?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Invázia príbehov pokračuje II.
@ eseje     6.6. 06, 03:20

3.
Príbehmi sa zatláčame do kúta a postupne sa zbavujeme citlivosti a slobodnej vôle.
Príbehmi zamorujeme seba aj svet. Udržujeme a šírime mor príbehov. Mor fantázií, napísal by Slavoj Žižek.
Príbehmi samých seba hypnotizujeme, dobrovoľne sa premieňame na zombíkov.
Ako to prebieha v praxi? Uvediem niekoľko príkladov.


Spomínate si ešte na hystériu okolo vtáčej chrípky? Bol to len príbeh, ktorým sme sa strašili, alebo krutá realita? Existuje vtáčia chrípka? Ak áno, je naozaj taká nebezpečná, ako to tvrdili médiá? Dnes sa ňou prečo nikto nezaoberá? Treba azda niečo tajiť? Alebo zrazu je taká bezvýznamná? Jedna z najväčších potenciálnych epidemických hrozieb ľudstva? A čo pripravované masové hroby, o ktorých sa toľko hovorilo v televízii? Komu alebo čomu prospeli tieto príbehy? Aký bol ich dopad?

A čo SARS, táto „letisková choroba“? Dnes už neohrozuje pasažierov v letiskových halách a v trupoch lietadiel? Čo sa vlastne stalo? Ľudstvo porazilo SARS? Ak je to naozaj tak, prečo sa o tom nepíše? A čo „šialenstvo kráv“? Nad touto chorobou sme takisto zvíťazili? Kto vymýšľa a „distribuuje“ tieto príbehy a najmä odkiaľ vie, kedy je vhodný čas na ich šírenie?

Alebo príbeh amerického vpádu do Iraku. Súčasťou tohto príbehu bolo, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia. Nikto ich nenašiel. Alebo našiel, len sa o tom nehovorí. Ale to by už bol ďalší príbeh. Keď sa Američania a ich spojenci chystali vtrhnúť do Iraku, na celom protestovali ľudia a dožadovali sa mierového či diplomatického riešenia situácie. Prostestujúci boli označení za nepriateľov Západu. Dnes americká vláda verejne pripúšťa, že diplomatické riešenia - napríklad iránskeho jadrového problému - by mohli byť účinnejšie než vojenské. Hlavné, že džin islamistického terorizmu je už vypustený do sveta.

Teroristická hrozba - ďalší príbeh. Spomínate si ešte na antraxovú hystériu? Na články v bulvárnych časopicoch, kde sa stručne písalo, ako sa zachovať v prípade teroristického útoku? Prečo sa dnes už o antraxe nehovorí? Prečo už nikto nerozosieľa obálky s bielym práškom? A kto ich rozosieľal pred piatimi rokmi? Nikoho to už nezaujíma? Nikto po tom už nepátra? Ani autori kníh o konšpiračných teóriách? Bol to natoľko bezvýznamný fenomén? Absurdný príbeh.

Šíri sa ďalší príbeh o chorobe: ohrozuje predovšetkým tuhých fajčiarov. Táto choroba sa prejavuje kašľom a postupným znemožnením dýchania. Tomuto príbehu predchádzala rozsiahla protifajčiarska kampaň, ktorá z fajčiarov na väčšine verejných priestranstiev a inštitúcií urobila nežiaduce osoby. Sám nepatrím medzi fajčiarov, na fajčení sa mi nepáči len to, že je to závislosť. Dnes sa budú diskriminovať fajčiari, zajtra možno blondínky alebo pekinské palácové pinče. A na podporu takejto diskriminácie sa určite vymyslí nejaký fajnový príbeh o zdraví.


4.
Vyššie spomínané „príbehy“ majú šancu prežívať len v takom svete, kde konzumenti budúcich príbehov hltajú akčnú literatúru.
Literatúru, túto ríša písomných záznamov o duchovných dobrodružstvách ľudstva, dnes utvárajú nie spisovatelia, ale vydavatelia. Vydavatelia sa zasa vyhovárajú na požiadavky trhu, teda na zákaznícky vkus. Zákaznícky vkus však utvárajú vydavatelia, ktorým ide o zisk a nie o záchranu kultúry. Potiaľto by to aj bolo v poriadku. V poriadku to nie je tam, kde sa vydavateľ pasuje aj za záchrancu duchovnej kultúry. Nech len pekne zostane podnikateľom a nech sa za to vôbec nehanbí. A nech len pokojne chrlí vysokopredajné knihy, čím viac, čím jednoduchšie a tupšie, tým lepšie. Prostredníctvom rýchleho a nenáročného čítania sa výborne hypnotizujú a zombizujú ďalšie masy, najmä mladšie, málo odolné pokolenia.

Istý slovenský vydavateľ sa prednedávnom v istom klube posťažoval na slovenských spisovateľov, že nepíšu knihy, ktoré by sa dali lepšie predávať. Inak povedané, že nepíšu nenáročnejšie, plynulejšie, jednoduchšie, akčnejšie, sladšie príbehy. Keby James Joyce, Samuel Beckett, Georges Bataille či Rudolf Sloboda sú dnes začínajúcimi spisovateľmi, nemajú šancu. Potvrdil to aj španielsky spisovateľ Andrés Sorel, autor románu Koncert v Seville, ktorý povedal, že mladí talentovaní autori sú čoraz väčšmi vytesňovaní z literárneho diania - nik nemá záujem riskovať a vydať im knihy. Pretože to, čo sa žiada, sú priamočiare príbehy. Nič originálne sa netoleruje. A netoleruje sa ani nič tradičné. Toleruje sa len, po čom piští trh. A trh nepiští po originalite či tradícii. Trh piští po pokrme pre nemŕtvoly.
Pripravuje sa nový svet.
Pripravujú ho dnešné príbehy tak, ako dnešný svet pripravovali príbehy včerajšie.
Ľudstvu nebolo veselo včera a nie je mu veselo ani dnes. Ako mu bude zajtra?
Ľudstvu nebolo veselo: bolo priveľa vojen, prenasledovaní, konfliktov, koncentračných táborov, mučení, pokusov. Za všetkými tými hrôzami stáli príbehy, ktorým sa uverilo. Boli to príbehy o hraniciach, o národe, o inakosti, o nadradenosti, o pravde, o vedeckom pokroku. A hoci je banálne sem ťahať vydavateľov s ich predstavami o literatúre a o tom, akí by mali byť spisovatelia - čiže duchovní učitelia spoločenstiev - nemožno si nevšimnúť, že príkazy týkajúce sa toho, aká má byť normálna, nehravá, neexperimentujúca, neodvážna, neprovokujúca a neprorokujúca, morálku neurážajúca, pútavá a vlastne nenáročná a nevýrazná literatúra, sú čoraz hustejšie a tvrdšie. Som presvedčený o tom, že zanedlho bude vyvinutý počítač s takým programom, ktorý vyrobí román podľa predstáv vydavateľa. A vtedy všetci tí, ktorí prišli na svet s citlivosťou spisovateľa, budú môcť spáchať samovraždu, keďže v nijakej inej sfére v spoločnosti sa neuchytia a na ich písomnosti nikto nebude zvedaví.


5.
Skúste si predstaviť, aký bude svet, v ktorom už nebudú potrebné duchovné výtvory ľudí duchovnej práce. V takom svete sa umŕtvi schopnosť človeka chápať skryté posolstvá. Ten svet nebude potrebovať nijaké vaše duchovné úsilie. Už dnes sme v tom svete. V tom svete sme už boli včera. Ale nie tak veľmi.

Budúcnosť neovplyvníme, nemusí nás až tak znepokojovať. Môže nás znepokojovať to, že sme okrádaní o možnosť prežívať prítomnosť tak, ako nám to naše danosti umožňujú. Bolo to v každom čase tak?
Včera možno mala poézia väčší priestor.

Pod poéziou tu teraz nechápem „tvorbu písaných básní“, ale tvorivé prežívanie vlastného života. Pod „včerajškom“ nechápem lepšie a akési zlaté časy, ale úsek, v ktorom bol prístup človeka k plynutiu života iní ako dnes. Úsek, v ktorom jeho pozornosť nebola natoľko roztrieštená ako dnes.

Profesie strednej vrstvy upadajú a tým upadajú aj predpoklady pre tvorivé prežívanie života v širšom merítku. Tábor konzumentov filozofie a poézie sa zmenšuje, niekde sa možno zväčšuje, no zväčšuje sa tak, že sa rozširujú len rady nechápavých záujemcov. Čo je lepšie?

Ak zaniknú stredné vrstvy, zostanú len najbohatší, najchudobnejší a najvyspelejšie technológie. Vkus chudobných aj bohatých sa zuniformizuje, prispôsobí trhu. Už sa tak vlastne stalo.

Už sa vezieme v mechanomorfnej civilizácii. V civilizácii zmechanizovaných príbehov. Príbehy vždy mali mechanomorfný potenciál.
Poézia, táto azda najmenej pochopiteľná a azda aj najväčšmi ignorovaná písomná (ale aj prežívaná, pretože poézia sa na rozdiel od schematických príbehov nemusí viazať len na písomný prejav a na rozdiel od príbehu sa dá prežívať v prúde všedného života) súčasť duchovného bohatstva ľudstva, má vďaka svojej neprestajnej tvárnosti, hravosti a neuchopteľnosti najväčšiu šancu neklamlivo hovoriť o tom, ako a čo prežívame a ponúkať pritom vízie, ktoré príbeh, keďže je schematický a strnulý, nikdy neponúkne.

Poézia je možno posledná úniková trasa, ktorou sa môžeme vrátiť k potláčanej citlivosti umožňujúcej vidieť vesmír v celistvosti a súčasne v očarujúcej kaleidoskopickej roztrieštenosti. Príbehy pracujú na tom, aby nás zbavili zážitkov, prostredníctvom ktorých sa dotýkame nášho vlastného transcendentna.

Tkám tu ďalší príbeh - príbeh poézie?

Surreálnosť poézie nám má pripomínať schopnosť extázy. V príbehovom svete nemajú šancu vizionári, alchymisti, šamani, liečitelia, učitelia. V príbehovom svete majú šancu len inštitúcie a manipulátori.

Invázia jedovatých príbehov napreduje, ale my o nej vieme, máme šancu príbehy pozorovať, skúmať, analyzovať, interpretovať, odhaľovať ich zradnosť. A takéto odhaľovanie - to je významná ezoterická práca. Práca, ktorá nemá začiatok, nemá vyvrcholenie, nemá riešenie, nemá koniec. A preto nie je príbehom.


Andrej Černický

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (6) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
RozprávkyAdinka08.Jun:12:01
I don´t agreegerda08.Jun:07:12
príbeh o škodlivosti príbehudel06.Jun:10:12
mixsiiker06.Jun:09:14
ja to vnimam naopakbriezka06.Jun:07:42
. . .

čitateľov: 3329   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy