?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Čo s nami bude?
@ eseje     16.10. 05, 22:12



„Války, hladomory, zemětřesení, sopečné erupce. Všechno to začíná krystalizovat. Vyjádřeno vašimi vlastními slovy, existuje vúbec něco, co by to mohlo zastavit, jak se to jednou roztočí?“

„Záplavy, tornáda, epidemie podivných nových nemocí. Není to znamení? Je to pravda? Jste připraven?“


(Don DeLillo: Bílý šum)


1.
Do roku 2005 ľudská civilizácia vstúpila v sprievode otrasných obrazových záznamov o katastrofách, ktoré v juhovýchodnej Ázii spôsobili prílivové vlny. Počas celého roka monumentálne tragédie pokračovali: v Londýne v metre zaútočili teroristi, v Nemecku a vo Švajčiarsku vyčíňali záplavy nebývalých rozmerov, v New Orleanse pustošil silný hurikán, v strednej Amerike sa prebudila k životu sopečná činnosť, Guatemalu trápili tropické búrky, v Pakistane, Afganistane a Indii zabíjalo zemetrasenie, v Rumunsku sa objavila vtáčia chrípka. Do konca tohto rušného roka máme ešte tri mesiace. Čo ešte príde?
Vášniví a nepoučiteľní ohlasovači konca sveta obľubovali rok 2000. Až do chvíle, kým naozaj neprišiel a neukázalo sa, že nijaký veľkolepý globálny koniec sa konať nebude. Rovnako, ako sa nekonal ani v roku 1000, keď mal nastať jeden z očakávaných koncov sveta - aspoň podľa vizionárov Západu. Čo ak však koniec sveta nie je záležitosťou len krátkeho časového obdobia? Čo ak je to proces? Potom bude platiť, že do rozvláčneho a komplexného procesu, ktorému sa po starosvetsky hovorí „koniec sveta“ sme vstúpili okolo roku 2000 a koniec „konca sveta“ je zatiaľ v nedohľadne? Ale čo ak v nedohľadne je nielen koniec, ale aj začiatok „konca sveta“?


2.
V súvislosti s „koncom sveta“ sa často používa slovo apokalypsa. Lenže apokalypsa, ak aj znamená súd, posudzovanie, prehodnocovanie, odhalenie nemusí hneď znamenať vojny, epidémie, prírodné katastrofy. Apokalypsa je proces prehodnocovania. Čo ak tento proces započal nástupom kresťanstva? Čo ak kresťanstvo malo byť tou ideológiou, ktorá posudzuje dovtedy platné hodnoty archaických, antických civilizácií? Inak povedané: kresťanské myšlienky neohlasujú začiatok začiatku, ale začiatok konca. Začiatok konca istej interpretácie sveta. Kresťanstvo je zdĺhavou bodkou za starými civilizáciami. Je odvodeninou duchovného bohatstva starých civilizácií a súčasne je vyjadrením nepochopenia ich posolstva. Éra kresťanstva zastrešuje éru apokalypsy, teda prehodnocovania, odhalovania, zbavovania sa falošných interpretácií. Táto éra začala veľmi bolestivo a ešte bolestivejšie končí. Trvala dvetisíc rokov a voviedla do sveta Západu náboženské vojny, etnickú a rasovú neznášanlivosť, technický pokrok, masovú výrobu, inžinierstvo genocíd, kolonializmus, chemickú a ideologickú manipuláciu. Takže vlastne sled hrozných udalostí sa kryje s procesom apokalypsy. So súdnym procesom, ktorý vedie duch s hmotou. Lenže hrôz bola dosť aj v predapokalyptických časoch. Dosvedčujú to rôzne staré mýty, ktoré operujú so státisícami mŕtvych, s presunom obrovských más hmoty a pod. Tieto mýty mali znázorniť bolestivé vznikanie sveta. Dnešný svet, plný genocíd, zemetrasení, záplav a búrok pripomína tieto údajne predapokalyptické časy. Pretože svet sa ešte definitívne nenarodil, neprestajne sa rodí aj v tom doslovnom, vesmírotvornom význame slova. Vrátiac sa však ku vzťahu kresťanstva a apokalypsy: apokalypsa sa nezačína, ale končí. Končí sa éra odhaľovania významov. Odhaľovanie bolo bolestivé; ako sa bude žiť v odhalených časoch?


3.
Vo fáze končiacej apokalypsy sa rúcajú tie relatívne istoty, ktoré v dvojtisícročnej ére posudzovania mali upevňovať zakaždým to, čo pochádzalo z minulosti. Ak z minulosti pochádzali isté predstavy o blahobyte a pohodlí, potom napríklad technický pokrok slúžil predovšetkým na to, aby to, čo sme zdedili, bolo v prítomnosti, a, podľa možnosti, aj v najbližšej budúcnosti, čo najmenej ohrozené. Všimnite si, prosím, že technický pokrok sa síce odvolával a spoliehal na budúcnosť, no súčasne sa vždy sústreďoval na spomalovanie, fixáciu minulosti, pričom plynutie prítomnosti len urýchľoval. O tom, že veda a technika pramálo prihliadali na budúcnosť svedčí nielen ich suverénne odmietanie prognosticko-profetickej prístupu k životu, ale aj naša samotná prítomnosť. Problémy so životným prostredím, finančným sektorom, duchovnými princípmi sa hromadia a prostredníctvom médiami rozprašovaných a fragmentarizovaných informácií aj údesne zmnožujú. Jedna z novodobých morových pandémií sa šíri vďaka vírusu informácií. Či už pravdivých alebo nepravdivých - na tom až tak nezáleží; protiliek aj tak nemáme.


4.
Rovnako nemáme protiliek na „podivné nové choroby“. Ozaj, sú skutočné? Je vtáčia chrípka skutočne taká nebezpečná? Existuje vtáčia chrípka? Čo ak ju niekto len vymyslel? Podobne ako hrozbu medzinárodného terorizmu a zbrane hromadného ničenia v Iraku, ktoré sa nakoniec doposiaľ nenašli? Alebo sa možno našli, len nás zainteresovaní z nejakých dôvodov neinformujú? Ozaj, a keby nás informovali, čo by sme si s ich informáciami počali? Zmenilo by to nejako naše životy?
Ale vráťme sa k epidémiám. Koľko sa hovorilo o hrozbe SARS. Panika na letiskách. Pamätáte sa? A čo je dnes? Zabudli sme na SARS, lebo máme teraz vtáčiu chrípku? Zabudli sme rovnako, ako sme sa zbavili hystérie z AIDS a nezaujíma nás ani to, kto riadil antraxovú hystériu? Ozaj, o tej sa prečo nehovorí? Prečo sa nikdy nevyšetrilo, prečo mali zrazu tisícky ľudí nutkanie rozposielať po svojich krajinách obálky s kriedovým prachom? Komu prospieva takéto hecovanie nálad prostredníctvom konštruovaných informácií? Médiám? Burzám? Tajným okultným alebo obchodným spoločnostiam?
Skúste si na okamih predstaviť, že vtáčia chrípka je výsledok manipulácie. Koniec koncov, dosť podozrivé je už to, že médiá pre nás každý rok majú nejakú senzáciu, ktorá sa postará o rušenie pokojného spánku. Len čo skončí dovolenkové obdobie, opŕchne prvé lístie, máme tu buď teroristický útok na Dvojičky, alebo antrax, alebo SARS alebo - najnovšie - vtáčiu chrípku. Takže, dajme tomu, že vtáčia chrípka je mediálny výmysel. Čo sa stane ďalej? Za istý čas sa, podľa hypotéz alebo plánov má ukázať, či sa prenáša aj na človeka. A čo ďalej? Hrozba celosvetovej pandémie! Milióny, ak nie miliardy ľudí budú prinútení k tomu, aby sa dobrovoľne (!) nechali zaočkovať. A ďalej? Napriek ochrannému očkovaniu budú umierať. Ukáže sa, že vakcína nie je účinná. Vŕta mi v hlave, či mediálne „preferované“ „nové neznáme choroby“ nie sú vymyslené práve kvôli tomu, aby sa do ľudí zaočkovali akési „ochranné látky“…


5.
Akosi sa nemôžem sa zbaviť dojmu, že sa už otvorene vzdávame. My, ľudia. Že sa vzdávame pravidiel, slušnosti, ohľaduplnosti. Žijeme už podľa programu „po nás potopa“.
Sedel som minule s priateľmi vo vinárni. Prišla čašníčka a spýtala sa ma, čo si budem želať. Povedal som, že suché červené víno. Po chvíli sa vrátila a spýtala sa ma, či by nebolo lepšie polosladké, lebo že by bola škoda kvôli jednému poháru otvárať fľašu suchého červeného. Vôľa zákazníka - na poslednom mieste. Mladá čašníčka očividne nechápe súvislosti - nedošlo jej, že peniaze prinášam ja a že mám právo za ne dostať to, čo chcem ja a nie to, čo chce ona alebo majiteľ podniku.
Oklamávanie sa stalo bežnou praxou. Prakticky niet miesta, kde by ste sa s ním nestretli. Klamú vás politici, kňazi, lekári, zamestnávatelia, kolegovia, čašníci, úradníci, inštalatéri, predavači, manažéri, reklamy… Bahenný príval klamstiev a podvodov už nikoho nevyrušuje, pretože každý má pocit, že ak sa tomu prispôsobí, bude sa mať lepšie. Nikto však presne nevie, čo to znamená „mať sa lepšie“, no každý po tom túži. Každý si myslí, že ak spraví malý „neškodný“ kompromis, neodbudne z neho a výhodný obchod je zaručený. Malé kompromisy sú niekedy naozaj potrebné. No kam vedie veľa malých kompromisov? Svet sa už priam hmýri kompromismi a výhodnými obchodmi, len akosi nikto sa nemá lepšie. Ku klimatickým zmenám, zemetraseniam, záplavám, etnickým konfliktom, ekologickým katastrofám ako bonus sú pribalené bezohľadnosť, bezobsažnosť, beznádej, ľahostajnosť, chamtivosť, manipulácia…
Mám sa teda tváriť, že záplavu nespoľahlivosti, neserióznosti, podvodov nevidím? Mám sa tváriť, že rozvrat, chaos a korupcia sa nezmnožujú, nestupňujú, nenaberajú na obrátkach? Mám sa tváriť, že bezohľadnosť a ľahostajnosť nesilnejú každým dňom? Mám sa tváriť, že budem vedieť, ako tieto časy prečkať a že sa veci zlepšia samé od seba? Mám sa azda tváriť, že som vysporiadaný s tým, že bude stále horšie a že sa neobávam ani toho najhoršieho vývoja?


6.
Neviem, ako sa správali generácie, ktoré prežili vojnu. Boli po skončení svetového požiaru ohľaduplnejší? Slušnosť zažívala svoju novú renesanciu? Alebo azda žili slušnosti, ktorú v zuboch preniesli naprieč vojnou? Ako sa správajú ľudia po tom, ako prežili prírodnú pohromu? Sú pokornejší, pokojnejší, ohľaduplnejší? Sú veľké strasti tým, čo ľudí kultivuje? Napriek besneniu pudov a živlov?
Svet šesťdesiat rokov prežil bez väčšej medzinárodnej vojny. Boli tu síce konflikty v Kórei, Vietname, Afganistane, Iraku, Juhoslávii, no západnej civilizácie sa to relatívne (očividne?) nedotklo. Dá sa teda povedať, že prežili sme šesťdesiat rokov v podstate v mieri. Za cenu ústupkov totalitným režimom. Že by bol ľudský rod taký, že takéto dlhé obdobie pokoja bolo preň neúnosné? Že by vôľa k životu sa vytrácala práve v dôsledku nedostatku dramatických a otrasných zážitkov? Že by dlhý mier viedol k ľahostajnosti, bezohľadnosti - teda opäť len k tomu, k čomu - v rýchlejšej a tragickejšej forme - vedie aj vojna? Že by ľudstvo každých tridsať až štyridsať rokov potrebovalo púšťanie žilou? A že by to teraz bolo tak, že keď sa o to nevedia postarať ľudia, postará sa o to iný, hygienický, citlivý, mysliaci organizmus - planéta Zem? Ak nie epidémiami, tak prírodnými pohromami?

„Taková je povaha moderní smrti. Žije si svým vlastním životem, nezávislým na nás. Její prestiž i rozměry narústají. Má takový dosah, jako nikdy předtím. Objektivně ji studujeme. Dokážeme předpovědět její výskyt, sledovat její stopu v těle. Múžeme si vyfotografovat její příčný řez, nahrát její chvění a vlnění. Nikdy jsme jí nebyly blíž, natolik obeznámeni s jejíme zvyky a zpúsoby. Dúvěrně ji známe. Ale dál roste, nabírá dech i rozměr, nové výboje, nové směry a prostředky. Čím víc se učíme, tím víc roste. Je to snad nějaký fyzikální zákon? Každý pokrok ve vědění a technice je doprovázen nějakým novým druhem smrti, nějakým novým kmenem. Smrt se přizpúsobuje, stejně jako virus. Je to snad nějaký přírodní zákon?“

(Don DeLillo: Bílý šum)


7.
Ako som už spomínal: apokalypsa znamená prehodnocovanie. Za uplynulých dvetisíc rokov ľudská civilizácia prehodnocovala samú seba. V ďalšom tisícročí sa prehodnocuje jednotlivec, jeho hranice a možnosti. Dobre to ilustroval prípad tohtoročných hurikánov v Karibiku: v plnej miere sa ukázalo, aký tenký a nespoľahlivý je západný civilizačný náter na animálnej podstate jednotlivca.
Kto riadi toto prehodnocovanie? Kto sa tu stará o to, aby jednotlivec na niečo prišiel? Boh? Anjeli? Demiurgovia? Démoni? Mimozemšťania? Alebo samotná Zem, ktorá je živým, cítiacim a mysliacim organizmom?
Nech je to akokoľvek a nech je Učiteľom ľudského rodu ktokoľvek alebo čokoľvek, nemôžeme sa už ďalej tváriť, že sa nič zásadné nedeje. Zem reaguje na preľudnenie. Väčšie mestá s väčším počtom obyvateľov produkujú viac tepla a hoci sa nám to možno nezdá, no i ony výrazne prispievajú k ohrievaniu atmosféry. Tá má isté svoje zákonitosti a aj pre ne platí princíp akcie a reakcie. Atmosféra na zmenu reaguje zmenou. Pozrime sa teraz na zem. Jedno z najväčších miest sveta - Šanghaj - sústreďuje viac mrakodrapov než koľko možno napočítať v celých Spojených štátoch. Odborníci varujú, že výstavba ďalších monštruóznych veží by mohla spôsobiť pokles celého mesta. Zem teda tiež reaguje na zmenu zmenou. Ľudstvo, jeho činnosti, jeho mestá, jeho stroje - to všetko vyvoláva zmeny v pôde i v ovzduší. Nemohli sme si predsa namýšľať, že zmenám podlieha všetko len nie to, čo nám zabezpečuje bezstarostný život. Ilúziu svojich bezstarostných životov si predsa zabezpečujeme vďaka všetkému, čo nás obklopuje. Radi však upadáme do snenia o tom, že zmena je niečo, čo sa zakaždým týka len toho druhého.
Koniec apokalyptických čias nám začína odhaľovať mylnosť našich predstáv o živote: nič nemôžeme ustáliť, ustrážiť, zastaviť; nikde sa nemôžeme ukryť, nikde a nikdy nebudeme v bezpečí. Čo je to, čo nám zostáva a čo nás nikdy neopustí? Čo je konštatné? Banálne by sa dalo odpovedať: stály a neochvejný je len zákon zmien, isté je, že nič nie je isté. Ale aj tak: čo sa skrýva za večnou neistotou? Lebo niečo sa tam citeľne existuje…



Peter Macsovszky






pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (23) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
mudra poznamkahlas19.Oct:06:01
Trochu o vtacej chripke a zaciatku koncaadam.kadmon17.Oct:09:40
1903haiku17.Oct:07:58
konecnematheja17.Oct:02:07
Bude s nami to, čo si sami urobíme...dreamingwolf17.Oct:02:03

čitateľov: 5197   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy