?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Návrat víl
@ eseje     19.5. 06, 02:43

Mrholí a ja môžem spomínať. Na minulé roky, na začiatok skorého baltického leta, na necelý týždeň strávený niekde pri Flensburgu, na niekoľko dní, z ktorých som si okrem spomienok nepriniesol žiadne fotografie. Šikmé lúče slnka, stojaceho nízko nad obzorom. Obloha zatiahnutá dažďovou oponou, v šere takmer sivý štrk pláže, drobné lastúry praskajúce pod nohami. Naplavené drevo, pokrútené pletivo armatúry trčiace zo štrbavých, betónových zvyškov ponorkových bunkrov. Hrdzavá tabuľa hlása:

„Eingang verboten.“

Prehnité dosky móla so šmykľavými riasami, vrak rybárskeho člna. Škriekanie čajok lietajúcich nízko nad príbojom, do dlaní režúca suchá, ostricová tráva, vlniaca sa vo vetre, ktorý vmieta do tváre drobný, slaný dážď a vôňa mora.

„Eintritt auf eigene Gefahr.“

Prší a temná obloha predstavuje jedinú farbu na palete mojej duše, ktorou budem dnes maľovať akvarely svojich predstáv. Chcel by som písať do denníka, myslieť pritom na Luciu alebo otvoriť okno, nastaviť tvár dažďu, v ktorom môžete nenápadne zazvoniť pri dverách mladej, slobodnej ženy, bez toho, aby ste ju ako rozvedený muž v malom meste dostali do rečí.

Toto všetko môžete urobiť, alebo vôbec nič, obzerať morskú lastúru položenú na monitore počítača, pred ktorým sa so šálkou kávy oddávate melanchólii a premýšľaním nad množstvom otázok, ktoré možno všetky zodpovedať slovami Michela Foucalta: „Nepýtajte sa ma, kto som, a nechcite odo mňa, aby som ostal rovnaký.“

„Ujo spisovateľ, a ty nemáš ženu ?“, dostal som otázku práve vo chvíli, kedy som sa s výkresmi darovanými od detí chystal k odchodu z materskej škôlky, kam ma pozvali na besedu. Otočil som sa k dievčatku, stojacemu dva - tri schody na schodišti vyššie nado mnou a pozrel do tváre rámovanej dvoma starostlivo, dozaista mamou zapletenými vrkočmi a neposlušnou ofinou, zopnutou sponkou v tvare margarétky.

Pod sústredeným pohľadom malej slečny a sprevádzaný rozpačitým úsmevom pani učiteľky čakajúcej obďaleč som sa na chvíľu zamyslel a udelil jej odpoveď s ohľadom na jej vek a ohľaduplne k vlastným spomienkam.

„Ale prečo, veď už máš bradu ?“, spýtala sa ma trochu vyčítavo, zatiaľčo sa pani učiteľka s trocha neistým výrazom tvárila, že nepočúva. Zhlboka som si povzdychol a sadol si vedľa nej na schodište. Keď som medzi detskými výkresmi hľadal ženskú postavu v dlhých splývavých šatách, s čarovnou paličkou a korunkou na hlave, snažil som sa hovoriť, čo najjednoduchšie o tom, čo som sa na túto tému vo svojom živote dozvedel.

„A ty veríš, že už naozaj prišli ?“

Vážne som prikývol.

„Tak potom moja mama bude určite víla“, nadšene zatlieskala svojmu objavu a obdarila ma šťastným úsmevom.

Neostávalo iba veriť, že má naozaj pravdu a určite nebola jediná, ktorá dospela k zisteniu, že víly prebývajú medzi nami, aj keď väčšinou zabúdame na zázračnosť chvíle, v ktorej ich možno v našom svete rozpoznať:

„Kdesi tam, kde som nikdy nebol, radšej ešte za
každou skúsenosťou, je ticho tvojich očí:
i najkrehší tvoj pohyb ma obklopuje čímsi
čo je tak blízko, že sa toho nemožno dotknúť.“


Verše e.e. cummingsa, básnika, ktorý vynašiel malé písmená aj na mieste, kde by vôbec byť nemali, vyjadrujú pocity, ktoré predchádzajú návratu víl, dovtedy ukrytých hlboko v ženskom vedomí. Napriek tomu ich možno uvidieť, i keď nie všetky sa prejavia na prvý pohľad mimoriadnym výzorom, či správaním. Niektoré stratili svoju niekdajšiu charizmu, ktorej magický lesk sa takmer vytratil, pretože ich okolie na víly neverí. Tváre žien, ktoré ich nosia, ostanú napriek úsmevu starostlivo skrývajúcim smútok prázdne, bez iskry víly vo vnútri, podobné mesačnej kvetine odtrhnutej pri ceste k bledému cintorínu spánku.

Kedy sme sa vlastne zriekli možno detinskej viery vo víly a stratili dar bezprostredne prežívať prítomnosť, ktorý nám pri narodení venovali ? Kto nám nahovoril, že našim cieľom nie je žiť vlastné životy, ale iba vlastniť a dosahovať ? Prečo musíme tak bolestne hľadať naplnenie, ktoré by nás urobilo šťastným ?

Mankoi ?
Amin n´rangwa edanea.


Slová v Starej reči, s ktorými víly z nášho sveta odchádzali a ženy začali strácať svoju tajomnú moc. Tej sa muži, podobne ako ženinho hlbokého zmyslu pre magické a lásku často obávali najviac : viazanie kytice, balenie darčeka, či objatie sú len jednoduché príklady toho, čo dokážu víly premeniť na posvätný okamihu naplnený hlbokým citom. V čase, kedy začali trpieť mužským fyzickým a psychickým vyčerpaním, mužským nedostatkom vnútorného pokoja, začali víly odchádzať. Tie, ktorým bolo dovolené ostať postupne ubíjala vlastná sloboda, keď im začali chýbať skutočné okamihy a teraz sa ich zúfalo usilujú získať späť, za cenu toho, čo čítame v Laingovej poéme:

„Toho, čo si myslíme, je menej,
ako vieme.
Toho, čo vieme, je menej,
ako milujeme.
Toho, čo milujeme, je oveľa menej,
ako existuje,
a presne v tomto pomere sme oveľa menej než to,
čím sme.“


Nechceme veriť vo víly a preto nevidíme, že aj ženy sú tak ako ony dcérami luny. Ich telá sa menia s mesačným cyklom - mesiac ich priťahuje magickou silou práve tak, ako aj oceán, vytvára neviditeľné prílivy v ženskej duši, podobnej víle v tom, že aj keď ju nemôžeme vidieť, predsa ju len cítime.

Áno, ženy sú víly, ktoré sa nimi stávajú láskou.

Lucia, vanimle sila tiri.
Cormamin niuve tenna’ ta elea lle au’.


Láska a smútok nám v myslení iba málokedy idú dohromady. Kombinácia ľahostajnosti a zábavy, sa nám však už nejaví rovnako absurdná, hoci poväčšinou určuje životný štýl vo svete v ktorom niet už miesta pre víly. Porozumieť tomu, prečo nás víly opustili je nutnosť pochopiť, že nemôžeme byť šťastní stále, ale že aj bolesť a smútok práve tak ako aj radosť a láska predstavujú momenty, ktoré môžu náš život zmeniť a opäť do neho priniesť zmysel. Tak ako to napísal Carl Gustav Jung:

„Existuje toľko dní, ako aj nocí a žiadny z nich nemôže byť v priebehu roka dlhší ako ten druhý. Dokonca ani šťastný život nemôže existovať bez určenej miery temnoty a slovo „šťastie“ by stratilo svoj význam, keby nebolo vyvážené zármutkom.“

Je ťažké uveriť vo víly, tak ako je ťažké veriť v lásku. Vyžaduje to odvahu, pretože to môže ako milostná skúsenosť priniesť hlbokú a zničujúcu bolesť. Ak si máme zachovať vieru vo víly, musíme sa zmieriť s vlastnou zraniteľnosťou a nezatvrdiť svoje srdcia smutnými udalosťami, ktoré sme prežili.

Ako často sa nám zdá, že náš život nevybieha zo stereotypu všedných dní, keď sa zrazu všetko v jednom zázračnom okamihu zmení. Nie vždy si však uvedomíme, že sme sa stretli s vílou a naša láska k nej ostáva spočiatku tajomne neznámou, sprevádzanou pocitom zmätku.

Milovať niekoho je rozhodnutím, ktoré nie je mnohokrát jednoduché urobiť a pri ceste za láskou, ktorá prezrádza jedinečnosť osobnej voľby možno pripomenúť slová Henryho Thoreaua : „Pokiaľ muž nedrží krok so svojimi druhmi, je to možno preto, že počúva iného bubeníka. Nechajte ho kráčať v rytme hudby, ktorú počuje, v akomkoľvek takte, hoci aj vzdialenom.“

Prosím, nechajte nás kráčať za vzdialeným spevom víl a prijať ich pozvanie do tanca.
Lle merna salk ?

Veriť vo víly, práve tak ako v lásku je voľba, pri ktorej musíme prekonať svoj strach. Tí, ktorí sú presvedčení o opaku možno od detstva, kedy počúvali o drobučkých stvoreniach sediacich uprostred okvetných lístkov nemajú pri sebe nikoho, kto by im vrátil stratenú, či životným strádaním ulúpenú nádej. Víly dávno odišli a to hlavne preto, že my, ľudia, sme zabudli nielen milovať, ale aj snívať:

„Pokiaľ ľudia prestanú snívať, svet naplnený pravdou a láskou zomrie“, napísal v jednej zo svojich esejí Floyd Thompkins. „Zostane len romantické blúznenie, žiadostivosť a vzájomná závislosť. Až potom zostane svet a my všetci, ktorí sme v ňom, skutočne bez nádeje.“

Víly opustili ľudský svet, pretože sme neľahký záväzok lásky, úsilie rozvíjať sa a meniť, vidieť za veci a do vecí podriadili komfortu cynického pohľadu na svet:

„Najväčším nepriateľom lásky ostáva cynizmus. Jeho sila spočíva v tom, že vyzerá zrozumiteľne. Optimizmus, ktorý si vyžaduje láska, zrozumiteľne nevyzerá. Ľahko sa ospravedlní nedostatok nádeje, prikázanie neodpustiť a dôvod k tvrdeniu, že sa nepozdvihneme nad vlastnú slabosť. Cynizmus je založený na nepochybných faktoch o svete, zatiaľčo optimizmus žiada, aby človek prijal ťažko overiteľný predpoklad, že fakty neznamenajú vždy pravdu. Prechod zo skutočného sveta plného skepsy do pravdivého sveta naplneného optimizmom a pohľadom do budúcna je cvičením viery.“


To, čo nás môže očariť existuje, ale niekedy ostáva pre nás skrytým a neviditeľným. Tak ako nádeje, spomienky a neprejavené vyznania. Ak neveríte na víly, skúste sa rozpamätať na niektorú zo svojich neviditeľných lások. Spomeniete si na zaľúbenosť v druhom ročníku strednej školy, ktorej plachosť ste nedokázali slovami prekonať ? Pomyslíte niekedy na tú, ktorej prítomnosť kedysi dávno zasiahla vaše srdce, ale nikdy sa to nedozvedela ? Napísali ste verše na jesenný list javora, ktorý vietor dávno odvial niekam na dvor vašej detskej lásky ?

Nae saian luume’.

Toto môže byť vaša magická spomienka, spôsob akým privoláte vílu:
Bude neodbytná ako túžba, ktorú si zakazujeme, tajná ako predstava niekoho iného, ako je ten, s kým sa práve milujeme. Nevyslovená ako sľub, ktorý môže zmeniť život toho druhého, prchavá ako sny, ktoré sa zdajú pred piatou hodinou ráno.

Veštenie z ruky. Čiara života a čiara srdca. Dlane, v ktorých ostali odtlačky iného tela, tajomná chiromancia vášne. Zlatý prášok v presýpacích hodinách úplne obyčajných dní. Všetky sny, ktoré si nenecháme ukradnúť.

Keď sa budeme pozerať s prižmúrenými očami do slnka, uvidíme v oslepujúcom svetle farby, pripomínajúce dúhové odtiene nášho života. Z udalostí, na ktoré si z neho spomenieme sa postupne vynorí biela farba hnevu, červená farba hanby, oranžová farba bolesti a purpurová farba odvahy. Uvidíme aj zelenú farbu fantázie a žltú farbu radosti. Budeme ohromení pestrým kolorom dobra a zo spektra pocitov z akých pozostáva svetlo lásky.

V určitej chvíli tieto farby splynú do jedného celku a my budeme oslnení svetlom, ktoré rozoženie mraky, aby čistú oblohu nášho osudu opäť preklenul nádherný oblúk dúhy, aký sa objaví iba po búrke.

Elen sila lumenn omentilmo.

A víly sa opäť vrátia.

Miloš Jesenský





pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (20) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
zuzka...poldo24.May:01:03
HroznéSaso20.May:20:31
Dovetok autorakatka19.May:02:46

čitateľov: 4966   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy