?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


V sne slečny Lucie
@ eseje     24.2. 06, 02:34

Uprostred noci som sa náhle zobudil. Zdalo sa mi, že sa niečo stalo s Luciou, ale určite to bol iba zlý sen. Mohli by ste povedať, že sa naozaj nemusím obávať o mladú dámu, bývajúcu napríklad v dome oproti, vo vedľajšej ulici alebo dokonca v susednom meste. Možno ma budete chcieť upokojiť vysvetlením, že všetko je v najlepšom poriadku. V tom máte síce úplnú pravdu, ale moja Lucia žije so mnou a málokedy mi dáva dôvod na obavy. Okrem zriedkavých chvíľ, aká je práve táto, keď som doma sám a neostáva mi nič iné, než veriť sľubu, že sa vždy vráti, aj keby bola akokoľvek ďaleko.

Nahmatal som teda stolnú lampu a rozsvietil, aj keď viem, že svetlo v noci jej nerobí dobre. Tentoraz som však bol v izbe naozaj sám. Očami som blúdil po policiach plných kníh, skúmal všetky zákutia miestnosti, kde som v mysli začínal toľko ciest do neznáma, až kým sa mi pohľad nezastavil na šachovom stolíku hneď vedľa gauča s rozostavenou partiou, v ktorej čierni do svitania mlčky znehybneli v ofenzíve proti bielym, na svietiacom ciferníku budíka, zaoblenom krištáľovom poháriku na stopke a nedopitej šálke kávy.

Aby som sa rozptýlil, podoprel som si hlavu vankúšom a snažil sa počítať lesklé, kožovité listy fikusu, stojaceho v rohu. Neľahká úloha, ak uvážite, že táto rastlina mi starostlivosť a radosť zo svojho života vďačne opláca tým, že priestor vedľa pracovného stola postupne mení na takmer nepriechodnú džungľu, ktorá sa mi klenie nad hlavou vždy, keď sa rozhodnem písať.

Nič však nepomáhalo, spánok neprichádzal a ja som neustále myslel na Luciu, pretože ona je aj tak prítomná vo všetkom, čo robím.

Pravda, zabudol som vám niečo vysvetliť. Dal som jej meno sám, podľa svetla, ktoré do môjho života prináša, pretože to skutočné je tajomstvom, aké nikto nesmie poznať. Čo však môžem prezradiť, je aspoň to, že za šťastné farby považuje čiernu a modrú, za svoje ochranné rastliny medovku a bazu a verí, že jej osud v mnohom ovplyvňuje pôsobenie Saturnu a Uránu.

Lucia je totiž víla.

Teraz sa môžete oprávnene spýtať, či som sa skutočne prebudil, ale ubezpečujem vás, že naozaj nespím. Ak sa vám to vonkoncom nezdá, nebránim sa myšlienke, že to môže byť aj naopak - to vy ešte spíte a ja som sa možno prebudil. Slovo „možno“ používam preto, lebo som sa naučil snívať aj s otvorenými očami a mám v tom trochu zmätok. Veď ak spať nemusí byť to isté ako snívať, prebudiť sa neznamená, že musíte bdieť - a naopak.

Preto môj príbeh považujte za pravdivú rozprávku, ktorej môžete, ale nemusíte veriť, alebo - s vedomím jeho nedokonalosti - za listovanie starým, do kože viazaným albumom so snovými fotografiami víl. Okrem niekoľkých obrázkov v ňom ostalo množstvo voľných listov, ktoré teraz odkazujem výlučne vašej fantázii.

A značnú fantáziu budete potrebovať už len na zistenie, že jadrom všetkých povestí o vílach je spojenie nadprirodzenej bytosti a človeka. Víla vystupuje v úlohe nášho druhého Ja, schopného v spánku opúšťať telo a konať úplne samostatne. Podľa tradície ide o súčasť ľudského podvedomia, pochádzajúcu z Iného sveta a otvárajúcu portál vedúci z nášho sveta do ríše duchovna. Aj keď je samotný pôvod víl problematickou otázkou, zdá sa, že vyjadrujú práve onú osudovú dimenziu nášho bytia, ktorá umožňuje spojenie s Iným svetom prostredníctvom archetypov dávno padlých bohýň a mýtických hrdiniek. Už samotné označenie víla (v origináli fee, či fata-fay) upozorňuje na súvis s menom rímskej Fortuny, ktorá - aj keď bola zo všetkých bohýň najnestálejšia a svoje dary rozdávala takpovediac naslepo - sa napriek tomu (alebo práve preto) tešila v antike veľkej vážnosti. Pod menom Fortuna Patricia, Fortuna Equestris, či Fortuna Plebeia bola rozmanitou ochrankyňou mužov, žien a detí.

Výskyt víl nie je ničím neobvyklým predovšetkým v keltskej a románskej tradícii, kde tieto postavy z pohraničia reality a fantázie plnia funkciu ochrankýň, mileniek, či dokonca manželiek. V tomto poňatí sa teda víla stala pendantom škandinávskej fylgije, známej ako „žena - strážca“, či „žena - osud“. Pre túto tradíciu je typické fyzické spojenie fylgije s mužom, ktorého sa rozhodla sprevádzať, pričom vzájomný vzťah je stanovený na základe dohody spočívajúcej spravidla v zákaze prezradenia vzťahu, či tajného mena nadprirodzenej družky. Z ich milostného vzťahu sa takmer nikdy nezrodia deti a pokiaľ áno, patria väčšinou víle. Zaujímavé je aj to, že víla sa mužovi nikdy nevnucuje, ale ponúka svoje služby podmienené dohodou, ktorú však on nemusí prijať. Podľa niektorých stredovekých legiend možno usudzovať, že víla sa odovzdáva aj v rámci pokrvnej rodiny. Pokiaľ jej chránenec zomiera, jeho sprievodkyňa sa mu ukáže a ponúkne svoje služby príbuzným, pričom záleží iba na nich, či ponuku prijmú. Víla sa tak v tradícii stala stelesnením osudu, šťastia, ako aj mystickej stráže, pričom stratiť ju porušením zákazu alebo vyslovením tajného mena znamenalo vkročiť na prah vlastnej smrti.

„Ty hrávaš šach sám?“ spýtala sa ma Lucia, keď vyšla spoza kávovej šálky, zamávala svojimi dúhovými krídlami a postavila sa na šachovnicu vedľa bielej dámy, ktorá ju presne o korunku prevyšovala.

„Lucka, prečo sa pýtaš, keď odpoveď určite poznáš?“ vyhol som sa priamej odpovedi, pokým som cez viac ako tri políčka presúval strelca v riskantnom útoku. „Určite vieš o tom, že ten človek, ktorý obvykle sedával oproti mne už v žiadnu nedeľu poobede nikdy nepríde. Alebo potrebuješ naozaj počuť, že mŕtvi ľudia šach nehrávajú?“

„Ale on naozaj zomrel“ opakoval som, keď nechápavo krútila hlavou. „Je to naozaj také ťažké pochopiť?“

„Neviem, ale možno je to ťažké pochopiť práve pre teba,“ zamračila sa na čierneho strelca, ktorý mal v ďalšom ťahu ukončiť krátky život bieleho pešiaka opusteného na bojovom poli. „Čo keby si namiesto toho jednoducho povedal, že odišiel, možno nie navždy a ďaleko, ale na miesto, kde sa s ním budeš môcť jedného dňa opätovne stretnúť? Keby si smrť považoval iba za koniec šachovej partie, po ktorej ti bude znova dovolené rozostaviť figúrky, nezávisle od tvojej výhry alebo prehry? “


V tej chvíli mi niečo napadlo, prestal som sa tváriť, že premýšľam iba nad svojím víťazstvom alebo porážkou a skúmavo som sa na ňu zadíval.

„Nie, nepozeraj sa takto na mňa, to ti skutočne nemôžem povedať,“ sklopila oči k čiernobielej mozaike pod svojimi drobnými nôžkami. „Ale sľubujem, že s tebou pôjdem naozaj všade.“

Mlčal som a nechtom palca prechádzal po pokožke druhej dlane, akoby som si chcel predĺžiť imaginárnu čiaru života.

„Môžem?“ spýtala sa. Prikývol som. Zdvihla ruku, prstami vytvorila znamenie a ďalší biely pešiak sa vzniesol o jedno políčko dopredu, aby plece pri pleci podporil útokom druha vo veľkej tiesni. Bolo jasné, že smrtonosný výstrel čierneho strelca nepadne a v nasledujúcom ťahu bude musieť sám s hanbou ustúpiť. Tvárou drobnej víly prebehol očarujúci úsmev a mne sa zdalo, akoby kráľovná na opačnej strane šachovnice vďačne zamávala bielou vreckovkou za záchranu jedného z poddaných svojho malého národa.

„Malý národ“, ako sa niekedy rase víl a škriatkov hovorieva, prenikal do snového sveta ľudí po celé stáročia, až sa stal trvalou súčasťou našej duše, nášho kolektívneho nevedomia. Víly boli odjakživa spojené s predstavivosťou, keďže ich učení latinskí autori stredoveku dôsledne označujú za bytosti „dea phantastica“, „fantasia“, „fantasma“, či „mulier fatata“. Bolo by veľkou chybou myslieť si, že stvorenia, ktoré ľudskú fantáziu sprevádzali od samého počiatku odplávali na elfských koráboch cez veľký oceán zabudnutia kdesi do novej zeme mimo nášho vedomia. Víly totiž žijú s nami dodnes, aj keď v trochu inom rozmere. Deti, ktorých jasnozrivý pohľad ešte nie je zaslepený každodennou realitou, prejavujú schopnosť občas vidieť a nadviazať spojenie s vílami, ktoré predstavujú najčistejšie sily a energie nehmotného sveta. Kráľovstva fantázie, o ktorom sa vedomie od prvých rokov detstva postupne vytráca, aby sa pre takmer všetkých dospelých jeho strieborné brány uzamkli navždy. Mystérium víl však môže v každej chvíli sprostredkovať vstup do magického sveta prírodných elementov, aby nám tieto drobné, okrídlené stvorenia mohli odovzdať svoje dary, s odstupom času vnímané ako skutočné zázraky a kúzla.

A preto tak túžobne očakávame, kedy sa k nám naše víly vrátia, preto im anjelským písmom píšeme listy, a preto k nim odriekame tajné modlitby.

Pokiaľ to prisľúbia, vrátia sa pre nás, vždy a načas, aby sme s nimi mohli putovať do snovej krajiny, z ktorej ako osamelé stromy vyrastajú jednotlivé spomienky nášho detstva.

Lucia bola teda späť presne vo chvíli, kedy pre seba potrebujem práve ten druh súkromia, akého sa mi dostáva väčšinou iba v neskorých nočných hodinách. Nejakú chvíľu mi však trvalo, kým som zistil, že už znova nie som sám. Drobná postavička sa vznášala nad pohárikom stojacom na stole. V zelených, akoby koktailových šatôčkach, vyzerala ako skutočná absintová víla, vláčne mávala dúhovými krídlami a pozerala na mňa zastretým pohľadom.

„Čo si si to predstavoval?“

„Nič“, zaklamal som a začervenal sa.

So záujmom na mňa uprela svoje zelenomodré oči, nápadne pripomínajúce obsah napoly dopitého pohárika a vlasy jej podivne iskrili.

„Verím, že by sa mi to páčilo,“ povedala, zatiaľ čo som v rozpakoch hľadal ďalšie slová.

„Lucka, nemôžeš sa pozerať do každého môjho sna.“

„To je pravda,“ súhlasila s úsmevom. „Ale ty si tentoraz nespal.“

K tomu nebolo čo dodať. Naklonil som sa, vzal pohárik za stopku a na jazyku som chvíľu prevaľoval pálivý mok, možno ten istý, po ktorom si kedysi van Gogh odrezal ucho.

Élevons-nous au ciel, mon amour, ensemble l′absinthe, car le sang verdoyant nous circule dans les veines...

Lucia sedela na okraji stola, odložila vedľa seba strieborné črievičky a hompáľala vo vzduchu vyzutými nôžkami. Keď odvážne šaty sotva po kolená umožnili viac vidieť, ako len tušiť, zahliadol som pod ich okrajom tenké prúžky podväzkov. Niečo si potichu šeptala a dlho si prezerala svoju trblietavú obuv posypanú hviezdnym prachom.

„Myslím, že som na to prišla,“ prehlásila, keď svoj pohľad striedavo prenášala od svojich kolien ku mne a naopak, akoby porovnávala vzájomnú veľkosť našich postáv. „Aj keď neviem, aké mám vymyslieť číslo topánok.“

Zasmiala sa na niečom, čomu som v tej chvíli vôbec nerozumel a spoza na modro nalíčených, privretých viečok s dlhými riasami mi venovala dlhý skúmavý pohľad. Už som poznal, kedy nazerá až do mojich najtajnejších myšlienok. Aura okolo jej drobnej postavy sa stala viditeľnou a začala pulzovať magickou žiarou, aby sa od nej oddeľovali prstence, spájajúce sa postupne do žiarivého víru prastarej Moci. V taký čas som od nej nedokázal odtrhnúť oči. Akoby v tranze zdvihla ruky a začala si prstami prečesávať iskrami sršiace vlasy, takže čím ďalej, tým viac začala pripomínať niekoho z mojich snov, spojenia spomienok i možnej budúcnosti súčasne.

V miestnosti zavanul známy parfum.

„Tak je to teda,“ zamyslene povedala a ja som nedokázal predstierať, že neviem, o čom hovorí. „Ale takto by si sa mohol trápiť donekonečna.“

Plavne sa vzniesla do vzduchu, vznášala sa pred mojou tvárou obklopená gloriolou žiary.

„Miluješ ma?“

„Ako svoj život,“ prisvedčil som. „Veď ty si moja inšpirácia.“

Šťastne sa usmiala, obrátila ruky dlaňami nahor a priložila si ich k ústam. Do tváre mi vyfúkla oblak zlatistého prášku, načo ma začala obletovať v zvláštnom vírivom tanci. Okraje jej šiat sa vlnili a pri páse cvendžali strieborné kľúče zavesené na jaspismi vykladanom opasku. Vždy ma dokázala prekvapiť svojimi rozmarmi - na môj údiv mala tentoraz na nohách ťažké šnurovacie topánky s profilovou podrážkou.

Bolo to zvláštne, tak som sa jej na to opýtal.

„Môj, celučičký môj,“ smiala sa zvonivým smiechom, akoby ma vôbec nepočula. Položil som hlavu na vankúš a zmocnila sa ma podivná únava. Keďže som mal oči zatvorené, nevidel som ju, ale prenikavá kvetinová vôňa a šteklenie na líci mi prezradilo, že sa uložila v záhybe vankúša iba kúsok od mojej tváre.

V tej chvíli bola moja predstavivosť slobodná.

Zaspal som a v tom sne sa fikus stojaci v kvetináči náhle rozkošatil. Magická energia tryskala a usmernená mocou predstavy formovala novú skutočnosť. Zvukmi trópov a vôňou kvetov zaplavená džungľa postúpila takmer do stredu mojej izby, aby o chvíľu úplne zmizla. Strop miestnosti sa ako vrchnák kúzelníkovej truhlice prepadol kamsi do temnoty nočného neba, aby odkryl pohľad na tisíce hviezd a striebornú trávu rozviatu veterným kruhom tancujúcich víl. Priamo nado mnou nehybne visel kotúč mesiaca v splne, pred ktorým prelietali na metlách elixírom napojené čarodejnice s rozviatymi vlasmi, čiernymi kocúrmi na ramenách a so smiechom naháňali guľové blesky.

Steny okolo mňa nehlučne vybuchli do všetkých strán, nasledované knihami vypadnutými z regálov. Jednotlivé stránky sa vznášali v polnočnom vánku a ja som sa smial svojej predošlej bláznivej predstave, že ich nestihnem do konca svojho života prečítať. Všade okolo mňa sa otvárali brány do nespočetných svetov, existujúcich hneď vedľa toho nášho, ku ktorým tak ťažko hľadáme vo fantázii kľúč.

V tú noc, ale možno v inom čase a na inom mieste ku mne pod prikrývku vkĺzla dospelá žena, tentoraz bez motýlích krídel, úplne nahá, ale so šnurovacími topánkami na nohách.

Nedokázal som už na nič myslieť, len som sa čudoval, kam si odložila svadobný závoj.

Bolo mi to divné, tak som jej to povedal.
Miesto odpovede sa však iba znova zasmiala zvonivým smiechom a pevne ma objala.

A tak som vstúpil do sna slečny Lucie, z ktorého sa už nikdy nechcem prebudiť.

MILOŠ JESENSKÝ



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (6) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Vílymargori01.Mar:12:42
bláznivé vílySelma25.Feb:07:00
snysinmen24.Feb:13:24
WOOOW!!!, ..naaadhernyyy clanok <3Anamen24.Feb:02:47

čitateľov: 4582   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy