?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


S ALICOU AŽ NA KRAJ SVETA
@ eseje     23.8. 06, 01:51

Hoci to bolo už dávnejšie, dodnes sa pamätám na niektoré detaily zo skôr mierne tragikomickej, ako rozmarnej výmeny názorov, ktorú som mal s bývalou manželkou, keď v mojej zbierke filmov objavila titul pod názvom „Frivolous Lola“. Svoju mienku vyjadrila už pri rýchloposuve zmienenej kazety, načo ju zaradila práve k tomu druhu kinematografie, na ktorého rozoznanie svojho času Umberto Eco odporúčal: „Ak protagonistom cesta z bodu A do bodu B trvá viac, ako by Ste si želali, znamená to, že ide o pornofilm.“

Dodnes som podstate tejto drobnej škriepky s mojou ženou neporozumel, aj keď istú úlohu v nej zrejme zohrala skutočnosť, že sa odohrala v epilógu nášho manželstva, kedy sme už viac ako polroka praktizovali oddelené spanie. V tejto chvíli už nepotrebujem nástojiť na svojom názore, ale stále si myslím, že sa vtedy (lebo neviem ako dnes) moja lepšia polovička - s odpustením - mýlila. Pretože nech už bola Anna Ammiratiová v úlohe Loly akokoľvek frivolná ( upozorňujem, že aj podľa synonymického slovníka to nie je totožné s výrazom "obscénna"), bol tento film natočený s pravým talianskym apetítom zvyknutým s komediálnym nadhľadom servírovať pikantnosti partnerského života dokonca aj v oných chúlostivých scénach, ktoré by sa niekomu mohli zdať urážlivé.

"Che vergogna. E´uno scandalo. Per chi mi prende ?", ako by sa bezpochyby opýtala Lola.

A v tom je práve kameň úrazu.

Niekto by sa mohol cítiť hlboko dotknutý napríklad nemiestnou otázkou, či sa aj v jeho zbierke dévédečiek nachádza viac podobných titulov svedčiacich o porozumení pre určité aspekty staromládeneckého spôsobu života, témou, či podľa dojmu ľahkomyseľnou dikciou tejto eseje, prípadne pozvaním na výstavu fotografií, ktoré už v dobe svojho vzniku vzbudili nemalé kontroverzie, a to aj vďaka nespornému čudáctvu svojho autora.

Ale pre začiatok mi dovoľte, aby som položil niekoľko, možno aj absurdných otázok, ktoré s našou témou zatiaľ príliš nesúvisia:

Videli ste niekedy Nikoho? Premýšľali ste občas nad tým, ako by vyzeral náš svet, keby predmety v ňom nemali svoje názvy a mená? Dokážete si spomenúť, čo sa stane v týždni, ktorý bude nasledovať po tomto víkende? Koľkým nemožným veciam dokážete uveriť pred raňajkami, ak na chvíľu zadržíte dych a zavriete oči?

Tieto otázky všetkých, ktorí v detstve alebo neskôr čítali „Alicu v krajine zázrakov“ dokážu preniesť do úplne iného sveta , tak ako som sa v ňom v jedno júlové dopoludnie ocitol aj ja. Stačilo naozaj iba zatvoriť oči, čo pri viac ako hodinovej ceste rozpáleným autobusom nebol žiaden problém, v cieli cesty na chvíľku zadržať dych a prejsť magickým portálom do sveta na druhej strane zrkadla. A to priamo cez vchod Oravskej galérie v Dolnom Kubíne, kde vo výbere anglického fotografického historika a kurátora Rogera Taylora a pod patronátom Britskej rady otvorili výstavu fotografií reverenda Charlesa L. Dodgsona známeho pod menom Lewis Carroll (1832 - 1898).

Pre niekoho môže pôsobiť ako prekvapujúci fakt, že sa tvorca jednej z najznámejších detských kníh venoval fotografii, ale faktom ostáva, že práve rok 1885, onen magický letopočet, kedy sa stretol s malou Alicou, reálnou slečnou budúcich literárnych dobrodružstiev, aké spolu s ňou zažívali tisíce a tisíce čitateľov na celom svete, bol aj rokom, kedy si otvoril fotografický ateliér a získal si renomé skúseného majstra portrétu.

Nečudo, ak najčastejšie fotografoval práve deti - práve v detskom svete sa cítil najlepšie, tu mohol realizovať svoje nápady, necítil sa byť niekým ohrozovaný a akoby zázrakom sa strácala aj jeho rečová vada, ktorou trpel. Zo spomienok jeho niekdajších detských priateľov sa akoby vynárali dve podvojné osobnosti - v prvom rade návštevník ich rodičov, do čiernych šiat a bieleho goliera oblečený reverend Dodgson a ich detský kamarát Carroll, vo voľných svetlých nohaviciach, rozhalenke a bielom klobúku, ktorý pre nich vymýšľal rôzne hry a hádanky. Známa spisovateľka Virginia Woolfová (1882 - 1941) vystihla dualitu jeho osobnosti slovami:
„Ak si myslíme, že poznáme Lewisa Carrolla, objaví sa pred nami seriózny učenec. Ak máme pocit, že spoznávame reverenda Dodgsona, uvidíme skutočného elfa.

Keď ako jediný návštevník prechádzam pod Carrollovými reprodukciami zisťujem, koľko zo schopností tohto zvláštneho elfa sa prenieslo aj do jeho portrétov. Je to o to podivuhodnejšie, že na dlhých expozíciách jeho súčasníkov obvykle pôsobia fotografované osoby meravo a chladne, Carrollove snímky sú však neobyčajne živé. A nemohol som si nevšimnúť ešte jednu vec, ktorú nedokázal potlačiť ani citlivý výber kurátora výstavy, tvrdiaceho, že zo snímkov je „možné vyčítať vzájomný vzťah fotografovaných osôb i fotografa." Reverend Dodgson totiž - ako sa zdá - zobrazoval predovšetkým malé dievčatá, a to dokonca s takým šarmom, že fotografie malých Japoniek, žobráčok, ako aj detské akty nesporne patria k zlatému fondu fotografie.

„Žijeme v časoch, ktoré veľmi nežičia rozprávkam, naopak sú náchylné skôr pragmatickým vysvetleniam“, píše v tejto súvislosti Miloš Janoušek. „Carrollova kolekcia detských aktov je dnes verejnosti neprístupná, priateľ detí je považovaný skôr za Dutrouxa ako za Hansa Christiana Andersena.“ Áno, aj to je cena, ktorú v súčasnosti platíme za stratu detstva a ilúzií - napriek všetkým zlomyseľným hlasom však Carrollove kontakty zrejme nikdy nepresiahli hranice platonickej lásky a pocitu bezpečia v detskom svete. Keď totiž Carrollov životopisec Morton Cohen po mnohých rokoch vyspovedal niekoľko z jeho detských priateliek, dozvedel sa len, že bol „tým najpozornejším a najláskavejším mužom, akého vo svojom živote stretli.“

V roku 1855 sa Carroll zoznámil s mladučkou Alicou Liddelovou, ktorej spomedzi troch dcér vtedajšieho dekana oxfordskej fakulty venoval najväčšiu pozornosť a tá sa stala aj hrdinkou jeho dvoch najznámejších kníh - „Alica v krajine divov“ (1865) a „Alica v krajine za zrkadlom“ (1872). Obidva tituly si získali obrovský ohlas a bola nimi okúzlená i vtedajšia kráľovná Viktória. V dobe autorovej smrti v roku 1898 išlo o najčítanejšie detské knihy v Británii a v sté výročie jeho narodenia (1932) pravdepodobne i na svete.

Od tej doby sa jeho dielo stalo predmetom početných komentárov, ktoré viac alebo menej svedčili o hlbokomyseľnosti ich autorov, prípadne o jej úplnej absencii ústiacej často do absurdných domnienok: „Rovnako ako Homér, či Biblia, rovnako ako všetky veľké diela fantázie, ponúkajú sa aj knihy o Alici ľahko k akémukoľvek druhu symbolickej interpretácie, či už politickej, metafyzickej alebo freudovskej“, píše významný znalec Carrollovej tvorby Martin Gardner, aby vzápätí doplnil: „Niektoré z týchto vedátorských komentárov vzbudzujú potom bujarú veselosť.“

A my sami od seba dodajme, že tento nemiestny, nechcený a obávam sa, že aj do istej miery tragický druh veselosti obsahujú aj práce psychoanalytikov, časti onej „armády vivisektorov, duchaprázdnych kritikov, vykrádačov literárnych hrobov a požieračov duší, ktorých výtvory nesiahajú Carrollovmu dielu ani po členky“, ako na margo tohoto neblahého fenoménu napísal Leonid Křížek s ktorého slovami sa plne stotožňujem. Leonid Křížek je súčasne aj autorom pozoruhodnej a vďaka svojej originalite veľmi pôvabnej štúdie "Reverend Dodgson psychoanalyzovaný alebo Carrolove "dieťa snov" v kritickom zrkadle" napísanej v roku 2000 z ktorej čerpám aj časť materiálov pre túto esej.

Skúsme teraz vstúpiť spoločne do panoptika predstáv omnoho podivnejších ako je svet za zrkadlom, a to o to viac, že sa skrýva pod honosným šapitó vedy venujúcej sa najtajnejším zákutiam ľudskej psychiky.

V roku 1933, v tom čase devätnásťročný oxfordský študent Anthony Goldschmidt, publikoval štúdiu pod názvom „Alica v krajine zázrakov psychoanalyzovaná“. Tento mladý gentleman v nej tvrdil, že aj keď Carrollove vzťahy s detskými priateľkami boli neškodné a láskavé, „niet pochýb o tom, že svoje emócie zatláčal hlboko do podvedomia.“ O diskutabilných kontaktoch reverenda s dievčatkami, ktorému vraj nešlo o detský vek ako taký, údajne svedčí aj to, že tieto vzťahy končili v momente, kedy dievčatá prekročili prah dospelosti. Ďalšie „snové prejavy podvedomia, odpojeného od extrovertných emócií“ odhaľuje Goldschmidt pre moju myseľ záhadným spôsobom ako „autoerotickú signifikanciu“ v symbolike plameniaka vystupujúceho v jednom z Alenkiných dobrodružstiev, ako aj jej častom kýchaní … a ja čitateľov v tejto chvíli láskavo prosím o prepáčenie, ak mi tu vzájomná súvislosť napriek bohatej fantázii zanovito uniká.

Anthony Goldschmidt našťastie svoju úvahu končí v momente, kedy aj ako paródia prestáva byť znesiteľná a to kupodivu láskavým konštatovaním budúceho psychiatra v bielom plášti s dôstojným cvikrom na nose: „Keby Lewis Carroll žil v súčasnosti, mohol by po psychoanalýze odhaliť príčinu svojich neuróz a prežiť spokojnejší život - avšak v takom prípade by zrejme Alicu v krajine zázrakov nenapísal.“

Neviem, do akej miery bol Lewis Carroll so svojím staromládeneckým životom, ktorý vo svojej korešpondencii popísal ako „spokojný a šťastný“ naozaj naplnený, môžeme však byť radi, že svojho ducha nezveril do rúk viktoriánskych psychiatrov užívajúcich s obľubou zvieraciu kazajku, či trepanáciu lebky majúcej podľa ich názoru uľahčiť úbohým hlavám svojich pacientov. Prípadne že sa nenarodil o nejaké tie desaťročia neskôr, kedy by ho na gauč v ambulancii uložil niektorý z horlivých Freudových obdivovateľov a anotácia Aliciných príbehov by sa ocitla iba ak na niektorej stránke chorobopisu ich svojrázneho tvorcu.

V roku 1938 napísal psychiater a profesor Newyorskej univerzity Paul Schilder (1886-1940) krátke pojednanie pod názvom „Psychoanalytické poznámky o Alici v krajine zázrakov“, ktoré dnes poväčšinou ani nenájdeme v jeho oficiálnom bibliografickom indexe. V ňom si podrobne všíma celý rad údajných frustrácií, ktorým Alica v knihe čelí, upozorňuje predovšetkým na podľa neho pozoruhodný fakt, že jej spisovateľ sústavne odopiera možnosť najesť sa, aby nám vzápätí jedným dychom požaloval, že dievčatá, ktoré boli u Carrolla na návšteve, nedostávali k jedlu takmer nič. O spisovateľovej záľube v používaní zrkadlovo obráteného písma (ktoré často praktizoval aj Leonardo da Vinci) zase píše: „Možno si položiť otázku, či táto Carrollova záľuba nemá somatickú príčinu v jeho koktaní. Ľavá a pravá dezorientácia a prevrátené písanie veľmi často symbolizujú neschopnosť jedinca nájsť svoju konečnú sexuálnu orientáciu a váhanie medzi jeho jednotlivými hetero- a homosexuálnymi impulzmi.“

Nechcem príliš vstupovať do tohto učeného výkladu, ale na rozdiel od ctihodného profesora Schildera si ako laik predsa len dovolím vyjadriť svoj obdiv k tejto stránke Carrollovej nápaditosti. Veď medzi takmer stotisíc listami jeho privátnej korešpondenie, ktorá sa však v celku žiaľ dodnes nezachovala nájdeme nielen listy, ktoré treba čítať v zrkadle, ale mnohé ďalšie plné hádaniek, kryptogramov, rébusov, s riadkami písanými do špirály, či správy písané od poslednej stránky k prvej - vynaliezavé kombinácie formálnej vážnosti a nonsensu.

Ako podotýka Leonid Křížek, nie je náhodné, že pre svoje tvorivé prístupy je Carroll považovaný za priekopníka nonsensnej literatúry, o ktorej Freud usúdil, že je „výrazom obzvlášť silných deštruktívnych tendencií veľmi primitívnej povahy." Toľko teda klasik psychoanalýzy a my sa ani nestačíme diviť, čo všetko sa dozvedáme o invenčnom reverendovi, ktorý vynašiel predchodcu dnešného scrabble, vymýšľal rozmanité puzzle, kartové hry a navrhol nové pravidlá pre tenisové a kriketové turnaje.

Alicine dobrodružstvá sa odohrávajú na pozadí veľkorysého experimentovania s časom, priestorom a rozmermi vo svete „za zrkadlom“. V Schilderom vysvetlení ide však o svet bez skutočnej lásky - Carrollovi sa vraj v živote na rozdiel od puritánskej výchovy príliš lásky nedostalo, jeho denníky sú plné sebaobviňujúcich pocitov a množstvo zvierat, ktoré v knihe neustále ohrozujú Alicu predstavuje rovnú desiatku svojich súrodencov na ktorých v skutočnosti hlboko žiarlil. Vrcholom tejto úvahy je potom zistenie, že Alica rozpráva o svojich príhodách na konci prvého dielu svojej sestre - a nie matke, odkiaľ je už len krôčik k otázke, či Carroll hľadal v detstve útechu u jednej zo svojich sestier ako napoly vyslovené obvinenie z incestu.

Korunou takéhoto spôsobu argumentácie, ktoré by bolo ukážkovým príkladom scholastickej debaty (pokiaľ by pravda vtedajší vzdelanci považovali za zmysluplné o tom vôbec diskutovať) je pánom profesorom preferovaná možnosť, že sa „malé dievčatká môžu stať symbolom falu“, pretože ako vieme „Alica neustále mení svoju veľkosť, stále ju niečo ohrozuje a ocitá sa v nebezpečenstve. Carroll možno túžil po ženskej pasivite a zároveň proti nej protestoval. Hrá dievčatku úlohu matky, ale dievčatko je pre neho tiež naplnením jeho vlastného tela. Dievčatko je aj predmetom jeho lásky, zastupujúcim jeho matku a sestry.“

Schilderovi pripadal Lewis Carroll ako „obzvlášť deštrukčný spisovateľ“ a počas troch rokov (1936-1939) vo verejných prednáškach vášnivo pranieroval „zhubný vplyv Carrollových kníh“ na detskú psychiku.

V profesorových stopách sa v roku 1947 vydal ďalší z jeho amerických kolegov, doktor John Skinner v odbornej stati pod názvom „Z dobrodružstiev v ríši zázrakov Lewisa Carrolla“. Ten v podstate iba opakoval názory svojich predrečníkov o Carrollovom nevyriešenom oidipovskom komplexe a silnej väzbe na matku, pričom vyvodzuje ďalekosiahle závery z príležitostných spisovateľových excesov, kedy napríklad odmietal na návšteve dať si nalievať z inej fľašky ako z vlastnej alebo posielal ilustrátorovi na prúžky rozstrihaný rukopis a návod k jeho opätovnému zostaveniu v nasledujúcej zásielke. Podľa Skinnera si Carroll nenaplnenú túžbu po láske ventiloval v "sadistických prejavoch jeho rozprávok" a "vyriešil si svoje problémy tým, že sa odmietol stať dospelým, pričom naše podvedomé stotožnenie s týmto prianím prostredníctvom jeho príbehov je zrejme dôvodom, prečo sú jeho knihy o Alici živé dodnes."

V tom istom roku sa objavila aj ďalšia útla knižočka Skinnerovho kalifornského kolegu Martina Grotjahna "O symbolike v Aliciných dobrodružstvách v krajine zázrakov". V tejto štúdii najskôr polemizuje s umeleckou historičkou Florence Becker Lennonovou, ktorá si vo svojej knihe "Viktória za zrkadlom" z roku 1945 dovolila spochybniť freudovské analýzy a poukázať na ich obmedzenú platnosť. Potom sa už samozrejme púšťa do obĺúbeného námetu psychoanalytikov, keď rozvádza postavu Alice v súvislosti s falickou symbolikou (áno, už zase!) a bez zjavnej súvislosti s Carrollovým dielom to dokladá na príklade "mažoretiek, ktoré sú obdivovanou a okázalo vystrčenou, ale samostatnou súčasťou hlavného sprievodu mužov. Mažoretky tvoria zjednocujúci prvok pochodujúceho telesa, do určitej miery uspokojujú (a to negenitálne, ako to našťastie dedukujeme z kontextu) jeho sexuálne potreby a tvoria akúsi spojnicu medzi maskulínne pochodujúcou jednotkou a obdivujúcim davom."

Nemôžem si pomôcť, ale mne tento text pripadá natoľko zábavným, že som ochotný zmeniť svoj názor na suchopárnosť psychoanalytickej vedy, obzvlášť potom, ako doktor Grotjahn adoptoval do už aj tak dosť široko rozvetvenej rodiny falických postáv Andersenove víly (!), trpaslíkov z rozprávky o Snehulienke, ba dokonca aj Mickey Mousa, aby sa napokon opäť prepracoval k Alici, ktorú priamo stotožnil s týmto orgánom, aj keď mnohí z nás, by túto česť najradšej a s veľkým gustom priznali priamo jemu. A to je zistenie, ktoré sa napriek istej miere zábavnosti nevyrovná ani osobitnému humoru talianskych erotických komédií:

"E´ stupido. Questo supera tutto ! "
"Si, Lola, si ..."

V roku 1955 vyšla pod máličko staromilským názvom "O povahe Dodgsona, ako ju odhaľuje dielo Carrolla" práca doktorky Phyllis Greenacrovej (1894-1989), jedinej dámy medzi doposiaľ citovanými autormi, ktorá sa namiesto hľadania skrytých obsesií v Aliciných dobrodružstvách sústredila len na fantastické aspekty textu v paralele k životnými skúsenosťam, podobne ako je to v mytológii. O jedenásť rokov neskôr (1966) však publikoval emeritný profesor Kenneth Burke (1897-1993) štúdiu "Poznámky k imaginatívnej katarzii v literatúre" v ktorej na môj vkus pomerne vtieravo servíruje otázku, čo nám asi tak pripomína hrniec do ktorého kuchárka strká varešku, rieši, či za falický symbol môžeme považovať hubu, na ktorej Alica v závere štvrtej kapitoly pozoruje Húseničiaka ("Obzrela si ju odspodu i z oboch strán a prišlo jej na um, aby sa pozrela, čo je navrchu") prípadne na nás zo stránok svojej štúdie veľavýznamne žmurká, ak hovorí, že všetci predsa vieme, aký je skutočný zmysel vety v úvode druhej knihy, kde sa v poznámke k rozkreslenej šachovej partii doslova píše: "Čierny kráľ nechá na pulte vajce."

Myslím, že pokračovať v tejto rozprave nemá veľký zmysel, a to i napriek presvedčeniu, že by nám ešte pripravila nejednu príležitosť k veselosti. Užitočnejšie by bolo spomenúť práve tie aspekty Carrollovho diela, ktoré poukazujú na mnohovrstevnatosť a symboliku textu nielen z pohľadu umenia, prírodných vied, ale predovšetkým magického svetonázoru, čo je aj dôvodom, prečo je "Alica v krajine zázrakov" ctená a rešpektovaná mnohými adeptmi hermetických náuk. Pre náročnosť problematiky, ktorej rozsah však ďaleko prekračuje ambície tejto eseje sa však vrátime k melancholickej fotografii dievčatka v bielych, podkasaných šatách a s poodhaleným plecom stojacej so zamysleným výrazom v tvári pred kamenným múrom záhrady, skutočnej Alice Liddelovej z roku 1859.

V roku 1985 nakrútil britský režisér Gavin Millar podľa scenára Dennisa Pottera dojímavý film "Dreamchild", na ktorý si ale dnes iba málokto spomína. Ide o fiktívnu epizódu z Alicinho života po viac ako siedmych desaťročiach - tá je v roku 1932 pozvaná do New Yorku pri príležitosti oslavy stého výročia narodenia Lewisa Carrolla, aby predniesla reč na pôde Kolumbijskej univerzity. Takmer osemdesiatročná dáma mrzutá z dlhej plavby zaoceánskym parníkom rozpráva svojej mladučkej spoločníčke Lucii rôzne historky z Carrollovho života a nevynechá ani niekoľko rozmarných príhod, pri ktorých tomu zvláštnemu pánovi pripravila nielen viaceré schválnosti, ale ho aj napriek detskému veku ženským spôsobom poriadne potrápila. V cieli cesty sú obidve návštevníčky obklopené senzáciechtivým davom reportérov, z ktorých si jeden nájde cestu k spomienkam madam Liddelovej, ako aj do Luciinho srdca. Stará pani je najprv rozčarovaná z rodiaceho sa vzťahu mladej dvojice, ale postupne si vďaka neustále sa vracajúcim spomienkam na Carrolla začína vybavovať všetky súvislosti jeho platonického vzťahu k nej, naliehavosť a zmysel posolstva obsiahnutého v príbehoch, aké si pre ňu kedysi dávno vymyslel, aby v závere dospela k poznaniu, nakoľko bol jej život ovplyvnený udalosťami, ktoré sa stali "vo svete divov a za zrkadlom" pred sedemdesiatimi rokmi: "To, že kniha o Alici v krajine zázrakov vznikla, bolo predovšetkým výrazom hlbokej lásky."

Carrollove rozprávky hovoria napriek svojej zvláštnosti viac ako o čokomkoľvek inom, o hĺbke cituplnej lásky, ktorá pozerá na každý deň nášho bytia ako na skutočný život, ktorá si vie nájsť čas na počúvanie detského smiechu alebo na rozhovor s priateľom. Takej, vďaka ktorej mnohokrát pociťujeme trápenie a bolesť, ak náš blízky vážne ochorie alebo vekom slepne, a ten zvláštny žiaľ, keď sa v živote niečo končí - deti odchádzajú z domu a naši rodičia zomierajú.

"Napokon si predstavila, ako bude po rokoch dospelou ženou a ako si aj v zrelom veku uchová čisté srdce", sníva Alica po ukončení svojich podivných dobrodružstiev, "ako bude priťahovať malé deti a rozsvecovať im oči čudesnými rozprávkami - možno aj svojim dávnym snom o krajine zázrakov, ako sa bude vžívať do ich malých zármutkov a nachádzať potešenie vo všetkých ich drobných radostiach, lebo stále bude mať pred očami šťastné dni svojho vlastného detstva."

Ak sa Alfred Prufrock v jednom z diel T.S. Eliota spýtal "Odvážim sa narušiť vesmír?" v prípade Carrollovho rozprávania to platí azda dvojnásobne, aj keď doterajšiu podobu vesmíru mení každá naša tvorivá, cituplná myšlienka alebo čin, každý z nás je takou bytosťou, aká nikdy predtým neexistovala, obdarená úsmevom i slzami: „Keby som nebola skutočná“, hovorí Alica, „nemohla by som plakať.“

My všetci máme dušu, ktorá nám môže ukázať cestu do krajiny zázrakov, podobne ako Alica máme predstavivosť, pomocou ktorej môžeme utvárať lásku a pre mňa osobne je aj odpoveďou na otázku, prečo by som s Alicou, Luciou, alebo s inou z dospelých žien s malým dievčatkom ukrytým v jej vnútri putoval nielen na samotný kraj sveta, ale aj na opačnú krajinu zrkadla, ďaleko do tej úžasnej krajiny možností, ktorú som si doteraz vysníval.

Miloš Jesenský


pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (3) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
zásahymma24.Aug:02:29
uzasnysss23.Aug:12:07

čitateľov: 4965   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1480)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy