?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


ASTRONAUT V ASTRÁLNYCH SVETOCH
@ eseje     14.6. 06, 01:41

Sny sa mi zdávajú často.
Tento bol však ojedinelý, ako signál, ktorý sa po rokoch vráti z nezmerných hlbín vesmíru opäť na Zem, výnimočný, ako spomienka, ktorá sa nám vybaví z detstva.

Sen malého chlapca o tom, že raz bude kozmonautom.

Obrazovka, rozochvený záber tváre za priezorom skafandra, výhľad cez pancierové sklo kabíny. Zem, plávajúca raz pod nohami, inokedy nad hlavou, so závojom oblakov, so svetlami veľkomiest obývaných ľuďmi.

S miliónmi ľudí.
S miliardami ľudí.
Spoločný dom z perspektívy obežnej dráhy.
Pocity pre ktoré sa ťažko hľadajú slová.

„Mraky zakrývali Zem ako vlhké biele pierka práve narodeného vtáka, mraky s logickými linkami a dovnútra zvinutými krivkami myslenia, mraky stočené v špirálovitých uzloch, ktoré naznačovali presun atmosferického bytia - na tisíckach kilometrov mora dole zúrila búrka. Dole svietila planéta, vypĺňala okno, ktorým sa kozmonauti dívali, modrá a hnedá planéta s bielymi šmuhami nebeských vlniek a príbojov, so zelenými, tmavošedými a striebornými odtieňmi v záhyboch a výplniach a prúdoch tisíckilometrových odyseí mrakov, karaván počasia a pulzov počasia.“

Prvý človek vo vesmíre, ten istý, ktorý neskôr prehlásil, že v ňom žiadneho Boha nevidel, nám zanechal poetické svedectvo o farbách kozmického priestoru, bez toho, aby uvažoval v intenciách nádhery stvorenia:

„Obraz priestoru je skutočne veľmi zvláštny. Neobyčajne krásny je prechod od svetlého povrchu Zeme k úplne čiernemu nebu, na ktorom je vidieť hviezdy. Tento prechod je veľmi jemný, je to akýsi úzky pás okolo zemegule. Má svetlomodrú farbu a celý prechod od modrého k čiernemu je plynulý a krásny. Ťažko to slovami vyjadriť.“

Každá cesta do vesmíru začína ako sen, dočasným vystúpením duše, spánkom vo svojej nehybnosti tak podobnom zániku, ako sa k tomu priznal Edwin Aldrin, muž, ktorý sa počas mnohých dlhých nocí svojho detstva sa vznášal v spánku bez odporu v blízkosti smrti, kým ako druhý človek neodhrnul oponu pred samotným oltárom Seléné:

„Keď som zadržal dych, mohol som sa vznášať nad zemou. Nedialo sa príliš mnoho, v tých snoch som ani nelietal, ani nepadal. Jednoducho som sa vznášal.“

Moje sny o vesmírnych svetoch začínali práve tam, kde pre iných začínali skutočné kozmické cesty nazerané cez objektív spravodajstva. Sedemročný chlapec si stoličku pritiahne k čiernobielej televízii a so zatajeným dychom pozerá:

Kozmonauti vystupujú z autobusu, v rukách nesú kufríky spojené hadicou so skafandrom. Veliteľ podáva hlásenie o príprave k letu. Kamera približuje detaily i výrazy v tvárach.

Zostrih pokračuje okamihom štartu.
Odkláňajú sa obslužné stožiare.
Raketa je vojakom na stráži.

„Miloško, daj si tú stoličku od televízora ďalej.“

Nespokojné, detsky zanovité pokrútenie hlavou.
„Ključ na start !“
„Protjažka - adin !“
„Produvka!“


Posledný kábel padá od rakety na zem.
Ostáva niekoľko sekúnd.
„Ključ na drenaž !
„Pusk !


Jazyky ohňa vyrazili zo základne rakety a do rachotu, dymu a dunenia pôdy pod nohami zaznieva hlas komentátora radostne oznamujúceho úspešný štart a nové víťazstvo socialistickej vedy.

Začiatok oficiálneho telegramu zo štvrtka 2. marca, ktorým som v aspoň v mysli cestoval prvýkrát s osemdesiatym siedmym pozemšťanom do vesmíru som si vtedy z novín starostlivo vystrihol, a po viac ako štvrťstoročí záhadným spôsobom stále nestratil:

Drahí súdruhovia,
menom ústredného výboru Komunistickej strany Československa, vlády ČSSR a všetkého pracujúceho ľudu naše krajiny, ako aj menom svojím čo najsrdečnejšie blahoprajeme ústrednému výboru KSSZ, vláde ZSSR a sovietskemu ľudu k vypusteniu kozmickej lode Sojuz 28 s medzinárodnou posádkou, ktoré otvára novú stránku v rozvoji kozmonautiky a internacionalizácii výskumu vesmíru a stáva sa veľkým spoločným úspechom nášho socialistického spoločenstva...“


O desať rokov nato som cez prázdniny pracoval na okresnej hvezdárni, aby som sa vzápäti sklamal v očakávaní, výrobe agitačných násteniek pre návštevníkov, či nekonečne nudným nanášaním bodiek na milimetrový papier. Pochopil som, že medzi mnou a ďalším snívaním o vesmíre leží celé more nudy, práve tak ako podmienka výborného prospechu pri namáhavom štúdiu matematiky, ktorej som nikdy nerozumel a ani som sa o to nikdy nesnažil. Per aspera ad astram. Ak budete vnímať tajomné spojenie, viažúce osud každého z nás s hviezdami, ktoré vidíme v hlbinách vesmíru napriek tomu, že sa už dávno rozplynuli, ak si uvedomíte, že sme iba súčasti roja hviezdneho prachu, deťmi svetla v temnotách univerza, v ktorých krvi koluje železo pochádzajúce z vnútra hviezd, potom budete z možností spektrálnej analýzy, heliometrických testov, či stelárnej štatistiky rozčarovaní.

Alebo to budete považovať iba za lacný podvod na duši, ktorému veda prepožičala zdanie vážnosti, o čom píše Zhenya Senyak slovami:

„Zatiaľčo naša veda a matematika, elektrónové mikroskopy a počítače, vesmírne satelity a spektrometre rozšírili akčný rádius našej mysle, zaplatili sme za to krutú daň v podobe scvrknutia akčného rádia nášho srdca. Pretože v našom dávnoveku existovali bohovia a démoni, hrdinovia, archanjeli a najvyšší Stvoriteľ. Dnes sme sa takmer všetci odvrátili od jasných a magických zábleskov v hlbinách našej duše, aby sme sa usadili k večerným správam a podvolili sa hlučnému nátlaku našich technológií.“


Pri pohľade na ohromnú klenbu temnej katedrály, rozprestretú nad našimi hlavami, mali by sme ostať v bázni pred existenciou cudzích svetov za hranicami nášho pohľadu i myslenia. Keď ležíme za teplej a jasnej noci v tráve, môžeme si ľahko predstaviť, ako si zem a obloha navzájom vymenili miesto a nazerať do najtemnejšej priepasti vesmírnej noci. Vlasy nám nerozfúka žiaden hviezdny vietor, keď sa priestorom otáčame a rútime spolu so Zemou po eliptickej dráhe okolo Slnka, nepočujeme škrípanie mechanizmu nebies, keď planéty prelietajú po svojich obežných dráhach a nevidíme ani žiarivú zbroj archanjelov pripravených vpred portálmi nebies plamennými mečmi brániť tajuplné mystériá Stvorenia

A napriek tomu sa otáčame a rútime, lomozíme vo vesmírnom orloji a škrípeme. Medzi biliónmi hviezd zoskupených do miliónov galaxií, vybuchujú supernovy v každom smere rozpínajúceho sa vesmíru. V priestore nepredstaviteľne väčšom ako je táto planéta šamanov i kozmonautov, zahalená do kúdolov dymu a rinčania zbraní, bojisko Zem v nekonečnej zrážke mocností Svetla a Temnôt, žijeme vo svete obklopenom ďalšími svetmi a planúcim magickou energiou.

Je cesta do vesmíru iba variáciou krížovej výpravy, prebývaním v pustovni kozmického vákua, spôsobom oslobodenia duše za umŕtvenia tela, vznášajúceho sa v bezváhovom stave, alebo len ďalším vábením temnôt, inováciou diablovho plánu, novým pohľadom z vysokej veže na všetky pokušenia sveta, perspektívou Bohom zavrhnutého poznania ?

Drahí súdruhovia !
Srdečne pozdravujeme Vás, družnú medzinárodnú posádku orbitálneho kozmického laboratória. Pripadla Vám veľká česť podieľať sa na zahájení novej etapy spoločného výskumu a využitia kozmického priestoru, ktoré prevádzajú pre mierové účely socialistické krajiny zúčastnené na programe Interkozmos. Sme presvedčení, že budete hodní tejto vysokej cti a významne prispejete k plneniu jednotného programu práce kozmonautov krajín socialistického spoločenstva na orbitálnom vedecko - výskumnom komplexe.“


Je cesta do vesmíru zázrakom alebo rúhaním ? Požehnaným manželstvom ľudskej techniky a nebies, ktoré je súčasťou božieho plánu alebo čiernou omšou, obeťou početných dlhopisov ľudských duší pre kanibalské božstvo vesmírnej temnoty, tancujúce v ruinách vlastného chrámu ?

„Pokiaľ je boh vízie bytia vo vojne s inými víziami vo vesmíre a pokiaľ sme nástrojom jeho úsilia práve tak, ako sú sváriace sa bunky nášho tela nedokonalým nástrojom našej vlastnej vôle, potom v akom stave sa teraz nachádza Boh ?“, pýta sa americký spisovateľ Norman Mailer. „Čo keď Boh zápasí o ľudskú dušu v nejakom umastenom ringu s diablom, ktorý je teraz posilnený vyžarovaním všetkých nahnevaných hviezd za Slnkom - nemôže to tak byť ? Čo keď Boh, ktorý kruto prehráva tu, a napriek tomu získava prevahu tam, je v bitke takej surovej ako zápas na body? Čo keď budeme predpokladať a pripustíme, že diabol znovu vytvára prírodu z elektroniky, umelých hmôt, chirurgie a počítačov, a tak núti boha, aby v zúfalstve zostúpil do zeme a vrátil sa späť so svojím životom v tráve tej najtajomnejšej marihuany, drogy, ktorá človeka prinúti, aby si uvedomoval život vo svojich žilách, bez toho, aby vedel, akú krutú cenu za to bude musieť zaplatiť ? Alebo je to diabol, ktorý vpašoval marihuanu do každého hrnca a do každej garáže ? Alebo je diabol takisto pohltený počítačmi a tranzistormi, agentmi ďalekých hviezd ?“

Tieto otázky šliapu jedna po druhej a nechávajú naše myslenie skalené do farby šedivej, mastnej a topánkami skafandrov pošliapanej pôde Mesiaca, kým sa neobjaví odpoveď v duchu obľúbenej sentencie Tomáša Akvinského „Dôveruj autorite svojich zmyslov“.

„Musíme prenikať do vesmíru, pokiaľ nás šírka a tajomstvo nových objavov neprinúti opäť pochopiť svet ako básnici, pochopiť ho ako divosi, ktorí vedia, že pokiaľ je vesmír zámkou, potom je kľúčom k nemu skôr metafora ako miera.“

Mailerove slová pripúšťajú taký obraz vesmíru, v ktorom je miesto pre kozmické lode i príbytky svätých, orbitálne stanice, aj pre okrídlené nebeské zástupy a priestor, kde sa magické stretáva so zázračným, tak ako naše nadšenie a obavy.

Aké myšlienky sprevádzali Aldrina, ktorý žil so smrťou už od chvíle, kedy sa mu ako chlapcovi zdal opakovane sen o lietaní, aby pred výstupom na Mesiac položil na konzolu záložného navigačného systému víno, kalich a chlieb a po prečítaní niekoľkých odstavcov z biblie oslávil príjímanie ? Nie, Aldrin, nemohol byť žiadnym moderným šamanom na Mesiaci, vzývajúci mocné živly ohňa, ktoré ho sem priviedli, ale ďalším z vyslancov stvorenia , anjelskou iskrou v duši, zahalenej do rubáša počítača s miliardami bitov.

Tak ako minulý rok pred ním, keď sa po prvom oblete Mesiaca ozvalo po predošlej strate signálu na Štedrý deň 1968 v praskaní a šume kozmického spojenia posolstvo troch mužov stiesnených v oceľovej škrupine slovami štvrtého až deviateho verša Genesis:

„And God saw the light that it was good; and he divided the light from the darkness.“

Ako sa zdá, slová z knihy starozákonného proroka navždy zmenili dovtedajší význam kozmických letov, ktoré už nebudú nikdy také, ako predtým. Pohľad za horizont mŕtvej, betútešnej krajiny posiatej jazvami kráterov, „nekonečného, osamelého, Bohom zabudnutého miesta, územia nikoho, s oblakmi z pemzy“, ako sa vyjadril jeden z nich, tento pohľad domov, na vzdialenú, modrú guličku života, musel vzbudiť úžas v myslení každého, kto pochopil, že sa Mesiac stal dočasným hostiteľom evanjelistov v skafandroch.

MILOŠ JESENSKÝ



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 3886   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy