?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Čo si počneme so slobodou? I.
@ eseje     9.2. 06, 04:27

1.
Dnes sa vôbec nepochybuje o tom, že žijeme slobodne. V slobode. Môžeme predsa vyjadriť svoje názory. Napríklad aj tu, na www.putnici.sk . Nebyť slobody slova a pohybu, nebolo by ani Pútnikov. Potiaľto je to jasné, však?
Nebyť dosiahnutej slobody, nebolo by ani podnikania, cestovania, pestrosti zábavného priemyslu. Zdá sa teda, že pokiaľ ide o vonkajší svet, nemá nás veľmi čo obmedzovať. Vnútorný svet, sloboda vo vnútornom svete - to je záležitosť subjektívna, je samozrejmé, že niekto sa aj v súčasných podmienkach, zbavených znepokojujúcich a terorizujúcich jednoznačností studenej vojny či autoritárskeho režimu, môže cítiť neslobodne. Koniec koncov, filozofi a ezoterici o variáciách individuálnych slobôd a zotročení toho vedia svoje.


Mne sa zdá, že človek, keď zrazu pocíti, že sa môže slobodne rozhodnúť, urobí všetko preto, aby sa niekam pridal, aby teda dlho nezotrvával v púšti slobody, mimo domu, mimo príbytku, mimo pevnosti. Väčšina z nás sa vo „vákuu“ vôbec nedokáže pohybovať. Zážitok slobody trvá krátko. V človeku sa totiž čoskoro prebudí buď otrok alebo tyran.

Demokracia sa často zamieňa so slobodou. Demokracia je zatiaľ najideálnejšie usporiadanie politických síl v krajine. Človek však nie je schopný v demokracii dlhodobo vydržať. Dosiahnutá úroveň informačných technológií ukazuje, že budúcnosť bude opäť patriť tyraniám.

Tyrania, v takej či onakej podobe, je prítomná už dnes. Stačí si všímať činnosť nadnárodných koncernov vo svete: plánované konjunktúry, plánované krízy, plánované vojny, puče, palácové prevraty, plánovaný import a export dekorácií demokracie. Show must go on.

Tyrania je prítomná v jazyku, ktorého gramatika, akokoľvek primitívna, je povolaná kontrolovať takú subtílnu a nevyspytateľnú vec, akou je proces myslenia, vedomie, či emocionálna ríša človeka. Okrem reklamných agentúr, tajných služieb, daňových úradov, bánk, škôl, armád, mobilných operátorov, internetových providerov nás, samozrejme, kontroluje - prostredníctvom jazyka - aj kultúra. Je jedno, či komerčná alebo alternatívna, vysoká alebo nízka.

Keď použijeme slovo „kontrola“, musíme sa nevyhnutne dostať aj k slovu „moc“. V ľudskej civilizácii - v menej dokonalej forme ako v hmyzej - vládne princíp ovládateľa a ovládaného, nezáleží na tom, či hovoríme o totalite alebo demokracii. Sloboda je pre človeka neúnosná. Sloboda je ako stratiť ochranu múrov, stratiť pôdu spod nôh, nemať zábradlie, zábrany; prísť o centrum, gravitáciu, pravidelný rytmus, rituál.


2.
Pred vznikom náboženstiev - ten čas si ani nedokážeme predstaviť - vládla zrejme sloboda. Sloboda v podobe anarchie, sloboda v podobe deštruktívnych nepredvídateľností? Sloboda v područí prírodných zákonov. Človeka zotročovalo počasie, prírodné katastrofy, silnejšie a dravejšie zvieratá. Človeka zotročujú pudy, fantázie, plány.

Sloboda v lone prírody, plnom temných a neuchopiteľných síl, bola pre človeka neúnosná, potreboval takpovediac duchovné zotročenie, ochranu. Tento čudný pocit metafyzickej „trestajúcej“ ochrany mu do istej miery, paradoxne, dodával pocit slobody. Človek asi nedokáže žiť bez možnosti trestu.

S pocitom slobody sa spájal pocit nadradenosti: „Som silnejší než hrozby, ktoré na mňa číhajú v lesoch, pretože dokážem komunikovať s duchmi, démonmi, so Stvoriteľom, viem, ako si ich mám ponaklánňať.“ Pocit nadradenosti rovná sa pocit moci. Zdá sa, že človek na to, aby sa mohol cítiť slobodný, potrebuje byť mocný, potrebuje mať pod kontrolou svoje okolie.

Spod tejto túžby mať pod kontrolou svoje okolie sotva jestvuje výnimka. Keby som nechcel alebo nemohol, nech už akokoľvek jemným a nenásilným spôsobom, ale predsa len kontrolovať, šiel by som proti sebe a proti tým, ktorí na mňa spoliehajú. Je mi ľúto, ale aj v prípade pacifistov a duchovných ľudí je to tak. Náboženstvo, mágia, ezoterika - to všetko sú pohyblivé schody k pocitu výnimočnosti a nadradenosti nad okolím. Nad prírodou, nad mestom, dedinou, kmeňom, smetiskom, nepriateľmi i nad blížnymi a príbuznými.

Našou novodobou prírodou je naša prekáblovaná, zdrôtovaná, zoželezovateľá, preocelená, hyperbakelitová, prebetonizovaná, vyasfaltovaná superplastová postindustriálna informačná civilizácia. V nej sa môžeme túlať ako v temných lesoch kedysi, v nej môžeme loviť i nanovo sa báť nových modifikácií démonov, duchov, bôžikov, lokálnych kozmických demiurgov. Môžeme si ich nanovo definovať, nanovo namaľovať. A niektorí z nás sa potom budú môcť hrdiť tým, že sú vo výnimočnom postavení, pretože majú schopnosť komunikovať s týmito novými elektronickými bohmi.

Človek teda potrebuje zotročovať a byť zotročený. Dokazujú to aj rôzne reality shows, ktoré v žiadnom prípade nemienim odsudzovať.


3.
Vezmime si reláciu, v ktorej vybraná vzorka ľudí je na určitý čas zatvorená vo vile. Hoci si po celý čas uvedomujú, že do tejto situácie sa dostali vlastným pričinením - bolo to ich rozhodnutie ísť do súťaže - neskrývajú svoje znechutenie nad svojím aktuálnym rozpoložením. Najradšej by stadiaľ ušli, no vidina výhry ich nepustí. Nadávajú, hašteria sa. Celý svet môže za ich utrpenie, všetko, na čo si len spomenú: ťažké detstvo, ekonomická situácia, pocit neuznania - to všetko považujú za dôvody, ktoré ich motivovali k tomu, aby do súťaže šli.

Reality shows presne ukazujú, že väčšina z nás nie je schopná uvedomiť si, že vlastným pričinením sa dostávame do ťažkostí. Pretože v okamihu rozhodnutia ešte nevidíme panoramaticky vývoj situácie v celej jej zložitosti. Skrátka: nevidíme za roh, nie sme jasnovidní a keby sme aj boli, možno nemáme dostatok inteligencie, aby sme vedeli budúcnosť komplexne vyhodnotiť. Sme nevedomí a z väzenia nevedomia nás nevyvedú krásne rečičky o samostatnosti, sebavedomí, demokracii, slobode slova, voľnom trhu, podnikaní.

Najbližším, najpríbuznejším živočíšnym druhom človeka je ďalší človek. Malo by byť samozrejmosťou, že sa môžeme jeden o druhého opierať, že sa smieme jeden na druhého spoliehať. Tento pocit vzájomnej spoľahlivosti je však čoraz slabší. Vtĺka sa do nás potreba samostanosti a suverenity. Reality shows však ukazujú vyplašené tváre, ktoré hľadajú niekde v okolí oporu. Sami sme stále, a reality shows ukazujú, aké to je, keď na to prídeme.

Účastníci v reality shows sú väčšinou ľudia s invalidnou, dokaličenou dušičkou, prichádzajú pred kamery zo sveta, v ktorom nenašli dostatok opory. Neuvedomujú si, že vstupujú do ďalšieho - ešte umelejšieho sveta - v ktorom oporu takisto nenájdu. Aj sledovaním reality shows sa môžeme presvedčiť o tom, že ľudia sa nedelia jednoducho na samostatných a nesamostatných, ale iba na viac a menej nesamostatných. Človek definitívne nie je samostatnou bytosťou. Azda ani niet situácie, v ktorej by si vedel poradiť sám.

V demokracii je nebezpečné to, že režim - veľmi falošne, farizejsky -- spolieha na dospelosť, zrelosť, samostatnosť ľudských jedincov, pričom sa nepočíta s rozličnými stupňami neuváženosti a nevedomosti.

V demokracii je dobré to, že viacero druhov nevedomosti môže vstúpiť do arény koncentrácie. Ak apokalypsa - v zmysle revelation - je odhaľovaním, potom demokracia je apokalyptická: odhaľuje mieru nesamostatnosti človeka.

Ale vráťme sa k reality shows. Vyplašených súťažiaciach, za to, že zrazu hľadajú útočisko v čomkoľvek, nemôžeme považovať za infantilných. Je to prirodzená ľudská reakcia: hľadáme spriaznené duše, hľadáme komfortné situácie, hľadáme ochranu, výnimku, vyzdvihnutie z prostredia, záchranu. Aj s vedomím, že za to budeme musieť zaplatiť slobodou. Ale načo je nám sloboda, keď sme zrazu sami? Opakujem: sami sme stále, len si to neuvedomujeme. Väčšina z nás si to neuvedomuje. Tá, ktorá sa dožaduje slobody, aby ju potom neskôr mohla pošliapať tým, že pritaká nejakej ďalšej forme tyranie.


4.
Smiešne a súčasne desivé sú aj televízne debaty o reality shows. Matka jednej z bývalých neúspešných účastníčok v debatnej relácii obvinila dotyčnú komerčnú televíziu z účelovej manipulácie. Podľa môjho názoru nemala pravdu. Azda si neuvedomila, že jej dcéra šla súťažiť do zábavnej relácie komečnej stanice? Neuvedomila si, že komerčná televízia nie je kanálom, cez ktorý vystupuje do sveta pravda, ale kanálom, ktorým do šoubizu vstupujú peniaze. Komerčné televízie a ich necenzurovaná zábava patria predsa k slobode slova, k voľnosti pohybu a teda k demokracii západného typu.

Ďalší debatér, na očiach mu bolo vidno onen kresťanský lesk inkvizítorského zanietenia, víťazoslávne obviňoval komerčnú televíziu z toho, že sa správa neľudsky, lebo jej ide len o zosmiešňovanie, zábavu, zisk. Dobré ráno, stará mama! O čo iné by akejkoľvek komerčnej televízii malo ísť? A ako môže byť v komerčnej televízii čokoľvek neľudské, keď ju vymysleli a prevádzkujú ľudia? Moralistickí debatéri sa správajú takisto ako „nesamostatní“ účastníci života vo vile: za každú cenu chceli nájsť vinníka, podľa možnosti zvonka. Nenašla sa ani štipka odvahy či ochoty prijať, že existuje aj sloboda voľby. A že ak komerčná televízia niekým manipuluje, robí to v podmienkach slobody - garantovanej parlamentnou demokraciou - a so slobodným súhlasom manipulovaného (ak je vôbec manipulovaný)! Opäť tu vidno: nielenže si nevieme poradiť s vlastnou slobodou, ale nedokážeme uznať, že ten druhý konal alebo koná slobodne. Že je to svojprávna dospelá bytosť. Asi niekde v hĺbke tušíme, že svojprávny a dospelý v konečnom dôsledku nie je nikto...

Keď niekto bojoval za to, aby aj na Slovensku bola taká demokracia ako na Západe, potom bojoval aj za západné normy a formy zábavy a obohacovania sa. Je čudné, keď konzervatívni pravičiari a kresťania sú zhrození zo zábaviek Západu. Azda nevedeli, že proti komunistickej totalite bojovali aj za toto? Alebo azda bojovali za taký režim, ktorý by kontroloval všetkých tých, ktorí nie sú v zhode s ich ideológiou?

Kresťanstvo a konzervatívne pravičiarstvo sa s demokraciou bijú. Kresťania veria, že svetu vládne boh. Boha nevolil parlament, ba čo viac, ani v prírode, a veľmi pravdepodobne ani v bližšom či širšom vesmíre, niet príkladov na formy demokracie. Silnejší je vždy aj nadradený. „Kresťanský“ a „demokratický“ - to sú nezlučiteľné prívlastky.

Pravičiari zas veria, že voľný trh, právo dravejšieho sú viac ako indiviuálny osud človeka. Nahlas to nepovedia, no sú presvedčení, že pravičiar je viac ako ľavičiar, pričom sa nezamyslia nad tým, že takéto delenie je v dnešnom svete už dávno irelevantné. Pre nich jestvuje len pravicová parlamentná demokracia a tá je podľa nich čosi vyššie ako ktorýkoľvek inak usporiadaný politický režim...

Akonáhle je v hre pocit nadradenosti, je v hre, samozrejme, aj predstava hierarchického usporiadania, a v tej chvíli môžeme zabudnúť na rečičky o rovnosti a demokracii.

/pokračovanie/

Andrej Černický


pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (31) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
clanokLialonth10.Feb:08:13
Vypoved putnika ...Anamen09.Feb:06:31
Hrube zrnoBodhi08.Feb:23:48

čitateľov: 3206   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy