?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Oslepujúci lesk
@ eseje     18.4. 06, 03:09

1.
Predstava, že telo je väzenie, z ktorého sa duša musí snažiť všemožne vyslobodiť, je priam emblematickou súčasťou gnostických učení. Nikoho neohromím, ak poviem, že sugestívny obraz „žalára duše“ zdedili jednak z gréckej antiky a pravdepodobne aj z hinduistickej mystiky. Hlas bambusovej flauty dervišov, ktorý má pripomínať túžbu po návrate do duchovných svetov vyviera z platónskych a gnostických myšlienok.

Pozemské väzenie - väzenie mäsa, väzenie zmyslov - Platón, napríklad v spise Ústava, prostredníctvom Sokratových slov, stvárňuje v podobenstve akejsi temnej jaskyne:

„Predstav si ľudí v podzemnom príbytku podobnom jaskyni, ktorá má k svetlu otvorený dlhý vchod pozdĺž celej jaskyne. V tejto jaskyni žijú ľudia od detstva spútaní na nohách a šijách, takže ostávajú stále na tom istom mieste a vidia iba rovno pred seba, pretože putá im bránia otáčať hlavou. Vysoko a ďaleko za nimi horí oheň; uprostred medzi ohňom a spútanými väzňami vedie hore cesta, pozdĺž ktorej je postavený múrik na spôsob zábradlia, aké mávajú pred sebou kaukliari a nad ktorými robia svoje kúsky.“

Interpretácia tejto pasáže, chvalabohu, bola a bude naozaj rozmanitá. Predstavme si, že my sme tí, čo sú mimo jaskyne, vonku, na svetle, a tí, čo sú uväznení vnútri, sú ľudia obmedzení, pudoví, menej vzdelaní, fanatickí, fundamentalistickí, ujarmení v takpovediac feudálnych spoločenských schémach. Môžeme od nich žiadať, aby rozumeli nášmu svetu a aby sa správali inak? Môžeme im vyčítať, že sú zlí, im, ktorí väčšinu svojho života strávili v putách? Keď si tieto otázky položíme, znamená to automaticky, že by sme sa k týmto bývalým obyvateľom temnej jaskyne mali správať zhovievavo, tolerantne? A čo ak to, čo tu, na tomto našom svetlom zaliatom svete uvidia, vyvolá v nich agresívne poryvy? Môžeme od nich očakávať, že sa zo svetla budú tešiť a budú sa správať civilizovane? Asi sotva. Sokrates o takejto situácii hovorí:

„Keby jeden z nich bol zbavený pút a prinútený odrazu vstať, otočiť šiju, ísť a pozerať hore do svetla, mohol by to urobiť iba bolestne a pre oslepujúci lesk by nebol schopný dívať sa na predmety, ktorých tiene vtedy videl; čo by podľa teba povedal, keby mu niekto tvrdil, že vtedy videl iba preludy, ale že teraz vidí správnejšie, lebo je oveľa bližšie ku skutočnosti a obrátený ku skutočným predmetom, a keby mu na každý predchádzajúci predmet ukázal a nútil by ho povedať, čo to je, nemyslíš, že by bol zmätený a domnieval by sa, že predmety vtedy videné sú pravdivejšie ako tie, ktoré mu teraz ukazujú?“


2.
Teraz si predstavme opačnú situáciu; predstavme si, že tými spútanými obyvateľmi jaskyne sme my. Aký pohľad sa nám z nášho neutešeného príbytku skytá? Sokrates hovorí:

„Predstav si ďalej, že pozdĺž tohto múrika chodia ľudia a nosia všelijaké náradia, ktoré prečnievajú nad múrik, podoby ľudí a zvierat z kameňa a z dreva, ľudské výrobky rozličného druhu, pričom, pochopiteľne, jedni z nosičov hovoria, druhí mlčia.“
Pristavme si slovách: „všelijaké náradia, ktoré prečnievajú nad múrik“. Sokrates naznačuje, že my, obyvatelia jaskyne, nemáme šancu identifikovať, o aké náradia ide. Netušíme teda ani to, čo sa tam vonku, pred jaskyňou odohráva. Počujeme síce, že medzi ľuďmi prebieha čulá komunikácia, no ich reči nerozumieme. Sme odkázaní len na pohyb tieňov. Sokrates: „Rozhodne by títo ľudia nemohli pokladať za pravdivé nič iné než tiene tých umelých vecí.“

Podobenstvo o živote jaskynných ľudí možno aplikovať aj na vzťah jednotlivca a spoločenstva. Sme uzavretí v sebe, vo svojich pocitoch, v predstavách, navyše zaťažení rodinnými schémami, názormi svojich predkov, ich príkazmi a zákazmu, a keď máme prejsť do iného spoločenstva musíme vyvinúť nesmierne úsilie na to, aby sme sa doňho začlenili. Nemáme šancu rozumieť všetkým pravidlám a významom, ktoré sa v spoločenstve aplikujú, no predstierame, že všetkému rozumieme a tak sa nám darí zostávať nažive. V okamihoch, keď sme len sami so sebou zisťujeme, že všetci, aj tí nášmu srdcu najbližší, hovoria cudzími jazykmi, v cudzích kódoch a že je vlastne nepochopiteľné prečo sa veci majú tak, ako sa majú, a že z celého sveta nedokážeme vnímať viac než len pohyb tieňov, zmätenä vravu, prinášanie a odnášanie všelijakého náradia.

Ani chvíľu si nenamýšľajme, že sme svetu porozumeli. Ak sme v jaskyni, vidíme len tiene, a nevedno, či sa na ne môžeme spoliehať. Ak máme pocit, že sme mimo jaskyne a v jaskyni je niekto iný, tak sme možno väčšmi slepí než tí, ktorí sú uväznení v temnotách.
Ak sa nám občas zdá, že vieme, ako to vo svete chodí, je to spôsobené nie jasnozrivosťou či mystickým osvietením, ale tým, že sme našli dočasne použiteľnú schému, mriežku, mapku, pomocou ktorej vieme určiť svoju polohu i polohu okolitých vecí a ľudí. Mapy však starnú, terén prechádza neustálymi premenami. Konečných právd, vysvetlení a návodov sa nám nedostane nikdy, a preto ani nemôžeme nikoho súdiť a nútiť, aby prešiel na naše názorové pozície. Sokrates dostatočne jasne opisuje, ako by reagoval obyvateľ jaskyne, keby mu niekto vnucoval svoj názor: „Keby ho však niekto násilím odtiaľ vliekol cez drsný a strmý východ a nepustil by ho, kým by ho nevytiahol na slnečné svetlo, nepociťoval by azda bolestne toto násilie a nevzpieral by sa, a keby prišiel na svetlo, mohli by azda jeho oči plné slnečného žiaru vidieť niečo z toho, čo sa mu teraz uvádza ako pravdivé?“


3.
Sme aj nie sme spútanými obyvateľmi Platónovej jaskyne. Záleží na tom, odkiaľ sa na seba, na svoje názory, na svoje konanie pozeráme. Obidva pohľady sú nebezpečné. Sokrates hovorí: „Kto je však rozumný, ten si pamätá, že sú dva druhy poruchy zraku, vznikajúce z dvoch príčin, keď totiž prechádzame zo svetla do tmy a z tmy do svetla, a keby sa presvedčil, že to isté sa deje aj s dušou, nesmial by sa nerozvážne, kedykoľvek by videl, že niektorá duša je zmätená a neschopná niečo poznať, ale by skúmal, či prichádza duša zo svetlejšieho života a je omráčená tmou, na ktorú nie je zvyknutá, alebo či prichádza zo stavu väčšej nevedomosti do jasnejšieho prostredia a je naplnená týmto väčším jasom...“
Keď sme na svetle, tušíme, že kdesi je jaskyňa a nevieme, čo sa v nej skrýva. Keď sme na svetle, zdá sa nám, že nie sme v jaskyni a že je nám vlastne dobre. Obyvateľ jaskyne však vie, že je v jaskyni, väčšinou si vystačí s tieňmi a s pohľadom na vzdialený zdroj svetla.
Klienti Raymonda Moodyho tiež zachytili svetlo na konci tunela. Ale k čomu ich to oprávňuje? Budúceho apoštola Pavla tiež oslepilo svetlo - a k čomu ho to oprávňovalo? Také isté svetlo oslepuje aj epileptikov. Pavla epilepsia pudila k tvorivému činu, k písaniu. Takisto ako Dostojevského. Na Pavlových náukách bola vybudovaná cirkev, ktorá sa na dvetisíc rokov stala postrachom pre voľnomyšlienkárov, a ktorá na jednej strane šírila vzdelanie, no na strane druhej systematicky ruinovala pozostatky antickej a ezoterickej múdrosti.

Sokratovo podobenstvo je upozornením, že za to, že hovoríme o svetle, ešte nemusíme byť mimo jaskyne a mimo svojich pút. Pretože veľmi často hovoríme o tom, čo vôbec nepoznáme, alebo poznáme len nespoľahlivo.
Kňazi hovoria o anjeloch, hoci ich nikdy nestretli. Mystici hovoria o bielom svetle, ale nevedia, skadiaľ sa vzalo a kto alebo čo to svetlo vyžaruje. Politici hovoria o budúcnosti, ale v prítomnosť ich zakaždým zaskočí. Ezoterici hovoria o pohyboch energií, o astrálnych sférach, o minulých životoch, o čakrách, no ich reči odzrkadľujú len svet vlastnej, súkromnej jaskyne.
Nechcem tvrdiť, že putá nedokážeme zhodiť a že z jaskyne sa nemožno dostať. Poukazujem len na to, že takéto vyslobodenie nemožno osnovať na osobných dojmoch tých druhých. Nemožno ho osnovať na učení charizmatických majstrov a vedúcich kurzov. Aj oni vidia len tiene, aj počujú len nezrozumiteľnú vravu, aj oni zachytávajú len časti nepochopiteľných nástrojov. Jedného dňa sa z jaskyne určite dostanú, no zatiaľ sa zdá, že z nej ešte nevyliezli. Oslepuje ich predstava vlastného lesku. Rovnako ako každého z nás.

Čím viac však budeme k sebe úprimní a čím väčšmi si budeme vedieť priznať, že počet vecí a javov, ktorým nerozumieme, narastá a čím ráznejšie sa budeme zbavovať skalopevných a bohorovných tvrdení o veciach, o ktorých nič isté nevieme, tým budú naše putá slabšie. Nie je to také ťažké, ako to na prvý pohľad vyzerá. Nie je to také ľahké, ako to na druhý pohľad vyzerá. Nie je to také ťažké, ako to na tretí pohľad vyzerá...

Jozef Varnusz



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (13) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
myslim sipolaris18.Apr:12:48
k platonovej jaskynipoldo18.Apr:08:59
skratkaRazielx18.Apr:08:14
Každý ináč prežívaaleko18.Apr:06:11
Pripájam sa k doterajsim pochvalam:-)arjunai18.Apr:06:11
. . .

čitateľov: 4534   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1483)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy