?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


ČERVENÁ ČIAPOČKA A JA
@ eseje     4.7. 06, 00:55

i>„Choď von do lesov, choď von. Ak nepôjdeš von do lesov, nič sa nestane a tvoj život sa nikdy nezačne.“
Clarissa Pinkola Estesova: Ženy, ktoré behali s vlkmi

Keď som ešte nemal ani dvadsaťpäť, pripravoval som sa na svoju budúcu profesiu zverolekára, ktorú som však vykonával iba veľmi krátku dobu. Ako veterinárny medik som praxoval na klinike, kde som sa popri povinnostiach zaoberal aj pozorovaním ženskej krásy. Vo chvíli, keď do ambulancie vošla so svojím domácim maznáčikom pekná žena, zazvonil som telefónom internej linky, aby som upozornil Vila na chirurgii a ten zase Jura s Igorom v labáku, aby sa na ňu prišli pozrieť.

Pokiaľ do ambulancie dopravila svojho štvornohého pacienta nejaká dvojica, veľmi často nás udivilo, že očarujúcu ženu sprevádzal neforemný a podľa nášho názoru vôbec nie atraktívny muž. "Je na to až hanba pozerať,"?- šomral Juro. "Škoda, že tu nie je viac takých, aký som ja." (Pravdupovediac, ani on by s pivným bruchom a dvoma zubmi vybitými pri škriepke v klube, kde zase mne pre zmenu rozbili okuliare, nevyhral žiadnu súťaž krásy.) Mňa zase oveľa viac udivovalo, koľko pohľadných mužov prichádzalo s nevýraznými partnerkami ("Tamtí sa k sebe vôbec nehodia," ako by filozofoval Juro.)

Dnes samozrejme chápem, do akej miery toto správanie určoval náš hormonálny profil a čosi na spôsob oneskorenej puberty, ale takto som prežíval určité obdobie svojho života, aj keď v tom nespočíva pointa tohto príbehu. V čase, kedy sme študovali, bol pomer kolegov ku kolegyniam v tejto branži asi 10 : 1, preto nečudo, že keď k nám v piatom ročníku umiestnili ekonómky z Poľnohospodárskej fakulty vytrvalo sme obliehali tretie poschodie internátu zmenené vďaka ostražitosti vrátnikov na priam nedobytnú pevnosť. Alebo ako hladní vlci domček, v ktorej nám kombinácia priazne osudu a záludnosti študijného programu nenadelili síce žiadnu babičku, ale zato viac ako štyridsať Červených čiapočiek.

"Kde bolo, tam bolo, bolo raz malé dievčatko. A dievčatko malo starú mamu. Dievčatko bývalo v dedine, stará mama v neďalekej hore."

Takto začína nielen jedna z najznámejších rozprávok kódujúcich hlboké ezoterické motívy, ale aj problém, ktorý pre mňa už dlhší čas predstavoval naozajstnú tvorivú výzvu. Však to už poznáte aj sami:

Stará mama uplietla raz svojej vnučke červenú čiapocku. Čiapočka dievčatku tak pristala, že každý, kto ju v nej uvidel, sa pýtal:
"Červená Čiapocka, kde ideš? Červená Čiapočka, čo nesieš?"
Dievčatko sa s každým pekne rozprávalo, preto ho mal každý rád. Aj toto meno mu dávali len z lásky. Napokon ju nik inakšie nevolal, len Červená Čiapočka.


Tak ako sa rád vraciam do chvíle, kedy sa na mňa jedna z Červených čiapočiek začala placho usmievať v prítmí vysokoškolského klubu, kde sme sa odrazu pred prváčkami začali pretekať v galantnosti a dobrých mravoch zakrývajúcich blýskanie vlčích okáľov, tak sa často zaoberám aj neobvyklým príbehom tak dramaticky spracovaným Charlesom Perraultom v 17. storočí.

Bolo by jednoduché hľadať rozpory v jej fabulácii, tak ako to nedávno urobil jeden z našich vedcov vo svojej zbierke esejí, keď prostredníctvom neúprosnej logiky matematika obracal "Červenú čiapočku" na posmech, bez toho aby si zobral k srdcu výrok A. A. Grimmovej, manželky staršieho z bratov Grimmovcov, ktorí ponúkli vlastnú verziu o nevinnom dievčatku a hladnom vlkovi: „Rozprávku treba vnímať citmi ako boj dobra so zlom a nezamýšlať sa nad dejom."

"Predstavme si, že niekto sa vžíva do myslenia a konania postáv Červenej čiapocky"
, vyzýva nás Tomáš Hecht. “Hneď objaví množstvo nezrovnalostí. Začnem po poriadku: Vlk stretne Červenú čiapocku, dozvie sa od nej, že babička býva uprostred lesa sama a je chorá, teda všetky potrebné informácie, a namiesto toho, aby hneď a zaraz zjedol Červenú čiapočku, ktorá mu živá už nemôže byť nijako potrebná, nechá ju zbierať kvietky a všetko staví na teáter.”

Pre úplnosť pripomeňme na tomto mieste ďalšiu dobrú otázku: Vyznal sa vlk v lese alebo nie? Na jednej strane sa pýta Červenej čiapocky, kde býva babička, čo znamená, že sa v lese nevyzná, ale na druhej strane, hneď ako sa dozvie, že je to uprostred lesa, pribehne tam kratšou cestou. Ako môže vedieť o kratšej ceste, ked sa v lese nevyzná?

“Najpálčivejšou otázkou je, ako vlk zjedol babičku”, pokračuje autor vo svojom neúprosnom dôvodení. “Vieme, že keď prišla Červená čiapočka, tak vlk ležal v babičkinej posteli v jej nočnej košeli, s čepcom na hlave a babičkinými okuliarmi na nose. Ako sa k týmto predmetom dostal?

Sú tu aj isté problémy s rozmermi nočnej košele. Nočná košela je ušitá na mieru starej mamy. Vlk teraz prehltne starú mamu vcelku (ako vyplýva z dalšieho deja). Rozmery vlka so starou mamou v bruchu sú väčšie ako rozmery starej mamy, a nočná košela mu je predsa dobrá. S oblečením sú vôbec problémy. Poľovník sa asi dost červenal, ked rozrezal vlkovi brucho.
Á propos - ked sa štastná babička s Červenou čiapočkou z vlkovho brucha vyslobodili, tak žili vraj dlho šťastne, až kým nezomreli. Niet už ani slova o babičkinej chorobe. Zdá sa, že vo vlčom bruchu vyzdravela. Je to náhoda, alebo všeobecná zákonitosť?

Koľko studní mala babička? Lebo ak jednu, tak tú jej poľovník znehodnotil tým, že do nej hodil vlka so zašitými kameňmi v bruchu. Kazí to vcelku dobrý dojem o horárovi."


A aké ponaučenie podľa Tomáša Hechta z rozprávky vyplýva?

"Pre babičku, Červenú čiapočku a jej rodičov nijaké, lebo všetko sa dobre skončilo, babička dokonca vyzdravela, vlk však nabudúce po zožraní babičky nezachrápe. Nebyť toho, že vlk chrápe, všetko skončí inak. A kedže sa z rozprávky poučí len zlý vlk, je táto rozprávka amorálna."

Dúfam, že mi moji čitatelia odpustia, ak tento (nepopieram, že vtipný i dôvtipný) názor nezastávam, a na nasledujúcich stránkach budem s autorom uvedených riadkov, ako zástanca hlbšieho posolstva tejto rozprávky, polemizovať.

Erotický kontext „Červenej čiapočky“ je častým predmetom psychologického výskumu, i keď v Perraultovej verzii nám predstavuje neriešený problém a je skôr výstražným príbehom s poučením, ako rozprávkou pre deti (možno budete prekvapení, ale v tomto podaní vlk Červenú čiapočku zožerie, a tým to celé končí). V neskorších variáciách je dievčatko zachraňované rôznymi, nezriedka bizarnými spôsobmi. Vo „Veselých rozprávkach madame de Chatelain pre drobný ľud“ (1868) pichne vlka osa a na jeho bolestivé zavýjanie privolá sýkorka poľovníka, ktorý ho usmrtí šípom z luku. V rozprávke z roku 1840 Červená čiapočka kričí, načo pribehne jej otec a zachráni ju. Iná, priam hororová obmena, v 19. storočí nesmierne populárna v Anglicku, hovorí zase o tom, ako vlk naplní fľašu krvou starej mamy a dá ju vypiť Červenej čiapočke, skôr ako ju zožerie.

Vo verzii Jamesa Thumbera z tridsiatych rokov 20. storočia Červená čiapočka zastrelí vlka revolverom ukrytým v košíku, k čomu autor dodáva hlbokomyseľné ponaučenie: „Dnes už nie je ľahké oklamať malé dievčatá tak, ako kedysi.“

Psychológ Bruno Bettelheim (1903-1990) v knihe „Použitie čarovania“ rozoberá rozprávku v sexuálnych termínoch. V jeho interpretácii sa k dievčinke v predpubertálnom veku, ktoré signalizuje svoju dostupnosť červenou čiapkou približuje zvodca presviedčajúci ju o tom, aby sa vzdala toho, čo Bettelheim definuje ako „princíp reality.“ Ten podľa neho symbolizuje cesta za starou mamou, kvôli princípu rozkoše – trhanie kvetov.

Mamička dievčatku prikázala nikde sa nepristaviť. Ale či by bol hriech natrhať kvetov?
A lúčka je ozaj samý kvet! Biele krále, červené klince, belasé zvončeky...
Červená Čiapocka položí košík na trávu a ide trhať.
A vlk sa ticho vytratil.


Červená čiapočka zbiera kvetiny, až kým ich nemôže uniesť, a potom si náhle rozpomenie na svoju povinnosť. Takto možno pozorovať jej dilemu, či sa má v živote podriadiť princípom reality alebo pravidlám rozkoše. Dievča, ako píše Bettelheim, sa snaží vyrovnať s mužskou prirodzenosťou, ktorá ju rozdeľuje do dvoch protichodných foriem.

„Červená čiapočka je všeobecne obľúbená, pretože je cnostná a je tiež vystavená pokušeniu, a takisto preto, lebo jej osud nám hovorí, že viera v dobré úmysly každého človeka je síce pekná, ale v skutočnosti znamená otvorenie sa rôznym nástrahám. Ak v nás už nebude nič, čomu by sa páčil veľký, zlý vlk, nebude mať nad nami žiadnu moc. Preto je dôležité pochopiť jeho povahu, ale ešte dôležitejšie je spoznať, čím nás tak láka. Hoci naivita pôsobí príťažlivo, je nebezpečné ostávať naivným celý život.“

Bettelheim pokračuje tvrdením, že nesmierna príťažlivosť vlka spočíva v jeho schopnosti spôsobovať obrovské vzrušenie aj veľkú úzkosť súčasne, čo je i náhľadom na podstatu príťažlivosti fyzickej lásky.

Psychoanalytik Erich Fromm (1900-1980) v štúdii „Mýtus, sen a rituál“ poukázal na možnosť, že pohltenie Červenej čiapočky vlkom predstavuje nepriateľský ženský pohľad na ničivú podstatu fyzického milovania a súčasne mužskú túžbu ovládnuť rolu ženy tým, že ju nechá žiť vo svojom vnútri. Výstraha „nezísť z cesty“ a „nerozbiť fľašku“ by mala byť teda zreteľným varovaním pred úskaliami sexuality a straty panenstva.

Americký psychoterapeut John Bradshaw popísal zo svojej praxe modelovú situáciu, ktorú by som ja osobne považoval za netradičný príspevok k analýze Červenej čiapočky so všetkými znepokojivými aspektami, aj keď on samotný to pochopiteľne spomína v inom kontexte.

„Rodičia chvália deti za to, že vedia rozlíšiť a pomenovať jednotlivé časti svojho tela“, píše Bradshaw. „Pravda len dovtedy, kým neobjavia svoje genitálie – potom akoby sa z reťaze utrhli všetci čerti! Viete si predstaviť ako zapôsobí na malé dievčatko, ktoré pochválili, že si našlo a pomenovalo bradu, rameno, ruku, či lakeť, až kým nenašlo svoje genitálie! Viem si predstaviť, ako jeho malá myseľ hovorí: „Ak ich tak vyviedla z miery brada a lakeť, toto im určite vyrazí dych ! Zistí však, že tento objav vyvoláva u rodičov hnev, a že ho vyvedú z izby, kam sa šlo s novým objavom pochváliť starej mame, rýchlejšie ako namydlený blesk. Z otcovej tváre vyčíta, že táto časť tela je akási iná, hanebná.“

Dievča je vyhnané z rajskej záhrady.

„Jeho nahota je prijateľná až na túto veľmi intímnu časť. Musí v tom byť niečo zlé.“

Dievča je zmätené:

„Neskôr zisťuje, že táto časť tela je dokonca taká zlá, že s ním nikto nechce o tom ani hovoriť. Na začiatku puberty sa ešte viac vydesí, keď zistí, že z tohto záhadného, zlého miesta krváca. Celkovým dôsledkom bude, že vždy, keď bude myslieť na sex alebo na svoju sexualitu, bude mať pocit zla alebo hanby.“

A už je to jasné:

Červená čiapočka blúdi vďaka varovaniam v temnom lese úzkosti.

"Cestou sa mi nikde nepristavuj!" napomenula mamička dievčatko.
"Nie, nie! Pôjdem rovno k starej mame," sľubovalo ono

.
Fromm vychádza zo zreteľnej symboliky podvedomia, keď „červenú čiapočku“ považuje za atribút prebudenia plodnej schopnosti ženy v puberte (symbolika červenej farby ako krvi, menzes) a vlka (symbol muža, lupus) znázorňujúceho nemalé riziká intímneho vzťahu:

„Muž je predvedený ako bezohľadné, ľstivé zviera a pohlavný akt ako kanibalský čin, kedy muž ženu „prehltne“. Ženy, ktoré mužov milujú a tešia sa zo sexuality, však takýto názor neprijímajú. Takýto názor je výrazom hlbokého nepriateľstva voči mužom a sexualite. Nenávisť a predsudok voči mužom vystupujú na konci rozprávky ešte zreteľnejšie. Aj tu si musíme spomenúť na to, že nadradenosť ženy spočíva v schopnosti rodiť deti.“

A ako je zosmiešnený vlk, mimochodom veľmi krutým a rafinovaným spôsobom?

„Tým, že je ukázaný, ako sa snaží hrať úlohu tehotnej ženy, ktorá má vo svojom tele živú bytosť. Čiapočka nastrká kamene, symboly neplodnosti, do jeho brucha a vlk zomrie. Podľa primitívneho zákona o odplate je jeho čin potrestaný podľa zločinu: vlk je zahubený kameňmi, symbolmi neplodnosti, čím je zosmiešnená jeho opovážlivosť hrať úlohu tehotnej ženy.“

„Táto rozprávka, ktorej hlavnou postavou sú ženy troch generácií (poľovník v závere je konvenčnou otcovskou postavou bez skutočnej závažnosti) pojednáva o konflikte medzi mužom a ženou, je to príbeh o triumfe žien nenávidiacich mužov, končiaci ich víťazstvom. Je to opak mýtu o Oidipovi, keď muž z boja vychádza ako víťaz.“


Frommov názor je nesporne zaujímavým náhľadom, ale s mnohými jeho tvrdeniami možno polemizovať, napríklad o tom, či je poľovník kľúčovou postavou príbehu, ako to uvidíme ďalej v našom výklade.

Jan Stern je autorom skutočne pozoruhodnej štúdie pod názvom „Červená čiapočka: príspevok tichej hysterky k ateizmu“ v ktorej odvážne analyzuje vo Freudových termínoch „tichú hystériu“ malého dievčatka z rozprávky a jej cestu nielen ako prvotné stretnutie s vlastnou sexualitou, ale aj smerovanie od náboženského dogmatizmu k ateizmu.

Autor v zmysle symboliky farby krvi, utkvelo sa tiahnucou celou dejovou líniou rozprávky, považuje Červenú čiapočku za „reprezentant archetypu Panny, puella aeterna, gréckej Kóre, dospievajúceho dievčaťa, ktorá už vstúpila do svojej menštruačnej fázy, do svojho osudu ženy.“

Červená čiapočka sa vydáva na cestu čiernym lesom, ktorá je formou životnej, duchovnej a iniciačnej púte a čoskoro stretáva vlka.

Ona nevedela, aký je vlk zlý. Pekne sa mu uklonila:
„Dobrý deň, vĺčik!“
„Dobrý deň, Červená Čiapočka! Kdeže ideš, kde?“


Pri tomto priam osudovom stretnutí šelma rozpráva, to ale dievčatko - hoci by malo – vôbec neprekvapuje.

„Je teda isté, že to nie je vlk, ale symbol kohosi“, dôvodí Stern. „Identita vlka je pre nás úplne zásadnou. Rozprávač o identite vlka nepochybuje, vlk je zlý, je to Tieň. A prečo sa domnievam, že Tieň ? Je to vlk a nie vlčica, môže to byť predsa Muž, symbol mužstva, ktoré dievča v istej chvíli na svojej životnej púti stretáva. Druhový aspekt vlka nie je celkom určite náhodný, ale všimnime si, o čo vlkovi ide: panuje totiž všeobecné presvedčenie, že chce Čiapočku zožrať. Ale on vyzvedá, kam ona ide, zaujíma ho cieľ jej cesty.“

V momente, ktorý – ak si spomínate - popisuje Tomáš Hecht ako jeden z údajných logických nezmyslov rozprávky (Prečo vlk nezožral Červenú čiapočku hneď, ako sa dozvedel, kde je dom starej mamy), odkrýva Jan Stern skrytý zámer: „Pretože jeho hlavnou ambíciou je presvedčiť Čiapočku, že on je cieľom jej cesty a až takto oblúznenú ju pohltiť !“

Zástanca feministického náhľadu na vec by v tomto momente určite zajasal: „Áno, to muž sa predsa snaží ženu presvedčiť, že on sám má byť osudom a jediným zmyslom jej života.“ Pokiaľ si ako muž, a teda do istej miery predsa len znalec mužského spôsobu myslenia a (nie vždy logického) konania dovolíte vysloviť poznámku, tak určite bude smerovať k tomu, že muž predsa nikdy nechce ženu pohltiť (pripomeňme, že je to skôr ženská archetypálna kvalita Čiernej bohyne – zvrhlej Matky – gréckej Hekaté), ale chce do nej vniknúť. K čomu Stern veľmi lapidárne dodáva: „Pokiaľ by bol vlk mužom, zvalí Čiapočku do trávy hneď tam, v lesíku a bez svedkov. Kdeže, ten, kto si Červenú čiapočku žiada celú, môže byť iba diabol sám !“

Iste, príbeh o Červenej čiapočke si ľudia po stáročia netradovali iba preto, aby sa jej téma vyčerpala elementárnym motívom o „strate venčeka.“ Citovaný autor naznačuje, že vlk je nielen Tieňom (diablom), ale zároveň aj osobným tieňom dievčaťa. Preto má maskulínne rysy – v Jungovom ponímaní ide o jej animus, mužský pól jej psychiky, ktorý sa zmenil v jej prenasledovateľa, projektovaný z Čiapočkinej mysle do reality.

Ale ako si je možné vysvetliť tú prazvláštnu nevedomosť či ľahostajnosť dievčaťa, ktoré neuteká v panike, keď uvidí Tieň, Diabla svojej mysle, dokonca mu prezradí i cieľ svojej cesty? Je naozaj zvláštne, že sa Červená čiapočka vlka nebojí, dokonca všetko ukazuje na to, že ho aj pozná! Jan Stern v zmysle psychoanalýzy upozorňuje na ten aspekt vlka, ktorý súvisí s jej otcom – animus dcéry je často formovaný obrazom otca.

Od tohto momentu sa uvedená koncepcia mení z detskej rozprávky na eschatologickú drámu vykúpenia a zatratenia, kedy sa Tieň rozhodol pohltiť cieľ Čiapočkinej cesty, ako píše Stern:

„Pre zjednodušenie povedzme, že Diabol vlk sa rozhodol pohltiť Boha a vydávať sa za neho. To, že babička nie je žiadnou babičkou, je jasné. Veď jej vnučka ani nespozná, že v posteli neleží stará mama. Je azda taká nechápavá? Ale kdeže, Červená čiapočka babičku – Boha – samozrejme nikdy nevidela. Len jej povedali, aby za ním išla, a ona si o ňom urobila určitú predstavu: že má okuliare, čiapku a nočnú košeľu. A práve to využil vlk – tým, že tieto rekvizity na seba navliekol, mohol Čiapočku zmiasť.“

A tu sa skrýva hlboké ezoterické jadro celej rozprávky, na základe ktorého poznania Jan Stern vysvetľuje dve osudové chyby, ktoré urobila na svojej ceste Červená čiapočka:

„Po prvé, určila si cieľ svojej (duchovnej) cesty. Keby to neurobila (keby neprijala kult, náboženstvo, rítus), vlk (diabol) by nikdy nemohol babičku (Boha) nahradiť, pretože by sa nikdy od Čiapočky nedozvedel, kde ju má čakať a za koho sa má vydávať. A druhá chyba vyplýva z prvej: tým, že si urobila predstavu o znakoch, podľa ktorých pozná, že je v cieli, tým, že si urobila predstavu, kto je to Boh, mohol tieto znaky Tieň použiť, aby vyzeral ako cieľ. Posolstvo Červenej čiapočky hovorí o najvyššej forme ateizmu, pri ktorom končí najvyššie duchovné zasvätenie: Akákoľvek cesta, ktorá sa deklaruje ako cesta za Bohom, končí u svojho vlastného Tieňa, akákoľvek predstava o Bohu je konštrukciou masky pre diabla, akýkoľvek počutý hlas Boží (babička akosi chraptí) je Diablov hlas. Vlk tiež nakoniec Čiapočku zožerie. Také naliehavé posolstvo to je.“

Môžeme i nemusíme súhlasiť s takouto interpretáciou, ktorej ale nemožno v žiadnom prípade uprieť značnú dávku originality. V našich úvahách však budú rezonovať ďalšie otázky: Ak Červená čiapočka ide za Bohom, ako to, že potom ide za babičkou a nie za deduškom, ktorý by mnohým z nás pripomenul predstavu o Bohu na farebných obrázkoch z detských katechizmov – dôstojný bradatý Stvoriteľ tróniaci so svätožiarou i bielou holubicou nad oblakmi a zaliaty nadpozemským svetlom? V Sternovej analýze je Červená čiapočka všeľudský hrdina na svojej púti, ale zároveň aj dievča, dcéra a rozprávka o jej ceste predstavuje dve drámy zhustené do podoby jednej. „Čiapočka-pútnička zahynula v pažeráku Tieňa, ale Čiapočka-dcéra musí ešte niečo vyriešiť.“

A je to naozaj tak - v rozpore s očakávaním nejde dievča za starým otcom, ale za starou mamou, pretože musí ísť za matkou svojej matky. A to je malý, ale nesmierne dôležitý detail zo začiatku tragédie – Červená čiapočka neodchádza za babičkou z vlastnej vôle, na to je, ako sa zdá, ešte príliš malá, ale posiela ju za ňou matka.

„V Čiapočkinom osude je od začiatku akási chyba, akési pokrivenie, predurčenie, z ktorého sa nemôže vymaniť“, dokladá Jan Stern a pomenúva príčinu problému. „To prekliatie sa volá Matka. Áno, to matka nielen poslala Čiapočku do temného lesa nepripravenú, ona ju zmiatla predovšetkým v smere cesty, ona ju poslala cestou, ktorá viedla priamo do pažeráka Tieňa.“

A tu sa objavuje svedectvo, ktoré nám chce odovzdať dávnoveká rozprávka, hovoriaca o archetype Dcéry :

„Čo znamená, že matka poslala dcéru za svojou matkou ? Na tejto rovine už nie je v hre Boh, nejde o to, či matka naučila chodiť dcéru do kostola: teraz to znamemaná, že sa Čiapočkina matka rozhodla svojou výchovou zopakovať na svojej dcéri traumu, ktorú ona samotná prežila so svojou vlastnou matkou. Medzi matkou a babičkou je napätie, trauma, temný les, v ktorom sa Čiapočka zmieta, ktorým je osudovo určená. Tá dráma vyžaduje od Červenej čiapočky, aby sa nikdy nevydala na cestu k mužstvu aby ostala navždy zamknutá vo svojom ženstve. Teraz je už jasné, prečo sa musel v tomto lese objaviť vlk – zdémonizovaný muž – zaprený otec.“

Skúsme teda riešiť dilemu, koho vlastne Červená čiapočka v lese stretla? Zdá sa, že v živote musí každý z nás stretnúť svoj tieň, ktorého „najtajomnejšou úlohou je zosmiešniť všetky naše falošné ciele a vyceriť na nás zuby z modiel falošných bôžikov.“ Vo chvíli, kedy stretávame časť svojho Ja v podobe Tieňa, ocitáme sa síce v nebezpečnej situácii, ale nie sme pritom zbavení šance na úspech. Červená čiapočka je však úplne bezbranná, pretože vlka nedokáže rozpoznať a jej postoj k nemu je od začiatku nenormálny, plný predstieraného pokoja, či ľahostajnosti, čo Jan Stern komentuje slovami:

„To preto, že medzi matkou a babičkou sa okrem napätia temného lesa pohybuje niekde aj Čiapočkin otec a ona o tom nevie. Nie, presnejšie: ona nechce vedieť. Vlk, otec, to je problém. Čiapočkin, mamičkin i babičkin. Ale Čiapočka sa robí, akože nič. Keď potom dorazí k posteli, do dospelosti, je úplne jasné, že sa dostala pred svoj veľký problém – mužstvo, ktorého predstavu a prístup k nemu pokrivila matka, ale Čiapočka stále len vytesňuje, robí sa, že nevidí, čo vidieť musí („a prečo máš také veľké oči?“). Červená čiapočka je tichá hysterka a preto musí byť „zožratá“.


V závere sa dostávame k poslednej epizóde rozprávky, kedy dôjde k naplneniu vlkovho brucha kameňmi a jeho smrti pádom do studne. Na rozdiel od Tomáša Hechta, ktorý tento poľovníkov čin ironizuje a Ericha Fromma, ktorý v ňom vidí zvláštny akt odplaty motivovanej symbolikou neplodnosti, Jan Stern ho vykladá ako riešenie, ktoré má zaručiť, že už sa archetypálny konflikt medzi matkou a dcérou nikdy nevráti:

„Nasypanie kameňov je odkazom, ktorý hovorí, že isté univerzálne riešenie existuje: urobiť problém hmotným, presunúť ho z psychickej roviny do roviny telesnej, či priamo sexuálnej. Tam je ten priestor, ktorý bol určený človeku, aby v ňom riešil konflikty a napätia. Inde to nezvládne, na iných rovinách môže iba vlkovi pozerať do tlamy a klásť mu podstatné existenciálne otázky.“

MILOŠ JESENSKÝ

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (31) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
The Company of Wolvesmelmoth11.Jul:11:00
peshlas07.Jul:11:34
"prečo máš také veľké zuby?"child06.Jul:09:05
Jeden starší příběh, biblické symboly a sexualitaKadaver06.Jul:08:50
Červená karkula dnesSelma05.Jul:12:24
. . .

čitateľov: 9413   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy