?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


O osude, zvykoch a oslobodení
@ eseje     24.5. 06, 03:58

Zasej myšlienku, zožneš čin,
zasej čin, zožneš zvyk,
zasej zvyk, zožneš charakter,
zaseješ charakter, zožneš osud.

(orientálne príslovie)

Chodíme po svete a vnímame. Prežívame svoje životy a počúvame životné príbehy našich blízkych, ba aj celkom cudzích ľudí. A pýtame sa: Prečo sa to stalo práve mne? Prečo nie jemu, jej? A naopak: Prečo si práve jeho (lumpa, darebáka) vyvolila Šťastena a na mňa akoby len hnoj kydala? Na svoj osud sa totiž pýtame spravidla práve v podobných temných chvíľach, keď nás opúšťa nacvičený optimizmus alebo sa rúti krehká stavba našej vnútornej rovnováhy. Vtedy máme sklon nadávať, klesať na duchu, strácať pôdu pod nohami. Okuliare, ktorými sa pozeráme na svet, sa začierňujú a už nie sme schopní vidieť svet ani trochu reálne. Až kým opäť nevyjde slnko. A aj potom sa môžeme pýtať ešte ďalej: od čoho vlastne závisí to, ako prežívame svoje životy? Kto alebo čo určuje cestu, po ktorej sa uberáme? Kto má v rukách náš osud?

Nie je ľahké prijať na tieto otázky odpoveď, pretože si ich spravidla kladieme práve vtedy, keď máme pocit, že sa na nás celý svet sype, keď sa brodíme v jednej obrovskej kope hnoja. Paradoxne práve vtedy by sme mali pochopiť, odkiaľ to všetko pramení. Lenže - nie je to ani zďaleka jednoduché. Na druhej strane, keby sme mali ostať len v kolotoči sťažností, ponôs a žiaľov, nikdy by sme sa nevymotali k slobode. K tomu, aby mohla naša osobnosť zakvitnúť a šíriť okolo seba tú príjemnú vôňu, ktorú vnímame v blízkosti duchovne vyspelého človeka. Vôňu, ktorá priťahuje slabých a dáva im nádej, že aj oni sami raz možno nájdu aspoň časť tejto slobody.

To, o čom budem písať v nasledujúcej úvahe, sa týka praktickej spirituality, čiže duchovnej praxe. Tu a tam si síce budem pomáhať odkazmi na literatúru, ale citácie budú mať výlučne ilustračný charakter. Koho budú citácie rušiť, môže ich pokojne preskočiť. Nebudú hrať v tejto úvahe rozhodujúcu úlohu.

Asi by som mal na začiatok vysvetliť, čo mám na mysli tou praktickou duchovnosťou. Stručne, je to sústavná snaha priniesť do svojho života ľahkosť, tvorivosť, slobodu myslenia, cítenia a činov, láskyplnú činnosť založenú na vnútornom pokoji. Toto je taký veľmi približný opis, v žiadnom prípade nie vymedzenie. Pretože ak si Duch Boží veje, kam chce, tak aj ľudský duch - ak nie je spútaný - má mať takúto voľnosť. A za praktickú duchovnosť považujem práve snahu o uvoľňovanie pút, aby ten ľudský duch mohol voľne viať.

Nuž a čo s tým má osud? Veľmi veľa. Pretože kým má nad človekom moc osud, znamená to, že jeho duch ešte nie je slobodný. Praktická duchovnosť teda (prinajmenšom v mojom poňatí) znamená snahu vyviazať sa z područia osudu. Lenže sa teraz môžeme opýtať, čo ten osud vlastne je? Presnejšie, o čom vlastne hovorím, ak píšem o osude? Nuž pod osudom si môžeme predstavovať nejakú neosobnú silu, ktorá predpisuje človeku, z akých tehličiek sa bude skladať mozaika jeho životného príbehu. V tej silnejšej podobe sa chápanie osudu spája aj s akýmsi dopredu nalinkovaným scenárom života, do ktorého vstupujú rôzni herci a scény. Nie je jasné, kto písal tento scenár, jednotlivé ľudské kultúry mali o tom veľmi rôzne a väčšinou naivné predstavy. Moiry, Norny, Fortúna či iné napoly božské, napoly démonické bytosti, bohovia či Boh sám, iní ľudia, genetika, spoločnosť... Môžeme vymenovať toľko scenáristov, koľko len chceme. V každom prípade si ľudia osobovali právo na nejakú metódu, ako sa aspoň časť z toho scenára dozvedieť dopredu. Či už to bola nejaká forma veštenia, pýtania sa kňazov, konzultácia s genetikmi, vedecky sa tváriaca prognostika - je úplne jedno, akú metódu si človek zvolil; jediná podmienka bola, aby pasovala k jeho vlastnej predstave o autorovi scenára. Niektorým tým postupom by človek pomaly aj uveril, pôsobia tak presvedčivo... Na každého samozrejme niečo iné. Ale kdesi vzadu, v takmer zabudnutej a zatlačenej hlbine duše sa ozýva tichý hlas, ktorý hovorí: Aj tak je to všetko inak! Uveríš predpovedi - dodáš jej silu a umožníš, aby sa stala. A Ten, Ktorý Poľuje Na Duše, sa bude spokojne rehotať. Podaril sa mu totiž ďalší krôčik ku spútaniu a ochromeniu našej duše, ďalšie vlákno, ktorým nás uväznil. Teda - nie on, ale my sami sme sa mu zverili do rúk. A čím ďalej do nášho života sme pustili tohto Poľovníka Duší, tým viac sme sa vzdialili od vlastného ducha. Pretože ľudský duch nie je ako žalúdok či kostra. Nikde nemá „predpísané“, že nám má slúžiť. Naopak, my by sme sa ním mali nechať viesť, ak nechceme byť gašparkom v bábkovom divadle nášho sveta.

Nie, chyba nie je v snahe predvídať budúcnosť, pripraviť sa na možné riziká a vedieť lepšie odhadnúť svoje sily. Chyba nie je ani v tom, že berieme rôzne faktory a vplyvy, ktoré na nás pôsobia, do úvahy. Bolo by zaiste naivné nerešpektovať danosti nášho tela alebo duševných či duchovných schopností, ignorovať pravidlá spoločnosti, v ktorej žijeme, názory a potreby ostatných ľudí... Podobne naivné by asi bolo nebrať do úvahy poznané zákonitosti duchovného sveta, zatvárať si oči pred vlastným svedomím a pred tým, čo vnímame na všetkých tých úrovniach, ktoré vnímať dokážeme. Ale chyba je v tom, že tieto vplyvy, názory a dohady berieme ako dané a nevyhnutné. Že ich berieme ako „veštbu“, nie ako „možnosť“. Pretože kto raz uverí, že jeho život má predpísaný scenár (a je úplne jedno, kto a kedy ho písal), ten sa vzdáva slobody. A ľudský duch bez slobody nevie lietať.

V takejto súvislosti nám príde väčšina pokusov o predpovedanie osudu - či skôr životného príbehu - ako zbytočná až škodlivá. Pretože aj keby „veštec“ dal človeku akékoľvek množstvo možností, akokoľvek podrobnú mapu „možných ciest osudu“ by vykreslil, vždy ukáže len niekoľko bodov, niekoľko kamienkov mozaiky. A tým pýtajúcemu sa človeku dáva ilúziu, že má na výber len týchto pár možností. Pretože pýtajúci sa spravidla nepríde k veštcovi vtedy, keď sa len chce nezáväzne informovať. Príde zvyčajne vtedy, keď stojí pred rozhodnutím. Keď je v neistote. Keď si nedôveruje. A práve v takej chvíli je predpoveď zvlášť škodlivá. Pretože aj keď zdanlivo dáva možnosti, na ktoré by skľúčený človek nepomyslel, v skutočnosti mu predpisuje niektorú z ciest a tým upevňuje dušu klienta v klietke. A diabol sa hlasno rehoce...

No všetko toto, čo som napísal doteraz, platí len pod jednou podmienkou: že človek sa chce vymaniť z područia osudu, čo nie je cieľom každého človeka. A ani nemusí byť. No keď sme sa dostali až sem, mali by sme pokročiť aj ďalej. Osud človeka skutočne je možné predpovedať. Pravda, za predpokladu, že sa človek svojho osudu ešte nezbavil. To, čo nie je, sa nedá ani predpovedať, ale túto možnosť zatiaľ necháme bokom. Kým človek trčí vo svojom osude, dá sa jeho životný príbeh pomerne ľahko predvídať a netreba na to ani karty či kávovú usadeninu. Ak nám totiž taký človek vyrozpráva príbeh svojho doterajšieho života, čoskoro uvidíme, že sa v ňom nápadne často opakujú mnohé veci, radosti aj strasti. Práve tie strasti, s ktorými sme začali túto úvahu a ktoré vyvolávajú tie mučivé otázky. Isteže, mnohé z nich sú veľmi silno spojené s tým, do akej situácie sme sa dostali vplyvom vonkajších okolností, ktoré sme nemohli predvídať. Špekulovať nad tým, „prečo sa to stalo práve mne“, v tomto prípade nemá vôbec žiaden zmysel. Je to totiž neproduktívne a sťahuje to človeka do kolotoča, z ktorého predsa chce vystúpiť. Prečo som sa narodil na Slovensku a nie na Ukrajine? Prečo zahynuli úplne nevinné deti v Hirošime? Prečo toľko nevinných ľudí muselo zažiť utrpenie v koncentrákoch, či už na strane „hnedých“, či „červených“? To je presne ten typ otázok, ktoré nevedú nikam. Sú udalosti, ktoré sa nedajú predvídať, respektíve väčšina ľudí ich nedokáže predvídať. A súčasťou slobody ducha je aj prijatie tejto neistoty, prijatie toho, že nikdy nebudem vedieť všetko. Je však oveľa dôležitejšia oblasť „životných strastí“, ktorých sa v princípe môžeme zbaviť, ak sa na ne dokážeme pozrieť nezaujato. Domnievam sa, že tieto strasti majú korene v tom, čo sa nazýva naša povaha či charakter.

„Pamätaj, že tvoj charakter je tvoj osud.“

Poďme na to znovu od podlahy. Ak je naším zámerom uskutočniť v živote aspoň malú (ale podľa možnosti čo najväčšiu) časť toho, čo by sme mohli, keby bol náš duch skutočne slobodný, potom sa musíme pýtať, čo toho ducha vlastne zväzuje. Čo mu bráni prejaviť sa vo svojej podstate - čistote, priezračnosti, slobode a tvorivosti. Zväzujú ho naše telesné danosti? Naše duševné schopnosti? Ostatní ľudia okolo nás? Udalosti vo svete? Ak sa neunáhlime v odpovediach a budeme pozorne hľadať a porovnávať, tak vždy nájdeme príklad, ako niekto dokázal aj v tých najhorších možných podmienkach, na samej hrane prežitia, vykonať skutok vychádzajúci z čistého, slobodného ducha. Pozorný pohľad do histórie nám ukazuje, že to je možné (nikto nikdy netvrdil, že je to ľahké). Takže na naše otázky môžeme odpovedať - nie. A čo nás teda zväzuje? Zrejme nepoviem žiadnu originálnu múdrosť, keď poviem: naše charakterové črty. Naše zvyky. Pretože charakterové črty sú len iným slovom pre ustálené spôsoby, ako sme sa naučili myslieť, cítiť, hovoriť, konať. Nerodíme sa ako klamári, zvykáme si klamať. Nerodíme sa ako pravdovravní, zvykáme si (niekedy ťažko) hovoriť pravdu. Spoločnosť, gény, počasie, hviezdy, alkohol, móda apod. - všetky vplyvy dovedna alebo každý osve - nás môžu tlačiť k tomu, aby sme podviedli svoju ženu (svojho muža), ale v konečnom dôsledku máme vždy slobodu rozhodnúť sa, či to urobíme alebo nie. No keď sme si zvykli (= zasadili sme do svojej mysle program, riadok scenára), že podvádzať je „in“, tak sa naše možnosti razom zúžia. Už totiž nebude „in“ ostať verný.

Pozrime sa podrobnejšie na to, čo v sebe obsahuje to „in“, pretože to je v tomto prípade veľmi dôležité. To „in“ súvisí s tým, čo považujeme za dôležité, za dobré, žiadúce. Keď prídeme na svet, tak je pre nás „in“ byť pri mame, blízko pri maminom prsníku. Nemusíme o tom uvažovať, napokon to ani nevieme. Je to prirodzené, máme to hlboko v sebe. Postupne sa však prebúdza naše uvedomenie a učíme sa rozlišovať. A učíme sa aj rozhodovať. Rozhodovanie sa je vždy krok do neistoty, preto k tomu potrebujeme nejaké barličky, o ktoré sa oprieť. Nejaké si za svoj doterajší život vytvoríme sami, niektoré preberieme ako hotové od ostatných ľudí. No a čím častejšie si berieme na pomoc jednu z týchto barličiek, tým viac si na ňu privykneme. Stojí vždy pripravená poruke. A náš výber možností sa ochudobňuje.

Barličkám, ktoré nám umožňujú rozhodovať sa, hovoríme učene „hodnoty“. Oveľa výstižnejšie to však pomenoval Ježiš (u evanjelistu Matúša, 6: 19-21):

Neskládejte sobě pokladů na zemi, kdežto mol a rez kazí, a kdež zloději vykopávají a kradou. Ale skládejte sobě poklady v nebi, kdežto ani mol ani rez kazí, a kdežto zloději nevykopávají ani kradou. Nebo kdežť jest poklad váš, tuť jest i srdce vaše.

Poklady máme každý rôzne a podľa toho, kto ich kde má, sa aj správa. Vôbec nezáleží na tom, čo kto o sebe prehlasuje. Nie je však až taký problém to, aké konkrétne hodnoty človek má. Isteže, od nich sa odvíja jeho konanie a teda aj životný príbeh. V prvom rade však záleží na tom, či tieto hodnoty vyznáva vedome a či ich teda prijal slobodne, alebo si ich jednoducho zvykol vyznávať. Cítime rozdiel? V prvom prípade má človek ešte nad sebou vládu, pretože v prípade potreby (alebo poznania) môže svoje hodnoty usporiadať ináč alebo ich vymeniť. V druhom prípade je to však omnoho ťažšie. Pretože zvyk je železná košeľa...

No okrem hodnôt, ktorými sa riadime, ani sami nevieme prečo, máme aj iné hlboko zakorenené zvyky, ktoré dodržiavame, hoci sa nám (ani ostatným okolo nás) vôbec nehodia, ba práve naopak: sú zdrojom strasti. Jedným z príkladov môže byť hlboko zakorenené presvedčenie, ktoré sme získali čert vie odkiaľ. Nevieme to ani my sami, ale tvrdošijne sa ním riadime, ako keby od toho závisel chod sveta. Spravidla si takéto presvedčenia ani neuvedomujeme; preto prvým krokom k oslobodeniu sa od nich je uvedomiť si ich. Niekedy na to človek potrebuje pomoc odborníka.

Poznám človeka, ktorý má hlboko zakorenené niektoré takéto hlúpe presvedčenia. Hoci vie, že sú hlúpe (nezodpovedajú realite, naopak, privádzajú ho opakovane do ťažkostí), je pre neho len veľmi ťažké uvedomiť si, že sa práve dostávajú k slovu. Jedným z takýchto navyknutých, hlboko zakorenených hlúpych presvedčení je viera, že „všetko musím urobiť JA SÁM, ak by som požiadal o pomoc niekoho druhého, znamenalo by to, že som neschopný a zlý.“ Isteže, tento „JASÁMIZMUS“ je hlúpy, to vidno na prvý pohľad. Zvlášť v dnešnej dobe, keď sa mnohé veci riešia tímovo, v skupinách. A keď je dôležité vedieť spolupracovať. Ale vysvetľujte to niekomu, kto si vzal do hlavy túto „jasámistickú“ vieru. Z nej vyplývajú problémy priam automaticky: „ja sám“ = „ak sa vyskytnú ťažkosti, tak sa neozvem kolegom“ = kolegovia nevedia, ako na tom stojím = nervózne a možno márne čakajú na výsledky práce. Ak ich potom „jasámista“ napokon odovzdá, spravidla ich odovzdáva neskoro (lebo sa zamotal). A problémy sú na svete. Navyše ak sa ten človek svojho „jasámizmu“ nezbaví, budú sa mu v živote kopiť ťažkosti, ktoré budú doslova na jedno kopyto. Osud? Áno aj nie. Osud, ktorý vyplýva z chybného, no tvrdošijne zafixovaného presvedčenia.

Sú aj iné zvyky, ktoré nám berú slobodu tým, že pôsobia v skrytosti a tak určujú náš osud. Niekedy nie je ľahké ich odhaliť, nieto ešte vykoreniť. Veľmi ťažko sa človek dokáže zbaviť napríklad predsudkov. Aj o nich platí, že ich získavame tak nejako mimochodom, jednoducho si zvykneme vidieť svet určitým spôsobom. Je úplne jedno, že to, ako svet vidíme, s ním samým nemusí mať nič spoločné. Kým nenarazíme na protipríklad, tak si ani neuvedomíme, že sme v zajatí predsudku. A aj keď na ten „usvedčujúci dôkaz“ narazíme, tak máme skôr sklon ho ignorovať alebo vyhlásiť za výnimku potvrdzujúcu pravidlo.

Povedzme, že kdesi hlboko vnútri mysle sa nám usalašil predsudok, že špunky majú zelené wugy. Tento predsudok sme mohli nasať prakticky ľubovoľnou cestou. Mohol nám to povedať náš kamarát, mohli sme to vyčítať v novinách, mohli sme si to vyvodiť z toho, ako sa o špunkoch hovorí - alebo sme si jednoducho raz predstavili špunka a bolo úplne jasné, že bude mať zelený wug. Vtom sa však prihodí zvláštna vec: zbadáme tucet špunkov a každý bude mať wug inej farby, alebo aspoň iného odtieňa. Vtedy spozornieme a uvedomíme si: „hohó, tu niečo nehrá. Mali by mať zelené wugy, nie každý iné!“ Ihneď však usúdime: „Toto sú nejaké zvláštne špunky, asi žili oddelene od ostatných a tak zmutovali. Normálne majú mať wugy zelené.“ Výnimka potvrdzuje pravidlo? Možno. A možno sme len svedkami toho, ako funguje predsudok. Ako nám berie slobodu poznávať, myslieť a tvorivo pristupovať ku svetu.

Je ešte mnoho ďalších zvykov, ktoré nám bránia letieť slobodne. Naučené frázy, spôsob, akým rozprávame, rôzne závislosti, ktoré sa nás držia (na cigaretách, na sladkostiach, na nočnom prejedaní sa, ale aj tá na internete, na Pútnikoch či na tom, že vždy musíme mať pravdu) - a mnohé ďalšie. Ľahko si ich osvojujeme, zasahujú nám do života, ale len ťažko sa ich môžeme zbaviť. Najmä to nejde rýchlo a naraz. Ak sa nejaký z týchto zvykov zapisuje hlboko do duše, a to aj niekoľko rokov, potom nemôžeme čakať, že odpadne z ničoho nič, len tak (hoci sa niekedy aj to stáva). Ak však postupom času odautomatizujeme naše myslenie, cítenie, konanie - ak sa postupne zbavíme aspoň časti týchto zvykov - bude sa nám dýchať ľahšie. Nič nám nebráni v tom, aby sme si zafixovali iné, tentoraz prospešné zvyky. Ak to urobíme vedome, bude to v poriadku a našu slobodu to neohrozí. Vtedy uvidíme aspoň náznak toho, čo dokáže duch, ktorého nezväzujú zbytočné putá.

Želám nám v tom veľa šťastia.

Gorimír

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (41) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Osudderik77716.Apr:12:24
vedomiepolaris26.May:09:31
charakter je tvoj osud, a osud je tvoj charakterDano26.May:00:28
zvyk je zelezna koseladagda25.May:10:57
AhojAdinka24.May:10:02
. . .

čitateľov: 5070   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1483)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy