?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


STALO SA KONCOM LETA
@ eseje     16.10. 05, 02:38

Summer moved on and the way it goes
You can´t tag along
Honey moved out and the way it went
Leaves no doubt
Seasons can´t last and there´s one thing
Left to ask
Stay, don´t just walk away and leave me another day
A day just like today
With nobody else around.


(Paul Waaktar - Savoy)

Stalo sa to onedlho po mojom príchode do Calelly. Sliedil som po mušliach v piesku omývanom morskými vlnami, s rešpektom pred príbojom dorážajúcim na skaliská, poučený skúsenosťou z predošlého dňa, kedy mi nečakaná vlna nielen podrazila nohy a po dvoch kotrmelcoch nedôstojne vysadila na breh s plavkami stiahnutými pod kolená, ale aj vytrhla spomedzi zubov ani nie z tretiny vyfajčenú havanu, s ktorou som sa švihácky prechádzal po pláži. Kúsok za majákom, na samom konci Platja de Garbí, medzi barom Rocapins pred koncom sezóny smutne vzhliadajúceho doskami zatlčenými oknami na nudistami takmer opustenú pláž a 666 kilometrom štátnej cesty vedúcej do Barcelony vysoko po pobrežných bralách. Tesne pred západom slnka som pri tom pohľade doslova zatajil dych, hoci sme sa predtým niekoľkokrát videli. Aj keď nemala rybací chvost, vyzerala ako ozajstná morská víla S rozpustenými vlasmi vystúpila z príboja, pomaly stierala zo seba vodu perliacu sa na pokožke. A potom si sadla, pokrčila nohy, objala ich rukami a položila si bradu na kolená

Rusalka, skutočná rusalka.

„Ich svet sa rozprestiera medzi morským dnom a hrebeňmi jeho spenených vĺn“, vykresľuje domov rusaliek poeticky Denisa Fulmeková. „Tu v nedoziernych vodách vraj existuje záhadná krajina, ktorú si podmanili spanilé dlhovlasé bytosti s bieloskvúcim ženským poprsím a ladným rybím chvostom. Tak ako zatienili svojich morských mužov v mytológii, tak si udržali aj prevahu v matriarchálnom podmorskom spoločenstve, kde namiesto monogamie pestujú najradšej roztopašnosť a nikdy nestarnúcu krásu. Nechápu pozemšťanky, prečo si strihajú kadere a načo si zahaľujú telo do šiat. Morské panny totiž takéto pochabosti nerobia.“

Morská víla s rozpustenými vlasmi. Usmievala sa. Usmievala sa tak ako aj predtým, v meste, v kaviarni, ale tentoraz nebolo pochýb. Okrem mňa nebol nablízku nikto iný, kto by jej ten tajomný úsmev mohol opätovať
Qué día tan hermoso tenemos hoy !

Španielsky som nerozumel, ale usmieval som sa. V jej pohľade bola akási vyzývavá odovzdanosť. Nymfa z katalánskeho pobrežia. Dlhú chvíľu sme iba tak sedeli vedľa seba a pozerali na čajky lietajúce nízko nad vlnami. Lingua sile, non est ultra narrabile quicquam. Jej pokožka chutila soľou a jemné tetovanie pripomínalo tŕňovú korunu ovinutú okolo ľavého ramena, ktorej som sa mohol bez obáv dotýkať.

Rusalka, moja rusalka.
Láska na prvé vynorenie.


Mytologický pôvod rusaliek sa obvykle odvodzuje od vodných nýmf, patriacich k najpočetnejšej skupine nižších bohýň antickej mytológie - najádam. V širšom slova zmysle sa k nim počítali aj okeanidy , dcéry Titana Ókeana, ktorých bolo tritisíc a nereidy , ktorých bolo päťdesiat alebo sto. V užšom ponímaní boli najády iba nymfami vnútrozemských vôd a podľa toho, kde žili, boli nymfy riečne, jazerné a jednotlivých prameňov, ktoré boli k ľuďom prívetivé a svoj život trávili väčšinou v speve a tanci.

Morské panny rozpaľujúce obrazotvornosť antických plavcov boli dcérami morského boha Nérea a jeho manželky Dóridy. Považovali ich za nižšie morské bohyne sídliace vo „vnútornom mori“, na ktorého brehoch žili ľudia, na rozdiel od okeaníd, bohýň „vonkajšieho mora“, ktoré podľa predstáv Grékov omývalo obývaný svet. Zatiaľčo ich Homér uvádza pod vlastným menom štyridsaťštyri a Ovidius tituluje ako „zelené dcéry mora“, Plinius o ich telách píše, že „sú naozaj také, ako ich zobrazujú maliari“, ibaže - ako pikantne dodáva - „sú trocha drsnejšie a šupinatejšie, a to aj v miestach, kde pripomínajú ženu.“ Nereidy žili v strieborných jaskyniach na morskom dne pri skalnatom pobreží, po svojich rodičoch zdedili prívetivú povahu a chránili životy moreplavcov.

Večer mala prísť na schôdzku, ktorú sme si dohovorili na Placa de l´Església, tesne pred naším rozlúčením na pláži. Mierny nepokoj, ktorý som od pociťoval od rána postupne narastal. Dopoludnia do vody vstúpil iba málokto, vlny totiž priniesli k brehu stovky medúz, nebezpečnej charizmy zbavených krások morských hlbín, ktorých sklovité telíčka sa teraz bezmocne zmietali v príboji ako v predzvesti prichádzajúcej búrky. Poobedie som strávil v blízkom bare sediac v mokrom plážovom oblečení, bez vyhliadky dostať sa do hotelovej izby. Celá štvrť bola uzavretá bariérami a na ulici hliadkovali policajti v nepriestrelných vestách - medzi niekoľkými desiatkami mužov bolo možné rozoznať aj niekoľko žien oblečených v uniformách. V snahe prekonať jazykovú bariéru som adresu svojho prechodného pobytu formuloval ako otázku:

„Hotel Catalonia ? “

Starší policajný dôstojník energicky pokrútil hlavou a odpovedal bez nutnosti prekladu.

„El paquete bomba.“

„..aber ein Bier moge ich trinken ?“, nepatrične som vyjachtal troskami stredoškolskej nemčiny ďalšiu otázku, ukazujúc rukou na podnik na ktorého rohu stál ďalší policajt držiaci služobného psa nakrátko za obojok. Samopalník sa tváril prísne, vlčiak dychčal s vyplazeným jazykom v horúčave, ktorá nepoľavila ani pod búrkovými mrakmi zatiahnutou oblohou. Tvárou seržanta so šedivými fúzmi sa prelial chápavý, úprimný úsmev, načo dobrosrdečne rozhodil rukami, akoby ma osobne pozýval.

„Si, seňor, si.“

Príliš som ho nepočúval, v hlave mi vírili iba myšlienky na morskú vílu

Rusalka, moja rusalka.
Kdesi ďaleko nad morom sa zablyslo a zahrmelo.

Rusalky sú zrejme dedičkami dávnych, viac ako sedemtisíc rokov starých kultov, ku ktorým patrí babylonská bohyňa s rybím chvostom Oannes, či sýrska mesačná bohyňa Atargatis. Morské víly sa preslávili aj svojím nádherným hlasom. Ten ich spája so sirénami antickej mytológie, pôvodne riečnymi nymfami, vábiacich spevom lodníkov do záhuby a preto je v západných námorných príbehoch zjavenie rusaliek tradičnou predzvesťou stroskotania.

Väčšina námorníkov rozprávala o morských vílach ako o príťažlivých krásaviciach s rybím chvostom a dlhými vlasmi, ktoré často držia v ruke zrkadlo a hrebeň. Rovnaký bol aj obraz rusalky na erboch v kostoloch, ako výstražný emblém hriechu, zosobnenie femme fatale, symbol márnivosti ženskej krásy, ktorá podľa cirkevných dogiem odkláňala mužov z cesty večnej spásy.

Stihol som to na poslednú chvíľu. Aj keď bombu našli pred vchodom hotela v podstavci kvetináča, trvalo niekoľko hodín, kým prehľadali celú budovu. Ukázalo sa, že som si ušetril strasti evakuácie - čakanie na barovej stoličke bolo predsa len príjemnejšie ako nedobrovoľný pobyt na streche, kam záchranári všetkých presťahovali. Bol som však pochopiteľne veľmi napätý. Navyše sa spustil hustý dážď a tak som sa do večerného mesta musel vybrať s dáždnikom, ktorý mi - s ohľadom na predošlú situáciu - až príliš ochotne požičali v recepcii.

Čakal som márne, moja víla na schôdzku neprišla. Prudký dážď bubnoval na strechu slnečníka, ktorý nado mnou milosrdne rozprestrel čašník z Cafetteria Delicia. Na miniatúrnom stole predo mnou vychladla druhá káva - na hodinky som radšej nepozeral. Čas som si krátil lúštením krátkej správy vo večernom vydaní miestnych novín s nápadným titulkom - Desalojan oficina Correos Calella por paquete bomba similar hotel Catalonia Oproti mne, cez šedivú clonu dažďa som na priečelí kostola svätej Márie a Mikuláša pozoroval nečasom ohlodané tváre vytesané po oboch stranách portálu. Po ľavej strane som rozpoznal smutnú podobizeň večného pútnika Jakuba - pramene vody stekali z okrajov širokého klobúka zdobeného ulitou hrebenatky, zatiaľčo na mňa upieral nevidomý pohľad vyhasnutými, kamennými očami.

Rusalka, moja rusalka.

V popolníku dohasol ďalší ohorok cigary.
Kdesi ďaleko nad morom sa zablyslo a zahrmelo.

A voda ďalej padala z nebies.

„V rozprávke Malá morská víla spracoval Andersen tému, ktorá je súčasťou mytológie všetkých národov, príbeh lásky medzi človekom a prírodnou bytosťou“, napísal o najznámejšom diele geniálneho dánskeho rozprávkara Emil Páleš a s jeho názorom naozaj možno iba vrelo súhlasiť. Aj keď je tento príbeh prvýkrát vydaný v roku 1835 z väčšej časti dielom Andersenovej fantázie spojenej s intuitívnym poznaním ezoterických zákonitostí nadzmyslového sveta, nájdeme v nej hlbokú súvislosť s novelou „Undina“ baróna de la Mote Fouquého alebo s renesančnými príbehmi o láske k morským bytostiam.

Keď v roku 1913 vztýčili radní mesta Kodane bronzovú sochu smutnej malej morskej víly, sediacej nehybne v Langelinie Pieru a pozerajúcej na prístav možno netušili, že sa plastika stane najväčšou turistickou atrakciou Dánskeho kráľovstva a súčasne i najviac fotografovanou sochou sveta. „Der Lille Havefrue“ je právom považovaná za nesmrteľný príbeh a predlohu ďalších verzií rozprávok v ktorých sa víla za mimoriadnych okolností zamiluje do smrteľníka.

Tej noci som mal podivný sen. Zdalo sa mi o nehostinnom pobreží, ktoré pripomínalo na kameň stuhnuté more, rozbúrené besnením živlov pod zdrapmi búrkových mrakov pokrytou oblohou hnaných víchrami. V pohybe zakliate kamene sa vzdúvali ako mohutné skalné vlny, sem a tam rozčesnuté ostrými hranami a medzi nimi desiatky, stovky vrakov plachetníc obrátených kýlmi nahor, prevrhnutými na bok alebo vklinené medzi bralami, budiace dojem, že doposiaľ blúdia kamenným oceánom. Sťažne čnejúce k tmavým mračnám, na rahnách útržky plachiet.

Morská víla kráčajúca bosými nohami medzi vrakmi, balvanmi a kosťami dávnych plavcov na rozbitých palubách.

Z toho sna sa ešte aj dnes budím spotený strachom.
V tomto sne totiž rusalka nenašla svojho princa, nedostala šancu nikoho zachrániť.

Rusalka, moja rusalka.

Kdesi ďaleko nad morom sa zablyslo a zahrmelo.
A vietor fúkal.

„Prečo my nemáme nesmrteľnú dušu?“, pýta sa v Andersenovej rozprávke zarmútená morská víla. „Dala by som všetky roky, čo mám ešte žiť, za to, aby som čo len jediný deň bola človekom a potom aby som poznala nebeský svet !“

Túžba morskej panny po ľudskej láske, ktorá robí dušu nesmrteľnou je nosným motívom Andersenovho príbehu. V mojej verzii o stosedemdesiat rokov neskôr by som mal hľadať v rozprávke odpoveď otázku, čo sa stane s dušou muža, do ktorého sveta načas vstúpi žena priamo z peny morského príboja.

„Iba ak by si ťa dáky človek tak obľúbil, že by si mu bola viacej než vlastný otec a matka“, dostáva sa ponaučenia malej morskej víle, „keby sa celou svojou mysľou a láskou primkol k tebe a vložil by svoju pravú ruku do tvojej so sľubom vernosti tu i vo večnosti, vtedy by jeho duša vošla do tvojho tela a aj ty by si mohla poznať ľudské šťastie. Dal by ti dušu, a predsa by si svoju zachoval.“

V posledný deň pobytu som vedel, že už nepríde. Víla, ktorá vstúpila do mojich snov z príboja. Domyslel som si to skôr, ako som čakal v kaviarni na letisku v Girone, v nevýhodnom kurze rozmieňal posledné eurá z prekladu mojej novej knihy na dvojité koňaky s ľadom a nahováral si, že ma oči pália iba od morskej soli. O necelú hodinu som nastúpil do lietadla.

Rusalka, moja rusalka.

Kdesi ďaleko, veľmi ďaleko sa zablyslo a zahrmelo.
Vietor fúkal, voda padala z nebies.

A leto skončilo.

MILOŠ JESENSKÝ

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (3) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
:-)))))))))))))))))))))))))))))))li16.Oct:03:07

čitateľov: 5073   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy