?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Objatie dryády
@ eseje     8.1. 06, 03:31

Rovnako ako rieka, patrí k mojim spomienkam z prahu dospelosti aj les, hoci priznávam, že tieto spomienky nie sú ani zďaleka také nevinné. To, čo by v stredoveku inkvizítor bez váhania označil za návštevu succuby a dnešný psychológ za fantázie zrodené predráždenou mysľou v pubertálnom veku, bolo však pre mňa prvou skúsenosťou so stavom podivnej fascinácie stromami, aký možno zakúsiť iba v objatí lesnej víly - dryády.

Keďže mám k minulým inkvizítorom ľudskej duše rovnako ďaleko, ako k tým súčasným, odmietam ešte aj dnes spolupracovať na mrzačení predstavivosti, ktorá umožňuje stretávať ženské bytosti, obývajúce svetadiel mužskej imaginácie. I keď - ako priznávam - pokusy dohodnúť si schôdzku s najádami, dryádami a inými dámami nie tak celkom z tohto sveta, môže sprevádzať množstvo rozmanitých komplikácií:


„Slečna, ako veľmi by som musel trpieť, aby som od Vás dostal umelé dýchanie?“ spýtal som sa na kúpalisku plavčíčky, ktorá postavou, práve tak ako aj pracovnou náplňou, nemala ďaleko k vodnej víle na plný úväzok.

Miesto odpovede som však dostal iba mokrým uterákom po hlave.

Dryády, lesné nymfy, nižšie bohyne z gréckych a rímskych mýtov mali v tomto rozmarnom panteóne ženských bytostí mimoriadne postavenie. Boli veľmi veselé, ak nie takpovediac nezbedné, všetky boli veľmi krásne a rady tancovali. Presne tak ako moja dryáda, ženský prelud polnočného lesa, ktorý som si kedysi vysníval.

Uprostred noci prichádzala ku mne cez zatvorené dvere, okno alebo steny, no prvýkrát až vtedy, keď som ju privolal. Bledá, pehavá tvár, úzke pery, mačacie oči, spolu so špicatými uškami medzi prameňmi tmavých, strapatých vlasov jej prepožičali čosi z divokého, nebezpečného pôvabu šelmy. Vytiahnutá, pružná postava oveľa dráždivejšej krásy ako bolo telo modelky na vyblednutej stránke vytrhnutej z kalendára, ktorú mal otec môjho spolužiaka nalepenú na zadnej strane garážových dverí, kam sme sa na ňu chodili tajne pozerať.

Odchádzala pred svitaním, zanechávala za sebou len vôňu ihličia, opadané listy a halúzky na lôžku, ako drobné obete našim spoločným predstavám.

A jedného rána odišla, aby sa už vôbec nevrátila. Možno to bolo tým, že som predsa len stratil niektoré zo svojich chlapčenských snov, ku ktorým by psychológ poskytol aj bez pýtania pohotový komentár, alebo tým, že som sa odsťahoval nadlho a ďaleko. Keď som sa po viac ako desiatich rokoch vrátil, boli staré stromy za naším domom vyťaté. Lúku, na ktorej som si kedysi dávno s bratom púšťal vo vetre šarkany, som už nenašiel a široká asfaltová cesta sa betónovým korytom vrezala do úbočia hory, aby tak zohavila, alebo úplne zničila všetky tie čarovné zákutia, kde som s vrstovníkmi trávil v hrách väčšinu šťastných chvíľ svojho detstva.

Pochopil som.

Podľa tradície bol život lesných víl spojený so životom ich stromov. Keď tento strom zahynul, či už starobou, bleskom alebo zlovoľným pričinením človeka, zahynula i jeho dryáda. A tak, keď som sa pozeral na prúdy áut valiacich sa cestou oboma smermi, vedel som, že sa tá čarovná víla so zelenými nechtami a živicou kolujúcou v tele už nikdy ku mne nevráti.

Láska k stromom tu však zostáva a v šumení lístia v korunách môžeme počúvať aj niečo iné ako iba žalospev za zomrelé sny, keďže strom je súčasne aj symbolom trvajúceho života. V tomto ohľade sme naďalej ostali Ľuďmi Javora, Duba, Hrabu, Buka, a ďalších posvätných stromov, ktorým nás zasvätili podľa dátumu narodenia už pred stáročiami keltskí druidi. V uctievaní stromu a symbolike s ním spojenej sa zachováva čosi z prastarého uctievania všetkého prírodného z čias, kedy strom bol nielen surovinou, ale predovšetkým obydlím duší, duchov, nýmf a iných mytág, ku ktorým mal človek blízky citový vzťah. Svedčia o tom nielen stromy v lesoch, na ktorých ešte aj dnes nájdeme obrázky svätcov, ale aj vianočný stromček, ktorý sa ako symbol večnej zelene a znovuzrodenia uprostred zimy rozšíril takmer do celého sveta.

„Strom má významné miesto v spomienkach na rodný kraj, takmer u každého dieťaťa, najmä u chlapca", povedal v jednom z rozhovorov majster slova, krajiny a srdca, básnik Milan Rúfus. „Nezáleží na tom, aký strom to konkrétne je, smrek, vŕba, javor, orech, jabloň alebo čerešňa. Nech už to bol akýkoľvek strom, má v našich spomienkach význam erbového znaku. Pečatilo to krajinu, ktorá bez neho bývala akási nesvoja, vyzerala nedokončená. Nebol to iba rám pre jej obraz, bolo to niečo, čo dotváralo jej podstatu. A strom v mojej krajine detstva - to bola tá najsamozrejmejšia vec. Zdá sa mi preto zákonitý ten zvláštny vzťah človeka a stromu, na ktorý si z detstva spomínam. Dieťa a strom. Chlapec a strom. Prečo sa tí dvaja vzájomne vždy tak priťahovali ? Čo to bolo ? Ľudská túžba po hviezdach ? Prvé stupienky na tom obrovskom rebríku, ktorý predstavuje jeho cesta k nim ? Čo nás to ako chlapcov stále priťahovalo ku stromom ? Čo sme voči nim cítili, keď sme na ne liezli s tlčúcim srdcom, pritlačení ku ich kmeňom a s tvárami, dotýkajúcimi sa ich drsnej, tichej kože ? Strom a dieťa, to je človek a tajomstvo. Strom je to, čo človeka prečnieva. Medzi tými dvoma pólmi to odjakživa iskrilo napätím, ktorého dejiny začínajú už v detstve človeka."

„Biologický čas robí človeka a strom vrstovníkmi", pokračuje vo svojich úvahách maestro Rúfus. „Strom má dokonca bližšie k večnosti, má toho vymerané viac. To vzbudzuje v človeku rešpekt, všetko, čoho sa smrť menej dotýka ako jeho samého. Strom ako keby nebol iba rastlinou, ale akýmsi princípom zároveň, Koruna, ktorú otvára a skladá ako dáždnik alebo slnečník, obrátil smerom k premenlivému a pominuteľnému. No jeho kmene a konáre sú kronikou, ponad ktorú ide čas iba mimochodom, zaznačený, no neoslavovaný. Aj on, strom, akoby sa skladal z dvoch základných: z expresívneho, pocitového čerenia koruny a z intelektovej pamäti kmeňa. Tým pripomína človeku jeho samého. Dráždi fantáziu, jeho symbolika je univerzálna a ešte čímsi pripomína osobnosť: kde vstúpi, poznačí okolie, nemožno ho nezaznamenať, je nezanedbateľný. A tam, kde vstúpi do spoločenstva viac, tam nielen poznačia, ale aj všetko zmenia. vytvoria osobitnú prírodnú "civilizáciu". Onen legendárny les - spoločenstvo stromov, zariadené v detailoch samo pre seba a zároveň ako celok pre všetko a pre všetkých."


Symbolický význam stromu vychádza predovšetkým z toho, že je svojimi koreňmi upevnený v podzemí a konármi vystupuje až ku nebesiam, čím predstavuje skutočnú „bytosť dvoch svetov“ a prostredníka medzi stvorením „hore a dolu“. Staré národy pripisovali stromu funkciu akejsi svetovej osi, okolo ktorej je zoskupený celý vesmír. Túto úlohu spĺňal posvätný strom „yggdrasil“ u germánskych kmeňov, či „gaxché“ yucatánskych Mayov, ktoré podľa ich predstáv rástli v strede sveta a podopierali nebesá.

Najznámejší je však nepochybne starohebrejský príbeh o Strome života rastúcom v rajskej záhrade Eden, ku ktorému uvádza netradičný výklad americký biblista Eric Gutkind: Prvý človek, ha adam, zjedol jablko zo Stromu poznania, ale neochutnal ovocie Stromu života. Preto síce získal schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom, osvojil si všetky zručnosti, ale minul Strom života. Keby ha adam pojedol plody Stromu života, žil by naveky, k čomu Gutkind aktuálne dodáva:

„Povedané moderným jazykom to znamená, že si najskôr chceme osloviť znalosti, chceme niečo vedieť, chceme niečo získať... a až potom príde bezpečný život... Avšak to, čo príde potom, až získame bezpečie, keď to niečo dostaneme, keď všetko premeníme na nejakú vec, bude vždy len nejaká vec a vôbec nie život. Život, ten nepríde.“

A tak naďalej jeme jablká iba zo Stromu poznania. Miesto toho, aby sme sa primkli ku kmeňu a koreňom Stromu života, spoliehame sa na výpredaj posledného pomazania, tupo prepíname televízne stanice, meníme svoje vlastné životy na firemný harmonogram, démonický kolotoč obstarávania a konečných termínov, aby sme po čase sami zostúpili do predpeklia smrteľnej únavy.

„Keď sa otvárate vzťahu so stromom, uvoľňujete svoju ohraničenú predstavu o svojom ja, rozpínate sa, aby ste mohli obsiahnuť viac, uchová si len málo vašich názorov svoje zaťaté istoty“, píše americká autorka Loren Crudenová. „Prirodzená zvedavosť mysle vyráža von, aby objavovala, aby sa pozerala do zrkadla stromu. Srdce sa usiluje o súzvuk, zmysly sa otvárajú jazyku krásy. Je v tom mier a prehlbovanie schopnosti pre zmenšovanie osamelosti. Takto začína liečenie.“

Na rozdiel od osamelo stojaceho stromu je les zase všeobecne známym symbolom sveta, ktorý je zároveň náprotivkom vypálenej a vyklčovanej krajiny. V rozprávkach, ktoré sme počúvali v detstve, les obývajú tajomné, mnohokrát nebezpečné bytosti, s ktorými sa musíme potýkať, aby sme obstáli v skúške dospelosti. Je to symbolika rozľahlých lesov, ktoré sa musia vyklčovať, aby sa získala úrodná pôda.

Svetielko blikajúce pomedzi kmene stromov, vyskytujúce sa tak často v rozprávkach naznačuje nádej, že človek dosiahne miesto, kde osvedčí svoje schopnosti. Sám les pôsobí hrozivo a neprístupne ako nespútaná príroda a naša predstavivosť ho osídľuje lesnými bytosťami, ako sú napríklad divožienky skrývajúce sa v machu, či stromoch, prípadne víly, ktoré sa prejavujú ako bytosti naklonené človeku. Na druhej strane poskytuje les duchovne založeným ľuďom útočisko pred svetom - pustovníci sa nebáli jeho nebezpečenstiev, lebo ich chránila vyššia moc.

Hustý, akoby zakliaty les je iba zdanlivo miestom bez chodníkov a bez duše, keďže dokáže sprostredkovať stretnutie s nadprirodzeným. Ide o miesto, na ktorom prebýva nielen genius loci, ale aj genius dei et diaboli. Všetky nástrahy lesa slúžia na to, aby sme ich prekonali a našli cestu von.

Vstúpiť pod klenby stromov znamená nazerať do vlastného nevedomia, nechať sa pohltiť sebou samým z temnej stránky svojho ja, odvrátenej strany, ktorá je tajomná a ťažko pochopiteľná, hľadať trblietavé zrnká zlata ukryté pod stopami udalostí na sotva viditeľnom lesnom chodníčku.

V snoch tmavý les vyjadruje určitú fázu dezorientácie, neznáme miesto, kam človek vstupuje iba s obavami. V hĺbkovej psychológii les často symbolizuje hrozivú ženskosť, ktorú musí mladík najskôr preskúmať. Podľa všeobecných predstáv panuje v „ňom zelený, chvíľami sa rozjasňujúci, chvíľami sa stmievajúci súmrak podvedomého, zvonku neviditeľného života“. Les ako snový symbol obsahuje „mnohoznačné - neškodné alebo nebezpečné - bytosti, ktoré sa v ňom môžu stretávať, čo azda raz vystúpi do denného svetla našej kultúrnej krajiny“.

Všetky cesty prechádzajú lesom - to je odveké podobenstvo života. Aj podľa D.H. Lawrencea „duša človeka vytvára čierny les, ohromný les, v ktorom žije divá zver“. V mytológii bol les právom miestom duchovnej skúšky a obrody, duchovného zasvätenia, vyplývajúceho z toho, že ak hrdina prekoná obavy z nekonečnosti a hĺbky lesa, nájde v sebe silu k naplneniu svojej úlohy. Podľa Daniely Hodrovej: „Les a zámok tvoria základné figúry priestoru románu zasvätenia.“

Z týchto slov je aj v slovenských rozprávkach les neznámym a hrozivým územím, na ktoré treba vstúpiť ešte predtým, kým hrdina nájde spôsob vykonania svojej úlohy, čo len opätovne potvrdzuje tézu, podľa ktorej je les nielen skúškou viery v seba, ale i miestom zasvätenia. Iba ten, kto je osamelý a nevie, ako má splniť poslanie, prejde bezpečne lesom posilnený svojím cieľom. Až keď pochopí zmysel svojho putovania, dôjde na okraj lesa, za ktorým uvidí slnkom zaliatu krajinu, s pastvinami, poľami a s obrysom kostolnej veže čnejúcej nad hradby mesta oproti obzoru.

Môžeme, ale nie vždy chceme počúvať posolstvo obsiahnuté v rozprávkach. Všetci tento príbeh od detstva poznáme, ale súčasne tvrdíme, že v živote to chodí inak.

Červená Čiapočka ďalej kráča lesom s revolverom v ruke.
A vlk leží s prestrelenou hlavou

Chápeme, že množstvo stromov tvorí les. Málokedy však súčasne chápeme, že to, čo robíme stromom, je iba odrazom toho, čo robíme sami sebe a jeden druhému. Ale ako povedal Gándhí: „Zásada oko za oko vedie k tomu, že celý svet bude slepý.“ V konečnom dôsledku všetko, čo ako ľudia máme, je to, že máme jeden druhého a pokiaľ sa navzájom stratíme z očí v temnotách platónskej jaskyne, v ktorej tvrdohlavo spaľujeme drevo naštiepané v rajskej záhrade, nebudeme mať už vôbec nič.

Ani seba, ani lásku, ani les.
A bez lesa ani len objatie dryády.


MILOŠ JESENSKÝ

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (6) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
nadherachriss28.Sep:06:27
krásneisis08.Jan:11:13

čitateľov: 7605   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy