?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Relikvie každodenného života
@ eseje     14.9. 05, 02:47


Som presvedčený, že sa to niekedy muselo stať aj vám, tak ako sa to stalo, stáva a bude stávať ešte mnohým. Z vysoko planúceho inferna náruživého vzťahu takmer hraničiaceho s posadnutosťou sa nakoniec stal slabučký, z vychladnutého ohniska sotva tlejúci plamienok vášne, nadobro odviaty prievanom ťahajúcim pod dverami, ktoré za vami zabuchla bývalá priateľka alebo priateľ. Či už sa to prihodilo práve takto, alebo ste boli tým, kto zabuchol dvere do spoločnej budúcnosti práve vy, okrem príležitostí na reflexiu tu ešte ostávajú drobné, milé a malé drobnosti pripomínajúce šťastnejšie obdobia vášho života. Difficile est longum subito deponere amorem. A to platí nielen pre lásky, ktoré sa už skončili, ale aj pre odchody všetkých milovaných z nášho života.

V tejto chvíli nie je rozhodujúce, či odišli blízko, ďaleko alebo navždy, tam, odkiaľ sa dá vrátiť a predsa to neurobia, aj keď v to môžete dúfať, či miesta odkiaľ by sa možno aj vrátiť chceli, ale už to nie je nikomu dovolené a odkiaľ nie je možné písať po rokoch žiadne listy. A všetky predmety, ktoré vám ich prítomnosť budú pripomínať sa zmenia na čosi viac ako len na malé veci uchovávané v sekretároch, na poličkách knižnice, či v škatuliach schovaných v hornej polici šatníka v závislosti od toho, či vám prinášajú úsmev na pery alebo vháňajú slzy do očí. Zmenia sa na niečo, čo vám pomôže siahnuť do minulosti, do zamatovej vreckovky zhrnúť úlomky krištáľovej gule, ukazujúcej podivným kúzlom pamäti minulosť tak, aby ste si pritom neporezali dlane.

Je to náš črepinový súd. Archeológia v popole citov, viera, bez ktorej sa sotva zaobídete. Predmety vstávajúce z vlastných hrobov a priepastí svojich mien. Posvätné relikvie každodenného života.

Je až paradoxné, že vieru v relikvie si nespájame ani tak so svojím životom ako so stredovekom, ktorý je v našich predstavách oným legendárnym obdobím, kedy nadprirodzené sily neustále zasahovali do života ľudí. Ľudia stredoveku sú v literárnych dielach počínajúc Walterom Scottom zobrazení ako veľké deti, schopné vo svojej dôverčivosti vymýšľať si rôzne povesti, pripravení im vzápätí ochotne uveriť. „Iba tí, ktorí sa ako deti báli tmy alebo ich desilo prejsť niektorou zákrutou schodišťa, ktoré malo v sebe čosi hrozného, alebo stúpať na medzery dlažobných kameňov zo strachu, že ich stihne nejaká pohroma, iba tí, ktorí majú v sebe tieto spomienky, môžu mať - aj keď len matnú a neurčitú - predstavu o tom, čo to znamenalo byť stredovekým človekom“, píše britský historik Antony Bridge. V jeho slovách ožíva svet ako podivuhodné a až k strašidelnosti záhadné miesto preniknuté nadprirodzenom, kráľovstvo neobyčajných zázrakov: „Všeobecne bol rozšírený kult relikvií, a aj keď sa naň dnes pozeráme v najlepšom prípade s nedôverou a v najhoršom s posmechom a opovrhnutím, mal svoju logiku. Veď pokiaľ môže dnešný muž strážiť ako poklad prameň vlasov svojej ženy, ktorá je už mŕtva, ale v jej objatí kedysi poznal zázrak lásky, o čo rozumnejšie bolo pre stredovekého muža uchovávať triesku dreva z kríža, na ktorom kedysi zázrak Božej lásky dosiahol vykúpenie celého sveta ?“

Vo vedomí jestvovania dávneho sveta zaplneného posvätnými predmetmi a miestami, kde ľudia museli nutne prisudzovať väčšiu mieru zázračnosti jedným ako druhým niet pri úvahách o „veku viery“, z ktorej povstala epocha krížových výprav a katedrál veľa dôvodov k zosmiešňovaniu. Podobne je to tak aj v prípade našich osobných relikvií, ktoré nám prirástli k srdcu aj keď niekedy pôsobia mimoriadne rozmarným dojmom. „Ak si budeš ohrýzať nechty, nevezmem si ťa“, napísala mi moja niekdajšia priateľka tužkou na obočie na papierovú vreckovku, ktorú mi potom nenápadne podstrčila do vrecka na saku počas návštevy u našich známych. S odstupom času musím priznať, že sa za mňa naozaj nevydala, ale odkaz mi ostal. A nechty si obhrýzam dodnes.

Ako protiklad veku skeptického racionalizmu, ktorým sa s obľubou riadime aj vo svojom súkromí, podľa vzoru Voltaira posmievajúceho sa zázrakom považovaných iba za omyly a výmysly, môžeme postaviť stredovekú vieru v neobyčajnú moc relikvií. Tieto predmety, zosobnenie posvätnej minulosti, ako aj viery vo všetkých individuálnych prejavoch boli veľmi cenené, chránené v nádherných a skvostne vyzdobených schránkach vykladaných drahými kameňmi. Vlastnili ich mnohé mestá. I keď bol Rím plný ostatkov, aj tak sa nemohol ani zďaleka porovnávať s metropolou byzantskej ríše, kde tisíce pútnikov s rozšírenými očami pozeralo na zbierky svätých predmetov, aké nikde inde nemali obdoby počínajúc od dreva Svätého kríža, tŕňovej koruny, Ježišovho hávu a klincov, ktorými bol pribitý na kríž, cez pás, ktorý kedysi nosila blahoslavená Panna až po rozmanité predmety pripomínajúce pozemské účinkovanie početných svätcov a kajúcnic. Postupne ďalší a ďalší cisári, králi a cirkevní hodnostári trpezlivo pátrali po celom vtedajšom svete, aby rozmnožili túto nehybnú a vo večnosti mlčanlivú spoločnosť.

Relikvie sa tak rýchlo stali najvýznamnejším prostriedkom zjednotenia kresťanskej zbožnosti a takmer po osem storočí ním aj ostali. Pre veriacich predstavovali účinnú záštitu proti utrpeniu i vyčíňaniu temných síl - zdalo sa byť nezvratnou pravdou viery, že svätí sú spojení s naším svetom prostredníctvom pozemských ostatkov. Z toho vyplývalo, že relikvie - podobne ako nejaký jadrový reaktor - predstavujú zdroje nesmiernej sily, vyžarujú určitý druh energie, ktorá je síce nebezpečná, ale zároveň aj nesmierne užitočná. K významným ostatkom, ktoré sa nezriedka pomstili neveriacim, či rúhačom, ľudia pristupovali s posvätnou hrôzou. Takéto relikvie poskytovali dôkaz existencie nadprirodzenej moci neustále hýbajúcej svetom, ktorú - pokiaľ poznáte správny postup - možno uvoľniť.

Podobne ako spomienky.

Je až podivné, čo môžeme vypátrať v skrytých záhyboch našej duše, naplnených sutinami minulých dní i medzi drobnými predmetmi, ktorými sa snažíme vrátiť to, čo pominulo aspoň na chvíľu späť i keď je to rovnako beznádejné ako zaľúbiť sa do portrétu filmovej hviezdy z konca tridsiatych rokov. Určite ich nájdete doma alebo objavíte niečo, čo sa im veľmi podobá:

Dávno nehrané vinylové platne z gramofónu, ku ktorému už nemôžete zohnať prenosku .. knihy, ktoré nedáte do antikvariátu ... rodinný album, v ktorom ste už roky nestihli podlepiť niektoré fotky ... detské kresby na omietke zázrakom zachované na stene za zadnou časťou skrine ... obšúchaný plyšový medvedík s odstávajúcim uchom ... stránky vytrhnuté z básnickej zbierky ... kamenný okruhliak zobraný z brehu rieky ... maturitná stužka v pohári na stopke ... sponka do vlasov, ktorú stratila jedna z vašich predošlých lások v moteli, keď ste sa prvýkrát milovali ... vysušená svadobná kytica, ktorej ruže napriek sivej farbe prachu pripomínajú žiarivý deň plný vôní a farieb ... pohľadnice k narodeninám ako pripomienka toho, že starneme, aj keď sme si to možno nevšimli ... puzdro na okuliare od vášho otca ... šachové figúrky s chýbajúcou kráľovnou, ktorými ste s priateľom kedysi tak často ťahali ... smútočné parte, ktoré vám poslali, keď zomrel ... všetko to, čo ste chceli urobiť, ale nakoniec to nestihli, rozmysleli si, alebo chybili .. reťazec pocitov ako náhrdelník zašlých perál, ktoré sotva drží pokope oslabená niť spomienok Ad tempus.

Moje a vaše relikvie.

Situácie, úlomky myšlienok, slov a veci, o ktorých už neviete povedať, či sa naozaj stali alebo len snívali, rámované do vášho vedomia ako starobylá fotografia vyvedená v sépiovom odtieni, keďže jasné farby zážitkov už unavená predstavivosť nedokáže sprostredkovať. To sú ony - relikvie každodenného života. Vášho, môjho, všetkých tých, čo sme poznali a všetkých, ktorých ešte len spoznáme.

Naše osobné relikvie.

S nimi dokážeme dvíhať a odhŕňať opony ležiace za dejstvami našej vlastnej minulosti, keď ako deti máme strach našľapovať na medzery medzi dlažobnými kameňmi pamäti, prechádzať tmavými zákrutami schodišťa, otvárať nasledujúce a nasledujúce brány, dlhý nekonečný tunel naprieč minulosťou.

K spomienkam. K svetlu. Alebo do prázdna.

MILOŠ JESENSKÝ

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (4) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Ad "Relikvie každodenného životaerich18.Sep:23:03
pekneanahita14.Sep:02:47

čitateľov: 5407   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1483)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy