného mesta, i keď viacerí antickí autori boli aj iného názoru :

„Pri premene vlasti na provinciu Gréci nepripisovali triumf Ríma sile republiky, ale šťastene. Rozmarná bohyňa, ktorá tak slepo obšťastňuje svojou priazňou, si zaumienila, že zloží krídla, zostúpi z glóbu a natrvalo sa usídli na brehoch Tiberu. Republika sa zakladala na cti a čnosti. Ctižiadostiví občania sa usilovali, aby si zaslúžili vznešenú slávu triumfu. Neprestajné prechmaty proti spravodlivosti vyvažovali rozvážnosťou a odvahou, dôležitými politickými čnosťami. Vojská republiky zavše utrpeli porážku v bitkách, ale vždy vyhrávali vojny a rýchlo postupovali k Eufratu, Dunaju, Rýnu, aj k oceánu. Zlaté, strieborné, či bronzové sochy, znázorňujúce národy a ich kráľov, rad-radom padali pod železnou rukou Ríma.“

„Vzostup mesta, ktoré sa rozrástlo na ríšu, si svojou výnimočnosťou zasluhuje filozofovu pozornosť“, pokračuje osvietenský dejepisec. „No úpadok Ríma bol prirodzeným a nevyhnutným následkom nesmiernej veľkosti. Blahobyt urýchľoval úpadok. Rozkladné činitele sa množili úmerne výbojom, a len čo čas, alebo náhoda odstránili umelé podpery, obrovská stavba podľahla tlaku vlastnej váhy.“


Pokiaľ môj problém z predošlého dňa vyriešil poriadny dúšok domácej slivovice dovtedy uloženej v chladničke a vynechané raňajky, posledný z veľkých a prvý z kresťanských cisárov recept na jednoduché riešenie dostať v žiadnom prípade nemohol: „Konštantínove zaujaté nariadenia oslabili vojenskú vládu a nakoniec ju rozložili: potom rímsky svet zaplavila barbarská potopa.“

S týmto pochmúrnym konštatovaním som sa vybral do starého Nesebăru, aby som si prezrel staroveké pamiatky z obdobia, kedy ich už - azda s výnimkou expozície v mestskom múzeu - veľa nezostalo, aby tak potvrdili tézu, že antické stavby sa v minulosti až príliš často pokladali za obrovský a gigantický kameňolom, ako to nezabudol pripomenúť aj môj obľúbený historik bez ktorého diela som sa nepohol ani na krok:

„Ak aj tvary starovekej architektúry nepôsobili na ľudí, ktorí si neuvedomovali ich zmysel, ani krásu, poskytovali hojnosť materiálu. Napokon najkrajšie stĺpy iónskeho a korintského štýlu, najnádhernejšie mramory z Parosu , či Numídie natoľko poklesli, že slúžili ako podpery v kláštore alebo stajni.“

Preto som sa po nahliadnutí do výkopov Archeologického inštitútu v Sofii túlal takmer celý deň po kameňom dláždených stredovekých uličkách a námestiach zaplavených stánkami a predavačmi suvenírov, aby som objavoval početné pamiatky byzantského obdobia, viac ako štyridsiatich chrámov a bazilík, z ktorých sa okrem mestského opevnenia dodnes zachovala takmer polovica. Takmer všetky boli postavené z tehlového alebo zmiešaného muriva a ich vonkajšie, nečasom ohlodané steny zdobili slepé arkády s jednoduchými geometrickými motívmi z rôzne postavených tehál. Prešiel som takmer všetky od neskoroantickej Starej metropolie a chrámu Bohorodičky Eleusy, cez Novú metropoliu, Pantokratorov chrám, baziliku Jána Aliturgeta, až po prosté kostolíky Gabriela, Michaela a Paraskevy z 13. a 14. storočia. Okrem fresky, z ktorej na mňa v niektorom z nich pozeral Kristus Pantokrator prísnym pohľadom široko roztvorených očí na mňa zapôsobila ikona v chráme Jána Krstiteľa vybudovaného na pôdoryse voľného kríža niekedy v 11. storočí, prístupnému dnes ako galéria.

Jej témou bol biblický výjav pokušenia Adama a Evy v rajskej záhrade - premyslená scéna maľovaná v úsilí zjednodušiť tvar, s veľmi čistým koloritom a v strnulom štýle byzantského umenia, kedy umelec nesmel usporiadať kompozíciu podľa vlastnej predstavy, zjavne však cítil prirodzenú potrebu použiť vášnivé gestá. Adam a Eva síce nehovoria, ale gestikulujú, nehýbu sa, ale ich široko roztvorené oči prezrádzajú vzrušenie v situácii, kedy ochutnávajú zo zakázaného stromu Poznania v Edene. Táto scéna ma opäť upriamila k úvahám na tému vzťahu medzi mužom a ženou premietnutého v tejto rovine symboliky.

Adam a Eva prestúpili prikázanie, ale ich pád prerušil nielen vzťah s Bohom, ale aj medzi sebou navzájom, so sebou, s tým druhým a okolitým svetom: tak sa zrodili konflikty, výčitky a tresty. Pokiaľ viem, je americký psychoterapeut John Bradshaw iba jeden z mála autorov prenášajúci tento archetypálny obraz na oblasť medziľudských vzťahov:

„Tento príbeh tak ako všetky náboženské mýty sa musí zosobniť. Prvotný hriech sa psychologicky reprodukuje v momente, keď prichádzame na svet. Naša pôvodná celistvosť sa tým narúša. Čím viac boli ranení naši rodičia, tým väčšia je možnosť, že nás budú vychovávať v mystifikácii a táto mystifikácia prechádza do všetkých vzťahov v našom živote. Biblický príbeh tiež hovorí, že ľudské vzťahy budú vždy nedokonalou zmesou cituplnosti a mystifikácie. No aj napriek tomu môžeme vyrastať v cituplnosti, môžeme sa stať celistvejšími osobnosťami a vo svojich vzťahoch môžeme vytvoriť ľudskejšiu a šťastnejšiu podobu lásky.“

V noc nasledujúcej po dni, kedy som na stredovekej ikone pozoroval výjav prvotného hriechu našich prarodičov sa mi snívalo o Eve. Nie o tej z rajskej záhrady, ale o mojej bývalej priateľke, v ktorej blízkosti som sa však mnohokrát cítil tak, akoby som v onom zázračnom a bezstarostnom mieste z počiatku stvorenia naozaj prebýval - dokonca aj z tohto sna ma prebudilo silné vzrušenie. Dodnes si kladiem otázku, prečo sme sa vlastne rozišli, aj keď jej dnes už nezazlievam, že po skončení právnickej fakulty uprednostnila manažérske povolanie pred vyhliadkou na materstvo. Možno to bolo tak aj preto, že som pri hľadaní svetla do môjho života zabudol, že práve tma je tajomnou, záhadnou hĺbkou lásky a v snahe naplniť vlastnú prázdnotu som podvedome očakával, že sa tak stane prostredníctvom toho druhého, tak ako to vyjadril Louis Aragon:

„Prišiel som k tebe ako rieka k moru,
obetoval som ti svoj tok a svoje hory,
pre teba opustil som svojich priateľov z detstva.
Každá kvapka života nasiakla soľou tvojej nesmiernosti.“


Dnes tuším omnoho viac o „tmavej a pochybnej predtuche“, ktorej sa môžeme dotýkať v blízkom človeku a ktorá môže byť súčasťou božstva, práve tak ako sa domnievam, že prázdnota nás úplne nikdy neopustí - nech už čokoľvek robíme alebo kohokoľvek milujeme, toto si musí vyriešiť každý z nás sám.

V roku, kedy som na pol úväzku prijal miesto stredoškolského profesora filozofie a latinského jazyka vstúpila do môjho života iná mladá dáma, volajme ju Zuzana - v rozdiele mínus desať rokov veku a desať centimetrov výšky mala pre mňa čosi z charakteru Lolity, do ktorej som sa vášnivo a bláznivo zamiloval.

„Lolita, svetlo môjho života, oheň môjho lona. Môj hriech, moja duša. Lo-li-ta - konček jazyka poskočí po troch schodíkoch zvrchu z podnebia a na treťom zľahka klopne o zuby. Lo.Li.Ta.“

Koniec nášho krátkeho, ale intenzívneho vzťahu ma hlboko zasiahol, okrem iného aj preto, že dáma môjho srdca do troch mesiacov po našom rozchode otehotnela, vydala sa za svojho predchádzajúceho partnera, zatiaľ čo mne ostali k úteche iba ak verše z tej istej básne:

„Som otvorený list, ktorý ti vyprchá z hlavy skôr, ako ho dočítaš,
Prerušená veta, ku ktorej nemá zmyslu vracať sa,
vibrácia lustrov, vyvolaná chôdzou, parfum, ktorý po sebe zanechávaš.
A keď odídeš, som nešťastný ako tvoje zrkadlo.


Po celý zvyšok noci som sa pri týchto spomienkach prevaľoval na lôžku, cez otvorené balkónové dvere ku mne doliehali zvuky rušného mesta, aby som striedavo upadal do nepokojného spánku, v ktorom sa mi zdalo, že v rytme tlmenej ozveny plážovej technopárty útočiacej na napoly bdelé vedomie poznávam rázny pochod početných rímskych légií pripravených naveky brániť hranice ríše pred náporom barbarov.

„Chlad, chudoba a namáhavý, nebezpečný život upevňujú silu aj odvahu barbarov“, nechal som sa poučiť Gibbonom, zatiaľ čo som nad jeho knihou raňajkoval pri káve croissanty a stránky knihy opatrne obracal malíčkom, aby som ich nezababral čokoládou. „Rimania nepoznali veľkosť nebezpečenstva, ani počet nepriateľov. Sever Európy a Ázie za Rýnom a Dunajom oplýval nesčíselnými kmeňmi chudobných, chamtivých a nepokojných lovcov, či pastierov. Smelo narábali zbraňami a dychtili po tom, aby sa mohli zmocniť ovocia pracovitosti. Servilné provincie, pozbavené života a činorodosti čakali, že ich bezpečnosť budú chrániť oddiely žoldnierov a guvernéri, ktorí sa riadili pokynmi z ďalekého cisárskeho dvora. Blaho stovky miliónov záviselo od osobných schopností jedného, či dvoch ľudí, možno ešte detí skazených výchovou, prepychom, či despotickou mocou. Keď títo neschopní panovníci dosiahli mužný vek, cirkev nechali napospas biskupom, štát eunuchom a provincie barbarom.“

„Už za Cicerónových a Varronových čias rímski auguri usudzovali, že dvanásť supov, ktorých videl Romulus, znamená dvanásť storočí súdených jeho mestu“, pokračuje Eduard Gibbon s poučením osvieteného historika. „Na toto proroctvo sa azda zabúdalo v obdobiach rozkvetu a moci, ale keď sa chýlilo ku koncu dvanáste storočie, poznačené potupami a pohromami, ľudia sa neubránili pochmúrnym obavám. Aj začudované potomstvo musí uznať, že svojvoľný výklad náhodnej, či vybájenej okolnosti sa vážne potvrdil pádom Západorímskej ríše. Jej zánik však veštili zjavnejšie predzvesti ako kŕdeľ supov. Rímska moc sa videla nepriateľovi čoraz menej nebezpečná, kým poddaní ju znášali čoraz ťažšie. Dane rástli úmerne k celkovej biede. Prísne súdnictvo, ktoré habalo majetky a mučilo ľudí spôsobovalo, že poddaní dávali prednosť jednoduchšej tyranii barbarov, utekali do lesov a hôr alebo rozmnožovali rady zbabelých a biednych žoldnierov. Zriekali sa rímskeho občianstva, ktoré sa im protivilo, hoci kedysi po ňom túžilo celé ľudstvo. Keby v tej istej hodine boli zahynuli všetci barbarskí dobyvatelia, Západorímsku ríšu by nebola zachránila ani ich úplná skaza. Ak aj Rím ešte žil, prežil stratu vlastnej slobody a cti.“

Čitatelia mi iste prepáčia, ak pre túto chvíľu obmedzím úvahy o páde Rímskeho cisárstva na konštatovanie, že jeho dôvody ostávajú i naďalej nejasné, keďže viaceré z nich v skutočnosti nie sú pravými príčinami, ale iba prejavmi úpadku. Útoky barbarských kmeňov, ruinované hospodárstvo a korupcia štátnej správy sú symptómami smrteľných kŕčov, v akých sa zmietala kedysi mocná ríša. Prečo však cisárstvo podľahlo rozkladu a z akého dôvodu sa vlastne barbarské kmene dali do pohybu? Odpovede na tieto otázky, ktoré prenikajú do hĺbky tejto historickej záhady však presahuje nielen rámec našich doterajších úvah, ale - ako sa obávam - aj možnosti samostatnej štúdie, ktorej viac ako päťdesiatstránkový náčrt som počas svojej dovolenky aj napísal, aby som dospel k názoru, že napriek rozmanitosti domnienok mnohých autorov zahubil mnohonárodné impérium doslova nedostatok histórie (to znamená nedostatok histórie v porovnaní s mierou, v akej ríša expandovala). Svet cisárskeho Ríma bol súčasne i svetom s nedostatkom histórie a to sa pre jeho ďalšie trvanie v situácii formovania prvotného národného uvedomenia ukázalo byť osudným.

Keď som dospel k tomuto záveru, venoval som zvyšok dovolenky beletrii a možno viac ako nad neosobnými dejinami staroveku som pri fľaši Plisky premýšľal nad históriou svojich lások. Po horúcich dňoch strávených na pláži a medzi pamiatkami starého mesta som sedával na terase, čítal a po zotmení horiacou špičkou cigary obkresľoval siluety súhvezdí na tmavej oblohe, zatiaľ čo mi občasnú spoločnosť robili mačky preháňajúce sa po streche. Naproti tomu mesiac, ktorý počas môjho pobytu v Nesebăre dorastal od začiatku tretej štvrte k splnu som z môjho podkrovia nemohol priamo vidieť a musel som sa preto na konci balkóna vždy pretlačiť povedľa komína k odkvapu. Do bledého kotúča vznášajúceho sa nad strechami som sa však nedokázal pozerať príliš dlho, pretože som vždy myslel Luciu a prepadal tomu zvláštnemu druhu smútku, ako keď zaspávame v snoch niekoho druhého, pretože je v tej chvíli veľmi, veľmi ďaleko.

Podobne prebehol aj posledný večer, keď som si v svetle nočnej lampy dlho listoval v Nabokovovom románe („Nad hlavou medzi siluetami dlhých tenkých listov sa bledo jagali strapce hviezd, rozmihotané nebo sa zdalo rovnako nahé ako Annabel pod ľahkými šatôčkami. A na tom nebi som videl jej tvár, zvláštne výraznú, ani čo by vydávala vlastnú slabú žiaru.“) a keď sa konečne dostavila únava, strávil som noc na balkóne v kresle omotaný dekou.

Ráno ma zobudili čajky práve včas, aby som nezmeškal posledný východ slnka nad morom a ešte v ten deň som odletel z Bulharska.

Miloš Jesensky

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (2) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
A pomohlo ?inamorato10.Oct:00:22

čitateľov: 3145   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy