?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Milovanie s Johankou
@ eseje     16.6. 05, 00:54




Myslím, že zo začiatku som si ten moment veľmi dobre načasoval, hoci som si nebol istý, či ma inšpirácia napriek voľnému víkendu skutočne navštívi. Oného sobotného predpoludnia som stál so šálkou horúcej kávy v ruke a cez okno sledoval tieň stromu rastúceho v záhrade. Vo chvíli, keď dosiahne okraj malého kvetinového záhona za naším domom, povedal som si, budem pripravený sadnúť si za klávesnicu a písať. Keď sa to však stalo, neurobil som vôbec nič. V obave o svoju predstavivosť som pohľad presunul na ulicu, po ktorej práve prechádzal nejaký muž s novinami pod pazuchou a sprevádzaný jazvečíkom. Až sa mi stratia z výhľadu za rohom, tentoraz už určite začnem písať, prisľúbil som si. Ale muž medzitým stretol nejakého známeho, dali sa do reči, zatiaľčo jeho štvornohý spoločník čulo značkoval okolie autobusovej zastávky. Trvalo to dlho, vôľa tvoriť ma pomaly, ale isto opúšťala, tak som dopil kávu, zastrel žalúzie a s ťažkým povzdychom napísal prvú vetu poznačenú zjavným nedostatkom originality:

“Písať o Johanke z Arku sa ukázalo byť mimoriadne ťažkou úlohou, ťažšou ako som si pôvodne predstavoval.” Áno, a prečo vlastne ?, spytoval som sa pri pohľade na niekoľko životopisov a hŕbu výstrižkov navŕšených na doske pracovného stola, práve tak ako aj na fotokópiu jedného z mála dobových Johankiných portrétov, pokým jej v súčasnosti neprepožičali filmový make-up Leelee Sobieskiová, či Mila Jovovichová. A práve v tom je skrytý môj problém i autorský zámer zároveň - napriek mojej úprimnosti a dôvere k vám sa skutočne ťažko rozpráva o milovaní s Johankou, pretože sa nemusíme navzájom správne pochopiť. Na druhej strane viem, že niektoré vysvetlenia nemožno po rozumovej stránke poskytnúť, tak ako som to nedokázal pri rozhovore s mamou, ktorá ma so slzami v očiach obvinila z neúcty k viere, keď sa jej náhodou dostal do rúk jeden z mojich článkov týkajúcich sa raných dejín kresťanstva. Toto bolestné nepochopenie vo veci osobnej viery trvá ostatne dodnes a ja zatiaľ nemám možnosť to nijako napraviť napriek tomu, že príležitostne prednášam biblické dejiny na cirkevnom gymnáziu a Tomáš Akvinský a Teilhard de Chardin sú mojím pravidelným večerným čítaním.

Vedomý si podobného rizika, musím sa priznať k svojmu veľmi osobnému vzťahu s Johankou. Cum ames, non sapias, aut cum sapias, non ames. Ak to má byť naozaj úprimné, volím milovanie pred akýmkoľvek iným slovom, pričom, ako ste si už určite všimli, zvolil som si už v názve gramatické vyjadrenie inštrumentálu, čím nemôže byť o mojom zámere žiadnych pochýb. Celkom iste si spomínate na situáciu z Ecovho “Mena ruže” nachádzajúcej si cestu aj do známeho filmového stvárnenia Jeana Jacqua Annauda. Novic Adso sa pred sochou Panny ocitne v ohromných rozpakoch, keď mu starý fráter Ubertino ukáže rukou na drobné prsia zdvíhané a stláčané živôtikom uviazaného uprostred šnúrkami, s ktorými sa hrali malé ruky božského Dieťaťa so slovami “Pulchra enim sunt ubera quae paululum supereminent et tument modice, nec fluitantia licenter, sed leniter restricta, repressa sed non depressa...”

Prudké červenanie, aké zažil mladý mních však nie je pri našej príležitosti vôbec namieste. Ak odhliadneme od piatich stupňov lásky popisovaných v piesňach trubadúrov “sladkého Francúzska” ostáva nám ešte z vlastnej empírie dobre známy pocit predchádzajúci rozvinutiu milostného vzťahu, ktorý z nedostatku vhodného slova nazveme “chvením” Ten predchádza obdobiu citovej eufórie, patriacej medzi najsilnejšie emocionálne zážitky, k akým môže dôjsť medzi dvoma ľuďmi. Vo chvíli, kedy doznieva, v čase, kedy sa láska stáva voľbou sa vzťah rozpadne alebo vyvinie v celoživotné partnerstvo.

Čo to má však spoločné s Johankou ? Nuž tak, ako môžete pocítiť “chvenie” pri pohľade na neobyčajnú ženu vášho srdca môže sa vám tento subtílny, netelesný pocit spočívajúci azda práve v záchvevoch vašej duše objaviť aj pri obraze, ktorý môže prehovoriť aj po viac ako štyroch stáročiach. A keďže “chvenie” nemôže prerásť do inej ako netelesnej formy ostáva spolu s úctou a obdivom trvalou súčasťou vášho vnútorného sveta, spôsobom, akým je vám naozaj dovolené milovať Pannu, zvanú tiež Ružou Órleanskou.

Jeanne d´Arc, Johanka z Arku sa narodila vo východofrancúzskej usadlosti Domrény okolo roku 1412 v rodine slobodných roľníkov. Miesto jej predpokladaného rodiska ležalo vo vancoulerskom panstve na brehu rieky Maas, v kráľovskej enkláve pri hraniciach s Lotrinskom a Burgundskom. Toto je pomerne dôležitý údaj, pretože tento kraj patril medzi tie, ktoré boli najviac postihnuté následkami anglickej okupácie biedou, spustošením a ponížením nešťastného Francúzska. Podľa Anatolea Francea na Johanku v mladosti veľmi zapôsobil jej strýko, ktorý v nej ako duchovný prebudil prameň neobyčajnej zbožnosti a vlastenectva rozprávaním o minulej sláve a moci Francúzska i neochvejným presvedčením v jej novú obrodu. V jeho podaní boli za pôvodcov zotročenia jednoznačne zodpovední anglickí dobyvatelia.

Krátko nato došlo v živote mladej dievčiny k obratu, ktorý historici obvykle prechádzajú mlčaním, či rozpačitým komentárom: “Jeanne d´Arc počula akési hlasy, ktoré ju predurčili k vyhnaniu okupantov z kráľovstva.”

Pod bezprostredným dojmom z týchto zvláštnych zážitkov odchádza Johanka, pevne veriaca vo svoje dejinné poslanie z rodnej dediny, aby dokázala takmer nemožné. Podarí sa jej totiž presvedčiť správcu vancoulerskej domény, aby jej poskytol ozbrojený sprievod krajinou, priamo cez zázemie nepriateľa, aby sa mohla stretnúť s dauphinom, nasledovníkom trónu ešte v situácii, kedy nebolo vôbec jasné, kde sa tento vodca francúzskeho odboja nachádza, takže sa to muselo zisťovať až cestou.

Je skutočne ťažké vysvetliť, akým spôsobom získala od dauphina a jeho schopných vojvodcov súhlas, keď si nárokovala vrchné velenie vtedy ešte neveľkej armády. Ona, chudobné, vidiecke dievča, ktoré nemohlo mať o vojnovej stratégii a tým menej o vysokej diplomacii ani poňatia. Stalo sa skutočne niečo neuveriteľné. Johankine nadšenie, ktorému neodolali ani najvyšší vojenskí hodnostári, zachvátilo i široké masy prostých vojakov i civilného obyvateľstva a úspech sa zakrátko dostavil. Anglickí votrelci boli v protiútoku s mohutnej ofenzíve francúzskeho vojska zahnaní na útek a tak sa objavilo prvé slobodné miesto Órleans ako víťazný míľnik vo vojenskom ťažení naprieč Francúzskom. Novým cieľom Panny Órleanskej sa stal tentoraz Remeš, starobylé korunovačné mesto francúzskych kráľov a napriek veľkej vzdialenosti, ktorá sa klenula medzi Remešom a Órleansom, dauphinova armáda pod jej prezieravým velením dobývala mestá a pevnosti jednu za druhou.

Vždy ma fascinovalo, čo všetko môže ovplyvňovať konečnú podobu príbehu. Spomínam si, že keď som písal tieto riadky, pocítil som, že musím aspoň na chvíľu prerušiť písanie. A keďže som bol doma sám, napadlo ma, že by som si mohol dopriať luxus cigary. Väčšinou fajčím tak rôzne po kaviarňach, niekedy i v altánku v záhrade, kam sa pohodlne dostanem cez zadný vchod hneď vedľa mojej pracovne, ale povedal som si, že kým niekto príde, stihnem vyvetrať - ostatní členovia rodiny sa k tomuto, hoci nie príliš pestovanému rituálu nestavajú totiž dvakrát zhovievavo. Ako som tak išiel otvoriť okno, napadlo ma, že si zapálim iba v tom prípade, ak na zastávke autobusu, ktorá sa nachádza pred naším domom uvidím ženu, ktorá by mi pripomínala Johanku. Vyklonil som sa ponad parapet aby som dobre videl ponad plot starostlivo udržiavanej maminej záhradky. Upravená mladá dáma v kostýme , ktorú som tam videl prechádzať sa so značkovou aktovkou prezrádzajúcou manažérske povolanie bola síce atraktívna, ale takým tým - ako by som to vyjadril - hygienickým spôsobom.

Nezdalo sa mi, že by mohla byť Johankou z mojich predstáv a cigaru som si nezapálil.

18. júna 1429 utrpeli Angličania zdrvujúcu porážku pri Patay a 17. júla bol dauphin korunovaný v Remeši za kráľa Francúzska Karla VII tak, ako mu to Johanka predtým sľúbila. Toto všetko sa udialo predovšetkým pričinením sotva sedemnásťročného dievčaťa, ktoré nasadilo panovníkovi korunu vlastnými rukami a pri obrade držalo v rukách zástavu Francúzskeho kráľovstva.

Pokračovanie svojej úlohy vidí Johanka celkom jasne, je totiž potrebné pripraviť mohutnú ofenzívu na Paríž, v ktorom sa sústreďujú sily anglických okupačných jednotiek a ich kolaborantov - Burgunďanov. Vojenské ťaženie na hlavné mesto síce skončí neúspechom a Johanka pri ňom utrpí zranenie ramena, ale zakrátko prichádza celý rad zadosťučinení v sérii významných víťazstiev na severe krajiny, kde sa Francúzi prebijú až do mesta Compiegne, obkľúčeného nepriateľmi. A tu dochádza v Johankinom živote k zlomu, ktorý jej pripraví tragický osud.

Pri jednom z výpadov jej neveľkého oddielu spoza hradieb mesta padá 23. mája 1430 aj napriek zúfalému odporu jej druhov do zajatia Burgunďanov, ktorí ju neskôr za desaťtisíc frankov odstupujú Angličanom - pre nich má zajatie žijúcej legendy významný politický dosah. Britský regent, vojvoda z Bedfordu, ktorý dal v Paríži korunovať na anglický a francúzsky trón mladého syna Henricha V, tak dostal totiž jedinečnú možnosť, aby spochybnil remešskú korunováciu Karla VII., vyhlásil ju za neplatnú a tým eliminoval jej nepríjemný dopad na pozíciu ním dosadeného Henricha VI. Priamym prostriedkom pre dosiahnutie tohto cieľa sa malo stať Johankine usvedčenie z kacírstva a onedlho bol skutočne zostavený inkvizičný súd pod vedením biskupa Pierre Cauchona, ktorý mal viesť vyšetrovanie požadovaným smerom diktovaným zo zákulisia.

Niekedy, keď nemôžem spať, napadajú ma rôzne veci, aj keď iba zriedkavo súvisia s literatúrou. Stáva sa, že si aj uprostred noci sadnem za pracovný stôl, pozerám na prázdnu obrazovku monitora, na klávesnici vyťukám pár ničím a nikým neinšpirovaných viet, ktoré potom vymazávam a nahrádzam inými, tiež nič nehovoriacimi vetami a keď sa unavím, vypnem počítač bez uloženia súboru. Keď som u priateľky, obvykle nemám problém zaspať, stačí ak chvíľu počúvam v tme jej pravidelný dych, ale keď sa v noci zobudím sám a môžem objať iba ak vankúš, hodiny ukazujú dve po polnoci a sen neprichádza, tak niekedy myslím na Johanku. Na dievča, ležiace na vlhkej dlažbe väzenia, na biednom lôžku špinavej slamy, ku ktorej sen neprichádza. Nohy jej spútali ťažkými okovami a tie pripevnili k drevenému stĺpu v jej kobke železnou reťazou, ktorá pri každom pohybe zarinčí. Na čo Johanka, takto uprostred noci myslela ? Možno na otcov dom, tiché pastviny navôkol, na priateľov, ktorých už neuvidí, aj keď kujú plány na jej záchranu, na svoju osamelosť, možno na násilie, ktoré na nej spáchali ... Možno myslela na Francúzsko, na kráľa, ktorý ju nevykúpil, na svoju skvelú armádu, ktorá ju nevyslobodila ... Alebo snáď myslela na smrť, ktorá bola už tak blízko ?

Nie, Johanku v tej tme nikto neobjíme a nepohladí.



Tribunál začal pracovať 9. januára 1431. Zložito štylizovaný, v latinčine formulovaný spis obžaloby vinil Panu Órleansku z toho, že ju navštevujú “hlasy svätých a anjelov”, pripisoval jej šírenie falošných proroctiev a zločin herézy. Po dlhé mesiace predbežných výsluchov a hlavného pojednávania bolo mladé dievča zasypávané prívalom otázok, ktoré s procesom často nemali nič spoločné, ale mali len pripraviť nástrahu, do ktorej by sa obvinená chytila. Nič také sa však nestalo. Niekedy na začiatku mája bola Johanka formálne zoznámená s obsahom obvinenia a nútená, aby sa zriekla svojho kacírstva a podrobila sa rozhodnutiu súdu. Odmietla. Nasledovali hrozby mučením rafinovanými spôsobmi po ktorých sa ju obžaloba snažila zlomiť tvrdením, že pokiaľ sa nepoddá, skončí upálená na hranici.

Johanka vtedy prvýkrát a naposledy vo svojom živote zaváhala, priznala sa vo všetkých bodoch obžaloby a tak bola odsúdená k doživotnému väzeniu. Keď sa spamätala, svoje priznanie ihneď odvolala. Cauchon a jeho vyšetrovatelia preto nariadili mimoriadne zasadnutie tribunálu koncom mája, na ktorom obžalovanú odovzdali svetskej moci. A tak, v stredu, 30. mája 1431 vystúpila v obkľúčení anglických vojakov, po ôsmej hodine ráno, Johanka z Arku vo svojich devätnástich rokoch, bosá a s ostrihanými vlasmi na popravisko. A keď plamene hranice o štvrtej poobede dohasli, rozptýlili jej popol v Seine. Hovorilo sa, že jediné, čo oheň nestrávil bolo jej srdce...

Keď dopíšem tieto riadky a zvesím Johankin portrét prilepený priesvitnou páskou k stene nad monitorom, viem, že svet za zatiahnutými žalúziami môjho okna sa zmenil a predsa ostal taký istý. Strom v záhrade už hádže tieň presne na opačnú stranu, ako ku kvetinovému záhonu a po ulici sa ponáhľajú ľudia, kráčajú rýchlo, tak ako sa pred stovkami rokov rozchádzali iní, obťažení zlým svedomím od popola inkvizičnej hranice zhasínajúcej na brehu Seiny.

Miloš Jesenský




pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (33) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Obraz Johankygorimir16.Jun:18:29
18. marca 1314 ...haiku16.Jun:10:55
jasne ze vsetci vieme po latinskykoral16.Jun:02:12
Mnohoempty_bell16.Jun:01:29

čitateľov: 6105   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy