?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


O poslaní povrchnosti
@ eseje     16.3. 06, 02:22

Bol by som nerád, keby si niektorý z čitateľov tohto príspevku pomyslel, že sa teraz podujímam povrchnosť obhajovať, či nebodaj chváliť. Vôbec nie. Veď o dôsledkoch, ktoré nesvedomitosť, nedôslednosť, unáhlenosť spôsobujú, každý z nás vie dosť. To, čo sme niekedy v minulosti, či už nedávnej alebo dávnej, zanedbali, si na nás počká za ďalším rohom a schystá pre nás nepríjemné prekvapenie. Ako večerný pouličný lúpežník.
Nech by duchovné pravdy prešli akýmikoľvek premenami a nech by najnovšie vedecké poznatky vyniesli na svetlo sveta o ľudskom správaní, cítení, myslení čokoľvek, neprestane platiť, že povrchnosť a netrpezlivosť sa v žiadnom prípade nevyplácajú.

Keď sme unáhlení a všemožne sa usilujeme ušetriť trošku času, stane sa, že na čosi zabudneme - to je ako keby sme niekde v minulosti zakopali časovanú nálož - a nedotiahnutá vec sa nám pripomenie v okamihu, keď sa už chceme zaoberať niečim iným. Zjaví sa ako spotvorená nočná príšera, polovičatá, nedotiahnutá, mrzké dieťa svojho bezcitného tvorcu.
Stará neukončená záležitosť vie do našej prítomnosti vstúpiť takým spôsobom, že nám to znemožní dôslednejšie rozbehnutie nového projektu. Dochádza k značnej strate času: musíme sa vrátiť k nedoriešenej záležitosti a súčasne sa venovať tomu, čo rozbiehame dnes alebo zajtra. Musíme ísť na cintorín a exhumovať to, čo by už malo odpočívať. Musíme otvoriť truhlu a počítať s tým, že nielen pohľad na mŕtvolu bude príšerný, ale aj tie výpary, ktoré odtiaľ vyrazia.

Po rokoch, keď bilancujeme a zisťujeme, koľkokrát sme konali unáhlene, koľkokrát sme boli nedočkaví, nedôslední, povrchní, môžeme mať pocit, že časť života sme premrhali nezmyselným motkaním sa. Naprávaním chýb, ku ktorým, pri troške pozornosti a trpezlivosti nemuselo dôjsť.

Znechutenie z toho, ako sme mrhali vlastným životným časom - o čase ostatných ľudí, ktorí boli do našich plánov a projektov v takej či onakej miere zapojení ani nehovoriac - na nás môže najväčšmi doľahnúť vtedy, keď dospejeme k zisteniu, že nedotiahnutých a „odfláknutých“ vecí bolo viac ako tých dôsledne dokončených. Poľahky môžeme nadobudnúť dojem, že patríme do skupiny ľudí, ktorou sme vždy a tak ľahkovážne opovrhovali - do skupiny, ktorú tvoria ľudia odfláknutých životov...

Vaňa a jablko

Pozrime sa však na povrchnosť trošku inak, z odstupu. Nie každá vec, pri ktorej sme sa dopustili nedbalosti, bola márna. To už vieme, zistili sme to už toľkokrát, len zakaždým na to nanovo zabúdame. Spomeňte si, že vedci za svoje objavy neraz môžu ďakovať práve svojej roztržitosti. Niekto by oponoval, že roztržitosť nie je to isté ako povrchnosť. Nuž: je aj nie je. Roztržitosť je prejavom povrchnosti voči sebe samému.

O vedcoch sa traduje, že sa zanedbávajú. Všetku svoju pozornosť venujú riešeniu problému, no v medziľudských vzťahoch - a aj vo vzťahu k sebe - zostávajú akoby povrchní. Súčasťou legiend o vedcoch je aj priam schematický príbeh o tom, že nech sa už na danú problematiku koncentrujú akokoľvek intenzívne, konečné riešenie nie a nie objaviť.

Príhoda s jablkom a gravitáciou je priam folklórnou ukážkou toho, že prehnaná zahĺbenosť či koncentrácia často vedú k zníženiu vnímavosti okolitého sveta. Zabúdame, že ani v stave zahĺbenia (dobrovoľnej mentálnej izolácie) neprestávame byť súčasťou okolitého sveta a že nech sa pred ním uzatvárame akokoľvek, on zostáva v nás, čo znamená, že riešenia ponúka tak či onak, nech sa už zapodievame čímkoľvek.

Newton hútal toľko, až nakoniec muselo padnúť jablko zo stromu, aby si uvedomil princíp gravitácie. Našťastie nepadlo ďaleko. Od Newtona. To je, samozrejme, len názorná rozprávka, aby žiaci lepšie pochopili, v čom spočíva Newtonov prínos pre svet. Ako metafora je to vskutku pôsobivé. Rovnako ako Archimedova vaňa. Podobných príbehov by sa určite našlo viac. Vynález penicilínu, röntgenove lúče a tak ďalej...

Prehnaná koncentrácia znamená teda, v určitej oblasti, zanedbávanie niečoho. Ak položím na niečo dôraz v prehnanej miere, nejakú inú vec zaručene zanedbám. Jednoducho väčšina z nás nemá šancu položiť na obidve misky váh rovnaké množstvo orechov. Do tejto hry sa nikomu veľmi neráči. Čas tlačí. Tí, ktorí sa s vyvažovaním predsa len pohrajú, možno aj dosiahnu rovnovážny (možno aj rovno vážny) stav, čiže spokojnosť. A či sa spokojnému chce vynaliezať, podnikať, tvoriť? Samozrejme, nemožno poprieť fakt, že niekomu práve v stave pokoja (polospánok, hladina alfa, meditácia) skrsne v mysli niečo originálne a svetaborné, aby potom mohol vykríknuť: Heuréka!

Od vynálezcu sa tradične očakáva, že bude maximálne ponorený do skúmania zvoleného objektu. Očakáva sa (napríklad aj od alchymistu), že svojmu výskumu zasvätí roky. Počas týchto rokov síce naberá poznatky a skúsenosti, no v zásade ide o čakanie (nechcem povedať, že na Godota), ale na spásonosnú náhodu. A tá sa po celý život nemusí dostaviť. Alebo sa dostaví aj niekoľkokrát za sebou, no dotyčný výskumník si ju ani nevšimne. Mechanizmus chýb a náhod pracuje spoľahlivo (ak nechcem povedať, že precízne, ha-ha, veď sa bavíme o povrchnosti), a vedec, alebo aj duchovný bádateľ (ak už nechcem použiť slovo ezoterik) s dostatočne otvorenou a tolerantnou mysľou skôr či neskôr riešenie objaví.

Diablove triky?

„Nevedeckého“ správania sa v roku 1938 dopustil aj chemik Albert Hofmann, keď si nevdojak olízal ruku, na ktorú mu kvapla látka, s ktorou experimentoval. Toto detinské gesto odštartovalo chemicko-duchovnú revolúciu ľudstva, pretože onou dovtedy neznámou látkou bola droga, ktorá do dejín vošla pod názvom LSD-25. Dr. Hofman hovorí: „LSD ku mne prišlo samé, ja som ho nehľadal. Usiloval som sa vyrobiť látku, ktorá stabilizuje krvný obeh, a objavil som prvotriedny psychostimulant...“
Aké zmeny táto látka v dejinách ľudského myslenia spôsobila, je, nazdávam sa, dostatočne známe. Nie je potrebné obšírne hovoriť o Ostrove či o Bránach vnímania Aldousa Huxleyho alebo o dielach Terencea Mckennu, Timothyho Learyho, Alana W. Wattsa, Williama S. Burroughsa. Hofmann neskôr izoloval a syntetizoval aj psilocybin z magickej huby Psilocybe mexicana - ale to som sa už dostal k oblastiam, o ktorých toho vedia viac tí, čo študujú antropológiu, šamanizmus alebo strhujúce beletristické dielo Carlosa Castanedu... Vrátim sa, s dovolením, ku svojej téme - k povrchnosti.

Dr. Hofmann k okolnostiam objavu LSD-25 ešte poznamenal: „Objav LSD bol vlastne výsledkom skutočnosti, že som nepracoval dostatočne svedomito. Z toho plynie ponaučenie, že človek nemusí byť v živote úplne dokonalý, aby niečo dôležitého vykonal.“

S určitým cynizmom by som mohol dodať, že ani veľkí svetoví diktárori nemuseli byť dokonalí, aby niečo dôležitého vykonali...

Žarty bokom. Prípad Dr. Hofmanna vypovedá o tom, že svedomito a dôsledne treba pracovať za každým okolností, no človek by sa nemal veľmi čudovať, keď sa „zázrak“ udeje takpovediac mimo rutiny, mimo svedomitosti a mimo precíznosti. Alebo azda šlo len o „diablove“ triky? Čiže vynálezy, ktoré „porodila“ náhoda a nepozornosť mali zostať radšej nepovšimnuté? Dôslednosť a svedomitosť vedie zakaždým k „anjelským“ výsledkom? Aj kati v koncentračných táboroch boli dôslední a svedomití... Aj udavači v totalitných režimoch pracujú dôsledne a svedomito...

(pokračovanie)

Tomáš Dubloň

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 3808   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy